OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Les svetlušiek

19.02.2023 (12:00) • KristyA • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 4874×

LES SVETLUŠIEK

„Kira, kam zase utekáš?! Ešte si neraňajkovala!“ počula som rozhorčené slová mojej mamy, keď som vyletela z dverí nášho malého domčeka uprostred Lesa svetlušiek.

Nemôžem sa dočkať! Som taká nadšená! Srdce mi ide vyskočiť z hrude!

Bežala som, čo mi nohy stačili. Ryšavé vlasy mi lietali všade naokolo a jemne dopadali na chrbát. Ani som si poriadne neuviazala sandálky, ako som sa ponáhľala. Dnes večer bude spln. Nie však len tak obyčajný spln, ale magický, ktorý nastáva raz za päťdesiat rokov. Babička mi už ako malej vravievala rozprávky a legendy o magickom splne, keď les ožíva, okolo jazera sa zbiehajú víly a zakladajú vatry, okolo ktorých potom až do rána tancujú. Vraví sa, že počas tohto splnu sa otvárajú brány do sveta kúziel a čarovných bytostí. Avšak cestu k nim nájdu len čisté panny s dobrým a láskavým srdcom. O polnoci sa vyjaví cestička svetlušiek len tej najušľachtilejšej. Viem, že sú to iba rozprávky pre deti, ale niečo v mojom vnútri sa trepotalo od vzrušenia. Predsa len, spln, ktorý prichádza raz za päťdesiat rokov, a ja mám to šťastie sa ho dožiť v tak mladom veku. Od nadšenia som zrýchlila tak, ako mi to moje devätnásť ročné telo dovolilo. Utekala som cestičkou, ktorá viedla od nášho domu k starému mlynu, pri ktorom som zahla doprava a prebehla cez drevený mostík ponad potok. Namierené som to mala k Aggy, mojej najlepšej priateľke.

„Aggy! Aggy, otvor! To som ja, Kira!“ búchala som nadšene na dvere.

Priložila som ucho k tmavému drevu dverí a načúvala. Po chvíľke som začula prichádzajúce kroky.
„Čo reveš, Kira,“ povedal s otráveným výrazom a premeral si ma od hlavy až po päty.

„Ah, to si ty, Tom,“ prevrátila som očami.

Aggin starší brat vyzdvihol pravý kútik úst v miernom úsmeve.

„K vašim službám, príšerka,“ uťahoval si zo mňa.

„Tom, ty darebák!“ dobehla Aggy a plesla ho po pleci. „Nestoj tam ako peň a pusť ju dnu.“

Aggy bola krásna. Upierala na mňa nadšene veľké modré oči lemované hustými mihalnicami. Plavé, dlhé vlasy mala zviazané do krásneho vrkoča, v ktorom mala zapletené biele margarétky. Vždy si do vlasov dávala kvety. Dnes mala na sebe jemné belasé šaty zviazané vzadu na chrbte. Veľmi lichotili jej očiam, ktoré vyznievali ešte viac a vyzerali ako letná obloha bez mráčika.

„Dnes vyzeráš dobre,“ pochválila som ju.

„Ďakujem, drahá, za to ty vyzeráš ako keby si teraz vstala,“ povedala veselým hlasom, na čo som počula Tomovo zachechtanie.

Aggy na neho škaredo zagánila a dodala, „neotravuj nás.“

„Jasné, jasné, musíte sa pripraviť na magický spln,“ smial sa z nás.

Tom sa nám nonstop vysmieval za to, že veríme rozprávkam a že sme ako malé deti, pričom bol len o tri roky starší.

„Kira, drahá, to si sa ráno ani neučesala?“ premeriavala si ma Aggy keď sme vošli do jej izby.

„Nejako som na to nemyslela, nemohla som poriadne spať od nadšenia, chápeš to? Takáto príležitosť sa deje len raz za život, a aj keby nič z toho nebola pravda, aj tak sa teším,“ spustila som.

„To áno, tiež som zvedavá, ale musíš sa dať trochu dokopy, Tom si ťa neprestane doberať keď k nám zakaždým priletíš ako víchor.“

Posadila ma na kreslo a začala mi vyčesávať vetvičky z vlasov.

„Prepána, Kira... to si brala všetky stromy so sebou?“ smiala sa. „Mať takéto nádherné ohnivé vlasy, dávam si na ne extrémny pozor,“ karhala ma s láskou.

„Prepáč, viem, že máš slabosť na moje vlasy,“ usmiala som sa na ňu.

„A ešte aby nie! Veď sú nádherné.“

„Aggy, nemohla si si pohnúť k tým dverám, vieš, že nemám rada, keď sa stretnem s Tomom,“ hodila som na ňu psie oči a špúlila spodnú peru.

„Vieš, že je rýchlejší ako ja, a navyše, vedel, že prídeš,“ vykrúcala sa.

Nechala som si zapliesť malé vrkôčiky z bočných vlasov, ktoré sa v strede hlavy spájali do jedného, zvyšné vlasy mi Aggy nechala rozpustené, pretože sa rada pozerá, ako sa od nich odrážajú slnečné lúče. Do vrkočov mi povkladala žlté chryzantémy. Pekne vynikali a oživovali moje tmavozelené šaty na ramienka.

„Si naozaj krásna,“ povedala, „a teraz poď, musíme ísť nazberať bylinky na čaj.“

Vraví sa, že čaj z čerstvej materinej dúšky, medovky a levandule človeka dokonalo upokojí, čo by malo pomôcť k očiste srdca pred magickým splnom. Vybehli sme z domu zadným vchodom, rovno pred Toma, sekajúceho drevo na večer. Košeľu mal zavesenú na plote a stál k nám chrbtom. Dívala som sa ako sa mu pri každom švihnutí sekerou napínajú svaly na chrbte, lesknúcom sa od potu v teplom rannom slnku. Otočil sa na nás a rukou si zotrel pot z čela. Srdce sa mi na chvíľku zastavilo. Čo sa to deje? Pomyslela som si. Sledoval nás ako sme prechádzali popri ňom. Na malú chvíľu sa nám stretli pohľady. Hlboké modré oči sa stretli s mojimi zelenými. Tmavé vlasy mal prilepené na spotenom čele. Uhla som a uprela zrak do zeme. Neznášala som, ako ma občas dokáže prekvapiť moje vlastné srdce, ktoré sa pri pohľade na neho rozochveje.

„Opatrne, príšerka,“ povedal potichu.

Aggy to nepočula, bola pár krokov predo mnou. Pridala som do kroku a dobehla som ju.

„Tak, kam to máme namierené?“ spýtala som sa a preskočil mi hlas, prečistila som si hrdlo a usmiala sa na Aggy.

„Na čistinku za jazerom, tam rastie medovka aj materina dúška, na levanduľu musíme ešte trochu ďalej.“

Kráčali sme a trkotali o všeličom. Smiali sme sa, naháňali, pospevovali si, až kým sme nedošli k jazierku. Nebolo veľké, obísť ho trvalo zopár chvíľ. Slnko bolo na oblohe takmer najvyššie, bolo predpoludnie. Zaškvŕkalo mi v bruchu.

„Kira! Že ty si zas nič nejedla!“ okríkla ma Aggy.

Je taká starostlivá.

„Vieš, že ma to vždy hnevá.“

„Prepáč, akosi som nemala hlad... doteraz,“ nervózne som sa pousmiala.

„Ešte, že tu po okraji lesa rastú ostružiny,“ povzdychla si.

A že ich bolo, plné kríky šťavnatých čiernych ostružín. Začali sme sa opatrne napchávať, aby sme si nezašpinili šaty.

„Vieš čo, myslím, že to sú naozaj len rozprávky,“ prehovorila po chvíľke Aggy s mierne smutným hlasom.

„Všetko to s vílami a čistými pannami... neviem Kira, už nie som to sedemročné dievčatko, ktoré snívalo, že bude tancovať s vílami, a navyše...“

„Nepokračuj!“ zahriakla som ju trochu prudšie než som chcela. Neznášala som, ako veľmi racionálna sa snaží byť, vedela som, že to nemusí byť pravda, ale chcela som sa presvedčiť a veriť tomu do poslednej chvíle.

„Dobre teda, poďme sa umyť a pokračujme,“ povedala opatrne.

Umyli sme si ruky a tvár na brehu jazierka. Voda bola príjemne osviežujúca. Opláchla som si tvár a dvihla hlavu k slnku so zatvorenými očami. Povzdychla som si. Keď som ich otvorila, môj pohľad sa stretol s Aggyním.

„Zbožňujem ako sa ti na slnku ligocú vlasy, naozaj ako plamene.“

„Ďakujem,“ na viac som sa nezmohla.

Pokračovali sme a viac sme sa nerozprávali. Moja myseľ sa zatúlala k Tomovi. Čo asi robí? Prečo vravel, že mám byť opatrná? Od kedy mu na mne záleží? Trápili ma rôzne otázky. Došli sme na čistinku plnú rôznych lúčnych kvetov, bolo niečo málo popoludní.

„Tak sme tu,“ položila som na zem košík, ktorý som celú cestu niesla na bylinky.

„Pusťme sa do toho, ešte potrebujeme levanduľu a už je celkom pokročilý čas,“ zavelila Aggy.

Začali sme zbierať všetky rôzne bylinky, nie len tie, po ktoré sme prišli. Keď sme mali dostatok, namierili sme si to hlbšie do lesa, Aggy vravela, že tam je miesto, na ktorom pomedzi stromy rastie levanduľa. Les bol hustý, pomerne tmavý. Husté koruny stromov nás skrývali pred horúcim popoludňajším letným slnkom. Cítila som sa príjemne. Začala som spievať našu obľúbenú pieseň v nádeji, že sa onemelá Aggy pridá. Pozrela sa na mňa zboku. Najprv nechcela, tak som začala spievať hlasnejšie a poskakovať v rytme piesne. Aggy sa začala smiať a postupne sa pridala. Položila som košík s bylinkami na peň a začala som z plných pľúc spievať a veselo tancovať. Krútili sme sa okolo kmeňov stromov, naháňali sa a popri tom si spievali. Točili sme sa a poskakovali do rytmu piesní. Vyzeralo to ako zo sna. Lúče slnka sa predierali pomedzi listy a dopadali všade okolo, drobným muškám poletujúcim okolo nás sa ligotali krídla. Všade okolo voňali bylinky z košíka. Boli sme mladé, bezstarostné, veselé. Tancovali sme čo nám sily stačili a mali sme pocit, že nemôžeme prestať. Držali sme sa za ruky a točili sa v kruhu, smiali sa, výskali až sme od únavy padli do hustej mäkkej trávy. Viečka mi oťaželi, nedokázala som udržať otvorené oči. Ani som sa nenazdala a upadla som do hlbokého spánku.

Prebrala som sa a všade okolo už bola tma. TO NIE! Aggy! Kde je?! Hľadala som v tme.

„Aggy! Aggy!!“ kričala som.

„Kira? Tu! Tu som!“ ozvala sa Aggy sprava. 

„Och, dobre, som rada. Ako dlho sme spali?“ opýtala som sa zmätene.

„Neviem, ale vyzerá, že dlho. Môže byť aj polnoc a ani to tu nezistíme, stromy sú príliš husté.“

Postupne sa mi však prispôsoboval zrak ako cez listy prenikal mierny mesačný svit.

„To nie, nestihli sme pripraviť ani čaj,“ povedala som sklamane.

„Na tom teraz nezáleží, iste si všetci robia starosti, mali by sme nájsť cestu späť,“ povedala vážne Aggy.

„Áno, lenže v tejto tme nepoznám odkiaľ sme prišli,“ začala som trochu nervózne.

„Musíme nájsť košík, podľa neho už budeme vedieť nájsť cestu,“ napadlo jej.

Začali sme chodiť po blízkom okolí, hľadajúc košík s bylinkami. Problém nastal, keď sme ho nevedeli nikde nájsť a motali sme sa okolo stromov, už som ani nevedela, kde je sever.

„Len to nie, Aggy! Stratili sme sa! Čo budeme teraz robiť, sme uprostred hustého lesa, môže tu čokoľvek byť a začína mi byť zima,“ panikárila som.

„Upokoj sa, Kira. Rozložíme oheň a budeme musieť počkať do rána. Zvládneme to, neboj sa,“ snažila sa ma upokojiť, ale chvel sa jej hlas.

Dívala som sa na jej siluetu a moje oči sa v šere snažili zachytiť črty jej tváre, ale márne.

„Dobre teda,“ povzdychla som si a začala po zemi zbierať vetvičky a trhať vyschnutú trávu.

Aggy robila miesto na ohnisko medzi troma hrubými kmeňmi stromov. Poprinášala som tam všetko a začala stavať základ pre oheň, Aggy vzala dva kamene a trela ich o seba, kým nevyskočila iskra. Rozfúkali sme plameň, ktorý sa pomaličky ale postupne rozhorel. Začala som prikladať nazbierané drevo. Aggy si sadla vedľa mňa a natlačila sa na mňa svojím telom.

„Mrzí ma to, Kira, nechápem ako to, že som zaspala, cez deň nikdy nespím,“ začala sa ospravedlňovať.

„Nerob si starosti, je to v poriadku,“ ubezpečovala som ju, aj keď som bola stále mierne sklamaná, že sme sa nenachystali na spln, a teraz ho v tomto lese ani neuvidíme.

Ale tak, čo už, podstatnejšie je, aby sme to zvládli do rána. Čas bežal a ja som sa starala o oheň. Aggy sa pomaly zatvárali oči, nechala som ju. Zrazu som zbadala v diaľke v tme malé svetielka. Dvíhali sa zo zeme, najprv len zopár, postupne čoraz viac. SVETLUŠKY! To sú svetlušky! Cesta svetlušiek!

„Vstávaj, Aggy!“ potriasla som ňou.

„Uhm... čo... čo sa deje?“ prebrala sa pomaly.

„Svetlušky, Aggy! Niečo mi vraví, že by sme ich mali nasledovať!“ postavila som sa nadšene, „no tak, pohni sa!“

„Veď už idem,“ Aggy sa pozbierala na nohy a oprášila si šaty.

Začali sme kráčať v tme za svetlom svetlušiek. Zrazu boli všade naokolo, ale stále bolo vidieť výraznú cestičku uprostred. Šli sme po nej nejaký čas až sme vyšli z lesa a do očí nám udrel mesačný svit. Konečne som sa poobzerala okolo, pred nami bolo jazero. Uprostred lesa bola okrúhla čistinka a v nej okrúhle jazero, v ktorom sa odrážal svit mesiaca. Nebolo to to isté jazero, od ktorého sme prišli. Toto bolo obklopené lesom.

„Kde to sme?“ obzerala sa Aggy.

„Nádhera,“ povzdychla som v úžase.

V diaľke sa ligotalo svetlo plameňa a bolo počuť smiech a hudbu.

„Neverím,“ Aggy padla sánka a neveriacky sa dívala pred seba, „neverím, že by to boli?...“

„Víly,“ pošepkala som, „poďme!“

„Počkaj! Nemám z toho dobrý pocit, čo ak je to nebezpečné,“ chytila ma za ruku.

Pozrela som sa na ňu a z očí mi šla túžba tancovať.

„Ah,“ povzdychla si, „tak teda poďme.“

Usmiala som sa na ňu a rozutekala sa smerom k tancujúcim ženám. Čím bližšie sme boli, tým viac som túžila tancovať. Panny si nás ani nevšimli, a oddávali sa rytmu hudby, ktorá proste znela, aj keď nikde neboli žiadni muzikanti. Nohy sa mi začali samovoľne hýbať. Pridala som sa do kruhu k ženám. Všetky mali dlhé vlasy až po zem, rôznych odtieňov zelenej a hnedej. Odeté boli v bielych šatách pod kolená. Na hlavách mali venčeky z kvetov a tancovali na tú najkrajšiu hudbu akú som kedy počula. Mesiac sa ligotal na jazierku a od ohňa sálalo príjemné teplo. Prestala som vnímať čas a priestor a nechala sebou pretekať melódiu. Tancovala som, ani neviem ako dlho, ale pripadalo mi to ako chvíľka. Zrazu mi hlavou preletela myšlienka na Toma. Kiežby to tiež videl, aby nám konečne uveril. Myšlienka na neho ma akosi vytrhla z tranzu a všimla som si Aggy ako stojí opodiaľ. Netancovala. Prečo netancuje, veď je to splnený sen... čudovala som sa. Na tvári mala zdesený výraz. Nechápala som, čo sa deje, tie panny boli prekrásne. Chcela som k nej prísť ale nešlo mi prestať tancovať. Chcela som prestať. Stoj! Zastav sa! Prestaň! Aggy! Chcela som kričať, ale nevyšiel zo mňa ani hlások. Som unavená! Už nechcem! Dosť! Aggy, pomôž mi! Moje nohy neposlúchali a neprestávali sa hýbať, hudba mi zatemnila myseľ a nepočula som nič iné len tú melódiu. Strácala som vedomie. To je môj koniec... zomriem pri tancovaní. Pomyslela som si. A zrazu bola tma.

„Kira...“

.

.

.

„Kira!“

.

.

Čo sa to deje? Kto to je? Aggy? Pomaly som otvárala oči. Oslepovalo ma svetlo ohňa.

„Kira! Konečne,“ počula som ustarostený mužský hlas.

Tom?

„Kira, zaspali sme,“ tento hlas patril Aggy.

„Čože? Zaspali? Tom? Čo tu robíš?“ bola som zmätená, zatiaľ čo mi pes oblizoval tvár.

„Začal som mať o vás strach, tak som vzal psa, požičal si susedovho koňa a šiel vás hľadať, počul som aké bylinky potrebujete, takže som približne vedel, kam máte namierené,“ Tomov hlas znel nežne, inak ako doteraz.

Poobzerala som sa okolo seba, boli sme uprostred lesa. Hľadala som ohnisko, ktoré sme s Aggy postavili, ale nikde nebolo.

„Našiel som najprv košík, a potom vás Nero vyčmuchal,“ pohladkal psa poza uši.

„Ako dlho sme tu boli?“ spýtala som sa.

„Čoskoro bude svitať,“ oznámil.

„Au, moje nohy,“ rozboleli ma ako som sa chcela postaviť.

Prečo ma tak hrozne bolia nohy...

„Aggy vravela, že ste tancovali a zrejme ste zaspali, možno si sa na niečo postavila a ani o tom nevieš. Poď pomôžem ti na koňa,“ natiahol ku mne ruku.

Aggy už sedela hore. Pozrela som sa na Toma. Díval sa mi do očí a plameň fakle sa mu odrážal v tých jeho. Srdce sa mi znova na chvíľku zachvelo. Podala som mu ruku a pomohol mi vstať, no hneď sa mi podlomili kolená.

„Oh, pozor, pozor, príšerka,“ povedal s miernym úškrnom, na čo som mu vrazila do pleca.

Dal si moju ruku okolo pleca a chytil ma okolo pása. Nikdy som pri ňom nebola tak blízko. Telo mal pevné.

„Uf, ty vážiš,“ povzdychol si, ale vedela som, že si zo mňa zas len uťahuje, zdvihol ma ako pierko.

Vykročil smerom ku koňovi. Okolo nás pobehoval pes a štekal.

„Bál som sa o teba,“ pošepkal mi do vlasov a mne z jeho teplého dychu na krku prešli po tele elektrizujúce impulzy.

Zložil ma a pomohol mi na koňa, chytila som sa Aggy okolo pása a vybrali sme sa domov. Dlhú chvíľu sme šli v tichu, len za zvukov zvierat, a praskania vetvičiek na zemi. Občas som sa pozrela na Toma, ktorý kráčal popri koňovi. Znova sa na mňa pozrel, no tentoraz som neuhla. Bola som rada, že nás šiel hľadať a že ideme domov. Pousmiala som sa na neho a to, čo sa stalo potom, som nečakala. Tomove kútiky sa zdvihli a odhalili rad rovných zubov. V lícach sa mu spravili jamky. Vlasy mu rozfúkaval jemný vánok a ja som sa nedokázala pozrieť inde ako na neho. Díval sa na mňa uprene a cítila som napätie, ktoré preťal Aggyn hlas.

„Mala som sen,“ začala opatrne.

Spozornela som, pretože aj ja som mala sen. Nemo som počúvala, čo bude nasledovať.

„Sen? Aký sen?“ spýtal sa Tom.

„Mala som sen, že sme sa zobudili a rozložili oheň, zmierené s tým, že tu budeme do rána,“ pokračovala.

Vnútro mi stiahlo a narastalo vo mne znepokojenie.

„Kira potom začala blázniť, že vidí cestičku zo svetlušiek. Boli všade okolo, ale vôbec som nevidela cestu, no aj tak som šla s ňou. Vyšli sme na nejakej čistinke uprostred lesa, kde bolo jazierko. Bolo to krásne miesto, no bolo na ňom čosi zvláštne. Necítila som sa tam príjemne. V diaľke bolo svetlo a vyzeralo to, že tam sú nejakí ľudia. Myslela som si, že sú to víly, a že tie legendy sú pravdivé. A Kira, ty si chcela ísť k nim a počula si hudbu. Ja som nepočula nič. Ale videla som, že tam niečo je. Bála som sa, ale ty si bola taká nadšená, že som teda šla bližšie. Keď sme sa dostali úplne blízko, to čo som videla ma vydesilo. Neboli to víly, boli to nejaké zvláštne príšery, alebo čo. Mali dlhé tmavé vlasy, boli nahé a telá mali poodierané, zohavené, nohy dolámané a napriek tomu tancovali. Oči mali čierne ako noc. Jediné čo som počula, bol škrekot. Ale ty si šla do toho kruhu k nim, a tancovala si, nechcela si odísť. Nedokázala som sa od zdesenia vôbec priblížiť, a potom som sa prebrala v lese na Tomov hlas. Bola to hádam tá najodpornejšia nočná mora. Chvíľu po prebudení som mala pocit, že to bolo skutočné, ale keďže sme nemali ani postavené ohnisko, tak to bol asi len sen,“ vydýchla si.

Moje telo zmeravelo a stuhla som. Krvi by sa mi nedorezal. Jej verzia sna bola úplne iná ako moja, aj keď začiatok bol rovnaký. Tom si všimol, že so mnou niečo nie je v poriadku a potiahol ma za sukňu. Precitla som a zdesene som sa na neho pozrela. Nevydala som však ani hláska. Po zvyšok cesty sme boli všetci ticho. Blížili sme sa k ich domu.

„Aggy, zlez dole a choď domov, pôjdem domov s Kirou a vrátim sa. Nezabudni uviazať psa,“ nakázal jej Tom.

„Jasné, maj sa Kira, snáď ti bude ráno lepšie, som rada, že sme späť,“ rozlúčila sa.

„Posuň sa dopredu, prosím,“ poprosil ma.

Posunula som sa viac k šiji koňa aby mal miesto za mnou. Vyšvihol sa hore a pritlačil sa na mňa svojim telom. Zhlboka sa nadýchol nosom, vyzeralo to, ako keby sa chcel úplne nadýchnuť mojej vône. Začalo mi byť teplo a potili sa mi dlane. Chytil opraty koňa a mierne ho kopol aby sa pohol. Bola som z neho nervózna a stále mi chodila po rozume veta, ktorú mi pošepkal.

„Uhm,“ prečistila som si hrdlo, „ako to, že si sa o mňa bál?“ skúsila som.

„Prečo si vyzerala tak vydesene, keď Aggy rozprávala o svojom sne?“ spýtal sa vážnym tónom.

„Ja,“ zakoktala som.

„Stalo sa niečo?“

„Čo sa zrazu tak staráš?!“ rozhorčila som sa.

„Pretože mi na tebe záleží, Kira,“ povedal ubolene.

Stíchla som. Ako záleží? Ako to myslí, veď som len otravná kamoška jeho mladšej sestry. Bola som zmätená.

„Povieš mi to už?“ opýtal sa s nádejou.

„Ja... tiež som mala sen,“ začala som potichu.

„Aký sen?“ spýtal sa.

„No... začal sa rovnako ako Aggyn, ale pokračoval inak.“

„Ako inak?“

„V mojom sne bola skutočne cesta svetlušiek a vyviedla nás z lesa, na čistinku k jazierku, kde v diaľke horel oheň a hrala hudba. Pribehli sme bližšie, pretože som cítila, že sú to víly a naozaj boli. Boli krásne, veselé, v bielych šatách, s hebkou pokožkou a krásnymi venčekmi vo vlasoch. Tancovali okolo ohňa do rytmu tej najkrajšej hudby akú som kedy počula. Moje nohy začali tancovať samé od seba, pohltila ma hudba a atmosféra. Tancovala som a tancovala až som zabudla kto som. Všetko bolo zrazu také, plnšie, krajšie, bezstarostné. A v tom som si spomenula na teba, na to, že keby to vidíš, už by si si z nás neuťahoval,“ zastavila som zahanbene, pretože som mu prezradila, že som na neho myslela. Nič nepovedal, no napriek tomu, že som na neho nevidela, som cítila, že sa usmial a trochu bližšie sa pritlačil. Srdce mi vynechalo zopár úderov.

„A precitla som,“ pokračovala som, „všimla som si Aggy ako stojí neďaleko a zdesene sa díva. Nechápala som prečo, chcela som zastaviť, prísť k nej ale nešlo to, boleli ma nohy, nemohla som prestať až som stratila vedomie a prebral si ma ty,“ zakončila som.

„Nechcem ťa znepokojovať, ale behal mi mráz po chrbte pri oboch vašich príbehoch,“ povedal trochu nervózne.

„Jej verzia ma vydesila, a preto som jej radšej nepovedala o svojej, nevrav jej to, prosím, Tom,“ otočila som sa na neho. Zastavil koňa. Uprene sa na mňa díval a vyzeralo to, že tuho rozmýšľa, čo povie.

„Vieš,“ začal, „Aggy má priateľa,“ vyšlo z neho.

Priateľa? A prečo mi to nepovedala? Veď sme najlepšie priateľky.

„Myslím, že ti to aj chcela povedať, ale presvedčil som ju, aby počkala, kým prejde magický spln. Vedel som, ako veľa to pre teba znamená, a ako sa tešíš. Nechcel som sa dívať, ako si sklamaná, že ťa v tom nechala samú. Hovorí sa tam o čistých ušľachtilých pannách, ktoré ešte nemajú ničím poznačené srdcia, preto som nechcel, aby si vedela, že Aggy pozná lásku. Nechcel som aby si bola smutná. Je to moja chyba, že o tom nevieš,“ vysvetľoval.

Bola som v šoku. Aggy teda nemohla vidieť to čo ja, pretože už poznala, aké to je milovať a byť milovaná. Ale veď, bol to len sen, nie? Prečo ma však bolia nohy ako keby som tancovala až do rána?...

„A preto som sa aj ja tak držal...“ dodal úplne potichu.

„Ale to bol len sen, nie?“ spýtala som sa.

„Neviem,“ odpovedal, „dúfam“.

Počkať, v čom sa akože držal? Ako to myslí?

„Sme tu,“ oznámil keď sme prichádzali na príjazdovú cestu k nášmu domu.

„Ah, ako toto všetko vysvetlím mame,“ uvedomila som si, že svitá a mama sa určite bála.

„Zvládneš to, vždy si bola vynaliezavá, príšerka,“ usmial sa na mňa a založil mi prameň vlasov za ucho. Nedýchala som. Chvíľu sa mi ešte pozeral do očí, a potom si povzdychol, zoskočil z koňa, pomohol mi dole a odviedol ma pomaly k dverám.

„Tak dobrú noc, Kira, som rád, že si už v bezpečí. Oddýchni si,“ rozlúčil sa.

„Dobrú noc,“ povedala som a vošla potichu do domu.

Podišla som k oknu a dívala sa von do tmy ako nasadá na koňa, a cvála preč. Srdce mi bilo a jedna moja časť nechcela aby odišiel. Čo sa to deje? pomyslela som si...

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Les svetlušiek: