OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 19. kapitola

09.10.2016 (10:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1598×

19. kapitola

Oheň je jeden z najnebezpečnejších živlov, aké svet démonov pozná. Prejavuje sa často vďaka svojmu spojeniu s agresivitou, no nie každý ho dokáže ovládnuť. História pozná niekoľko prípadov, kedy sa mladí a neskúsení démoni stali obeťami vlastného živlu, pretože si s ním zahrávali. Alebo sa topili v depresiách, až ich nakoniec živel úplne zlomil a zhoreli vo vlastnom ohni.

Samozrejme, všetky takéto udalosti sa stali ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia, pred reformou školstva, ktorá uzavrela používanie živlov len do niekoľkých vyučovaných hodín. Ako na Americkej Univerzite, tak i na mnohých iných školách, platil striktný zákaz pre študentov používať živel mimo dohľad pedagóga.

Lenže tieto informácie mi boli na nič. V učebniciach o živloch, ktoré mi boli známe, sa nepísalo nič viac o prvom prejave ohňa vďaka pokročilým technikám, o jeho rozvoji či potlačení. Našla som síce niekoľko historiek – či už pravdivých alebo nie – o hrozivých účinkoch živlu pri nesprávnom používaní, ale to bolo celé. Len ďalšie fakty, ktoré som si mohla pridať k svojim strachom.

Zabuchnem knihu práve v okamihu, keď sa mi k stolu priblíži Acheron Ulliel. Jeho klopanie ušlo mojim ušiam – ak vôbec klopal.

„Čo chceš, Drane?“ spýta sa podráždene, akoby som mu zjedla obed. Zvalí sa do kresla oproti a unavene si zájde prstami do vlasov.

Zahryznem si do pery. Možno bola chyba volať ho do mojej pracovne, no nikoho schopnejšieho, kto by mi pomohol s mojim problémom, som nepoznala. Vlastne, bol tu jeden muž, ktorý by bol vhodnejším kandidátom, no radšej som volila väčšie zlo, než akýkoľvek rozhovor s ním.

Milo sa usmejem na Acherona a prejdem jeho podráždený postoj bez povšimnutia. „Som rada, že si prišiel napriek svojmu plnému rozvrhu, Ash.“

Odfrkne si. „Tak za prvé, dala si moje meno vyhlásiť rozhlasom, čo sa v histórii školy ešte nestalo. A za druhé, sprvu som si myslel, že ma volá riaditeľ. Myslím, že Maya je jeho sekretárka a nie tvoja.“

Urobím grimasu. Chcelo to malé podplatenie, aby som ju donútila urobiť pre mňa túto službičku. A zároveň pri našom rozhovore celkom stálo za zmienku, že som ju zachránila pred Potomkom.

„Prepáč,“ ospravedlním sa na oko, „ale potrebovala som niekoho schopného, kto by mi pomohol pri štúdii, ktorú píšem.“

Ashovi vyletí obočie skoro až k vlasom. Čakal odo mňa azda niečo iné? „Nemáš byť len záskok pre tento rok? Ani nemáš vyštudované učiteľstvo, tak kedy sa z teba stala profesorka telom i dušou?“

„Aj keď nie som skutočná profesorka, svoju prácu beriem vážne, to by si už mal vedieť. A skôr než o štúdiu ide o výskum. Robím výskum o živloch,“ poopravím svoju lož. Ani na sekundu mi nenapadlo, že by som Acheronovi mala povedať pravdu o ohni vo svojich rukách. „Chcela by som začať ohňom, no okrem teoretickej časti sa chcem venovať hlavne tej praktickej. Tak čo, pomôžeš mi?“

Neodpovie hneď. Prezerá si ma až si pripadám ešte ako väčší blázon, keď som si myslela, že mi pomôže. Nikdy som ho oheň nevidela použiť, no až pridobre som si spomínala na tých pár mrazivých hodín, ktoré sme museli tráviť spolu. Ash vedel používať všetky živly a keďže to je mocný kráľ Temných démonov, je viac ako pravdepodobné, že je v ich používaní dobrý.

„Čo z toho budem mať ja?“

Túto otázku som čakala. „Čo si povieš... Okrem mojej krvi a akejkoľvek nechutnosti,“ dodám.

Zablysne sa mu v čokoládových očiach, čo ma donúti striasť sa. Možno som sa práve vyhla guľke. „Fajn. Niečo už vymyslím. Tak, čo chceš vedieť?“

To šlo hladko, napadne mi. Zalistujem v papieroch na stole odkiaľ vylovím pripravené otázky.

„Takže, kedy sa u teba po prvý raz objavil oheň?“

„Keď som mal šestnásť, myslím. Bol to môj posledný živel.“

„Páni,“ uznanlivo kývnem hlavou a zaznačím si jeho výpoveď. Acheron by si mal potriasť rukou s novým študentom Silasom. „Ako sa na začiatku prejavoval?“

„Keď som trénoval používanie vody, objavil sa mi na rukách oheň. A potom to už bolo ako s ostatnými živlami. Objavoval sa každý deň stále vo väčšej miere až nakoniec stal mojom súčasťou.“

„Nikdy si k svojmu ohňu necítil strach?“

Nad touto otázkou chvíľu zapremýšľa, kým odpovie. „Nie. Ako som už povedal, už som mal tri živly, bolo len prirodzené, aby sa objavil aj štvrtý. Nebál som sa ho.“

„Ani nepoznáš nikoho, kto by sa živlu ohňa bál a nikdy sa ho preto nenaučil ovládať?“

„Myslím si, že pokiaľ si pripravená, moc živlov to vycíti a prejaví sa. Tak ako u mňa. Alebo nie, tak ako u teba.“

Zastavím s hrotom pera nad papierom a pozriem sa na neho spoza mihalníc. Keby si tak vedel...

„Poznáš spôsoby, ktorými by sa dal tento živel potlačiť?“

Zamračí sa. „Akú štúdiu sa to vôbec snažíš napísať, Drane? Ako odradiť všetkých mladých démonov od používania ich živlov?“

„Odpovedaj na otázky a vynechaj vtipy, prosím ťa,“ požiadam ho.

Povzdychne si, akoby so mnou strácal čas. „Nie, Drane, nepoznám žiadny spôsob, ako by sa dalo živlu zbaviť. Nie len ohňa, ale akéhokoľvek živlu. Sama dobre vieš, že sa u niektorých môže prejaviť viac živlov, no iba jeden sa stane dominantným a tie ostatné behom roka vymiznú. Je to už všetko alebo tam máš ešte niečo?“

Tento raz sa zamračím ja. Mám ešte niekoľko otázok, no všetky sa týkajú predpokladu, že sa dá živlu zbaviť. Ashove odpovede mi ani trochu nepomohli a odohnali veľký kus nádeje, ktorú prechovávam. Ale stále nie som ochotná vzdať sa.

„Vie Rais ovládať oheň?“

„Nie, nevie,“ odvetí podráždene a vstane. „Pokiaľ chceš ďalšieho chudáka, ktorý bude strácať čas, tak požiadaj riaditeľa. Pokiaľ viem, on je v používaní ohňa najlepší na škole.“

„Ďakujem za tvoj čas,“ usmejem sa a jeho návrh obídem bez povšimnutia. Ash sa otočí na odchod a ja sa zvalím na operadlo. Unavene si pretriem oči.

Rozhovor s Acheronom bol v podstate zbytočný. Nepovedal mi nič, čo by som potrebovala skutočne vedieť. „Riaditeľ, pche,“ zafrflem a rázne pokrútim hlavou. Je to posledný démon na univerzite, za ktorým by som so svojim problémom skutočne išla.

Niekoľko minút hladím bezmyšlienkovite do stropu. Potom sa postavím a vyjdem z kancelárie. Pomaly kráčam hore schodmi, pričom sa snažím zahnať do úzadia strach. Keď som naposledy bola na tom poschodí, pokúsili sa ma znásilniť a zabiť. No nemám na výber.

Zastavím na najvyššom poschodí pred čiernymi dvojkrídlovými dverami. Sledujem pozlátenú kľučku, akoby sa mala čochvíľa sama pohnúť. Objímem si rukou telo a vojdem dnu.

Knižnica je tichá. Zdá sa mi akoby od tej noci narástla. Zapálené svetlá pomáhajú dennému slnku na osvetlení aj tých najtmavších kútov, no predsa mi príde akási tmavá. Pochmúrna. Vykročím dopredu a podlaha zavŕzga. Je to úplne rovnaké ako vtedy, pomyslím si. Mám čo robiť, aby som sa neotočila a nezmizla vo dverách. No potrebujem správne odpovede.

Kráčam opatrne ďalej, nakúkam do každého radu regálov a čakám, kedy na mňa vyskočí nejaký študent. Prechádzam okolo oddelení, do ktorých sú knihy zaradené, hľadám svoj odbor, keď na druhej strane knižnice čosi padne na podlahu.

Nadskočím od ľaku a strach mi zovrie srdce. Každá bunka v mojom tele sa prieči urobiť ďalší krok dopredu. V mysli sa mi vynoria veľmi živé obrazy toho, čo sa tu stalo. Ešte krok a budem presne na mieste, kde na mňa padol regál. Kde mi roztrhli košeľu a pokúsili sa ma...

Z opačnej strany knižnice zaznie nadávka a ďalší buchot. Zavrtím hlavou, čím zaženiem zlé myšlienky a odhodlane urobím posledných pár krokov.

V poslednom regály pri veľkom glóbuse v kovovej obruči stojí bledé dievča. Ellee oprašuje hrubú knihu a šomre si popod nos. Na konci uličky kľačia dvaja Temný démoni. Ruky majú zdvihnuté nad hlavou, aspoň tak vysoko ako to ide s piatimi hrubými a ťažkými knihami.

„O čo tu ide?“ spýtam sa, čím ich upozorním na svoj príchod.

Ellee sa obzrie ponad plece a mávne rukou. „Majú trest,“ odvetí nezaujato. Zvalí sa do kresla, ktoré sem bolo očividne pritiahnuté a otvorí knihu.

„Aký trest?“

„Presne! Nič sme nespravili,“ ozve sa dievča. Ruky sa jej trasú nad hlavou. „Pani profesorka, dostaňte nás odtiaľto. Prosím.“

Chalan vedľa nej tiež zaprosíka ako malé dieťa. Otočím sa späť na Ellee, ktorá zjavne niečo zaujímavé našla v titule Mučenie a krvavé rituály starých národov a späť na dvojicu. Ich tváre sú mi akési povedomé.

„Tak moment! Vy dvaja ste sa včera bili pomocou svojich živlov v spoločenskej miestnosti,“ uvedomím si.

„Ale, pani profesorka, aká bitka. Bol to len nevinný žart,“ zaštebotá chlapec.

„Žart? Bozkával si sa s tým dievčaťom. Videla som ťa!“

Chalan ju umlčí pohľadom a nevinne sa na mňa pozrie. Dievča to už nevydrží, ruky sa jej podlomia a knihy spadnú s buchotom na zem, sotva im stihne uhnúť hlavou. Ellee vyskočí z kresla.

„Zase? Okamžite to pozbieraj a späť nad hlavu. Váš trest sa ešte neskončil!“ prikáže im chladná Kanaďanka. Dievča zakňučí, no poslúchne ju.

„Nehovorte mi, že tento trest vymyslel Acheron.“ Nie je to otázka. Viem, že ho vymyslel Ash, aj keď by som od kráľa Temných démonov očakávala čosi viac... konštruktívnejšie.

Podídem k dvojici trpiacich a vezmem jednu z kníh. Neprekvapuje ma, že je o histórii a vojnách démonov. Najširšie knihy boli vždy práve z tohto predmetu. Oveľa viac ma zaujme kniha pod ňou. Ohnivá kniha. Všetko o ohnivom živly.

Je to ako úder z jasného neba. Zasmejem sa, srdce mi poskočí.

„Nemohli by ste pár kníh vziať aj mne?“ zakňučí dievča.

„Odkedy ste tu?“

„Od včera. A majú tu byť ešte pár hodín, tak ich nerušte, pani profesorka,“ odvetí Ellee, pričom moje oslovenie myslí dosť ironicky.

„Ste tu celú noc?“ spýtam sa neveriacky. Obaja prikývnu. Povzdychnem si a zľutujem sa nad nimi. „Dobre, vráťte knihy späť na miesto. Váš trest sa práve skončil. Ak by s tým mal Acheron nejaké problémy, nech príde za mnou. Rozumiete?“

Nie je potrebné pýtať sa ich dvakrát. Obaja vyskočia na nohy, ignorujúc protesty Ellee.

„To isté platí aj pre vás, Ellee,“ poviem jej. „Ak ste ich tu strážili celý čas, mali ste ten najhorší trest. A pokiaľ chodíte s priateľmi na všetky hodiny tak ako na tie moje, nezdá sa mi, že by ste mohla ďalej vymeškávať.“

Ellee zavrčí a vypochoduje z knižnice. Nepohne mnou ani jej nadávka, ktorú vypustí na moju osobu keď ma minie. Pritlačím si knihu k hrudi a ponáhľam sa do svojej izby.

●●●

Ráno skočím do Fordthrain. Okrem odreagovania si potrebujem dokúpiť pár vecí a moja cesta sa nezaobíde ani bez návštevy niekoľkých butikov. Nemám v pláne si nič kúpiť, no i tak neodolám vyskúšaniu niekoľkých zaujímavých kúskov. V čiernych šatách aspoň na okamih zabudnem na svoj život a na všetko, čo sa deje na škole a pripadám si ako obyčajná tínedžera. Obyčajná, skoro až ľudská.

Nad Ohnivou knihou som strávila celú noc, no na nič svetoborné som zatiaľ neprišla. Okrem presných inštrukcii ako sa naučiť najlepšie používať oheň, ma najviac zaujala kapitola o trinástom kráľovi Svetlých démonov.

Erion žil v dobe inkvizície v Taliansku. Bol z neho už dospelý muž, keď sa zistilo, že je novým kráľom. Aj napriek obrovskej nevraživosti, ktorá v tom období vládla medzi dvoma druhmi, a ktorá bola krvilačnejšia než tá dnešná, vládol Erion Svetlým spolu s ďalšími dvomi ženami. Spočiatku nemal žiadne schopnosti, okrem kráľovskej krvi, ktorá mu prúdila v žilách. Jeho sila ohňa sa po prvýkrát prejavila až pri upaľovaní jeho manželky a detí. Potlačil oheň, ktorý im už lízal kosti, a nechal zhorieť všetkých, ktorí len nečinne stáli a prizerali sa ich nešťastiu.

Erion časom svoj živel naplno ovládol a keď sa tak stalo, ovládol ešte jeden – vodu. No netrvalo dlho a úplne sa pomiatol. Každého podozrieval zo zrady, čo nakoniec vyústilo k smrti stoviek Temných i Svetlých démonov. Preto mu história právom udeľovala prívlastok šialený či dokonca temný.

Bola to desivá história môjho druhu, na ktorú sa väčšina kníh snažila zabudnúť. Celý život mi vtĺkali do hlavy ako by sa mal správať Svetlý démon a Erion sa poriadne vymykal normálu. Avšak napriek tomu sme predsa mali niečo spoločné. Ako u neho tak i u mňa sa živel ohňa objavil znenazdajky, bez varovania. Rozdiel bol iba v tom, že on bol kráľom.

„Bude to všetko?“ spýta sa predavačka. Prekvapene sa na ňu pozriem.

V nestráženej chvíli som prešla so šatami ku pokladni a nechala ju ich nablokovať. Zamračím sa na cenu, ktorá vysoko presahuje moju platovú triedu. Rýchlo sa žene ospravedlním so slovami, že na to nemám dosť peňazí a porúčam sa preč.

Na ulici vdýchnem do pľúc čerstvý vzduch, pokúsim sa prečistiť si hlavu. Ako sa tak pozerám po ulici spomeniem si na oveľa závažnejší problém, ktorý by ma mal trápiť – Potomok. Pochybujem, že by sa premával na ulici za jasného dňa, no zaprisahám sa, že v noci pôjdem na lov. Teraz by to malo byť už jednoduchšie, než v mojich začiatkoch, viem predsa, čo chce – mňa. A to z dôvodu, ktorý mi doposiaľ nie je jasný.

Urobím si ďalšiu pomyselnú odrážku za ktorou stojí – zistiť prečo po mne Potomkovia idú – a vykročím k parkovisku. Tesne pred autom zastavím. Moju pozornosť upúta pár v aute oproti.

Muž sa háda so ženou. Vyčíta jej hlúposť a neschopnosť. Tvári sa, akoby všetko na svete – alebo aspoň v tom jeho svete – bola jej vina. Žena, ktorá je stará skoro ako moja mama, si pevne zviera hlavu a narieka. Myknem plecami. Je to len ďalší pohľad na úbohé ľudské starosti.

Hodím si tašku s nákupom do kufra a nasadnem. Chcem otočiť kľúčikom, keď sa ozve klaksón. Auto, v ktorom sedí dvojica, hlasno zatrúbi. Pri pohľade na muža vo mne náhle vzkypí žlč.

Udiera ženu po hlave, ramenách i rukách a pritom naráža do volantu. Klaksón trúby znovu a znovu, no ani on nedokáže prehučať jeho obvinenia a nadávky. Skôr, než si to uvedomím, už stojím pri jeho dverách a jediným šmahom ho vyhodím von z auta. Zavrčím.

„Čo to dope- Kto si?!“ skríkne po mne.

„A vy? Ako si dovoľujete byť ženu? Je to snáď váš majetok? Neživý predmet, do ktorého môžete kopnúť?“

„To nie je tvoja starosť, dievčisko,“ zrúkne. Postaví sa a odsotí ma odo dverí. „Je to moja manželka, môžem si s ňou robiť, čo chcem.“

Manželka. „Poznáte vôbec význam slova manželka?“ spýtam sa sarkasticky. Načiahnem sa po mobil a začnem vytáčať.

„Čo robíš?“

„Volám políciu. Budete obvinený za napadnutie a ublíženie na zdravý.“

V slúchadle sa ozve hlas mladej dispečerky, keď mi chlap vyrazí mobil z ruky. Odhodí ma do vedľajšieho auta a spustí sa alarm. Môj mobil sa rozbije pri dopadne na tvrdý asfalt, v tom okamihu sa vo mne čosi zlomí.

Neviem či je to hnev, že si ten chlap na mňa i na svoju ženu dovolil vztiahnuť ruku. Alebo pocit bezmocnosti a strachu, ktorý pramení z faktu, že nedokážem ovládať svoje schopnosti. A možno je to niečo celkom iné. No v tú chvíľu sa nepríčetne pohnem dopredu, zodvihnem ruky a z prstov mi vyšľahnú oranžové plamene. Obrovská sila odfúkne muža akoby bol len lístok vo vetre a pohne jeho autom. Trvá to pár sekúnd, kým si uvedomím čo robím a spustím ruky späť k telu. Okolo mňa je spúšť.

V ušiach mi hučí, takže nepočujem vydesený výkrik ženy, ktorá vyskočí z auta ani chlapa, ktorému horí oblečenie. Vnímam len tlkot vlastného srdca, ktoré mi chce preraziť hrudný kôš. Po spánkoch mi stečie pot.

Otočím sa na päte a nasadnem do svojho auta. Cestou ešte zhrabnem kúsky telefónu zo zeme, kým na šmyku nevyjdem z parkoviska. Celé telo sa mi chveje.

Šoférujem ako zbesilá, kým si všimnem, že idem opačným smerom. Zvrtnem volant. Čo som to, doriti, urobila?

Chcem kričať i plakať zároveň. Bola som ako šialená, nespoznávala som sa. Som slabá, sila ohňa ma poľahky ovládla a tak som stratila všetku sebakontrolu. Bolo to akoby moje telo na tých pár sekúnd nepatrilo mne, ale riadil ho niekto iný. Niekto – alebo niečo – mocnejší než ja.

Pri bráne do areálu školy sotva stačím pribrzdiť auto. Bez účasti kývnem chlapovi pri bráne a ponáhľam sa na parkovisko. Až keď vypnem motor a odtiahnem sa od volantu, uvedomím si, ako silno som po celú jazdy zatínala hánky. Vezmem si nákup a vykročím ku dverám. Potrebujem nájsť pomoc. Čo najskôr. Predtým, než ublížim niekomu ďalšiemu.

Na chodbe skoro vrazím do čiernovlasého leva. Rais stojí po jeho pravici a obaja si ma prezerajú so zadumanými výrazmi.

Schovám si roztrasené ruky za chrbát. V prstoch cítim mravčenie. Dvihnem bradu a na jazyku mám už-už otázku, keď sa Ash uškrnie od ucha k uchu. Ležérne si prekríži ruky na prsiach a povie: „Zdá sa, že si to praktické používanie ohňa vzala doslova, Drane.“

Nechápavo nakloním hlavu.

Ashovi nezmizne úsmev z tváre a kývne hlavou smerom k mojim rukám. „Rais ťa videl v meste. To, čo si urobila tomu mužovi... Celkom by ma zaujímalo, odkiaľ sa v tebe vzala toľká sila.“

Jeho slová ma skoro posadia na zadok. Rais tam bol? Videl ma? Ako je to vôbec možné?

„Neviem, o čom hovoríš,“ pokúsim sa to zamiesť, no je príliš neskoro. Ash svojmu sluhovi bezprostredne verí. Zamračím sa na Raisa. „Opäť ste ma sledovali?“

Rais nevinne mykne plecami. „Nesnaž sa odbočiť od témy, Drane. Akosi som pozabudol zrušiť príkaz, ktorý som mu pred pár týždňami dal o tvojom sledovaní. Rais je dobrý vojak, plní všetko do bodky. A som za to rád, pretože inak by som nevedel, že dokážeš ovládať oheň. Takže, už vieme, prečo si mala včera také hlúpe otázky a teraz mi vysvetli, ako si sa k nemu dostala.“

Nemám v pláne mu nič vysvetľovať. Môže to byť kráľ, ale nie je môj. A čím menej toho bude vedieť, tým ľahšie uchránim svoje tajomstvo.

„Nič ťa do toho nie je,“ odvetím. Prejdem okolo neho, pridám do kroku. Obaja ma dobehnú na schodoch.

„Je ma do toho veľa,“ oponuje. „A ešte viac do toho bude riaditeľa, keď mu o tebe poviem.“

„Prečo si myslíš, že o tom nevie?“ opáčim.

Zasmeje sa ako nad dobrým vtipom. „Nebuď smiešna, ani sa s ním nerozprávaš. Ešte stále sa na neho hneváš, že tu nechal komando a spôsobil smrť doktorky.“

Zastavím. Narazil na citlivú tému a pritom o tom hovorí, akoby sa to stalo už strašne dávno a nielen pred pár dňami.

„Prepáč. Ale aj tak mám pravdu,“ dokončí.

Ash je otravný ako ploštica. Okolo nás prejde pár študentov a zvedavo si nás obzerá. Rezignujem. „Dobre, poviem ti to, ale nie tu. Poď za mnou.“

Zavediem oboch do svojej izby. Nákup hodím do kúta a vyvlečiem sa z koženej bundy. Stále mi nie je pochuti hovoriť o svojom probléme práve s nimi. Lenže Ash mal v jednom pravdu, John Erick teraz vôbec nebol mojim priateľom.

Sadnem si na stoličku a Acheron proti mne na posteľ. Rais ostane stáť pri dverách. Tvári sa nezúčastnene, no mne je jasné, že bude dávať pozor na každé moje slovo.

„Aby bolo jasné, keď som prišla na Americkú Univerzitu, skutočne som nevedela ovládať žiaden živel. Nechcem, aby ste si mysleli, že som klamala, jasné?“ začnem a pozriem na oboch. Keď súhlasne prikývnu, pokračujem: „Určite si obaja spomínate na prvý týždeň školy. Napadli Ciar Tyrekovú a Allysia Kate bola zavraždená Potomkom. Počas pohrebu sa študenti správali hlúpo a jej matka zaútočila. Aby som sa ubránila pred jej útokom ohňa, musela som použiť jednu z piatich pokročilých techník s názvom celkové pohltenie. Hovorí sa, že je to z techník tá najnebezpečnejšia. Ani sa nečudujem, keď sa tak ťažko učí.“ Zasmejem sa. „Každopádne, používanie tejto techniky prináša isté riziká. Keďže pohlcuje všetku energiu živlu do seba, živel môže ovládnuť slabé telo svojho nového hostiteľa. Keď som ešte študovala na škole, riaditeľ ma naučil všetky techniky a ani raz sa mi niečo podobné nestalo, no po pár dňoch po pohltení, sa mi na rukách objavil oheň. Najskôr som si myslela, že to je všetko a už sa to viac nestane, no nedávno som podpálila pár vecí počas spánku. A dnes ten chlap... Neurobila som to naschvál. Tak trochu to-“

„Neovládaš?“ skočí mi do reči čiernovlasý lev. „Prečo si už dávnejšie nešla za riaditeľom?“

„Myslela som si, že to nič nie je. Že to odznie. Doposiaľ sa u mňa živel neprejavil a to naň už mám dosť rokov, tak prečo by tomu malo byť tak práve teraz? Navyše v takej neprirodzenej sile.“ Nerozumiem tomu. Všetky knihy, ktoré sa mi dostali pod ruku, hovorili o pomalom priechode. Živel sa prvé mesiace objavoval v malých dávkach a s veľkým odstupom času. Končeky prstov, skoro vždy bol potrebný spúšťač v podobe zápaliek, či niečoho podobného. U mňa to bolo také – neprirodzené.

„Povedzme že si talent od prírody?“

Nezasmejem sa nad jeho žartom. Zodvihne ruky v obrannom geste a vráti sa k vážnej tvári.

„Tipujem, že stále nemáš v pláne povedať o tom riaditeľovi.“

Jeho domnienka je trefná. „Bola by som ti vďačná, keby si si moje tajomstvo nechal pre seba. Aspoň do okamihu, keď už nebudem mať na výber.“

„Máš na mysli kým nezabiješ seba alebo niekoho iného.“

Nadvihnem obočie. Bola to jasná narážka na dnešnú udalosť. Ash pokrúti hlavou. „To je jedno. Ak to samé neodznie, nemôžeš to potlačiť či sa toho zbaviť, ako si zjavne dúfala. Mala by si sa to naučiť ovládať.“

Ukážem na papiere rozhádzané po podlahe a hrubú knihu, ktorú som si doniesla včera z knižnice. „Pracujem na tom.“

Odfrkne si. „Knihy ti nepomôžu. Potrebuješ učiteľa.“

„Je to všetko, čo zatiaľ môžem urobiť.“

„Dobre. Keď inak nedáš, budem ťa učiť ja.“

Zalapám po dychu. „Ty?!“

„Presne tak. V živloch som ako doma. A budem rád, keď budem môcť v noci pokojne zavrieť oči a nebáť sa, že do rána zhorím v tvojich plameňoch.“

Vystrelím zo stoličky na rovné nohy. „Ani náhodou.“ Nezmysel. Nechcem. Nie Acheron.

„Nedal som ti na výber, Drane. Buď to budem ja alebo riaditeľ.“

Zaškrípem zubami. Lev našiel moju slabinu a bol ochotný ma vydierať Johnom Erickom kedykoľvek sa mu to hodilo. Aj keď netuším, čo z toho bude mať on.

So Sophiou sa opäť raz chceme poďakovať všetkým, ktorí čítajú AU. Ďakujeme za zobrazenia, ďakujeme za komentáre, ktoré nás vedia zohriať pri srdiečku. A dúfame, že príbeh bude konečne spĺňať aj veše priania s Acheronom. :)

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 19. kapitola: