OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za každú cenu - 10. kapitola

29.02.2016 (10:00) • Jessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1517×

10. kapitola

 „Pobozkala som ho. Ja som ho fakt pobozkala,“ šepkala Sam vydesene. Pätnásť minút sa prechádzala po izbe ako nervózny lev v klietke. Srdečný rytmus sa až nebezpečne vychyľoval od normálu, lenže vždy, keď sa pokúšala upokojiť, myseľ jej pripomenula moment, v ktorom si jej pery potykali s Matthewovými.

Zvaliac sa na posteľ zaúpela. Položila sa na brucho a tvár si pritláčala k matracu.

„Ja som korunovaná ťapa!“ plakala do vankúša. Ako ho mohla pobozkať?! Potratila rozum?! Čo si o nej teraz, prepána, pomyslí?

I keď musela uznať, že to boli jeho ruky, ktoré si urobili tour po jej chrbte. No aj tak... Situácia bola horšia než zlá. Horšia než veľmi zlá. Katastrofálna! Prestúpi na inú školu, nájde si nových priateľov a zabudne na všetko, čo sa stalo. Áno, presne to urobí!

Tichý hlások v hlave jej však napovedal, že tadiaľto cesta nepovedie, ak nechce vyjsť s pravdou von. Všetkých by zaujímalo, prečo túži takmer na konci tretieho ročníka prestúpiť inam. Mami, nechceme sa presťahovať? Z očí sa jej spustil potok sĺz. Whiteová, upokoj sa, nádych, výdych... a ešte stokrát to isté.

Od nervozity a plaču si zahryzla do jazyka a následne v ústach pocítila železitú chuť krvi. Zahrešila.

„Večera,“ zavolala Claire z kuchyne. Sam nemala na jedlo ani náhodné pomyslenie. Keď po niekoľkých minútach stále nevychádzala z izby, Claire nakukla dnu. „Je prestreté.“ Zamračila sa, pozorujúc, ako jej dcéra leží na posteli v polohe osoby strelenej do chrbta. Hlavu mala otočenú k oknu, kvôli čomu jej nevidela do tváre.

„Si v poriadku?“ Už keď ju vyzdvihla z doučovania, bola podivne mĺkva. Líca sa farbou približovali k bordovej a oči sa zvláštne leskli. Na otázky jej odpovedala chabým „hm“ a neprítomným „hej“.

„Bolí ma žalúdok,“ zašomrala.  

„Prinesiem ti liek?“

„Nie, do rána to prejde.“

Claire sa zamračila. „Sam, ak máš nejaký problém, o ktorom by si sa chcela porozprávať...“

„Som v pohode, mami, asi som len niečo zjedla.“ A múdrosť sveta to veru nebola. Claire kapitulovala jednoduchým „okej“ a v tichosti za sebou zatvorila dvere. Sam sa schúlila do polohy plodu. Nikdy necítila na srdci toľkú ťažobu. Telo sa jej triaslo, bola vystrašená. Čo to porobila?

V dlani zvierala mobil, každú piatu sekundu sledovala displej a čakala... na čo vlastne? Že jej napíše sms-ku? A keby aj, čo chcela, aby v nej bolo?

Znechutene ho odhodila do perín. Bola smiešna a bola to jej chyba. Myslela si, že o termíne „potratiť rozum“ píšu iba spisovatelia v románoch, aby zaplnili prázdne riadky. Dnes prišla na to, že potratiť - alebo aspoň odmlčať - rozum sa skutočne dá a vôbec to nie je také ťažké. Stačí jedno správne pohladenie, pohľad do správnych očí a vládu nad telom prevezme stará známa túžba. Lenže v tom konkrétnom momente sa prvýkrát za svoj život zachovala tak ako chcela. Nepremýšľala či je jej chovanie správne, jednoducho sa nechala uniesť impulzom túžby. Ale čo bolo najhoršie a čo si priznávala len v temnejších zákutiach zmäteného srdca - ten letmý, pre filmový priemysel totálne o ničom bozk sa jej páčil. V najtemnejších zákutiach si dokonca predstavovala jeho prehĺbenie, túžbu stratiť sa v ňom. Väčšmi sa skrčila a sťažka si povzdychla. Číhal na ňu vážny problém.

V tú noc spala trhane a na druhý deň sa motala po byte ako v mrákotách. Vedela, že bude nevyhnutné ísť si to neskôr s Matthewom vydiskutovať, no ešte nebola pripravená postaviť sa mu tvárou tvár a čeliť nepríjemnému rozhovoru. Ani netušila, čo povedať.

Prepáč?

Mrzí ma to?

Chcela sa ospravedlňovať, bolo jej to ľúto?

Nebola si istá. Najviac ju mučilo, že nevedela, ako to berie on. Hnevá sa na ňu? Tiež zvádza toľké vnútorné boje a má pocit, že prehráva?

V pondelok na ich stretnutie pripravená nebola. Vyhovorila sa na pretrvávajúcu bolesť žalúdka, no pokiaľ nechcela, aby ju Claire poslala na vyšetrenie k lekárovi, v stredu sa do školy musela odhodlať.

Túžila sa niekomu zdôveriť, poprosiť o radu. Lenže koho? Buď by ju spoločensky odsúdil, alebo

si z nej robil srandičky, že namiesto učenia matematiky sa učí bozkávať. V ušiach jej takmer zneli tie typické reči: Haha, niekto vie, ako si zariadiť dobré známky!     

Keď vstupovala do školy, srdce jej bilo vystrašene ako Ježišovi na kríži, dlane vypotili kaluž a tlak sa šplhal k dvestovke. Ako náhle zastala pri svojej lavici, omotali sa okolo nej niečie ruky a akési líce sa jej pritlačilo na chrbát. Ľakom nadskočila a začula Maryino zachichotanie.

„Pokoj, kamoška, to som len ja, konečne si tu!“

Sam sa nepohodlne pomrvila. „Stalo sa niečo?“ Takúto Mary nepoznala. Tá ju ešte raz vystískala ako plyšového macíka, potom o krok odstúpila a nahlas si povzdychla.

„Odkedy sme sa pohádali, nepovedali sme si ani slovo a ani nevieš, ako ma to mučí!“

Sam zdvihla obočie. „Ale povedali. Niekoľkokrát sme si odvtedy volali a vyriešili to... Teda pokiaľ ma pamäť neklame,“ poslednú vetu zamrmlala viac-menej pre seba. Od sobotňajšieho večera jej niekdajšia hádka s Mary pripadala skôr komická než tragická.  

Mary pretočila oči. „Ja viem, že sme si volali, ale telefón je telefón, to nie je ako naživo, chápeš. V skutočnosti som si nemohla byť istá, či sa na mňa už naozaj nehneváš.“

„Keby som sa hnevala, asi by som ti nezdvihla, nie?“

Mary jej pomerne ostrý tón prekvapil. Stiahla sa. „Dobre, upokoj sa, iba som chcela, aby si vedela, že si mi fakt chýbala.“ Otočila sa a odišla k svojej lavici, kde na ňu čakal Eric. Okamžite mu začala celú situáciu opisovať. Sam si povzdychla a mala chuť si hlavu búchať o stenu dovtedy, kým neopadá časť omietky. Nechcela vyznieť hrubo, vlastne ju prekvapilo Maryino privítanie, jednoducho bola vystresovaná z nadchádzajúcej hodiny s Matthewom. 

To ju však neospravedlňovalo správať sa nemožne. Presne tak si ale pripadala. Nemožná.

Nikto jej nevenoval prílišnú pozornosť a po prvýkrát za dlhý čas to s úľavou privítala. Lizzy prišla krátko po zvonení, takže jej darovala iba rýchly pozdrav a úsmev, ponáhľajúc sa ku svojej lavici. Asi pol minúty nato za sebou zatvoril dvere Matthew. Samin pohľad skenoval čiary v podlahe, len úkosom pravého oka sa na malú chvíľu odhodlala naňho pozrieť. Kamenný výraz na tvári by mu mohol závidieť nejeden pokerový hráč. Žiadna výrazná emócia. Prišlo jej zvláštne byť s ním opäť v jednej miestnosti. Tak blízko, no zároveň ďaleko. Celé jej vnútro sa zmietalo v citovom chaose. Neodvážila sa zdvihnúť zrak, nezmyselne sa strachujúc. Čo ak o tom niekto vie? Pripadala si ako obvinená čarodejnica zo stredoveku, ktorá má na čele napísané všetky previnenia a ostatní sa ju chystajú odsúdiť. Nebuď paranoidná, nahovárala si, bol to len bozk a nikto sa nikdy nedozvie, čo sa stalo.

Stresovala sa možno úplne zbytočne. Avšak prvý bozk v živote človekom vždy tak trochu zamával.      

„Sam, poď si napísať test,“ vyzval ju po tom, čo sa posadil za katedru a vypísal všetky oficiality. „Prvá lavica, nech sa páči.“

Na písomku úplne zabudla. Prekvapene zamrkala, ale nemala odvahu čo i len ceknúť na protest. V hlave jej dookola znelo „Sam“ a tón, akým jej meno vyslovil. Akosi obyčajne. Presne ako vždy. Akoby sa medzi nimi nebolo stalo nič nevídané.

Čo vlastne čakala? Tým si istá nebola. V každom prípade nie takéto chovanie, ktoré ju snáď ešte väčšmi zmiatlo. Pretrvávajúcim prekvapeným pohľadom sa zadívala na zadané príklady. Myseľ jej behala v totálne odlišných sférach, a preto čosi vyrátala, čosi nie. Dúfala, že skončí aspoň s C-čkom. Vlastne jej to bolo jedno.

Po zvyšok dňa premýšľala nad Matthewovým normálnym chovaním. Ešte aj večer, keď ležala v posteli a pokúšala sa zaspať, jej behal po rozume. A keďže naňho tak úporne myslela, premietol sa jej i v sne. Nie v hlavnej úlohe, samozrejme, ale vo vedľajšej áno a už i to bolo viac než dosť. Viac než chcela.

Na druhý deň sa rozhodla, že „zahodí všetky zábrany“ a hneď, ako odzvonilo poslednej hodine, sa za ním pobrala pozhovárať sa. Vedela, že nebude mať pokoj, kým si to medzi sebou nevyriešia. Možno v skutočnosti ani nebolo čo riešiť, ale Sam to jednoducho nedokázala nechať iba tak - nevysvetlené.

Hľadala ho v kabinete, kde narazila na slečnu Jonesovú, ktorá jej oznámila, že Matthew už odišiel domov. Ale keby sa poponáhľala, vraj by ho ešte mohla stihnúť na parkovisku. Keďže sa Sam nachádzala v stave hlbokej odhodlanosti, chytro sa poďakovala a takmer šprintom uháňala k jeho autu - vždy parkoval na tom istom mieste. Mala šťastie. Alebo smolu. V každom prípade, dobehla ho, keď práve odomykal auto. Ako náhle ho oslovila, všetka pohoda z nej opadla. Otočil sa a bolo na ňom vidieť, ako ho svojím náhlym „prepadom“ prekvapila.

„Sam,“ vydýchol mierne vykoľajene. Srdce sa jej prudko rozbúchalo a odrazu ľutovala, že za ním vôbec šla. Veď vlastne nevedela, čo povedať ani čo čakať.       

Zvláštne, ako rýchlo dokáže človeka opustiť všetko odhodlanie. Lenže teraz, keď na ňu hľadel tými hnedými očami, už bolo neskoro na zdupkanie. Buď teraz, alebo nikdy. Vyznelo to možno ako otrepaná fráza, v živote každého človeka sa však minimálne raz objaví situácia, ktorá ho presvedčí o pravdivosti spomínanej vetičky.

„Chcela som sa porozprávať o sobote.“ Hlas mala prekvapivo vyrovnaný. „O tom, čo sa medzi nami... stalo.“ Chvíľu bol ticho, akoby premýšľal, čo vlastne povedať.

„Aha... Toto,“ zašomral nakoniec, krčiac čelom. „Narážaš na tvoj odchod z doučovania.“  

Ticho prikývla. Už sa netváril prekvapene, ale neutrálne. Ako v stredu. Netušila, čo si o tom myslieť, či by ju to malo, alebo nemalo štvať. Bola si vedomá skutočnosti, že by jej to malo byť jedno. No akosi nebolo.

Povzdychol si, prižmúriac viečka. „Sam, prosím ťa. Veď sa predsa nič nestalo. Vôbec sa kvôli tomu netráp. Nič to neznamenalo.“

Prekvapene zamrkala. „Ozaj?“

„Pravdupovediac netuším, čo to do mňa vošlo, asi ma na chvíľu ohúrilo či čo, za normálnych okolností by som na niečo také ani len nepomyslel. Nechcem, aby si si myslela, že som nejaký úchyl alebo čo.“

„Nič také si ani nemyslím, len som si to chcela ujasniť.“

„Vážne si kvôli tomu nerob starosti, úplne na to zabudnime, okej? Naozaj som to nemal v pláne. Nič to neznamenalo, neboj sa.“

„Aha...“

„Sľubujem, že sa taký skrat už nebude opakovať.“

„Dobre...“

Znova si povzdychol a pokračoval: „Pozri, v  sobotu som mal trocha čudný deň, bol som asi mierne rozcítený z toho neslávneho rozhovoru a to, čo sa stalo...“ letmo pokrútil hlavou. „Nechcel som ti nijako ublížiť. Zabudnime na to, prosím.“

„Veď v podstate ani nie je na čo, nič sa neudialo, presne, ako si povedal.“ Snažila sa presvedčiť jeho či seba?

„Hej, nič to neznamenalo. Som rád, že to obaja berieme športovo a vieme, ako sa veci vlastne majú.“

V skutočnosti to športovo nebral ani jeden z nich. Sam sa donútila k úsmevu.

„Tak som teda rada, že sme si to vydiskutovali.“

„Aj ja,“ prikývol. Pozrel na ňu a stisol pery. „Už budem musieť ísť.“

„Fajn, tak... ahoj.“

„Ahoj.“

So stopou nervozity na perách sa na ňu usmial a nastúpil do auta. Venovala mu posledný pohľad a pobrala sa domov. Prepadávali ju zvláštne myšlienky. Vybavili si to, všetko bolo v poriadku, nehneval sa na ňu, nebral to vážne... Tak prečo sa, doparoma, necítila lepšie? Mala by si pripadať voľnejšia, tešiť sa, že má o starosť menej. Namiesto toho ale cítila v hrudi akýsi podivný škripot. To prejde, nahovárala si, určite si len stále v šoku.

Sobotňajšie doučovanie Matthew zrušil. Vraj mu do toho niečo prišlo. Sam nechcela snoriť, nebolo ju do toho nič, ale nedokázala sa zbaviť pocitu, že za to môže. Ženský inštinkt alebo čo. Potom sa však zahriakla, rozčulujúc sa nad svojou otrasnou povahou. Preboha, veď ti povedal, ako to všetko berie! Nemáš s tým nič spoločné!

V pondelok sa ho na nič nepýtala. Odovzdal jej opravenú písomku - ktorú napísala na vysnívané C - a potom sa na ňu za celú hodinu skoro ani nepozrel.

Keď odzvonilo poslednej hodine, začínalo popŕchať. Sam nechala dáždnik doma, čiže sa úprimne „radovala“ z nastávajúcej prechádzky v daždi.

„Sam, počkaj!“ ozvala sa za ňou Mary. V rýchlosti schádzala zo schodov a smerovala k nej.

„Čo sa deje?“

„Na chodbe ma zastavil Matthew, aby som ti dala toto,“ ukázala dlaň, v ktorej ležal jej prívesok. „Vraj ho našiel doma na zemi, asi ti spadol alebo čo.“ Sam naň chvíľu neveriacky hľadela. V tom všetkom zhone na prívesok celkom zabudla. I keď práve on sa stal dôvodom celého konfliktu. Ak to tak vlastne mohla nazývať.

„Aha, ďakujem,“  odvetila trochu prekvapene. Nechápala, prečo jej ho Matthew neodovzdal osobne.

Kým prišla domov, užila si poriadny lejak. Prezliekla sa do teplákov, mokré veci dala vysušiť a vlasy si vydrhla uterákom. Následne si ich začala česať pred zrkadlom. V myšlienkach sa vrátila k rozhovoru s Matthewom. Zase. Od piatku neubehlo hodiny, kedy by si naň nespomenula. A stále nechápala, prečo ju jeho výsledok natoľko škrel.    

Chcela zabudnúť. Vážne. Už ju nebavilo neustále naňho myslieť, veď roboty by mala dosť aj bez toho. Sama nevedela, prečo to robí. Šlo to akosi samo. Mala by byť rada, že si o nej ktoviečo nemyslel. Prečo sa v tom neustále babrala? Prečo to nevedela nechať tak, urobiť hrubú čiaru a pohnúť sa ďalej? Prečo zostala zaseknutá? A prečo, preboha, mala pocit, že to pre ňu neznamená to isté, čo pre neho - nič?

Áno, presne to slovo ju tak veľmi škrelo. Nič. Neznamenalo to preňho nič.

Lenže pre ňu áno, i keď si to sakramentsky ťažko priznávala. Ale dá sa klamať sám sebe? Chvíľu možno, ale po pár dňoch si človek sám lezie natoľko na nervy, že pravdu uznať jednoducho musí. Je fér byť úprimný aspoň k samému sebe.

Zamračene sa zahľadela na svoj odraz. Jasné, že to nemyslel vážne, pomyslela si a nedokázala sa viac ubrániť smútku. Prečo by mal? Keby vyzerala ako spolužiačka Miley, možno by to preňho znamenalo aspoň niečo. Miley stála za hriech. Ale ona? Nebolo nič, na čo by bola, čo sa výzoru týkalo, hrdá. Keď bola malá, všetci jej chválili oči. Zelené sú vraj krásne. Lenže tie jej neboli typické. Po dedovi z otcovej strany zdedila žltohnedý prstenec okolo zreničiek. Ten rada nemala, pripadal jej navyše. Vlasmi sa tiež nedalo priveľmi chváliť. Ani blond, ani hnedé. A s prsiami sa takisto mohla viac podať na matku než otca.

Podráždene si povzdychla. Všetci všade škriekali, že sa mala mať rada taká, aká je. Ale dalo sa to? Spoločnosť síce tvrdila, že na dokonalosti nezáleží, ale jednotlivci ju požadovali.

„Nuž, Sam, si škaredá jak májová noc v jeseni, jasné, že ho tvoj bozk neohúril,“ povedala nahlas. Cítila sa mizerne. Matthew nazval ich bozk skratom. Možno mal pravdu. Možno ním aj bol. Skratom, ktorý jej nalomil dovtedy celistvé srdce na dve časti.

V prvom rade sa chcem poďakovať za tie všetky krásne komentáre pri minulej kapitole, urobili mi obrovskú radosť! V druhom rade sa musím opäť ospravedlniť za tú 2-mesačnú pauzu, ale nech robím čo robím, naozaj to inak momentálne nestíham. Poteším sa akémukoľvek názoru z vašej strany.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za každú cenu - 10. kapitola: