OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 21. kapitola

10.05.2014 (09:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1122×

Vytlačila som si poznámky a otvorila učebnice. Musela som si priznať, že som vypadla z rytmu a mala som čo robiť, aby som to dohnala. Dobre, nedohnala som to. Poobede som dostala takú migrénu, že som mala chuť obiť si hlavu ešte raz.

Mama mi dala nejaké lieky, ktoré ma dokonale odrovnali. Bola som na kašu až do večera, kedy som začala konečne rozoznávať realitu. Ale hlava nebolela. Takže som zase zbombardovala Lizzie, aby mi poslala veci a otvorila mail od Lei. Chcela som jej na to odpísať, ale zistila som, že tam nie je na čo. Teda, okrem Erica.

Napísala som jej, čo myslela tým, že prišiel do školy zriadený. Zamyslene som pozerala do telefónu a uznala jednu vec. Hoci teraz Ericovi musela pripadať ako Lea 2, čo sa rovná bezcitnej svini, uľahčilo to situáciu. Ak by podľahla Ericovmu naliehaniu a boli by pár... tak by sa možno včerajšok neudial. Čo ty vieš.

Každopádne som si uvedomila v tej kancelárii veľa vecí. Okrem toho, že som do neho bola v prvej triede beznádejne zamilovaná. Vtedy bol moja platonická láska. Nepoznala som ho. Teraz ho už poznám. Dokonca musím povedať, že ma baví jeho osobnosť. Jeho výzor, to je jasné. Sexuálny boh!  

So zafunením som vrazila hlavu do vankúša. Mala by som sa vyvarovať akejkoľvek konverzácie s Leou. Bola si strachom celá bez seba, keď bol zranený. To je pravda. Až teraz som dokázala naplno vnímať tie pocity. Bála som sa. Tak veľmi. Bála som sa, že ho stratím. Bola som úplne hysterická a neriešila som svoje zranenia. Uvedomila som si, že Natea zo svojho života vypudiť nemôžem. Nate je proste Nate.

Ďalší deň som sa učila na testy, keď mi zavibroval telefón. Ešte chvíľu som sa držala zrakom na texte, no ruka mi samovoľne vystrelila po telefón. Dostala som mail od Lei.

Miláčik, čo si si myslela, že urobil, keď zbadal titulku? Šiel sa predsa mlátiť.

Zaškúlila som do telefónu. Ako to myslela? Vytočila som jej číslo a čakala kým zodvihne.

„Čomu si neporozumela v mojej správe?“ ozvala sa pobavene a začula som hluk okolo nej. Zrejme sa presúvala zo školy domov.

„Ako si myslela tú vetu s mlátením?“ spýtala som sa udivene.

„Ako by som to asi myslela? Keď s tebou musel chodiť, tak ti musel povedať, že sa chodí biť na zápasy. Každý týždeň chodil dobitý do školy,“ odfrkla znudene Lea a ja som sa zabudla nadýchnuť. Či vydýchnuť? Ostala som nemo pozerať do zošita a skladala som si v hlave veci.

„Si tam?“ ozvala sa prekvapene Lea a ja som vydýchla.

„On sa... chodí biť?“ vypadlo zo mňa. Lea na druhej strane zaúpela.

„Nehovor mi, že ti nič také nepovedal.“

„Nie.“

„To je kretén,“ skonštatovala a vzdychla si. „A ako to pred tebou utajil? Po dlhšom čase si predsa musela vidieť, že sem tam chodí trochu s poupraveným ksichtom.“

„Vlastne sme sa videli párkrát. A vtedy vyzeral bez zranení,“ pripustila som váhavo.

„Aj som si hovorila, prečo by si to s ním chcela ťahať. Teda, ak ťa vzrušuje rozbitý ksicht,“ hovorila zamyslene Lea.

Prevrátila som očami a vyhovorila sa na veľa úloh. Keď som položila telefón, cítila som sa divne. Eric sa bil na zápasoch. Samozrejme, že teraz mi už bolo jasné, prečo boli s kamarátom obití. Vtom ma zamrazilo. Keď šiel Eric dolu s Giselle, kam šli? Po čase som sa prestala zaujímať, čo je dolu, ale teraz mi to udrelo do hlavy. Museli tam byť zápasy! Rozbolela ma hlava od mojej tézy a vyšplhala som sa na nohy. Mama pozerala televíziu a ohrievala nejaké jedlo.

„Si hladná?“ spýtala sa ma pokojne a zamierila k chladničke. Naprázdno som preglgla a pokrútila hlavou.

„Strašne ma bolí hlava.“ Dostala som lieky a zaviedla ma do postele. Kým som čakala na účinky, došla mi ešte jedna pravda.

Nejde o Callie, ale o Natea. On to tam vlastní. Musí vedieť, čo sa dole deje. Možno to bol jeho nápad.

Než som na ďalší deň bola schopná rozmýšľať nad novým zistením alebo nepodmienenými faktami, mama sa hrala znovu na lekárku. Toľká irónia. Musela som sa s ňou vláčiť do nemocnice, aby som absolvovala kontrolu. Naozaj, neodporúčam sa zraniť, keď máte rodiča lekára. Vždy vás ráno obzrie, po obede sa popýta na príznaky a večer vám ponúkne lieky. Alebo tak nejako.

„Cítiš sa dobre?“ spýtala sa ma mama. Zbežne som pozrela na hodinky a skonštatovala, že dnes sa pýta skôr. „Nerob si zo mňa srandu. Len sa snažím udržať svoje dieťa na žive.“

„Nechystám sa umrieť,“ odvrkla som sucho a pozerala som sa z okna autobusu.

Nemali sme auto a do nemocnice to bolo ďaleko po svojich. Už som bola doma na môj vkus dlho. A začínala som to pociťovať v blízkosti mamy. Chcela som mať už z krku tú kontrolu a zahrabať sa do postele. Vystúpili sme kúsok od nemocnice a prešli sme sa kúsok. Pozerala som na cestu a neprítomne hľadala aspoň kúsok niečoho známeho. Vtom som si spomenula na ten večer.

„Mami, nevieš či Nate bol v ten večer ošetrovaný na klinike? Bol predsa tiež zranený.“ Mama pokrútila hlavou a pozdravila sa so sestričkami.

Počúvanie srdca, pár cvikov, kontrola štichov a zrazu ma mama ťahala niekam do inej miestnosti.

„Kam ideme?“ spýtala som sa udivene a obzerala sa po miestnosti, kam ma zaviedla.

„Počítačová tomografia. Pozrieme sa ti do hlavy,“ ozval sa mamin kolega, ktorý vošiel za nami. Zhrozene som pozrela na ten divný stroj v strede miestnosti a rozmýšľala nad útekom.

„CT vyšetrenie,“ vzdychla si mama, keď videla, že sa nechytám. Toto označenie som už spoznala.

Srandovné vyšetrenie prebehlo bez komplikácií, výsledky boli v poriadku a konečne som sa zbavila obväzov na hlave. Odpuchlo mi čelo, no nejakú sfarbenú modrinu by som tam našla. Pera sa mi už zahojila, ale stále ma bolela. Šla som autobusom domov, aby som si splnila svoju túžbu.

Hoci som prespala ďalšie dva dni, Lizzie začala byť neoblomná a pýtala sa na Natea. Som jeho mama, že mám vedieť, kde je? Zmienka o tom, že nie je v škole ma nevyviedla z miery. Je predsa zranený a s takou tvárou by si nemal kaziť image. Keď mi však Lizzie volala v piatok podvečer, nebolo mi všetko jedno. Lizzie mi nikdy nevolá. Teda, ak sa nestane niečo vážne. Hneď ako som zbadala jej meno, spomenula som si na Natea. Obalila ma hrôza a roztriasla som sa. Ak sa mu niečo stalo.

„Prosím?“ ozvala som sa slabo do telefónu. Z druhej strany sa ozval chichot a nejaké „prestáň“.

„Lana, dostala som príkaz, aby som sa ťa niečo spýtala,“ ozvala sa Lizzie z druhej strany a znovu som začula chichot. Spadol mi kameň zo srdca a zároveň som ostala nasraná, že ma zbytočne desí.

„Elizabeth, voláš mi v piatok na večer, si ty normálna?! Vieš ako som sa zľakla, že sa niečo deje?“ zavrčala som ľadovo do telefónu a Lizzie prešiel chichot.

„No, ono sa niečo znepokojivé deje,“ začala trochu v rozpakoch a začula som, ako sa s niekým dohaduje a zrazu sa ozval iný, známy hlas. „Lana, zavolaj Nateovi, pretože nikomu z nás nezdvíha telefón!“

„Adam?“ ozvala som sa zdesene do telefónu. Čo robí s Lizzie?! To nechceš vedieť.

„Zavolaj Nateovi,“ trval stále na svojom a humor ho nejako nechytal.

„A prečo si myslíš, že mne zdvíhať bude?“ spýtala som sa ironicky, hoci mi všetko jedno nebolo. Kde sa, dopekla, skrýval?

„Ak nezdvihne tebe, tak viem, že sme v prdeli,“ prehlásil tak isto a zrušil hovor.

Takto som ešte nervózneho Adama nezažila. Chvíľu som hľadala jeho číslo v zozname, ale neodvážila som stlačiť vytáčanie. Chodila som dookola po izbe a rozmýšľala, prečo to mám urobiť. Nate mi svoje číslo dal v prvej triede a ja som vždy bojovala s túžbou zavolať mu. Ešte nikdy som mu nevolala.

Nakoniec som sa nadýchla a vytočila číslo. Čo mu vlastne poviem? Volal mi Adam a vyhrážal sa mi, že ti mám zavolať? Začalo to zvoniť a mňa zachvátila panika, pretože už som ho nemohla zložiť. Teda, mohla. Moje číslo nemá. Kým som však stihla čokoľvek urobiť, na druhej strane to niekto zodvihol.

„Lana,“ ozval sa pokojne do telefónu a ja som si bez slova sadla na posteľ. Chvíľu som bola ticho.

„Odkiaľ vieš, že je to moje číslo?“ spýtala som sa po chvíli. Zasmial sa a ja som sa prihlúplo usmiala tiež. Preber sa.

„To je teraz jedno, nie? Zavolala si mi. Prečo?“ Čo mu poviem? Oči mi behali po stene a hľadala som nejakú inteligentnú výhovorku.

„Všetci sa o teba boja. Nikto nevie, kde si,“ prehlásila som nakoniec, keď mi nič iné nenapadlo.

„A ty sa tam tiež rátaš?“ V jeho tóne som cítila jeho úsmev.

„Keď začneš zdvíhať Adama, tak ma prestane otravovať, aby som ti zavolala.“ Z druhej strany sa ozvalo dotknuté odfrknutie.

„To bolelo,“ pripustil a mne sa na tvári roztiahol škodoradostný úsmev.

„A už mi povieš, kde si?“ spýtala som sa zvedavo a ľahla si na chrbát. Všetky tie dni, čo som strávila doma, nepokojná a mrzutá, sa zrazu vyparili. Nikdy som sa necítila lepšie, ako teraz.

„Choď pred dom a keď tam budeš, tak ti poviem,“ znel jeho šibalský hlas. Vedela som si presne predstaviť, ako sa vyžíva v tejto detskej hre.

„Myslíš si, že sa naozaj budem vláčiť von, len aby si bol spokojný? Zabudni,“ odfrkla som mu do telefónu.

„Ak odmietneš, nepoviem ti nič. Do toho ti to ešte zložím a nezdvihnem telefón. Ani tebe,“ predniesol vážnym hlasom, čo ma prinútilo na chvíľu zapochybovať. Zaťala som zuby, rozhodnutá, nepodriadiť sa.

„Odmietam.“ Na druhej strane ostalo ticho, zrejme nepredpokladal odpor. Akoby ma nepoznal.

„Fajn,“ ozval sa zrazu neutrálne, „tak pekný večer.“ S tými slovami to zložil a ja som ostala ležať s udiveným výrazom.

On to urobil. Naozaj to urobil. V hlave sa mi hneď vystriedalo prekvapenie s podráždenosťou, ktorá vzrástla do hnevu. Vytočila som jeho číslo a čakala, kým ma dvihne. NEDVIHOL! Nasrane som sa vyšvihla na nohy a rýchlo na seba hodila tepláky a sveter.

V zhone som si nazula tenisky a skoro zabudla na kľúče. Brala som schody po dvoch, s telefónom na uchu a počúvala, ako zvoní. Kopla som nohou do vchodových dverí až sa rozrazili. Telefón mi nedvíhal a tak som zoskočila zo schodíkov na chodník.

Kým som sa rozhodla, že mu prerazím ksicht, len čo ho stretnem, ostala som na neho zízať. Opieral sa oproti mne o auto s mobilom v ruke a na tvári sa mu rozlieval samoľúby úsmev. Chvíľu som chytala kyslík, potom dych a nakoniec myšlienky. Snažila som si to urovnať v hlave. Adam zháňa Natea, ktorý mu týždeň nedvíha telefón, ale teraz stojí pred mojim barákom.

„Čo tu robíš?“ vyšlo zo mňa po chvíli. Dobre, mohla som ho privítať aj inak.

„Povedal som ti predsa, že keď vyjdeš pred dom, poviem ti, kde som. Tadá,“ zvolal a založil si telefón do nohavíc.  Až teraz som zistila, že je oblečený v civile a dokonca sa nedoniesol limuzínou, ale nejakým iným autom.

„Nevyzeráš veľmi nadšená, že ma vidíš,“ rypol do mňa a odhrnul mi vlasy z čela. V tom dotyku však bolo niečo viac. Obzrel si moju hlavu a pritom ma pohladil po vlasoch. „Hojí sa to pekne,“ poznamenal jemne a stiahol k sebe ruku.

Zaťala som ruku v päsť, pretože som mala nutkanie vystrieť ruku a chytiť tú jeho. Radšej som sa pozrela na jeho tvár. Monokel odo mňa ešte ani nestihol poriadne vyblednúť, keď dostal ďalší. Avšak už aj ten nový mizol.

„Ako sa ti hojí rana, čo ti zašívala Callie?“ spýtala som sa po chvíli, keď som si bola istá, že ma hlas nesklame.

„Callie je vyučená sestra takže sa o to nebojím.“ Samozrejme, frajer najväčší. Nevinne som zodvihla ruku a štuchla som ho do boku, ale tak, aby som netrafila ranu. Mykol sa od bolesti a dokonca skoro vypustil to hanebné slovíčko „au“.

„Takže bolí,“ skonštatovala som sucho. Pretočil očami a dotknuto sa zaškeril.

„Raníš moju hrdosť.“

„Radšej si zmenši ego, aby ťa nezabilo,“ odvrkla som mu a stiahla pohľad dolu. Skúmala som jeho kanady, ktoré boli zaujímavejšie ako on.

„Aj tak si budem vyčítať, že ťa zranili. Nemal som sa uraziť za takú kravinu.“ Pokrčila som plecami, neschopná slova. Nechcela som sa vracať k tomu dňu, pretože ma bolel pohľad na zakrvavenú košeľu.

„Nemal si utekať za mnou. Mal si ostať s Gisele a nebol by si bodnutý,“ vyčítavo som predniesla a pozrela na neho. Zamračil sa a vykročil ku mne.

„Ty si neuvedomuješ, čo táraš? Ako som ťa mohol nechať túlať sa tmavými uličkami? Keď na teba siahli, mal som ich zabiť a nie ich poslať do nápravného strediska!“ Hneval sa. Naozaj bol nahnevaný za moje slová. Previnilo som sklopila znovu zrak a vzdychla si.

„Kde si bol?“ spýtala som sa v nádeji, že odvrátim blížiacu sa hádku.

„V Európe. Musel som ísť za Oliverom, pretože som chcel prediskutovať pár vecí.“ Prekvapene som na neho zízala.

„Aha, takže teba napadol nejaký spásonosný nápad, tak si nasadol do lietadla a šiel do Európy,“ skonštatovala som ironicky načo sa usmial.

Nič mi nepovedal, len sa nadýchol a pristúpil ku mne. Objal ma okolo pása a pritiahol k sebe. Bez jediného slova som si stúpla na špičky, pretože som sa nevedela dočkať jeho pier. Všetko ostatné mi vyfučalo z hlavy. Druhý bozk nebol o nič horší ako prvý. Bol krásny, nekonečný a boľavý. Mňa bolela pera a jeho bok. Dokonalá súhra. Vlastne mi došlo, že ma pozná dokonalo.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 21. kapitola: