OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Pod prísahou pravdy - Kapitola 1

Dnes (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 16×

Kapitola 1

24. september 1998

Uprene som mu hľadela do očí a v duchu sa veľmi úpenlivo modlila, nech mu z tej jeho drzej huby nevylezie nič nevhodné... aj keď, u neho by to bolo skôr niečo veľmi, ale veľmi pichľavé, za čo by mu sudca už len z princípu navalil ďalšie doživotie v Azkabane!

Ako vždy aj teraz na mňa nepríjemne zazeral, akoby som za všetky jeho problémy mohla ja. Bolo mi to jedno. Už som si zvykla, ale tie jeho oči! Modré... nie sivé... Nie! Myslím, že búrkové je ideálne pomenovanie! A teraz všetky tie blesky metal po celej súdnej sieni, celom Wizengamote a hlavne po mne.

Toto Henrimu nikdy nezabudnem! Povesiť mi na krk niekoho... takého! Tak po prvé, je to pod moju úroveň a po druhé? Neznášam tieto typy! Nafúkaní hejsci, veriaci v svoju jedinečnosť! Pajáci, neschopní  ničoho iného, len sa ľutovať a nadávať na celý svet!

Ako hovorím, je to pod moju úroveň – aj keď, s tým som musela rátať, keď som si zvolila dráhu trestného advokáta. Nie vždy obhajujeme len tých, ktorých chceme. Vlastne, väčšinou obhajujeme práve tých, ktorých by sme za tie mreže najradšej osobne poslali na doživotie. Ja som dokonalým prípadom. Jedna vec je advokátska prísaha, druhá realita. Koniec koncov, nevysekala som len pred nedávnom Lusiusa Malfoya z basy? Hrozilo mu doživotie, ale so mnou? Dostal len mastnú pokutu (ktorá aj jemu pekne vyprázdnila vrecká) a nejaké tie hodiny verejnoprospešných prác. Div mi potom nezačal bozkávať topánky - teda keby nemal takú vysokú mienku o sebe samom. Ale aj tak. Vidieť v jeho očiach slzy? Stálo to za to. Hm, ale ak ho mám porovnať s týmto... ehm... prípadom, obhajovať pána Malfoya bola prechádzka ružovou záhradou! A to je čo povedať, keďže prípad pána Blacka bol len formalitou!!! Konanie sa muselo niekoľkokrát presúvať, lebo pán sa neráčil dostaviť a dnes ráno? Musela som mu, v spolupráci s jeho synovcom, vyraziť dvere, vytiahnuť ho z toho smradľavého brloha, ktorému hovorí spálňa - bože, veď som ho musela kúzlom aj oholiť a vyžehliť mu oblek! Ako vravím, stratený prípad.

„Pán Black, odpovedajte,“ vyzvala som ho a on zlostne zaťal zuby. Sudkyňa po mne hodila mierne podráždeným pohľadom. Aj ona tento byrokratický cirkus chcela mať za sebou.

Nikto z nás nevidel reálny dôvod pre toto konanie, ale vrchnosť sa evidentne rozhodla, že z neho urobí verejnú udalosť.

„Pán Black, prosím, odpovedajte. Aká bola vaša úloha v udalostiach z dňa 1. novembra 1981?“

A opäť ten jeho vražedný pohľad. Mala som sto chutí prevrátiť panenkami, ale ovládla som sa. Už len pár posledných chvíľ a zbavím sa ho! Zvyšné papierovačky dotiahne Jordy – môj asistent, ktorý si na  lavici obhajoby pozorne zapisoval každý detail. Ach tá mladícka zanietenosť.

„Pán Black...“ zatiahla som hádam po stý raz, načo sa ozvala aj sudkyňa Howartová.

„Slečna Palmerová, prosím, poučte svojho klienta.“

Urobím... len škoda, že pri tom nemôžem použiť päste! Vážne by sa mu hodila jedna výchovná! Kruci, veď ten chlap bude mať za dva roky štyridsať a stále sa správa ako malé decko! Kruci, mala som sem zavolať aj jeho synovca! Aspoň pri ňom sa  správa ako dospelý!

Prešla som tých pár krokov, čo ma od neho delilo a naklonila sa k jeho dokonale oholenej sánke... bože, ako ma len svrbeli prsty... nie, nebudem ho biť!

„Odpovedajte, prosím,“ šepla som takmer nečujne. „Čím skôr to zo seba dostanete, tým rýchlejšie pôjdeme domov.“

Zamračil sa, ale vedela som, že aspoň toto naňho platí. Ťažko si povzdychol. Na malý moment mi ho prišlo dokonca ľúto... ale vážne len na malý. S ľútosťou som skončila v okamihu, keď sa po druhýkrát nedostavil na pojednávanie. Mierne som nadvihla obočie. On prikýval a ticho zavrčal:

„Fajn... nech už to mám z krku!“

Halelujááá! Otvárajte šampanské, niekto tu konečne našiel mozog! Radujme sa svete!

Vrátila som sa späť na svoje miesto a dúfala, že to tentoraz urobí!

„Pán Black, čo sa stalo 1. novembra 1981?“ Prosím, nech odpovie! Prosím!

Odpovedal!  Na malý moment zavrel oči, zaťal zuby, ale nakoniec sa rozhovoril.

„Vtedy...“ Pauza. No tak! Povedz to! „Vtedy... bolo to potom, čo James a Lily... umreli. Vedel som, že Peter bol strážcom tajomstva a... teda ich musel zradiť on. Hľadal som ho. Nebol ani uňho doma, ani u jeho mamy. V tej putike – kde robil – ho nevideli už týždeň... Prešiel som všetky miesta... a nakoniec ho našiel v byte jeho priateľky... volala sa Clarette... zabili ju Smrťožrúti...“ Opäť sa odmlčal a zlostne zaťal zuby, až mu na sánke začala pulzovať žila.

Vidieť ho takto... žeby to bolelo aj po toľkých rokoch? Nechcelo sa mi tomu veriť. Sama poznám, čo to je stratiť priateľov...zažiť zradu... áno, bolí to. Človek si pripadá ako odkopnutý pes. Dokonca viem, aký je to pocit, keď vám umrie niekto vážne blízky, ale aj to prebolí. Všetko prebolí. Nie hneď, ale čas otupí aj najostrejšiu čepeľ. Ale on? Často zabúdam, že nie každý sa ku životu stavia tak ako ja. Hlavne keď sa pozerám na svojich klientov. Pri nich si človek povie, aké má šťastie, že sa ho podobné sračky týkajú len okrajovo – že nemusí byť ich hlavný aktér.

Ale on? Trpí a aj po takom dlhom čase? Nie, to nie je moja starosť. Skončí súd a ja ho už nikdy viac neuvidím. Skončí súd a jeho príbeh sa stratí medzi xy ďalších. Nemusím si lámať hlavu nad jeho pocitmi. Mojou úlohou bolo zastupovať ho na tejto vopred pripravenej fraške. Nič menej, nič viac.

„...Reval... Prosil jej ducha o odpustenie... Jej... nie ich...“ cynizmus  z jeho hlasu len tak sálal. „A zvyšok? Uvidel ma, zúril som. Ušiel, prenasledoval som ho... A zvyšok poznáte. Výbuch. Chcel som ho dostať, ale než som dostal príležitosť, vyhodil to tam do vzduchu, premenil sa a zmizol v kanáloch.“

„Čo ste spravili potom?“ pokračovala som vo výsluchu, ale tentoraz mi hlas  zjemnel. Sčasti kvôli nemu, sčasti kvôli porote. Aj keď to bolo vopred vyhraté, starý a hlboko zakorenený zvyk snažiť sa za každú cenu ovplyvniť city porotcov prevládol. Uprel na mňa spoly naštvaný a spoly nešťastný pohľad.

„Nič. Ostal som tam. Sledoval som ten chaos, výkriky...“

„Prečo ste nikomu zo zranených nepomohli?“ Tak tentoraz ma pohľadom posielal do najhorúcejších pekiel! Neodpovedal, ale ja som na odpovedi trvať musela. „Prečo?“ zopakovala som. Niečo si zašomral popod nos, ale nakoniec odpovedal. Túžba mať to všetko za sebou bola evidentne silnejšia než čokoľvek iné.

„Lebo... lebo... Zabudol som na nich!“  Hm? Čo? V porote to začalo šumieť. A nebol to moc prívetivý šumot!

„Na koho ste zabudli?“

„Na nich!“ zavrčal. „Na zranených...“

„Prečo? Čo ste cítili?“ vyzvedala som a on zúrivo vyskočil na nohy.

„Vy s tým neprestanete!?“ zhučal po mne, ale ja som sa ho nebála. Bola som v súdnej sieni! Bolo tu minimálne desať aurorov!

„Pán Black, prosím, sadnite sa a odpovedajte,“ vyzvala ho sudkyňa a on sa osopil aj na ňu, našťastie len pohľadom. Sadol si a ja som zopakovala otázku.

„Prečo ste zabudli na zranených? Čo ste v tej chvíli cítili? Načo ste mysleli?“

Nepozeral sa na mňa. Jeho oči vypaľovali dieru do dreva pred ním. Ale podstatné bolo, že odpovedal:

„Zabudol som na nich, lebo jediné, na čo som vtedy dokázal myslieť, bola Jamesova smrť... Na to, že ho zradil priateľ... Na to, že on by... on si... on a Lily... Harry...“ Zmĺkol a ja by som prisahala, že som mu v očiach videla slzy. Nie, to sa mi len zdalo. Upokojil sa a pokračoval. „Myslel som na to, že to všetko bola moja vina. To ja som mal byť strážcom tajomstva! To ja som im navrhol, aby ním bol Peter! Voldemort mal ísť po mne. Mal som sa niekde zašiť... na Petra by nepadlo podozrenie... veď kto by len jemu zveril nejaké tajomstvo...“ zatiahol sarkasticky. „A namiesto toho, aby som ich ochránil... vydal som ich Voldemortovi ako na zlatom podnose...“ Prestal pohľadom vraždiť drevo, ale preniesol ho na mňa. Naše oči sa stretli a ja som v tej chvíli vedela, ako veľmi mnou opovrhuje. Opovrhuje? Stavila by som sa, že ma nenávidí... ale bolo mi to jedno. Ja už mám toľko nepriateľov... jeden na viac, no to je toho.

Nech si o mne myslí, čo chce. Môj výsluch dosiahol požadovaný cieľ. Porota sa prestala tváriť popudene a namiesto toho sa na tvárach – hlavne ženského obecenstva – roztiahli ľútostivé pohľady. Ak by to bol skutočný proces, v tomto momente by som si bola istá výhrou.

A tak sa aj stalo. Nemusela som mu pokladať ani doplňujúce otázky. Vyhrala som, ale táto výhra ma netešila. Nie tak, ako tá s pánom Malfoyom! Pri tej som vedela, že som odviedla skvelú prácu! Že som podala také nevyvrátiteľné dôkazy, ktoré protistrana jednoducho nedokázala prestreliť. Aj keď väčšina z nich bola... ehm. No radšej to nebudem komentovať. Vyhrala som a to je podstatné. Dokázala som to vlastnou zásluhou! Mojimi schopnosťami, charizmou, presviedčaním. Ale tu? Nie, tu som sa cítila nijako. Koniec koncov, nevyhrala som. Nie skutočne. Chýbal tu ten dokonalý pocit, že som im nabila držky! Bolo to pod moju úroveň. Viem to, ale s tým už nič nespravím. Zaplatia a to je hlavné. Nič viac ma zaujímať nemusí. Nemusím si dokazovať, že som dobrá. Čo dobrá, som geniálna! Viem to! Viem. Tvrdo som drela! Zaslúžim si to!

Stála som za lavicou obžaloby a odosobnila sa od okolitého ruchu. Súd sa skončil. Sudkyňa, porota, všetci s mocou opustili priestory. Verejnosť, za mojím chrbtom, hlasno diskutovala. Jordy veselo diskutoval s peknou blonďavou čarodejkou a ja? Nezainteresovane som zarovnávala papiere do zložky, ktorú som vzápätí vsunula do elegantného čierneho kufríka. Dar od mamy k promóciám. Bol vážne kvalitný. Mal pre mňa citovú hodnotu a preto som ho ani po rokoch nevymenila. 

Pohľadom som prešla po súdnej sieni a nedokázala sa ubrániť starému, známemu pocitu bezpečia. Len tu dávalo všetko zmysel. Vpredu sedí hlava, ktorá rozhodne, naboku ruky, ktoré ťa buď podržia alebo potopia a pri vedľajšom stole nepriateľ. Všetko záležalo len od mojej prípravy. Od toho, akú obranu a arzenál si pripravím! Jasné, úplatky, podrazy a iné zákernosti boli aj tu, ale ak ste boli dobrý, vedeli ste, ako s nimi naložiť. Nie vždy sa to dalo, ale aj to bolo súčasťou prípravy. Ale o to ide. Vyhrať za každú cenu! Vtedy človek musí rátať len s jedinou základnou tézou, a to: ľudia sú svine, a to hlavne v súdnej sieni. A presne tak som to milovala. Tú istotu, fakt, že tu všetci majú určené postavenie, že viete, čo od nich môžete očakávať. Nie ako tam vonku. Kde sa na vás ľudia milo usmievajú a hrajú sa na vašich priateľov a potom vás zradia. Nebol pán Black dokonalým príkladom toho, čo sa stane, ak začnete veriť v ľudskú čestnosť a spoľahlivosť?

Očami som zavadila o vysokú temnú postavu. Minister. Ak by neboli s pánom Blackom priatelia, predsedal by dnešnému „súdu“. Čarodejnícka justícia bola iná ako muklovská. Do istej miery bola kombináciou kontinentálnej a anglosaskej súdnej praxe, pričom zároveň zavádzala aj vlastné prvky. Celkovo sme mali šesť typov súdov. Súd pre občianske záležitosti rieši banality typu rozvody, susedské vzťahy, dedičstvo a podobne. Trestný súd rieši kriminálne činy a práve v jeho prostredí sa najčastejšie pohybujem. Nemám moc rada občianske záležitosti a preto ma do nich Henry netlačí. Tieto súdy majú prvý a potom druhý odvolací stupeň. Čarodejnícky súd je zameraný čisto na priestupky voči „Zákonu o utajení“. Ak je napadnutý rozsudok z tohto súdu (môže ho napadnúť len člen Wizengamotu, nie bežný čarodej), jeho riešenie sa posúva Súdu posledného rozhodnutia, ktorý je zároveň poslednou odvolacou inštitúciou pre Občiansky a Trestný súd. Aurorský súd je samostatný a týka sa výhradne záležitostí aurorov. A nakoniec máme  Wizengamotský najvyšší súd. Má najvyššiu právomoc. Do jeho kompetencie spadajú prípady, ktoré priamo ohrozujú anglickú čarodejnícku spoločnosť ako celok alebo prípady, ktoré si osobitne vyžiada. Preto bol taký poprask z toho, keď Harryho Pottera súdil celý Wizengamot v takej banálnej veci ako je čarovanie mladistvého a čarovanie pred muklom, ktorý bol navyše jeho bratranec. Všetci právnici sa vtedy nechápavo chytali za hlavy. V dobách po Voldemortovej tyranii tiež prebral niektoré z kompetencií trestného súdu a súdil najbližších Temného lorda, prípadne ľudí so skutočne krvavou históriou.

„Slečna Palmerová,“ prihovoril sa mi minister.

„Pán minister,“ opätovala som pozdrav.

„Mohol by som s vami hovoriť?“

Nechápala som prečo, ale zároveň som si uvedomovala, že to bola len rečnícka otázka. Ministrovi predsa nepoviete „nie“!

Našťastie náš rozhovor trval len veľmi krátko. Poďakoval mi, pravdaže ako priateľ pána Blacka, že som so svojím klientom mala toľko trpezlivosti a poprial mi veľa ďalších úspechov. Bola som vážne rada, že ho mám tak rýchlo z krku. Keď som sa vrátila do súdnej siene, bola takmer prázdna. Vlastne, okrem Jordana a jeho blonďavej spoločníčky sa v nej nevyskytovala ani noha. Black zmizol hneď po vynesení rozsudku. Teda takmer. Nebyť toho, že som ho šeptom vyzvala, aby sedel a počkal, dokým vrchnosť odíde, vybehol by z nej hneď v tej chvíli.

Jordy si ma všimol a rýchlo niečo blondínke šepol. Tá sa koketne usmiala a prikývla. Našťastie, keď som k nim došla ja, už bola na odchode. Jordy sa spokojne vyškieral. Pokrútila som hlavou, načo len pokrčil plecami a zatiahol:

„Tak, kam to dnes bude?“ zatiahol.

„Vieš, že dnes nie je čo oslavovať,“ zahriakla som ho, ale on bol neodbytný.

„Vyhrali sme, nie? Každá výhra si zaslúži oslavu... No tak, Ava!“ prosíkal a ja som si porazenecky povzdychla. No čo už len narobím, keď mi je ako mladší brat? Hm, koniec koncov je to môj bratranec.

„U Mecka a Billa,“ vyhlásila som nakoniec a on veselo prikývol. Jeho drahý zostrih špinavo blonďavých vlasov nadskočil a hnedé oči sa spokojne usmiali. Viem, že som... pesimista, možno do určitej miery sociopat, ktorý neznáša – bojí sa – ľudí, ale na svoju rodinu (teda takmer celú), nikdy nedám dopustiť! Len rodina nás podrží v najhorších chvíľach, tak ako podržala tá moja nás. Na tvári sa mu roztiahol široký úsmev. Bol to neskutočný fešák, už dávno dospelý, ale ja som v ňom stále videla to malé chlapčisko, ktoré za mnou liezlo totálne všade. Bol odo mňa o tri roky mladší. Mal dvadsaťštyri a práve mu prebiehal druhý rok praxe. Na rozdiel od muklov, u nás právnická prax trvá len dva roky, ktoré si môžeme odpiť počas posledných dvoch rokov na škole. On na to kašlal, tak teraz musí praxovať u mňa.

Aby som to lepšie vysvetlila. Napríklad ja som chodila na Greenwoodskú právnickú univerzitu vo Washingtone, DC. Pravdaže je to čarodejnícka univerzita. Vyučovanie trvá päť rokov, z čoho posledné dva môžeme praxovať u nejakej právnickej kancelárie a tým pádom nám táto povinnosť odpadne po škole. Ja som to tak urobila, ale Jordy sa na to vykašlal s tým, že po vysokej bude praxovať u mňa.

A teraz, ako som sa dostala do Anglicka? Henri si všimol môj potenciál a ponúkol mi miesto. Vtedy bolo Carmal&Hickey ešte v plienkach, ale teraz? Patríme medzi mladé, ale dravé a ambiciózne právnické kancelárie. Podiel na tom máme všetci.

O hodinu neskôr som už vyliezala zo svojho čierneho mercedesu pred malou putikou U Mecka a Billa. Bola to z tretiny krčma, z tretiny bar a z tretiny reštaurácia. Milovala som to tu. A prečo vlastne? Okrem toho, že sa to nachádzalo len cez ulicu od môjho bytu tak aj preto, že majiteľ bol milý, starý, vojnový veterán. Nejde vám to dokopy? No, tak fajn, preháňam. Aj keď starý je, má asi šesťdesiat, menšiu pneumatiku na páse a cigaretu nonstop v puse, milý nie je ani z ďaleka! Ufrflanejšieho človeka by ste len ťažko našli! Ale to mi na ňom práve imponuje. Nehrá sa na niečo, čo nie je... a práve preto tu nikdy nebýva nacpané.  Cs, idioti, nevedia, o čo prichádzajú! Raff je ten najlepší kuchár pod slnkom! A pravdaže, je to mukel, ktorý o našom svete nemá ani najmenšieho tucha.

Vošli sme dnu a obklopila nás dôverne známe prostredie. Na jednej strane stál tmavohnedý, mierne ošľahaný bar, na opačnej rady stolíkov, ktoré pokračovali aj pred reštauráciu. Úplne pri stene stáli menšie boxy s pohodlnými červenými, koženými sedačkami – podobnými tým, ktoré v USA mávajú na bowlingu. 

S Jordym sme si to namierili k jednému z dvoch stolov pri oknách.

Netrvalo dlho a zo zadnej časti sa vynorila známa postava Annie. Ak som niekoho aspoň z diaľky mohla nazývať priateľkou, tak potom ju. Bola to vysoká bruneta s krásnou tváričkou, mierne „pri sebe“ postavou a obrovskými prsiami, ale nik z chlapov, čo tu obedovali, po nej nehodil očkom ani spod mihalníc. Nebolo to preto, že by im jej mierna nadváha vadila, bolo to preto, že bola jedinou dcérkou majiteľa. A čo je prvá zásada, ak chce v tomto podniku tráviť čas a jedlo? Nikdy, ale vážne nikdy nenasrať Rafaela Celata - a k tomu patrí aj fakt, že nesmiete očumovať jeho dcéru, ak je vaša sexuálna orientácia  priťahovaná jemnejším pohlavím.

„Ava, Jordy...“ zatiahla veselo. Ona sa hádam nikdy neprestane usmievať! Šťastná to kopa. „Jedlo či len káva?“ Poznala nás pridobre.

„Jedlo,“ zatiahli sme obaja unisono.

„Jasné,“ zasmiala sa a podala nám obedné menu. „Tak dobrú chuť, ľudia.“

„Neprisadneš si?“ zavzdychal Jordy. Už pár mesiacov som ho upodozrievala, že bol do Annie platonicky zbláznený... alebo do jej pŕs? Uňho si človek nikdy nemôže byť na istom, keďže obletuje každú sukňu, čo prejde okolo. Nuž, to je prekliatie pekných mladých mužov.

„Sorry, Jordy, ale ja tu pracujem,“ odbila ho veselo a vrátila sa späť za pult. On ju sledoval dychtivým pohľadom a ja zas jeho s priblblým  úškrnom.

„Čo je?“ nechápal, keď sa na mňa pozrel.

„Nič...“ zatiahla som, načo len zničene pokrútil hlavou.

„Tak čo to dnes bude?“ chcel vedieť. Roztvorila som denné menu, pohľadom prešla po zozname jedál a s ľútosťou zistila, že moju milovanú čínu dnes nepodávajú! Nie! Ťažko som povzdychla. Prečo ja? Razom ma prešla chuť. No čo, môj ďalší tip padol na  havajské kura. To a jeden veľký prepečený steak o pár chvíľ zaberali priestor malého, okrúhleho stolíka.

„Vieš čo? Bude mi chýbať,“ prehodil Jordy a ja som nemala ani najmenšieho tucha, o čom to hovorí.

„Kto?“

„Black, predsa.“

Ešte predtým, ako som prekvapene zatiahla „Čo“, som sa takmer udusila ryžou. Oči mi začali slziť a v krku ma zaškriabalo.

„No, bol to v pohode chlap... teda na to, čo si zažil,“ bránil ho. 

„To teda nebol!“ precedila som pomedzi zuby a natiahla sa po šálke s čajom.

 „Ava, ten chlap presedel dvanásť rokov v Azkabane, kde z neho cicali všetko šťastie! Ver mi, je obdivuhodné, že sa z toho nescvokol!“

„Mne príde bláznivý dosť. Je nedisciplinovaný, výbušný, drzý, nedochvíľny...“ A v tejto nelichotivej plejáde by som mohla pokračovať do skonania svetov.

„Ale no tak! Viem, že aj ty si ho ľutovala!“

„Možno... ale to bolo predtým, než mi okolo hlavy preletel ten kvetináč!“ No dobre, tak tu trocha preháňam, preletel mi dosť ďaleko od hlavy, ale  v princípe je to to isté. Neovládol sa a vybuchol tým najhorším spôsobom. Ako sa vraví, úplne stratil tvár! A niečo také ja neuznávam. Človek sa nikdy nesmie prestať ovládať! Je to úbohé a vašim nepriateľom to dáva veľkú výhodu.

„Fajn, priznávam, vtedy to prehnal... ale ja by som na jeho mieste urobil to isté...“

„Nie, neurobil,“ zavrčala som výhražne. Ak by niečo také spravil, mal by veľmi vážny problém – so mnou. Urobila by som mu zo života peklo. Chce byť právnikom? Fajn, tak sa podľa toho musí aj správať. Právnici musia mať nervy z ocele... ak nie rovno z titánu!

Mierne sa ošil a obdaril ma tým najnevinnejším úsmevom. Kruci, veľmi dobre vie, ako na mňa. Pokrútila som hlavou a pred očami sa mi opäť vynorila jeho roztomilá detská tvárička. Bože, ako dieťa bol na zožratie... a ostatní chalani mu to dávali pekne pocítiť. Radšej ani nechcem vedieť, koľkokrát som sa kvôli nemu musela pobiť! Ale to už je dávno. Teraz sa nebijem. Teraz na obranu používam slová.

„Tak možno nie,“ priznal nakoniec. „Ale chápem ho. Prebudí sa po dvoch rokoch, jeho svet je v troskách, Bitka o Rokfort za dverami. Ľudia, na ktorých mu záleží, nikde...“

„Nezabúdaj, že pán Lupin...“

„Obaja veľmi dobre vieme, ako to bolo. Pán Lupin ho možno mal na starosť, ale keď sa prebudil, bol sám v uzavretej miestnosti s rozmermi 4x4 metra, a to niekoľko hodín, než si všimli, že je hore.“

„Neobhajuj ho!“

„Neobhajujem... len hovorím, ako to je, Ava,“ zavrčal. Aj jemu môj sociopatizmus niekedy liezol pekne hore krkom. „A potom sa dozvie, že jeho synovec je neviem kde sám s bandou tínedžerských deciek a snažia sa poraziť Toho-koho-netreba-menovať! A aby toho nebolo málo, o pár dní sa rozpúta Bitka a on príde o svojho posledného priateľa, plus si myslí, že prišiel aj o synovca. Ja byť na jeho mieste, chcel by som od každého svätý pokoj a nie sa ešte producírovať na tej súdnej fraške, kde z neho urobili cirkusovú atrakciu v mene „obnovy spravodlivosti“! Chápem ho. Vieš, aký to musel byť pocit sedieť na lavici svedkov a odpovedať na tvoje otázky? Vážne si mohla trocha poľaviť a nie z neho ťahať všetky tie sračky, Ava.“

Prepálila som ho podráždeným pohľadom a do ruky vzala príbor.

„Vieš, že nemohla. Som advokát. Viem, čo je moja práca. Za každú cenu zastupovať záujmy klienta...“

„Ver mi, Black...“ začal, ale ja som sa krivo uškrnula.

„Vieš, že Black nebol mojím klientom. Nebola náhoda, že na jeho obhajobu si vyžiadali zrovna mňa.“ Zamračil sa, ale neprotestoval. Vedel to. „Bola som to ja preto, lebo som obhajovala pána Malfoya. Politika je špinavá vec, Jordan. Veľmi špinavá a plná tých najhorších ľudských vlastností. Dajte Smrťožrútovi a Hrdinovi rovnakého obhajcu a ľudia si to všimnú – hlavne v týchto časoch. Je to sčasti hranie na city a sčasti manipulácia s ich mienkou. Pomyslia si: „Veď predsa ten Smrťožrút nemohol byť až taký zlý, keď jeho obhajca zastupoval aj nevinne odsúdeného hrdinu Blacka! Istotne ho k spolupráci donútili... a čo ak to isté spravili aj s ostatnými?“ Jordy, celé toto  bolo len príprava na to, aby mohli hromadne začať prepúšťať bohatých a vplyvných. Obvinia ich z napomáhania z donútenia, naparia veľmi mastné pokuty, z ktorých sa bude refinancovať oprava nášho sveta a nejaké tie dni verejnoprospešných prác. Ver mi, bro. Pre ministerstvo sú bohatí Smrťožrúti oveľa výnosnejší na slobode ako v Azkabane.“

Jordy sa zatváril, akoby sa mu pod nosom zjavilo kravské lajno.

„Ty si to vedela!“ obvinil ma a ja som nevzrušene prikývla.

„Vedela.“

„A aj tak si ten prípad priala?“ začínal zúriť. Ešte stále v ňom pretrvávali mladícke ideály.

„Prečo by som nemala? Jasné, bol to prípad pod moju úroveň, ale zaplatili mi zaň veľmi slušne. Priam rozprávkovo na to, že mojou úlohou v podstate bolo len dovliecť pána Blacka pred súd a tam mu položiť zopár otázok „na telo“.“

„A čo tvoja prísaha! Čo pravda?“ štekol. Trpezlivo som vydýchla, odložila príbor. Dokým tento rozhovor neuzavrie, nenajem sa. Zahľadela som sa mu priamo do čokoládových očí a vážne povedala:

„Prísaha je len formalita. V skutočnosti nemá s právom moc spoločného. A ak chceš pravdu, tak si si vybral zlý odbor. Možno si mal skúsiť filozofiu... tam sa jej dopátraš oveľa skôr ako tu.“

Mračil sa tak moc, až som sa čudovala, že sa mu nad hlavou nevytvoril jeho osobný temný mráčik.

„Vieš čo, prešla ma chuť...“ začal, ale ja som ho zahriakla:

„Ale kušuj. Ak by som ten prípad nezobrala ja, vzal by ho niekto iný. Takto som si aspoň zarobila. A pamätaj si. To je to, o čo v našej branži ide. Peniaze a moc. Nevybral si si ju práve preto?“ zaútočila som na citlivú strunu. „Aby ti už nikto nikdy o hlavu nemohol otrieskať, že si chudobný nikto?“

Zaťal zuby, ale ja som vedela, že som vyhrala. Obaja sme na právo išli práve kvôli tomu. Aby sme boli silní! Aby sme už nemuseli trpieť pod nátlakom nafúkaných deciek, ktoré si myslia, že sú lepšie ako my a to len preto, že majú peniaze a kompletnú rodinu! Preto, aby nás už nik nemohol tyranizovať.

Chvíľu mu trvalo, než to strávil a ja som sa za tú dobu vrátila späť k jedlu. Dnes bolo vážne vynikajúce! Jordy najbližších päť minút hľadel von oknom, ale nakoniec sa s ťažkým povzdychom vrátil späť k jedlu.

Bolo mi ho ľúto. Presne som vedela, ako sa cíti. Ako mu zvierajú vnútornosti od pocitu, že nemá na výber. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Presne ako hovorievala starká, keď ma varovala pred špinou, ktorú advokácia obnáša. Vtedy som jej neverila. Vyhlasovala som, že ja budem iná, čestná, spravodlivá, že budem chrániť slabších a ostatné bláboly okolo. Až Henri mi otvoril oči. Prefackal ma realitou, keď mi ako hneď prvý prípad hodil obhajobu vraha svojej manželky – bol to muklovský prípad. On bol zazobaný a ona? Mŕtva zlatokopka. Pamätám si, ako som pred procesom zvracala na záchodoch. Keď som vyliezla, stál tam. Opieral sa o umývadlo a podával mi servítok.

Pamätám si na jeho slová, keď mi hovoril, že ak tento prípad spackám, kvôli mojim subjektívnym pocitom, letím a že ma zamestnajú akurát tak na druhoradom úrade. Nenávidela som ho. Prisahám vačku. Ak by som mohla, v tom momente by som ho zabila! Bol... je to tvrdý, prechcaný bastard, ale na druhú stranu presne vie, kedy a ako zatlačiť na pílu.

Mala som vtedy dvadsaťtri... a presne tento proces bol tým prelomovým momentom, keď sa vo mne zlomili všetky ideály, predstavy a sny. Zlomil ma a pretvoril na svoj obraz. Vždy vravieval, že nás mladých si vyberal práve preto, že sme tvárni. Môže si nás formovať do jemu vyhovujúcej podoby.

Jasné, že som vyhrala. Toho bastarda zbavili všetkých obvinení. Pamätám si, ako sa na mňa slizko usmieval a ja som mala sto chutí, rozbiť mu nos. Neurobila som to. Vydržala som a od Henriho si potom vyslúžila jedno pochvalné potľapkanie po pleci! Chcela som mu tú ruku odtrhnúť. Asi to vedel, lebo ma nechal tak. Odišla som domov. Niekoľko nasledovných dní sa utápala vo vine a dávila do záchoda. Na štvrtý sa mi na prahu opäť zjavil Henri. Rozrazil mi dvere, vpadol do toho príšerného bordelu. Vytiahol ma z postele a do tváre hodil guličku začkaného papiera – výpoveď, ktorú som mu poslala predchádzajúci večer. Vynadal mi, či mi náhodou nepreskočilo, zahodiť takú sľubnú kariéru. Aj ja som kričala po ňom. Vyziapala som mu, že toto jednoducho nedokážem robiť. Púšťať vrahov na slobodu. A čo on na to? Povedal mi, že presne to je mojou úlohou. Ak som chcela hľadať pravdu, mala som sa dať na filozofiu. Pokladal mi presne tie isté otázky, aké som ja teraz pokladala Jordymu. Ani neviem, ako, ale nakoniec ma presvedčil. Zložila som sa. Revala som ako malé decko a on? Vždy som si myslela, že je to chladnokrvný bastard... bol ním... je ním... ale aj v chladnokrvnom bastardovi sa nájde kúsok... niečoho. Myslím, že ak by som povedala „dobra“, tak by to bol vážne preexponovaný výraz.

Podporil ma, povzbudil, pomohol mi nájsť východisko z temnoty. Netvrdil mi nič o tom, že mi už nikdy podobné prípady nepridelí. Neklamal mi, len mi pomohol usporiadať si život. Rozdeliť ho na dve časti, medzi ktorými stojí nepreniknuteľný múr. Súkromný a pracovný.

Časom som pomaly ale isto začínala prichádzať na to, že ma v skutočnosti bavia práve také prípady, ktoré sú... ťažké. Práve na nich som najlepšie mohla ukázať svoje schopnosti. Práve na nich sa najlepšie odzrkadlilo to, ako som po celé tie roky drela.

Čas otupil ostne mojej viny. Nakoniec ich zbrúsil až tak, že sa zo mňa stalo to, čím som dnes. Prospechár mieriaci len za vlastným úspechom. Celý môj život sa podriadil kariére. Smerovala som na vrchol potravinového reťazca a všetko ostatné išlo bokom. Nemala som iné sny ani túžby. Môj súkromný život sa scvrkol na chvíle strávené s rodinou, alebo v mojom byte – osamote. Partner, priatelia? Nič z toho, teda ak nerátam mojich kolegov, s ktorými sme raz za čas išli na nejakú tú benefíciu či konferenciu. Vlastne, do nezáväznej spoločnosti som sa dostala len vtedy, ak ma von vytiahla Annie alebo Jordy.

Ale nesťažovala som sa. Zatiaľ čo iní ľudia riešili problémy s prácou, peniazmi či rodinou, ja som nemala žiadne. Minulosť som pochovala spolu s jej aktérmi. Peňazí som mala tak veľa, že som ich ani nestíhala utrácať, s rodinou som mala krásny pokojný vzťah (teda s tými členmi, ktorých som za rodinu považovala) a práca? Bavila ma a dávala môjmu životu zmysel. 

Nesťažovala som sa, nemala som dôvod.

Ale aj tak... niečo môjmu životu možno chýbalo... 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Pod prísahou pravdy - Kapitola 1: