OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 21. kapitola

25.12.2016 (18:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1633×

21. kapitola

Telo mám v plameňoch. Nevidím ich, no cítim, ako mi spaľujú bunku po bunke. Párkrát mnou nepríjemne šklbne, čo vytvorí ďalší príval bolesti. Akoby do mňa ktosi púšťal elektrický prúd a poriadne si to užíval.

Na končekoch prstov pocítim chlad. Chytím sa ho ako kotvy v mori ohňa. Záchranné lano ma pomaly ťahá na loď a ja ho nechávam. Chlad ma príjemne pošteklí vo vlasoch, na líci, až sa dostane do celého môjho tela. Konečne som vonku z pekla...

Otvorím oči. Horúčava i chlad sa vytratia a všetko ostane na normálnej izbovej teplote. Svetlo mi zabliká nad hlavou. A potom sa tam objaví tvár s dlhými čiernymi vlasmi.

Posadím sa na posteli rýchlejšie, než som plánovala. Zrazím sa pritom s Acheronovým čelom a padnem späť do vankúšov. Obaja skríkneme bolesťou – ja dvojnásobnou.

„Dočerta, Drane,“ zanadáva Acheron a odtiahne sa na vzdialenejší kraj postele.

Postele!

Prestanem si trieť čelo, na ktorom budem mať zajtra pravdepodobne hrču a lepšie sa pozriem po miestnosti. Je mi až príliš známa. Veľká posteľ, čierne obličky, tmavé ťažké závesy zakrývajúce okno, dvere oproti posteli... Acheronova izba.

„Ako som sa sem- Prečo som tu?“ zmením otázku. Pozriem na čiernovlasého leva a prvé, čo mi napadne je nejaká nepomenovateľná zvrhlosť. Ash vymyslel spôsob, ako mu mám zaplatiť za jeho služby, preto som v jeho izbe. No potom si všimnem jednu vec, ktorá na mne nemá čo robiť – biely obväz na pravej ruke, ktorý sa mi ťahá od lakťa až po končeky prstov. Ako blesk z jasného neba do mňa udrie spomienka. Reakcia, ktorá prebehla medzi mnou a Justinom a spôsobila výbuch. „Ako sa to, dopekla, stalo?“

Acheron si povzdychne. „Nepýtaj sa ma to, pretože to neviem. Priniesol som ťa sem len preto, lebo John ešte nenašiel náhradu za doktorku. Aspoň som nemusel mať strach, že nás niekto prichytí, keď ti budem dávať svoju krv.“

Otvorím ústa. Nie je však nič, čo by som mu na to mohla povedať. Elektrický výboj mi spôsobil zranenie ruky. Spaľujúci oheň. Príjemný chlad.

Načiahnem sa a uštedrím mu pohlavok. Je slabí, pretože je príliš ďaleko, no Acheron aj tak zavrčí ako divoké zviera. „Zase si ma pobozkal?“ spýtam sa rovno. Ruku mám zdvihnutú, pripravená ho znovu udrieť.

Uchechtne sa. „Nefandi si. Nie si taká pekná, tak prečo by som ťa mal stále bozkávať a spôsobovať si tak nočné mory?“

„Nežiadala som ťa o záchranu,“ precedím. „Je to už druhýkrát, čo si mi dal svoju krv bez toho, aby si vedel, koľko mi jej dať. Ak ma chceš zabiť, sú aj iné spôsoby, než moje znetvorenie.“

„Tak po prvé, ťažko sa od teba žiada povolenie na tvoju záchranu, keď si v bezvedomí. A po druhé, nevyzeráš, že by si mi chcela roztrhať hrdlo, takže bolo moje dávkovanie v poriadku. Nemohla by si aspoň raz prestať frflať a povedať mi jednoduché ďakujem? Už ma nebaví stále ťa zachraňovať a potom sa s tebou ešte hádať.“

Zahryznem si od vnútra do líca, aby som mu neodpovedala ďalšou uštipačnou poznámkou. Odvrátim pohľad k čiernym závesom, prehrabnem si rukou vlasy. „Aj tak sa to stalo kvôli tebe.“

„Skutočne? A ako presne som prispel k tvojmu zraneniu?“

Uťahuje si zo mňa. Viem to. I tak mu to však dovolím.

„Prišiel si na moju hodinu. Nemal si tam čo robiť, Acheron. Kvôli tebe som stratila koncentráciu.“ Nevyznie to práve tak, ako som plánovala.

Ash sa ku mne nakloní a jeho tvár je zrazu len niekoľko centimetrov od mojej. Na brade pocítim jeho horúci dych. Čokoládové oči mu lišiacky zasvietia. „Tak to by som mal byť rád, nie?“

Z celej sily ho odsotím. „Hovorím vážne!“

„Takže vedieme vážny rozhovor? Dobre.“ Padne dozadu na päty. „Tak by si mala prestať hádzať vinu na druhých a začať sa pozerať na seba. Kvôli tebe skončili dvaja ľudia na ošetrovni.“

„Justin. Maria. Čo sa im stalo?!“

„Justinovi si vykĺbila rameno a Maria si pri zásahu tlakovou vlnou udrela hlavu. Ale obaja budú v poriadku – Sarith sa o nich postará.“

Som hlupaňa. Vôbec mi nenapadlo, že sa mohol zraniť aj niekto iní. Samozrejme, Justin. „Musím ísť za nimi,“ zajachtám. Spustím nohy cez okraj postele, no skôr, než sa postavím, ma Acheron stiahne späť na chrbát. Ruky mi priklincuje na matrac.

„Nie, nemusíš. Najlepšie bude, ak budeš teraz so mnou. Podobná nehoda by sa mohla kedykoľvek zopakovať, preto musíme pokračovať v našom tréningu.“

Hľadím mu do čokoládových očí a zamyslím sa nad jeho slovami. Kvôli mne boli zranení dvaja ľudia. Opäť. Kto sa zraní pri ďalšom incidente? A bude to len zranenie? Nedôjde k niečomu horšiemu?

Sťažka prehltnem. Ľudia neprichádzali k úrazom, kým som sa nesnažila svoj oheň ovládnuť. Justin a Maria...

Vytrhnem sa z jeho zovretia a zodvihnem sa do sedu. Ten prudký pohyb mi spôsobí v hlave nepríjemný tlak. Zavriem oči, aby som prekonala nevoľnosť a odvetím Acheronovi: „Žiadny ďalší náš tréning už nebude potrebný. Oheň je môj problém, Acheron, preto sa do toho nepleť. Vyriešim si to sama. Potlačím ho sama,“ poviem a snažím sa, aby to znelo čo najviac sebaisto. Neviem, či sa mi to podarilo. Na Acheronovu tvár sa už nepozriem. Zodvihnem sa z postele a nechám ho v izbe samého.

Keď sa mi konečne podarí nájsť Sarith, zistím, že Justin a Maria už majú vyliečené zranenia. Len Justinova kyslá tvár mi napovie, ako veľmi ho to bolelo. Obom dlžím veľké ospravedlnenie. Justin sa na mňa zvláštne pozrie – samozrejme, netuší, že viem ovládať oheň, ani že sa celá nehoda stala kvôli mne. Preto len mávne rukou nad mojimi slovami a venuje mi milým úsmev.

Podujmem sa na to, aby som odprevadila Mariu do jej izby – je to najmenej, čo pre ňu môžem urobiť – keď vo dverách skoro narazím do riaditeľa.

Na škole sa nemôže stať nič, čo by sa k nemu nedonieslo. Občas mi napadne, či náhodou nemá medzi študentmi vlastných špehov.

Krátko mu kývnem hlavou a nechám na Sarith, aby mu celú situáciu vysvetlila. Až na chodbe si uvedomím, že vôbec netuším, koľko toho tmavovlasá Turkyňa vlastne vie o mojom tajomstve. Povedal jej Acheron o všetkom? Vedela, prečo so mnou skúšal trénovať? Čo bolo pravým dôvodom toho incidentu v koloseu? Alebo len slepo poslúchala rozkazy svojho kráľa a na nič sa nepýtala? Rais o tom vedel, no on je jeho pravá ruka. Je Sarith pre Acherona rovnako dôležitá?

Rozlúčim sa s Mariou a dlho sledujem sklenené schodisko vedúce na štvrté poschodie. K Justinovi. K riaditeľovi a Sarith. Urobím krok hore, no v tom sa zarazím a zmením smer. Zbehnem dole schodmi, bez povšimnutia prejdem okolo povaľujúcich sa študentov na červených kreslách na prízemí a vyjdem z budovy. Keď buchnú dvere, kdesi vzadu v hlave sa mi ozve Sarithin hlas.

„...To je všetko.“

 „Takže bolo to len o tomto? Nekontrolovateľná sila?“ spýta sa riaditeľ.

„Presne tak. V čom inom by mala spočívať príčina? Justin nezvládol prijatú energiu, to spôsobilo výboj, ktorý zranil ako jeho, tak i profesorku.“

Objímem si rukami driek a vojdem do lesíka. Hlasy sa mi stratia z hlavy, aj keď viem, že ak by som chcela, mohla by som počúvať ich rozhovor až z pláže.

Neviem, koľko je presne hodín, no podľa obrovského mrazu to odhadujem na ráno. Keď ma strasie, prekľajem sa, že som si nevzala aspoň sveter a v takom chvate vypochodovala z internátu. No v tomto okamihu ma nič neprinúti otočiť sa späť. Nemám chuť stretnúť riaditeľa, znovu sa hádať s Acheronom alebo stretnúť kohokoľvek iného.

Prídem do kolosea. Na pódiu je jasne viditeľná čierna čiara, ktorá ho rozdeľuje vo dvoje. Spálenina prechádza od jednej strany k druhej a stráca sa v prvom rade.

Posadím sa do tureckého sedu na zmrznuté parkety, zložím si ruky do lona a hľadím do prázdna. Čas okolo mňa pomaly beží. Nevnímam zimu ani triašku, ktorá sa ma zmocní. Vystriem ruku dlaňou nahor a dlho sa na ňu dívam. Vidím biely obväz, profesionálne ovinutý okolo mojich prstov, celej dlane. Ale vidím aj to pod ním. Brušká prstov, čiary na dlani, malé žilky, ktoré do tejto končatiny pulzujú život. Lenže to všetko bolo teraz zranené – bolo to teda naozaj pod tým obväzom?

Načiahnem sa a pomaly si začnem biely obväz odmotávať z ruky. Trvá mi to pár minút, keď sa konečne ukáže ružová pokožka. Končeky prstov mám červené, ale nie spálené. Žily trochu viac navreté, viditeľnejšie než kedykoľvek predtým. Čakala som niečo horšie. Čakala som, že mi pohľad na zranenú ruku obráti žalúdok, že bude vyzerať podobne, ako keď sa naposledy zranil Acheron.

Pri tej spomienke sa mi skutočne stiahne žalúdok. Nekričal, aj keď ho to muselo veľmi bolieť. Prečo by som ja mala byť teda citlivá za taký malý kopanec?

Odhodím obväz čo najďalej dokážem, no on len lenivo zatancuje vo vzduchu a pristane asi meter odo mňa. Znovu sa pozriem na svoju dlaň. Napadne mi šialená myšlienka. Asi tá najbláznivejšia, akú som v posledných rokoch mala.

Nasajem vzduch a predstavím si malý plamienok.

Nezavriem oči. Nie som taká hlúpa, aby som znovu naletela na tento trik a nechala sa opäť ovládnuť svojimi predstavami. Miesto toho som trpezlivá. Pokojne dýcham. Predstavujem si malý plamienok, ktorý mení farby z červenej na žltú, stráca sa vo vzduchu, kmitá, tancuje.

Trvá to. Dlho. Možno hodinu, možno dve. Ruka mi tŕpne, necítim si prsty. Až sa nakoniec niečo predsa objaví.

Plamienok je malý, sotva postrehnuteľný okom. Pripomína skôr nesmelý plamienok na hlavičke zápalky, než živel. Predstavím si teda fakľu. Vysoký plameň, s niekoľkými chvostíkmi týčiacimi sa vysoko nad zemou. Plamienok sa zachveje, zväčší sa, predĺži a potom zhasne.

Zanadávam.

Pretiahnem si krk zo strany na stranu a pobúcham si po zamrznutých stehnách, aby som uvoľnila svalstvo. Znovu vystriem ruku. Pozerám sa na ružovú dlaň a predstavím si rovnaký obraz. Vzduch nad mojou rukou sa zvíri, zožltne a plameň sa zapáli. Uvoľnene nasajem do pľúc chladný vzduch. Oheň. Oheň. Na nič iné nemyslím. Nájdem v sebe štipku odvahy a privriem oči.

V predstavách vidím plameň. Je taký maličký, že by som ho mohla zovrieť v pästi. Priložím trochu energie, plameň sa zväčší a pohltí mi ruku. Dýcham pokojne – alebo sa o to aspoň snažím. Oheň sa v predstavách zväčší. Teraz ma prevyšuje. Nakuknem jedným okom. Oheň v skutočnosti nie je taký vysoký, ani veľký. Odvážim sa teda prejsť k ďalšej predstave.

Hady. Ohnivé hady. Malé chvostíky ovíjajúce sa mi okolo prstov. Už ich cítim. Okolo mojej ruky prejde obrovská sila. Had sa však tento raz vyplazí z môjho ramena, prejde okolo lakťa a splynie s mojou dlaňou. Zasyčí na mňa s vyplazeným jazykom.

Na temene pocítim dych.

Prudko roztvorím oči. Pod mojou rukou je ešte jedna. Väčšia, tmavšia, mužská. Vychádzajú z nej tmavo-červené plamene, ktoré skôr pripomínajú čiernu. Objímajú moju ruku a pohlcujú plameň v nej. Preľaknem sa, šuchnem sa dozadu, no len narazím na pevnú stenu. Hruď.

 „Čo do-“

„Nehýb sa,“ prikáže mi Acheron. Sedí za mnou. Jednou rukou ma objíme okolo drieku a posunie bližšie k sebe. Chrbtom sa dotýkam jeho hrudi a moja ruka splýva s jeho. Srdce mi od ľaku ešte stále ide vyskočiť z hrude, no jeho dych je absolútne pokojný.

Sledujem jeho ruku, jeho plameň a nedovažujem sa pohnúť. Napodiv však nepáli, len hreje.

„O čo sa snažíš?“ spýtam sa sotva počuteľne v obave, že by moja ruka mohla pri nesprávnom pohybe zhorieť na popol.

„Je prirodzené, že sa bojíš, Sophia. Ale musíš pochopiť, že sa ti snažím len pomôcť. Nechcem, aby tvoj plameň ublížil komukoľvek na škole či mimo nej – alebo tebe. Chcem, aby si ho ovládla, stotožnila sa s ním a prestala sa snažiť zbaviť sa ho, pretože to sa ti nepodarí.“

„Ja-“

„Šš,“ umlčí ma hneď. Tmavý plameň poskočí, zväčší sa a znovu padne. „Môžeš byť profesorkou Nočného vyučovania, no ak potrebuješ sama pomôcť so svojim živlom, mala by si po mojej ponuke skočiť. Môžem ťa naučiť ovládať tvoj živel až do takej miery, že sa budeš môcť s ním niekoho dotknúť, a pritom mu neublížiť. Ako ja teraz teba.“

Zahľadím sa na jeho plameň. Obopína mi celú dlaň. V tom chlade je to veľmi príjemné. A podmanivé.

„Čo presne je tvoja ponuka,“ spýtam sa miernym hlasom. Najradšej by som ho odstrčila a postavila sa mu tvárou v tvár, no ani jedna jeho ruka ma nemieni pustiť.

„Už som ti povedal. Chcem ti iba pomôcť.“

„Čo chceš na oplátku?“

„Nič.“

Skoro vyprsknem. Nič. To je snáď tá najpriehľadnejšia lož akú som kedy počula. Najskôr by muselo zamrznúť peklo, než aby kráľ Temných démonov nič nežiadal za svoje služby.

„Koniec koncov,“ pokračuje a v hlase mu cítim pobavenie, „nezabúdaj, že už tak máš u mňa dosť veľký dlh.“

Na zátylku mi nabehne husia koža. Ten dlh mi je známy a rozhodne sa mi nepáči spôsob, akým si ho odo mňa chce vybrať. Acheron je prosto zvláštny. Na jednej strane sa chová ako pravý Temný démon, ktorý nemá svedomie a nenávidí každého Svetlého, ktorí dýcha. A potom príde obrat o – aký veľký obrat to musí byť, aby mi vlastne ponúkol pomoc?

„Ak za pomoc niečo naozaj chceš, povedz mi to hneď. Nerada si robím dlhy.“

Zasmeje sa. Jeho pery sa náhle ocitnú na mojom uchu. „Nič od teba na výmenu nechcem, princezná,“ zašepká presladene. 

To už nevydržím. Z celej sily ho udriem lakťom do boku, jeho plameň pohasne, zovretie sa uvoľní a ja vyskočím na nohy. Zakolíšem sa vo vzduchu. Až teraz si plne uvedomím váhu svojich stŕpnutých končatín. Prehnem sa tvárou k zemi a čakám, kedy mi mravčenie prestane otupovať nohy.

Acheron taktiež vstane. „Možno by som od teba predsa len niečo chcel.“

Vedela som to! Zatnem zuby a pozriem na neho spod rozstrapatených vlasov.

„Mohla by si ma prestať udierať? Vážne pri tom už nad sebou strácam kontrolu a nerád by som ti to vrátil.“

Otočím hlavu späť k dreveným doskám. Taká hlúposť! Až mám chuť ho znovu udrieť.

„Keď sme už pri tom, mohla by si sa mi zároveň aj ospravedlniť.“

Zachechtnem sa. Jeho požiadavka je taká absurdná, že nemá cenu pozrieť sa na neho. „Za čo by som sa vám mala ospravedlniť, vaše veličenstvo?“

„Na začiatok za tvoje buchnáty. To súvisí aj s tvojim nedostatočným citom k človeku, ktorý ti zachraňuje zadok zakaždým, keď sa ocitneš v maléri, Drane. A aby som nezabudol, je tu aj tá vec, ako si ma prednedávnom neprávom obvinila, že som zlý učiteľ. Nie je to pravda.“

Poklepem si po stehnách. Narovnám sa a udriem Acherona päsťou do hlavy. Pod náporom urobí krok do strany a zavrčí. „Prepáč,“ poviem sarkasticky a s úsmevom zodvihnem ruky pred seba na obranu. Zakašlem a prejdem na novú kapitolu. „Povedzme, že by som ťa prestala mlátiť zakaždým, keď sa ku mne správaš nevhodne a že by si ma skutočne začal znovu učiť. Môžeš mi však dať nejakú záruku, že sa nestane to, čo naposledy? Že nikomu neublížim pri svojom tréningu?“

Jeho tvár sa stane nečitateľnou. Pokiaľ nemá niekde schovanú čarodejnícku guľu, nemôže mi nič podobné sľúbiť a ja som hlúpa, že to od neho žiadam.

„Vždy môžeš niekomu ublížiť, Drane. Neviem odhadnúť, čo sa stane. No ak ťa budem učiť, je menšia pravdepodobnosť, že sa niečo podobné bude opakovať. A ak by sa to aj stalo, môžem ti sľúbiť, že sa o to postarám. Tak, ako včera.“

Povzdychnem si. Koľkokrát sa ešte budem musieť spáliť, kým si konečne uvedomím, že Acheronova pomoc bol zlý nápad? Alebo sa mýlim aj v tomto a vždy to bola tá najlepšia voľba. Koniec koncov, Ash je jediný démon, ktorý mi môže teraz pomôcť. Ktorý mi chce pomôcť.

„Povedz mi úprimne, nič odo mňa nechceš, no predsa si ochotný mi pomôcť. Čo z toho teda budeš mať ty?“

Zamyslí sa. „Úprimne ma tvoj živel dosť zaujal. Vyzerá silný – na nikoho tak slabého. Som zvedaví, či sa ho skutočne naučíš ovládať a čo z toho skutočne vymáčkneš.“

„Zaujíma ťa moja sila,“ usúdim.

Ash bez okolkov prikývne. Uškrnie sa. „Keď skončíme, možno by sme si mohli zmerať sily navzájom.“

Stiahne sa mi žalúdok. Z tej predstavy nie som práve dvakrát nadšená. No kým sa k tomu dostaneme, vystriem ruku k Acheronovi. Vloží do mojej dlane svoju a chvíľu ju podrží. „Musíš mi najskôr sľúbiť, že už znovu nezdupkáš. Nechcem zajtra s tebou viesť rovnaký rozhovor.“

Prikývnem.

„Takže, vrhneme sa na to?“ 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 21. kapitola: