OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 20. kapitola

16.10.2016 (12:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1616×

20. kapitola

Rais do mňa znovu štuchne, aby som išla rýchlejšie a ja mám chuť mu už vážne jednu vraziť. Miesto toho však iba zívnem a neochotne pridám do kroku.

Zima ma štípe do líc, nos mi červenie a z úst mi vychádzajú obláčiky horúceho vzduchu. Aj keď je dnes obloha prekvapivo jasná, teplota je len o čosi vyššie nad nulou. Keď prechádzame cez les, vidím biely závoj hmly a na konároch stromov bielu námrazu.

Dorazíme ku koloseu vydlabanom do pôdy. Acheron už stojí na pódiu a nervózne poklepkáva nohou o zamrznuté dosky. Rais ma postrčí dole schodmi.

„Čo chceš, Acheron?“ spýtam sa nevrlo, kým schádzam k nemu.

Keď ma Rais vytiahol ráno z postele, nepovedal pol slova. Len vyštekol niekoľko príkazov – oblečte sa, ponáhľajte sa, pridajte. Bolo mi jasné, že tu ide o Acherona – veď komu inému by Rais slúžil – no bola som taká rozospatá, že sa mi nechcelo pýtať, čo odo mňa môže kráľ Temných démonov chcieť tak skoro ráno.

Ash si odfrkne. „Ako to myslíš, čo chcem. Chceš sa naučiť ovládať svoj živel alebo nie?“

Otrávene prevrátim oči v strop a zastavím uprostred schodov. To snáď nemyslí vážne. „Chcem, ale nie takto skoro ráno. Stretneme sa cez deň.“

„Je deň, slnko je už na oblohe,“ odporuje mi.

Slnko možno bolo na oblohe, ale ja som ešte nebola prebudená. Nemala som sprchu, kávu, nič z môjho raného rituálu.

„Drane, máme dohodu,“ skúsi to znovu.

Dohodu? „To nebola žiadna dohoda,“ prudko si prekrížim ruky na prsiach v obrannom postoji. „Nesúhlasila som s tvojim učením. Ty si mi to oznámil ako hotovú vec a potom si odišiel z mojej izby bez toho, aby si poznal moju odpoveď.“

Bola to pravda. Včera som prekvapene ostala stáť v prostred svojej izby a hodnú chvíľu som hľadela na dvere, ktorými Ash s Raisom odišli. Nedal mi možnosť vyjadriť sa k jeho návrhu, tobôž nie súhlasiť či ho odmietnuť.

„A na druhú stranu, určite nebudem vstávať o pol siedmej iba kvôli tebe. Pokiaľ si zabudol, musím chodiť po nociach loviť Potomka,“ dodám. Nie že by som mala včera v meste veľký úspech.

„Takže chceš radšej niekoho zabiť?“

Skrivím tvár. Viac sa mi páčili Raisove fyzické štuchania, než tie Acheronove slovné. Nenávidela som ho za to, že dokázal slovami ublížiť viac ako päsťami. Ash má pravdu, zase.

Spustím ruky pozdĺž tela a prejem k nemu na pódium. Jednoduchým gestom mu ukážem, že môžeme začať a som pripravená. Aj keď to nie je celkom pravda.

„Tak fajn. Ukáž mi, čo so svojim živlom dokážeš,“ vyzve ma.

Unavene zodvihnem ruky pred seba a roztvorím prsty. Je to hlúpejšie, než to vyzeralo v mojej hlave. Pohyb zopakujem niekoľko ráz, no nič sa nestane. Z končekov mi nevyšľahnú žiadne plamene, ktoré by porazili Acherona k zemi. Dokonca sa neobjaví ani malá iskrička.

Nadýchnem sa a naštvane zopakujem pohyb. Pripadám si ako idiot.

Ash prejde okolo mňa a dotkne sa môjho ramena. Aj cez sveter cítim jeho horúcu ruku. „Musíš sa viac sústrediť, Drane. Nesnaž sa vyvolať oheň bez toho, aby si si to najskôr nepredstavila v hlave.“ Poklepe mi na spánok jedným prstom. Odstrčím ho a radšej sa znovu sústredím. Čim rýchlejšie budeme mať túto šarádu za sebou, tým rýchlejšie sa budem môcť vrátiť do svojej postele.

V mysli si predstavím oheň. Červeno-žlté plamene, silu, ktorá pulzuje končekmi mojich prstov, mravčenie a ten pocit moci, ktorý som pri tom vždy cítila. V mysli sa mi znenazdajky objaví včerajší výjav chlapa, ktorý mláti svoju ženu. Zaškrípem zubami a podvedome opäť vystriem ruky.

„Slušné.“

Otvorím oči. Z rúk mi nešľahajú plamene, ktoré by spaľovali podlahu. Lež v pravej dlani sa mi objaví malý ohník. Tancuje vo vzduchu pomalý tanec a jeho špička sa rozžiari do biela.

Uchechtnem sa. Doposiaľ som veľmi neverila, že to naozaj dokážem. Vzápätí sa okamžite upokojím v strachu, že sa oheň znovu stratí. Ash sústredene sleduje moju ruku, nič nehovorí.

„Čo teraz?“ spýtam sa. Plamienok sa prudko zakmitá. Odtiahnem sa, akoby som v ruke držala granát.

„Skús vytvoriť niečo väčšie.“

Rozšírim oči. Môj plamienok sa mi zdá už tak dosť veľký, avšak poslúchnem. Privriem oči a predstavím si, ako sa môj plameň zväčšuje. Pred sebou mám obraz rozpáleného krbu, ohňa, ktorý pohlcuje drevo, celý les. A potom sa mi v mysli vybaví ohnivý živel Justina Mallbacka, ktorý mi predviedol na našej prvej hodine. Ohnivé hady sa mu plazia okolo prstov, rozširujú sa, zväčšujú, naberajú dračiu podobu, aby mu následne mohli obopnúť predlaktie, rameno a plece. Ohnivé chvosty pritom bičujú okolo seba, rozdvojujú sa a zase spájajú.

Vzduch okolo mňa zredne. Ťažšie sa mi dýcha, no nedokážem sa zbaviť tej predstavy. Plemene sčervenajú. Slabá žltá a bila sa vytratia a ostane len krvavý nádych. Drakom na hlavách narastú špicaté ostne. Zasyčím, keď ma jeden z nich škrabne na krku. Začujem svoje meno.

Otvorím oči. Svet okolo mňa sa rozdelil na dva póly. Ten ľavý je modrý, studený. Vďaka nemu cítim chladný vánok a mráz, ktorý padá na zem. Predtým som sa triasla ako osika, snažila som sa svoje telo čo najviac uchrániť pred zamrznutím, no teraz mi to príde veľmi príjemné.

Druhý pól je jeho pravým opakom. Moja pravá ruka je v plameňoch. Tancujú okolo nej ohnivé draky, ktoré sa zvíjajú stále tesnejšie ku koži, aby následne mohli odskočiť do väčšej vzdialenosti. Ich oheň hrá na červeno. Je príjemný, teplý, no uberá mi polovicu vzduchu z pľúc.

„Sophia!“

Vzhliadnem od plameňov k Acheronovi. Tvár mu pretína zvláštny nervózny výraz, ktorý hraničí so strachom. Ani jeden pocit sa ku kráľovi Temných démonov nehodí.

Otvorím ústa v otázke, no vyjdú z nich len nesúrodé slová. Na krku pocítim ďalší ostrý rez a automaticky načiahnem druhú ruku. No vzápätí ju musím odtisnúť, keď mi končeky prstov spália plamene. Po krku mi stečie pramienok lepkavej tekutiny, ktorý sa vpije do svetra.

Spustím ešte stále vystretú ruku pozdĺž tela, zavriem prsty a čakám. Nič sa nestane. Opäť zavriem oči, vidím svoju ohnivú ruku a predstavím si opačný proces. Pomaly vyhasínajúce plamene, až znovu neuvidím svoju pokožku, sveter, svoje prsty a nechty.

Nič. Ohnivé draky sa pevnejšie upnú k môjmu svalstvu. Až teraz sa skutočne vydesím. Môj pohľad sa stretne s hnedými očami čiernovlasého leva, a potom ma čosi udrie do brucha. Zapotácam sa dozadu a padnem na zadok. Ohnivý chvost sa mi obtočí okolo nohy a pevne ju zovrie. Vykríknem od bolesti.

„Sophia!“

Ash padne na zem vedľa mňa, dosť ďaleko na to, aby na neho plamene nedočiahli. Vystrie ku mne ruku, potom ju znovu stiahne. Stiahne čelo do sústredeného výrazu. Rais sa objaví za jeho chrbtom.

„Potrebujem, aby si sa čo najviac upokojila, Sophia. Pokús sa pravidelne dýchať a ignoruj oheň, dobre?“

Zamračím sa. Jeho slová sa mi zdajú nezmyselné. Ako mám ignorovať niečo, čo ma pomaly mliaždi? No v takejto situácii som ochotná urobiť čokoľvek, len aby sa plamene zo mňa stratili.

Opriem si hlavu o zem a pokúsim sa čo najviac uvoľniť napnuté svaly. Telo sa mi zachveje v proteste. Je neprirodzené, aby som sa cítila uvoľnene. Zahryznem si do pery tak silno, až pocítim vlastnú krv. Nasajem vzduch, uvoľním zaťaté päste a čakám.

Acheron sa ku mne znovu načiahne. Tento raz však už ruku nedotiahne a pevne mi zovrie horiace zápästie. Aj napriek plameňom hučiacim okolo mňa, začujem slabé syknutie. Tvár mu pretne bolesť, keď sa jeho koža prvýkrát stretne s ohňom. Celá čeľusť sa mu napne. Vo vzduchu ucítim spálené mäso. Nakloním hlavu, aby som lepšie videla, čo robí, keď mnou prejde kŕč. Prehnem sa ani luk a do očí sa mi nahrnú slzy. Nemôžem kričať, hrdlo mám príliš zovreté bolesťou. Trvá to iba pár sekúnd, kým všetko pominie. Hlasno vydýchnem.

Do tela mi udrie chladný vzduch, ktorý ochladí rozpálený sveter i pokožku. Ľahšie sa mi dýcha, hrdlo mi prestane zvierať neviditeľná sila. Už necítim žiadnu bolesť, len slabé šteklenie na lícach, ako sa mi vánok pohráva s rozpustenými vlasmi. Slzy mi uschnú na tvári.

„Si v poriadku?“

S malými ťažkosťami sa vyškriabem na lakte. Moje telo je akési priťažké. Chcem odvetiť, no miesto toho rozšírim oči hrôzou.

Nebolo to žiadne zdanie, ani ma neklamali zmysly, keď som ucítila mäso. Acheronova ruka je uškvarená do fialova. Z malých raniek mu vyteká krv, niektoré miesta už napúchajú a inde sa tvoria biele pľuzgiere. Musím si zakryť rukou ústa, aby som pri tom strašnom pohľade nevykríkla.

Ash mi padne na nohy. Musí sa veľmi premáhať, aby sám nekričal.

„Dám ti krv,“ zareaguje Rais. Jeho hlas nie je taký vydesený, ako by som možno čakala. Akoby to nebolo po prvýkrát, čo sa ocitol v takejto situácii.

Rais mu nadvihne hlavu a Acheron sa poslušne zahryzne do pripravenej ruky. Zaznie hltavé pitie, stony a povzdychnutie. Behom nasledujúcich minút sa jeho ruka celkom vylieči. Len čierne škvrny od popola naznačujú, že sa niečo dialo.

„Už je to-“ Načiahnem sa po jeho zahojenej ruke a vezmem ju do svojich. Musím sa hmatom presvedčiť, že je naozaj v poriadku. Jeho pokožka je stále rozpálená.

„Nič to nie je,“ odvetí na nedopovedanú otázku. Stiahne si ruku späť k telu a posadí sa. Rais si rýchlym pohybom obviaže krvácajúce zápästie vreckovkou – kto by povedal, že niečo také sa nájde v jeho vreckách – a vstane.

Pokrútim hlavou. „Nerozumiem. Ako si ma toho ohňa zbavil? Bolo to...“ Jasne som videla, ako ku mne načiahol ruku, cítila som, ako ma chytil za zápästie. Za horiace zápästie! „Ovládaš päť pokročilých techník?“ spýtam sa na rovinu.

Acheron pokrúti hlavou. „Aj keď by som rád, nič také.“ Jeho odpoveď sa mi nepozdáva. Ak to neboli techniky, tak čo tu práve predviedol?

Naznačím mu, že mi to musí vysvetliť. Nie som ochotná sa zmieriť s takou chabou odpoveďou. Ash sa chvíľu tvári, že mu to nie je práve po vôli, no potom pokračuje: „Som kráľom Temných démonov a dokáže ovládať všetky živly – oheň, vodu, zem, vzduch.“

Nakloním hlavu. Nepovedal nič, čo by som už dávno nevedela.

„Okrem svojich živlov mi to dáva možnosť ovládnuť aj ten tvoj,“ doplní. „Alebo akéhokoľvek iného démona na svete. Samozrejme, ovládnuť myslím úplne potlačiť. U niektorých to ide ľahko, nemusím sa ich ani dotknúť. Lenže u teba,“ slová nechá doznieť dostratena. Pozerá sa na mňa skúmavým pohľadom a ja si uvedomím, že mám otvorené ústa. Okamžite ich zatvorím, no nemôžem sa prestať tváriť prekvapene.

Acheron je úžasný. A to ešte viac, než som si pôvodne myslela. Najskôr dokáže ovládať všetky štyri živly, teraz má schopnosť podobnú piatim pokročilým technikám. V jednu chvíľu cítim neskonalý obdiv, v tú ďalšiu by som sa najradšej načiahla po skalpel a celého ho rozrezala, aby som zistila, v čom tkvie jeho dokonalosť a či nemá ďalšie úžasné tajomstvá. Je taký mladý a pritom toho dokáže viac, než ktorýkoľvek dospelý démon. Je o dosť lepší, než John Erick. Tisíckrát lepší, než ja.

Zúžim oči a podvedome našpúlim pery pri zistení, že sa nič z toho vlastne ani nemusel učiť. Živly i táto schopnosť mu najskôr padli k nohám len preto, že je kráľom. Nemusel tvrdnúť dlhé hodiny v telocvični, na tréningoch, či byť zrážaný k zemi tak často, až pokým nemal pocit, že už znovu nedokáže vstať. K nemu takéto veci jednoducho prišli samé.

„Nad čím premýšľaš?“

Zaženiem závisť tak hlboko, ako sa to v tejto chvíli dá a vyšplhám sa na nohy. Oprášim si tepláky i keď dobre viem, že nie sú špinavé. „Nad ničím,“ zaklamem. Zodvihnem pohľad a v tom sa už znovu dívam do jeho hlbokých čokoládových očí. Načiahne ku mne ruku a dotkne sa môjho krku. Zasipím od bolesti.

„Prepáč.“

Dotknem sa miesta, kde ma oheň škrabol a na prstoch sa mi objaví krv. Takže to bolo reálne.

„Mala by si nazbierať energiu. Môžeš sa zo mňa napiť,“ navrhne. Jeho zápästie sa mi ocitne v zornom poly, až musím uskočiť.

„Nechcem,“ odvetím skôr, než nad tým stihnem poriadne popremýšľať. Ale môj pud sebazáchovy, ktorý odvetil miesto mňa, má pravdu. Nenapijem sa Acheronovej krvi hneď z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich napríklad je, že pred chvíľou sa sám musel napiť z Raisa. Ďalším je to, že som na neho naštvaná.

Prekrížim si ruky na prsiach. Zranenia počkajú na chladenú krv v mojej izbe. „Nenapadlo ti, že sme si najskôr mali pripraviť plán, ako ma toho ohňa zbaviť?!“

Ash skloní hlavu. „Popravde, stále som neveril, že oheň dokážeš používať.“

Odtiahnem ruky a buchnem nimi o vlastné telo. Horšiu odpoveď mi nemohol dať. „Tak prečo si sa tak energicky ponúkol, že ma budeš učiť?“

„Neveril som tomu, no veril som Raisovi. Teraz už sám viem, že to všetko, čo sa ti včera stalo, je pravda a tvoj oheň je nebezpečný. Musí sa ho naučiť používať, Drane, či sa ti to páči alebo nie.“

„Nie, nemusím,“ rázne pokrútim hlavou. „Alebo aspoň nemusím mať za učiteľa teba. Bola som hlúpa, keď som si čo i len na sekundu myslela, že mi skutočne pomôžeš. Že to medzi nami možno bude fungovať. Ale si príšerný učiteľ. Skoro si ma zabil a zo seba si spravil mrzáka!“ vyznie to ostrejšie, než som pôvodne zamýšľala. Avšak svoje slová nevezmem preč. Lomcuje mnou príliš veľká zlosť, aby som povedala čokoľvek ďalšie.

Acheron má prázdny výraz. Netrúfam si odhadnúť, čo sa mu teraz deje v hlave. Čo mu spôsobili moje slová. Otočím sa a vyberiem sa preč schodmi. Tak trochu dúfam, že sa mi opäť bude vyhrážať riaditeľom, no okolo je len ťažobné ticho. Až vyjdem z kolosea a zamierim cez les, cítim sa ešte horšie. Moje slová ma zamrzia. Acheron je úžasný. Možno nemal ten najpremyslenejší plán, no nie je zlým učiteľom. Dokonca ani jeho pochybnosti o mojom živle som mu nemala zazlievať – veď som na tom bola rovnako. A vďaka nemu som po prvýkrát cielene vyvolala oheň. To ja som mizerná študentka...

●●●

Slnko mi nemilosrdne svieti do očí. Prekryjem si rukou tvár, aby som neoslepla a párkrát zažmurkám na jasnú oblohu.

Prekvapivo jasné počasie vytiahlo polovicu študentom v poobedňajších hodinách na ihrisko. Aj napriek chladu, ktorý prúdi zo zeme, neváhajú sa posadiť na trávnik, či si rovno ľahnúť. Zopakujem som ich príklad, i keď sa držím viac bokom. Vytesním všetok ruch okolo seba a sústredím sa len na svoje dýchanie.

Takto pokojne som sa naposledy cítila, keď som bola malá. Ešte predtým, než som dokončila strednú, než som vôbec nastúpila na Americkú Univerzitu. Podobne ako teraz, aj vtedy som ležala na tráve na našom malom ranči a snažila sa o vytesnenie všetkého zlého. Samozrejme, v tom období bolo mojim najväčším problémom miesto, kam som mala ísť s rodičmi na dovolenku. Už som mala po krk toho večného učenia a tak sme vybrali more. Pláže v Brazílii boli pre mňa vysnívaným rajom. Dovtedy sme nikdy neboli za hranicami a mňa lákalo pozrieť sa do Ria de Janeiro. Rodičia s tým však nesúhlasili.

„S mamkou sme sa dohodli, že pôjdeme do Miami. Je to stále v Štátoch a navyše som počul, že tam majú výborné univerzity. Ľudské univerzity. Možno by neuškodilo, ak by si sa pozrela aj po lekárskej fakulte.“

Po tých slovách som na otca nakričala. Nielen, že nechcel ísť na poriadnu dovolenku, ešte ma chcel poslať do ľudskej školy. Ľudskej. Pre mňa bolo niečo podobné nemysliteľné. Nemohla som uveriť, že s tým mamka súhlasila.

Teraz však už všetko chápem. Bola som taká hlúpa...

„Pani profesorka?“

Stiahnem ruku z tváre a zažmúrim na postavu pred sebou. Ciar Tyreková sa placho usmeje. „Nečakala som, že vás tu stretnem,“ dodá.

Ležím na konci ihriska, skoro až tam, kde sa stretáva s lesom. Nerozumiem, ako ma tu mohla nájsť.

Posnažím sa o prívetivý úsmev a zdvorilo sa spýtam: „Ciar. Ako sa máte?“

„Dobre, ďakujem za opýtanie. Práve mám trochu voľno, tak som myslela, že sa na chvíľu začítam do knihy.“ Zloží si tašku z pleca a posadí sa vedľa mňa. Zadržím povzdych. Myslela som, že si budem užívať samotu o čosi dlhšie.

„Aj vy máte voľno?“

Prikývnem a uložím sa späť na trávu. Ciar si ľahne vedľa mňa a hodnú chvíľu ani jedna nič nehovoríme. Iba si užívame teplo dnešného dňa, slabý vánok nesúci soľ a ticho. Príjemné ticho.

Nakoniec všetko z toho preruší Ciar: „Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by ste robili, ak by ste neboli profesorkou?“ spýta sa sotva počuteľným hlasom.

Usmejem sa. „Viete, že nie som skutočná profesorka. Som iba záskok.“ Pri tom slove sa mi vybaví Acheronova tvár. Presne to isté mi povedal včera. Zatlačím jeho tvár do úzadia. „No ak by som nedostala ponuku od riaditeľa, asi by som si stále hľadala prácu. Alebo by som sa možno vrátila späť do Asociácie démonov.“

Tie slová vyslovím skôr, než sa stihnem zastaviť. Strasie ma pri tej predstave. Nie, do komanda by som sa nikdy dobrovoľne nevrátila. Ani keby to bola už moja posledná možnosť.

„Som rada, že ste tu,“ odvetí bez pripomienok.

Súhlasne prikývnem, aj keď mi je jasné, že to nevidí. Má zatvorené oči a necháva slnečné lúče, nech ju šteklia po lícach. Za pár minút ich má rozpálené do ružova.

„Popravde,“ začne znovu rovnako tichým hlasom, „nikdy som si nemyslela, že sa dostanem na Americkú Univerzitu. Už od malička sme s rodičmi a bratom bývali v byte v San Franciscu. Malom, no veľmi útulnom. Moja mama ho skrášľovala vždy, keď mala trochu peňazí na viac. Ešte pred rokom som si myslela, že jej usmievajúcu sa tvár pri vešaní motýľov na záclony, budem vídavať do konca života. Ale potom nás napadli Potomkovia.“

Zodvihnem sa na lakte. Ciar sa zachveje na tráve, no oči neotvorí. Spoza viečok jej vyjde pramienok perleťových sĺz lesknúcich sa na slnku.

„Sledovali otca až k nám domov. Akoby vedeli, že má rodinu, na ktorej by si mohli pochutnať. Doteraz neviem, či to mám považovať za šťastie alebo skôr za smolu, pretože ja s bratom sme v tej dobe doma neboli. Brat po mňa bol u kamarátky na druhom konci mesta. Vrátili sme sa až neskoro večer. Bol zázrak, že naši rodičia ešte vôbec dýchali.“

Ciarin hlas sa netrasie, aj keď na trávu dopadáva jedna slza za druhou. Hruď sa jej dvíha v prudkých nádychoch. Pocítim tiaž. Inštinktívne sa načiahnem za jej rukou a silno ju stlačím. Nemám srdce prerušiť ju či povedať slová na útechu. Tie totiž nenachádzam.

„Otec umrel behom noci. Jeho stav bol taký vážny, že neexistoval spôsob ako mu pomôcť. Naša matka na tom bola skoro rovnako zle. Nemali sme peniaze na to, aby sme zavolali doktora pre démonov, tak sme išli do ľudskej nemocnice. Ale ľudia, viete aký sú. Zašili matke rany, dali jej transfúziu, no nič z toho nepomáhalo. Potrebovala energiu. Môj brat sa veľmi snažil nejakú jej dať, neúspešne. Bola v kóme. V tej nemocnici sme strávili mesiace.“

Ciar si zotrie slzy okolo očí. Stisne mi prsty. „Vtedy som sa bála zavrieť v noci oči. Pretože keď som ich ráno otvorila, nikdy som si nemohla byť istá, či moja mama cez noc už nezomrela. Pamätám si na týždeň, kedy na tom bola skutočne zle. Dvakrát sa jej zastavilo srdce a doktorom sa ho sotva podarilo nahodiť. S bratom sme nezažmúrili oči štyri dni. Cítila som sa tak bezmocne. Tak zbytočne.“

Konečne otvorí oči, no nepozerá sa na mňa či na oblohu. Díva sa niekam ďaleko, kam ja dovidieť nemôžem. „Matka nevedela prijímať energiu a žiadny Svetlý démon na svete by ju do nej nedokázal natlačiť. Trvalo to dlho, no bratovi sa nakoniec podarilo nájsť liek na jej stav. Vyhľadal Acherona, ktorý jediný jej mohol skutočne pomôcť. Stali sa z nás Temní démoni, no na oplátku sme zachránili matke život. Alebo aspoň tú časť bez úsmevu.“

Cítim Ciarinu bolesť a štve ma, že jej nemám ako pomôcť. Tento príbeh som už raz počula, aj keď v krátkych útržkoch, ktoré mi povedala pri našom prvom stretnutí v nemocnici. Niektorí Temný démoni ju nenávideli kvôli jej premene. Mne sa to zdalo rozumné. Sama by som bola ochotná vzdať sa svojej podstaty, v ktorej som celý život vyrastala, len aby som zachránila svojich rodičov.

 Ciar prižmúri jedno oko, do ktorého jej svieti slnko a pozrie sa na mňa. Na tvári sa jej objaví úsmev. „Nakoniec to dobre dopadlo, nemyslíte? Vďaka Acheronovi moja mama žije. Ja môžem chodiť na Americkú Univerzitu ako môj brat. Mohla som vás stretnúť. Dodávate odvahu, viete o tom? Hlavne Svetlým démonom. A mne.“

Jej slová ma zahrejú pri srdci viac než slnko a zároveň ma prekvapí jej úprimnosť. Ciar nečaká na moju odpoveď, ľahne si späť na trávu a zavrie oči. Nechá ma, aby som sa s jej slovami vyrovnala sama. Koniec koncov na to nemám čo povedať. Doširoka rozšírim pery a ľahnem si vedľa nej.

●●●

Na večernej hodine s prvákmi preberám základné opatrenia pri používaní živlov. Aj keď väčšina z nich zíva a chalan v poslednom rade dvakrát zaspí, je to nutnosť. Aby som ich prebrala, na konci hodiny im dovolím trochu sa predviesť so svojimi schopnosťami. Po priestore rozložím štyri misky, pričom v každej je jeden živel. Niektorí sa odvážia a ovládnu svoj živel. No v porovnaní s druhákmi sa majú ešte čo učiť. Ohnivá guľa nedokáže udržať svoju formu, voda sa dokáže pohybovať len po podlahe a silnejší vietor mi rozstrapatí vlasy. Zapíšem si, aby som na ďalšiu hodinu pozvala niekoľko študentov z vyšších ročníkov, ktorí by im mohli čo-to predviesť. 

Keď sa všetci pobalia, v poslednej skupinke odchádzajúcich študentov zahliadnem Silasa. „Pán Crowell, na moment,“ zavolám na neho. Silas si vezme batoh a pristúpi opatrne ku mne, akoby sa bál, že ho uhryznem. V duchu sa nad tým pousmejem. Dnes svoj živel neukázal a mojim zmyslom neuniklo, ako sa drží od ostatných ďalej, no dáva pozor.

„Napadlo mi to po našom prvom stretnutí pri vašich prijímačkách, ale akosi som na to pozabudla. Na prváka veľmi dobre zvládate používanie svojich živlov – hlavne čo sa týka ohňa. Nechceli by ste teda chodiť na praktické hodiny aj k druhákom? Samozrejme, nemôžem vás posadiť hneď do A skupiny, no v B sa učia študenti to isté. Takto by ste mohli rýchlejšie rozvíjať živel ohňa a nemuseli by ste čakať, kým sa k tomu s ostatnými spolužiakmi dostanete.“

Silas ma v tvári roztomilo prekvapený výraz. Niečo zarapká, no je to také nesúvislé, že nerozumiem jedinému slovu.

„Sku-skutočne? Mohol by som?“ vykokce nakoniec.

Zasmejem sa a súhlasne prikývnem. Dostane sa mi pohľad na úplne iného chlapca. Takého vzdialeného od toho, ktorý predo mnou stál ešte pred sekundou. Jeho bledá, nečitateľná tvár sa pretrhne ako pavúčie vlákno a odhalí široký šťastný úsmev. No ako rýchlo sa objaví, tak rýchlo aj zmizne. Silas sa zarazí, akoby som ho prichytila pri niečom zlom, potichu sa poďakuje a ujde hore schodmi z kolosea. Mysľou mi prebleskne, aký podivný mladík to je.

Spustím nohy z pódia a vezmem si do rúk papiere. Zapíšem si všetko, čo som dnes s prvákmi stihla, kto ma prekvapil a na kom by som mala najviac zapracovať. Súčasne si dám veľkú poznámku k Silasovmu menu. Zajtra budem musieť navštíviť Mayu, aby mu dovolila zápis k druhákom a Silas tak mohol získať kredity navyše. Ani sa nenazdám a začnú sa zbiehať tretiaci. Maria Rodrigues ma veselo pozdraví so silným prízvukom a posadí sa vedľa Justina do prvého radu. S potešením zisťujem, že účasť je rovnako vysoká ako v utorok.

Urobím ešte niekoľko poznámok, kým sa postavím.

„Dobre decká, začneme,“ skríknem, čím utíšim ruch. „Ako sme už na teórii Pokročilého používania schopností preberali, na svete existuje päť pokročilých techník. Tieto techniky zaručujú používateľom skoro dokonalú obranu na krátku, ale aj na väčšiu vzdialenosť pri súperovom živle. Kto vymenuje techniky?“

Z druhého radu sa neisto zodvihne jedna ruka a ja sa jej okamžite chytím. Dievča s blond vlasmi po pás vymenuje názvy všetkých piatich techník.

„V dodaných materiáloch ste si mali preštudovať jednu štúdiu – pohltenie priamym kontaktom. Nájde sa tu niekto, kto mi zhrnie učivo?“

Tento raz sú na slovo skúpejší. Nerobím veľké okolky a vyvolám Justina. Aj keď má problémy, je na ňom vidieť, že má texty prečítané. Od študenta, ktorý je tak veľmi zapálený do ich používania nečakám ani nič iné. Následne vyzvem Mariu, aby ku mne prišla na pódium.

„Aby to nebolo všetko len o teórii, prejdeme konečne ku praktickej ukážke. Technika pohltením fyzickým kontaktom je tou najjednoduchšou z piatich. Aj keď sa vám to tak spočiatku nemusí zdať. Slečna Rodrigues mi bude na chvíľu robiť asistentku, aby som vám techniku mohla predviesť, potom sa rozdelíte do dvojíc a budete to navzájom skúšať.“

Otočím sa k Marii, ktorá zastaví vedľa mňa a tichším hlasom ju vyzvem, aby sa obalila do hliny tak, ako na našich predchádzajúcich tréningoch. Maria je veľmi nadaná, preto jej to trvá len pár stotín sekundy. Obrátim sa späť k študentom.

„Ako hovorí sama technika, prvým krokom je dotyk,“ poviem, pričom sa ostatní zasmejú. Voľne nechám splynúť ruku na Mariinom ramene. „Ak sa vám to zdá už teraz jednoduché, predstavte si, že by slečna Rodrigues ovládala živel vzduchu a nie zeme. Tisícky malých ihiel by vám v tomto okamihu trhali bunky. Alebo by dokázala používať oheň, to by-“ zarazím sa. Pred sebou uvidím Acheronovu zakrvácanú ruku posiatu pľuzgiermi a neodvážim sa vetu dokončiť.

„Nesmiete mať strach,“ otočím sa späť na publikum. „Živel to vycíti a zničí vás.“ Tak ako mňa. Keď ma oheň nechcel pustiť, mala som príšerný strach. „Musíte si zachovať chladnú hlavu, aj keď to bude spočiatku bolieť. Nesmiete mu dovoliť, aby vás ovládol.“

Nasajem chladný vzduch, ktorý sa mi zaryje do pľúc malými pazúrikmi. Vydýchnem a ten istý proces zopakujem už so zavretými očami. Vnímam len brušká prstov položené na hladkej pevnej hline. Predstavím si, ako Mariina obrana puká. Obraz sa zmení a v hlave sa mi objaví karmínový plameň. Odtiahnem ruku od Mariinho ramena, akoby som sa popichala. Ten oheň bol taký živý. Taký desivý...

Vzhliadnem k študentom. Justin má na tvári spýtavý pohľad. Iba on vie, že sa niečo deje, že to takto nemalo byť. A potom šibnem očami o niekoľko radov vyššie. Túžim si ich pretrieť, presvedčiť sa, či vidím dobre. Acheron a Rais sa medzitým pokojne usadia.

„Čo tu-“ Potichu zanadávam. Mám sto chutí vybehnúť hore schodmi a spýtať sa ich na rovinu. Stačí chvíľa a obaja sa tvária, že sem patria. Čakám, či sa neozvú, no potom si uvedomím, že nič také neurobia. Prišli ma sledovať. Posúdiť. Ohodnotiť.

Šklbne mi krkom. Ich prítomnosť mi nie je ani trochu po chuti a dokonale ma vyvádza z koncentrácie. Medzi študentmi sa ozve ruch – dvoch démonov navyše si ani jeden z nich nevšimol. Obrátim pohľad na hlinenú sochu. Musím pokračovať v hodine.

Urobím krok dopredu a znovu zastavím. Miesto hliny vidím oheň. Zmocní sa ma horúčava. Otriem si spotené ruky do nohavíc a vrátim sa pohľadom späť pred pódium. Prečo sem musel Acheron prísť?

Zastavím sa na Justinovi. „Pán Mallback, nechceli by ste ostatným študentom predviesť svoje doterajšie výsledky pri vašom súkromnom štúdiu?“ vypadne zo mňa. Justin je mojimi slovami prekvapený rovnako ako ja sama. Avšak dlho neotáľa. Vyštverá sa na pódium a postaví sa vedľa Marie. Z hľadiska počuť prekvapenie.

Voči Justinovi to nie je úplne tak fér. Aj keď ma videl používať túto techniku už niekoľko ráz, sám mal stále veľké medzery. Je to však stokrát lepšie, než moja neschopnosť.

„Uvoľnite sa. Dýchajte a snažte sa predstaviť si celý proces v hlave,“ šepnem mu.

„V pohode, pani profesorka. To mám už jasne zapísané v hlave,“ zasmeje sa. Zakašle, zavrie oči a uvoľní sa.

V koloseu na okamih všetci zataja dych. Justin položí ruku na Mariino rameno, dýcha plynule, pomaly. Dlho sa nič nedeje. Už-už chcem povedať Justinovi, aby ju pustil a skúsil to znovu, keď náhle hlinená figurína hlasno zapraská. Na ramene sa objaví pavučina malých čiar. Justin zatne sánku, jedna prasklina sa zväčší a prejde dole celou rukou. V osvetlení kolosea je vidieť čiernu uniformu s bielym lemom a slabo opálenú pokožku. Prsty mu zbelejú, roztrasie sa.

Trvá to jedno mrknutie. Obrovská sila, ktorá by sa rovnala tlakovej vlne pri výbuchu padajúceho vrtuľníka, zasiahne pódium. Sotva to ustojím, pričom sa na všetky strany rozletia kúsky hliny. Justin s Mayou sa zrútia na kolená. Obaja ťažko odychujú, no ich výkon vyrazil ich spolužiakom dych. Usmejem sa od ucha k uchu. Náš doterajší tréning predsa len na niečo bol.

„Teraz sa rozdelíte do dvojíc. Vyberte si spolužiaka, ktorý ovláda odlišný živel než vy a prejdite dopredu.“ Pristúpim k Justinovi. „Budete postupovať presne tak ako pán Mall-“ Zvyšné písmenká mi vrazia späť do krku a vyrazia dych. V okamihu, keď sa dotknem Justinovho ramena, vzduch okolo zaprská. Vznikne výboj, v prstoch mi zaiskrí a medzi nami vybuchne sila ohromných rozmerov. Ešte si uvedomím, ako sa mi zatočí svet, preletím vzduchom a stratím vedomie. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 20. kapitola: