OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 7.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 7.Následky

Kapitola 7.

Ak bolo na svete niečo, čo nenávidel ešte viac ako fakt, že nemal kontrolu nad svojim životom, tak to boli určite chvíle, keď musel počúvať príkazy ostatných okolo seba. Pri kráľovnej to dokázal nejako vydržať, pretože vedel, že raz príde čas pomsty. Ale pri princeznej mal opačný problém - nech sa snažil akokoľvek, nedokázal jej nič odoprieť. Technicky sa raz stane jeho panovníčkou, ale jeho lojalita nepramenila z tohto faktu.

Bola ešte mláďaťom a vzbudzovala autoritu i úctu, všetci ju chceli ochraňovať. A tak, keď mu v myšlienkach rozkázala, aby zobral tú ľudskú ženu a zachránil jej život, nemohol odmietnuť, hoci jediné, čo chcel, bolo zbaviť sa jej. Vo svojej patetickej slabosti mu prišla až prehnane úbohá a keby mohol, zbavil by sa jej sám. Jeho vnútorná šelma nesúhlasila, ale o to sa nestaral. Niektoré príhody v živote sa opakovali a táto by mohla byť práve tou jednou.

Ak by sa zbavili toho človeka, bolo by to pre všetkých pohodlnejšie a aj ľahšie. Stačilo, že bude musieť z decentnej diaľky dozerať na malú princeznú, uviazať si na krk ešte aj bezbrannú a až neuveriteľne slabú ženu bolo ako postaviť sa doprostred strelnice a dúfať, že vás všetky guľky obídu.

Podľa stavu, v akom sa nachádzala majiteľka toho ľahkého telíčka v jeho náručí, usudzoval, že sa predsa len našiel niekto taký naivný. O princeznej sa niekto dozvedel a aby ju dostal, zaútočil na jej spoločníčku. To bolo pochopiteľné a bolo len otázkou času, kedy sa to zopakuje. Niektorú jeho časť to znepokojovalo, ale viac ako obavy cítil len rozladenie, keď si uvedomil, že mu zakrváca celé auto. Nie, že by sa to nikdy predtým nestalo, ale mať v aute jej pach po celé mesiace určite neprospeje jeho rozpoloženiu.

Dokonca ani provizórny obväz, ktorý pôvodne predstavoval spodný lem jeho plášťa, nebol dostatočne hrubý na to, aby zadržal jej vytekajúcu krv i podmanivú vôňu zároveň. Bolo by pre neho oveľa jednoduchšie, keby sa mu z jej pachu zdvíhal žalúdok. Ale on musel mať presne opačnú reakciu.

Kam nás berieš?

Mierne sa strhol, keď sa mu v hlave ozval hlas. Bolo až neuveriteľné, že niekto taký mladý dokázal ovládnuť umenie telepatie za tak krátky čas a ešte k tomu znieť aj úplne inak, než by niekto predpokladal.

Zatresol zadné dvere a počkal, kým leopardie mláďa preskočí cez radiacu páku predtým, než si sadol za volant. Doteraz nerozumel pohnútke, ktorá ho viedla k tomu, aby si so sebou zobral auto, keďže najradšej sa preháňal vo zvieracom kožuchu, ale teraz za to bol vďačný. S princeznou po boku a zranenou ženou na chrbte by upútal až príliš veľkú pozornosť. Čo urobí aj teraz, ale bol v postavení, v ktorom nemusel nikomu nič vysvetľovať – okrem kráľovnej.

Zaškrípal zubami. Hádam nezačne byť vďačný za celoživotné otroctvo?

„Vďaka nejakému podlízavému členovi gardy sa o tebe kráľovná dozvedela a chce, aby som ťa doviedol.“

Autom sa roznieslo tiché zavrčanie. To nie je jediný dôvod, prečo toto všetko zorganizovala.

Pevnejšie zovrel volant, keď si spomenul na rozhovor, ktorý viedol s bratom na streche toho starého domu. Ešte stále nemohol uveriť tej náhode, že ho len tak za bieleho dňa stretol v podstate na predmestí ich spoločnosti. Takmer aj zabudol, že mal neuveriteľnú schopnosť vidieť až na dno problému, kvôli čomu ho matka nenávidela. To nebolo prekvapivé, tá umelá náhrada a urážka všetkých žien, nemala rada nikoho iného okrem seba.

„Chce, aby som ťa priviedol ešte pred slávnosťou Luny. Pochybujem, že je taká veľkodušná. Len ťa chce ukázať ostatným, prehlásiť, že ťa našla a dúfať v tvoje opatrovníctvo, aby tak aj naďalej tvojim prostredníctvom mohla vládnuť Merobathskému kráľovskému dvoru.“

Jedinou odpoveďou mu bolo rozzúrené zasyčanie. On sám sa snažil ovládnuť, aby neurobil niečo naozaj agresívne, za čo rozhodne považoval aj snahu prehodiť svoje auto aj s jednou nemenovanou pasažierkou cez strechu nejakého mrakodrapu. Všetko mu to liezlo na nervy, bol nevrlý a jediné, po čom túžil, bolo prskať na ostatných. Ale nemohol sa správať detinsky, na to bola celá táto situácia až príliš napätá.

Musíš ochrániť Zoey, Theo. Sľúb mi to. Prisahaj na svoj život. Naliehavosť v princezninom hlase bola už sama o sebe dosť presvedčivá. Ak chcel odmietnuť, musel sa sústrediť výlučne len na šoférovanie.

„Žiadaš priveľa.“

Nesúhlasne zavrčala. Nežiadam a ty to vieš. Sám by si sa mal pozbierať a ponúknuť jej pomoc. Ale na to si príliš tvrdohlavý. Tým pádom ti to musím prikázať.

Tentoraz to bol on, kto zavrčal z plného hrdla. „Práve mi krváca na zadnom sedadle, to je dôkaz mojej dobrej vôle a snahy zachrániť jej život. Viac urobiť nedokážem.“

Príde čas, keď budeš musieť. Toto je len začiatok.

„Začiatok čoho?“ spýtal sa náhlivo, ale nedočkal sa žiadnej reakcie.

Tá malá potvora dokonca mala toľko drzosti, že sa od neho odvrátila ako malé, urazené decko a predstierala, že ho nepočuje. Cítil sa pobúrený a zároveň ho jej správanie tešilo. Aspoň dosvedčovalo, že predsa len nie je až taká dospelá, ako to vyzerá a je len dieťaťom. Znamenalo to, že ešte nebolo neskoro, aby sa pokúsili napraviť to všetko, čo musela prežiť. Aj keď... existovala vôbec nejaká náprava? Hlavne pre niekoho, kto prišiel o rodinu a žil vo vyhnanstve niekoľko rokov a aby toho nebolo málo, každý deň bol nútený tráviť s neschopným človekom?

Potriasol hlavou, snažiac sa zbaviť naliehavého obrazu krvavého masakru. Videl len pozostatky, ale to stačilo. Bol zázrak, že to niekto vôbec prežil, ostatní členovia kráľovskej rodiny, dokonca aj jej bratranci a sesternice, zomierali v neuveriteľných mukách. A to všetko len kvôli moci.

Nie, ich terajšia podvodná kráľovná sa nebude zaujímať o nejakého človiečika, hoci on si vyslúži trest za neposlušnosť, že ju sem priviedol. Ale inak ju nechá na pokoji. Radšej svoje schopnosti sústredí na zabezpečenie malej princeznej. Tá je omnoho dôležitejšia.

Jeho chlpatejšie ja ho vnútornou silou poškrabalo, ale nemalo to žiadny účinok. Väčšinou boli v symbióze, museli aj byť, veď boli jednou bytosťou, ale teraz sa zdalo, že sa neho stáva schizofrenik. Neprekážalo mu to. V tejto situácii to dokonca vítal. A bolesti hlavy, ktoré mu spôsobovala jeho druhá časť, sa naučí proste ignorovať.

Plne sa snažil sústrediť na šoférovanie. Cesta nebola dlhá, ale v tichom priestore auta s jednou hrdou princeznou, ktorá sa ho rozhodla prehliadať ako pravá aristokratka a s polomŕtvou smrteľníčkou na zadných sedadlách bolo ťažké ostať nezaujatým.

Zrak mu v pravidelných intervaloch zabiehal smerom k spätnému zrkadlu. Presvedčil sám seba, že to súvisí len s obavou vzniku nevyprateľných krvavých fľakov na poťahoch v jeho novom aute. Tá chlpatá guľa v jeho mysli na to mala iný názor, ale nebral ho do úvahy. Miesto toho začal kalkulovať a pozerať sa na celú situáciu z rôznych uhlov pohľadu.

Výlet do normálneho sveta vnímal ako dovolenku, hoci sa mu nepozdávalo jej vyvrcholenie. Vedel, že princezná nebola v ohrození, minimálne nie v tejto sekunde. Svedčal o tom aj fakt, že z letiacich striel sa k nej ani jedna nepriblížila. To znamená, že terčom bola tá malá zlodejka. Už len pri spomienke na jej údajnú profesiu mal naporúdzi niekoľko možných páchateľov. Teraz mu ostávalo len vypočuť ju a zistiť, či ich poznala. Plánoval ich preventívne zabiť. Veď čo ak si všimli niečo, čo nemali. On sám to už nestihol v moment, keď sa stal svedkom veľmi originálneho pristátia na zemi a hneď na to sa z neho stal nejaký prekliaty samaritán.

Ale nebol natoľko rozptýlený, aby si neuvedomil niečo, čo si nikto iný nevšimol – tí útočníci zmizli v moment, keď sa vietor obrátil opačným smerom a jeho pach zaniesol až do rozpadnutého sídla. Nesnažil sa nič si namýšľať. On sám ich vôňu nedokázal nijako definovať, pretože sa k jeho pomerne deformovaným zmyslom ani nedostala, ale na celej tej situácii mu niečo nesedelo.

Budilo to v ňom ostražitosť, asi prvú skutočnú emóciu po celých tých rokoch, keď sa z neho stal len pasívny pozorovateľ vlastného života. Vynoril sa nad hladinu vnímania a všetko prehodnocoval. Z nejakého dôvodu pochyboval o ľudskom pôvode tých zbabelcov. Ale prečo by sa obyčajného človeka snažil zabiť niekto z jeho sveta? Aj keď... možno to celé vidiel priveľmi tragicky. Možno to boli len nájomní vrahovia s konexiami v ľudskom svete a niekto si ich proste objednal na vykonanie špinavej prácičky. Rýchle, bez námahy a k tomu aj elegantné.

Potriasol hlavou, keď mu do uší doľahla ozvena vlastného vrčania. Jeho šelma sa veľmi hlasno prejavovala. Silou vôle sa prinútil sklapnúť a miesto toho zamieril po úzkej, štrkovej ceste vedúcej k malému mestečku. Nebolo na mape, ale vždy sa našiel nejaký príliš aktívny turista, ktorý sem zablúdil. V tom prípade sa ho rýchlo zbavili, takým či onakým spôsobom, a ďalej pokračovali v tichom nažívaní. Hoci pokoj bol na kráľovskom dvere relatívny pojem. Intrigy tam kvitli častejšie ako sedmokrásky uprostred anglického trávnika.

Ak sa tam niekto niekoho nepokúsil zabiť aspoň dvakrát do dňa, dalo sa to považovať za úspech.

A on do toho prekliateho prostredia práve privážal princeznú.

Zasyčal skrz zovreté zuby. Cítil zodpovednosť za malú následníčku trónu, ale nebola to jej tvár, ktorá mu preblesla mysľou. Možno aj pre to sa v ňom náhle zodvihla vlna nevôle a rozladenosti. Pri vystupovaní za sebou zatresol dvere silnejšie, než mal v pláne a bezvládne telo tej ženy si vyšvihol do náručia s takou prudkosťou, až ho do tváre zasiahli jej vlasy.

Netušil, čo to stváral a podľa prskania mláďaťa pri jeho nohách nebol jediný, komu to pripadalo nevhodné. Kvôli tomu sa ním prehnala ešte prudšia vlna hnevu. Nepomáhal tomu ani fakt, že ho kráľovná doslova nasťahovala do paláca. Prikázala mu, že má ostať v jej blízkosti a chrániť ju. Tým pádom sa nemohol vrátiť domov a bol nútený tráviť v spoločnosti toho človiečika viac času, ako zamýšľal.

Ale na druhej strane, mohlo to byť ešte horšie. Tentoraz mu kráľovná neprikázala zahrievať jej posteľ. Iste, boli časy, keď si spoločne strávené noci užíval, ale tie už dávno pominuli. Keby nehrozila smrť nielen jemu, ale aj všetkým jeho blízkym, nedotkol by sa jej ani trojmetrovou tyčou namočenou v dezinfekcii. Horšie ako to bola len tá pretvárka. Nebol herec a predstierať vášeň tam, kde bola nenávisť, bolo ako chcieť, aby na broskyni do rána narástli zlaté čerešne.

To, čo nesieš, je živá ľudská bytosť a nie gumová figurína, prehovoril mu v mysli nasrdený hlas.

Prinútil sa spomaliť a trošku zjemnieť. Robil to len s veľkým sebazaprením. „Vitaj doma, princezná,“ zašomral a jej predchádzajúce prehlásenie úplne ignoroval.

Prižmúrenými očami sa zadíval na honosné sídlo, ktoré sa tam rozprestieralo. Stovky miestností, elegantné detaily, vycibrený vkus, s ktorým bol vybratý nábytok i všetko zariadenie. Tí, ktorí sem náhodou zablúdili, sa čudovali luxusu a starobylosti, ktoré v tomto meste našli. Všetci sa pri pohľade na kráľovský palác pozastavil. Nikto sa však nepýtal a všetci predpokladali, že je to len verná reprodukcia. Nebolo možné, aby tu stála budova, ktorá svojimi stĺpmi, sochami i všetkými prvkami pripomínala antický chrám.

Pravdou však bolo, že jeho druh tu bol oveľa skôr, dávno predtým, než na pobrežie vstúpila prvá európska noha.

Neobťažoval sa zadávaním kódu. Strážcovia na opačnej strane kamier ho veľmi dobre poznali a otvárali mu skôr, ako sa stihol vôbec priblížiť. Až tak veľmi sa ho báli. Teraz mu to vyhovovalo, snáď po prvý raz v živote. Aspoň nemusel tú ženu nikam pokladať. Tým pádom rovno zamieril k obrovskému krídlu, ktoré bolo pristavané len pred niekoľkými desiatkami rokov.

Najmodernejšia klinika na svete.

Smrteľníci žili v mylnej predstave, že celá jeho rasa je plná nesmrteľných, nezraniteľných bohov, ktorí si čas krátili hraním kociek alebo šachu. Opak bol pravdou. Boli dlhovekí, ale mohli sa zraniť a dokonca aj zomierali, ak ich niekto včas neošetril. A ich temperament sám zaručoval, že každý z nich skončil aspoň dvakrát do roka v ošetrovni. Niektorí tam dokonca chodili ako na klavír.

Chcem, aby tu Zoey ostala, rozkázal mu hlas v mysli. A bolo to práve v moment, keď sa vyrútil spoza rohu a takmer vrazil do jedného z liečiteľov. Tým pádom nemohol princeznej odpovedať.

„Theodore, prepáčte, nevidel som vás.“ Muž sa všemožne snažil nedať na sebe znať nervozitu. Ale aj tak z neho sálala. Nemusel mať funkčné zmysly na to, aby to poznal. Jeho šelma hlasno zavrčala, keď vycítila slabosť potenciálneho soka.

Pohodil hlavou, snažiac sa ignorovať náhlu potrebu niekomu ublížiť. „Nechaj si tie zdvorilosti a radšej mi uhni. Mám tu pre teba pacienta.“

„Pane?“ začudoval sa, ale mal v sebe toľko pudu sebazáchovy, že mu aspoň uhol z cesty.

On potom bez zaváhania zamieril k prvej voľnej posteli na kolieskach. Netušil, čo s ňou budú robiť a kde, len ju proste čo najopatrnejšie položil na mäkký povrch. Chcel sa odtiahnuť a nechať ju v odbornejších rukách než sú tie jeho, ale neodolal nutkaniu ubezpečiť sa, že je v poriadku.

Zhliadol na jej tvár. Bola smrteľne bledá, čo kontrastovalo s jej čiernymi vlasmi a kakaovou pokožkou, ale podľa pomalého rytmu, v ktorom sa jej dvíhal hrudník, bolo jasné, že v najbližších sekundách sa nechystá zomrieť. Dobré pre ňu a tak trochu aj pre neho. Princezná vyzerala naozaj seriózne, keď prehlásila, že chce, aby jej tá žena robila v paláci spoločnosť.

„Postaraj sa o túto ľudskú ženu. Má strelné zranenie na stehne a pravdepodobne pár modrín, nevylučujem ani zlomené kosti, spadla totiž zo strechy. Ak sa jej niečo v tvojej opatere stane, ponesieš si následky. Je totiž váženými hosťom samotnej princeznej.“

Neostal tam ani tak dlho, aby si overil, či ho mladík správne pochopil. Urobí maximum pre záchranu kohokoľvek, dokonca aj pre človeka. Ich liečitelia museli mať veľkú úctu k životu, inak by boli v pokušení nechať svojich prípadných nepriateľov zahynúť aj kvôli tým najbanálnejším zraneniam.

„Princezná?“ ozvalo sa, no to už bol Theo na konci koridoru a smeroval rovno do trónnej sály.

Malá leopardica mu bola v pätách, vedel to aj bez toho, aby sa uisťoval pohľadom cez rameno. Práve mal v úmysle urobiť niečo, čo sa mu zo srdca priečilo a v duchu kvôli tomu šťavnato nadával. No bez ohľadu na jeho averziu bude pre všetkých lepšie, keď sa to rýchlo uzavrie. Dá kráľovnej do rúk najväčší tromf. Predstierať v tejto situácii nadšenie bolo prekvapivo jednoduché. Vedel totiž, že pokračovať vo svojej úlohe a chrániť pri tom princeznú, hoci navonok ju bude musieť nenávidieť, bude omnoho ťažšie.

Bohovia, ako len miloval zložitosť svojho života.

***

Keď Zoey otvorila oči, mala pocit, že ubehlo len niekoľko sekúnd. Ležala na niečom mäkučkom a keď zaostrila, zistila, že sa kochá pohľadom na nejakých veľmi zložitých maľbách, ktoré jej pripomínali zábery z veľmi posvätných kaplniek. To ju usvedčilo v tom, že žije. Neverila, že by po smrti nasledovalo niečo viac a tým pádom nebolo možné, aby skončila na nejakom nábožensky významnom mieste. Vlastne sa domnievala, že akýkoľvek veriaci by ju okamžite začal považovať za diabla.

Zamračila sa, keď dokončila prehliadku miestnosti. Bola veľká, priestranná a zdalo sa, že by do nej dokázala vopchať celý svoj príbytok a ešte by mala miesto na ďalšiu posteľ. No viac ako to prostredie ju zarážal vlastný stav. Pamätala si, čo sa stalo predtým, než zavrela oči a bolo to až príliš jasné. Akoby to len teraz sledovala v telke. A napriek všetkému ju nič nebolelo, netočilo sa jej v hlave, nemala chuť na mieste sa odstreliť.

Pri spomienke na náboje a zbrane sa zachmúrila. Opatrne sa posadila a k svojmu vlastnému prekvapeniu ju to nestálo žiadnu námahu. Nech ju nadopovali čímkoľvek, bolo to kvalitné a účinné. S jej šťastím však bolo možné, že je teraz pod vplyvom kokaínu a všetko vníma len skreslene. Alebo to všetko bola halucinácia.

Bola náchylnejšia tomu uveriť pri pohľade na svoje stehno. Skutočne nečakala, že uvidí rozškľabenú ranu alebo zubato zašitú kožu. Nebol to však ten krištáľovo biely obväz ostro vystupujúci proti jej tmavej pokožke, ktorý ju tak prekvapil, ale divné, tmavohnedé a čierne obrazce, šíriace sa od tkaniny do všetkých strán. Videla všetky žilky, každé zákutie vlastného krvného obrazu a to jej dvíhalo žalúdok.

Náhle si pripadala ako v jednom z tých fantastických filmov, kde testujú divné lieky, ktoré sa neskôr zmenia na vírusy. Končekmi prstov prešla po postihnutých miestach, ale okrem neznesiteľnej páľavy nič iné nezacítila. A to bolo divné. Nemalo by jej byť teplo, keď jej pokožka takýmto štýlom horela? Lenže ona miesto toho na odhalených kusoch svojho tela registrovala len chladný vzduch, ktorý dnu prúdil cez otvorené okno.

Keď sa jej niečo jemne obtrelo o rameno, takmer vyskočila z kože. Prudko sa vymrštila a keby tá posteľ nemala rozmery menšieho letiska, práve teraz by sa zbierala zo zeme ako vrece zhnitej zeleniny. Ostražito sa pozrela do všetkých strán. Keď si uvedomila, že sa pozerá do zvedavých očiek malej Piti, hlasno si vydýchla a zasmiala sa na svojej paranoji.

Nie je to tak, že by si z nej niekto urobil laboratórnu krysu. Len ten okapucňovaný idiot, o ktorom ani len netušila, ako sa volá, splnil slovo a zachránil ju. Teda, nie, že by to v danej situácii potrebovala, ale rozhodne jej to pomohlo získať náskok pred tými vrahmi.

Keď zodvihla ruku, aby svoju spoločníčku pohladila po srsti a tým ich obe upokojila, Piti uhla z jej dosahu a miesto toho sa sklonila k jej stehnu. Oňuchala ho a prudko kýchla. Bolo to také ľudské gesto, až sa musela usmiať, čo sa vzápätí zmenilo na smiech, keď sa Piti rozhodla drsným jazykom oblízať citlivú pokožku na jej poranenom stehne.

Zamračila sa na ňu s výrazom zvieracej ľútosti. Zoey trochu pookrialo srdce a razom sa cítila o niečo lepšie. Toto poznala; spôsob, akým jej to malé zvieratko vyjadrovalo svoju účasť a pochopenie pre jej bolesť, bol veľmi známy. Možno v niektorých ohľadoch až príliš známy.

Natiahla sa a keď ju tentoraz chcela pohladiť dovolila jej to. „Kde sme to skončili? Kam nás to ten pankhart odvliekol? Do väzenia v paláci? Posteľ je pohodlná, ale čo ten servis?“

Nečakala, že by jej tá nemá tvárička dokázala odpovedať. Len mierne zamňaukala, akoby bola skutočná mačka, a pokračovala v olizovaní jej zranenia. Zoey mala každou sekundou naliehavejší pocit nepohodlia. Žeby sa tie zázračné drogy, ktorými ju niekto napchal, odplavovali z jej systému a ona si teraz užite plnú dávku bolesti?

„Tak ty nevieš kde sme?“ vyzvala Piti. V jednostrannom rozhovore pokračovala len zo zvyku.

Odrazu sa v miestnosti zodvihol tichý smiech. Rýchlo sa natiahla a prikryla sa predtým, než cez otvorené dvere dnu vpadol vysoký muž s príťažlivou tvárou, presne vyrysovaným telom a pohľadom úlisného hada. Podľa syčania, ktoré sa ozvalo vedľa nej, jej bolo jasné, že aj niekto iný má na neho rovnaký názor. Vážne sa jej nepozdával, ale ostávala chladná. Potrebovala sa dozvedieť čo najviac o svojej situácii.

Na to ti odpoviem ja, ak dovolíš," prehodil dôležito, akoby mu to tu patrilo.

Ale čo to bolo, do šľaka, za panáka? Karikatúra mučiteľa?

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 7.:

2. PrincessCaroline přispěvatel
01.12.2014 [18:42]

PrincessCarolineKto to je? Ten ksicht na konci?

Takže Theo doniesol Zoey do hniezda plného hadov, no tak to nám bude veká paráda. Hlavne, keď otvorí ústa na nesprávnu osobu. Som zvedavá, ako na ňu budú v paláci reagovať a taktiež či sa Piti zmení na "človeka" a kedy.

Pííš Emoticon

1. Blacky
30.11.2014 [20:48]

Ja už vidím ten boj a slovnú spŕšku vulgarít, keď sa dozvie, že Piti je vlastne, zvero-ľudská bytosť.

Zoe je dosť prchká niekedy až hysterická, takže to bude cirkus Humberto. Nečudovala by som sa, ak by zareagovala odchodom zo zámku a vylúčením Pity zo svojho života, Teda po dobu, kým by si im nespojila cesty znova.

kráľovná bude asi riadne vypočitáva mrcha a ja sa teším, ako ju Pity zosadí z tróna. lebo z nej cítim nepkené prúsery, čo im všetko navyvádza teraz, keď sa princezná vrátila.

Okejky teším sa na ďalšúúúú . :*

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!