OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 21. kapitola

29.09.2011 (20:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 803×

ROZHODNUTIE

Ráno som sa zobudila na ďalšie slnečné lúče predierajúce sa mojím oknom. Počasie sa tvárilo, akoby ani nebol január. Bolo mu úplne fuk, že by malo ešte mrznúť a snežiť. Namiesto toho slnko potmehúdsky vystrkovalo svoju hlávku a zohrievalo všetko na čo videlo. Obliekla som si teda tenké tričko a džínsy a zišla dolu na raňajky. Pri takom peknom počasí som mala vždy dobrú náladu. Hodila som do seba misku s vločkami a vyšla hore umyť si zuby. Keď som si brala tašku, niečo na mojom nočnom stolíku upútalo moju pozornosť. Čudovala som sa, ako to, že som si to doteraz nevšimla. Stála tam veľká bomboniéra- moja najobľúbenejšia- a pri nej list.

Nessa, ja viem, že sa na mňa naštveš, keď takto zmiznem, ale mám pár nevybavených účtov, ktoré musím vyriešiť. Vrátim sa, o to sa nemusíš báť, neviem však ako dlho to bude trvať. Naozaj sa budem snažiť, aby som čím skôr bol pri tebe, ale takto to bude lepšie. Už nám nič nebude stáť v ceste. Vieš, že bez teba by som to neprežil, takže sa naozaj nemusíš báť, že by som sa nevrátil. Prídem poslušne ako psík. Dávaj na seba pozor a čakaj ma. Veľmi ťa ľúbim. Shane.

Zo začiatku ma ten list šokoval. Vedela som, že pod pojmom nevybavené účty myslí Dianu a Thomasa. Ale až po jednej či dvoch minútach mi došlo, že je preč. Že ho dnes neuvidím v škole. Že neviem, keď presne sa vráti naspäť. Ako dlho to bude trvať? Mesiac? Dva? Pol roka? Alebo nebodaj rok?

Ta neistota, ktorá ma obklopovala ma išla zadusiť. Uvedomila som si, že by som mala ísť, pretože zmeškám školu. Schmatla som tašku aj s listom a bežala k autu. Trochu drsne som zapla motor a vyrazila po celkom prázdnej ceste. Zúrivo som šliapla na plyn a o niekoľko minút  som bola pred školou. Poriadne som si neuvedomovala kam idem- nohy ma viedli samy. Keď som zastala pred astronomickou triedou, vedela som, že tam nebude a to ma desilo. Cítila som jeho list v zadnom vačku nohavíc a tá pravda ma dusila ešte viac. Mala som pocit, akoby som tam mala poriadny šuter. Zhlboka som sa nadýchla a vkročila. Pozorne som sa poobzerala po triedne- bolo tam iba zopár žiakov, ale inak  nikto. Automaticky som zabehla očami k svojej lavici, no ihneď ma zaplavilo obrovské sklamanie a beznádej- bola prázdna. Vykročila som- bála som sa či ma bude telo poslúchať- a sadla si tam. Kútikom oka som zabehla k prázdnemu vankúšu, ktorý tam vedľa opustene ležal.

Presne ako ja, pomyslela som si. Ako mi to mohol urobiť? Ani sa poriadne nerozlúčil, hnevala som sa naňho. No  kútiku duše som vedela prečo. Nebola by som mu to dovolila. Presviedčala by som ho, aby zostal a vykašľal sa na svoju sestru. Takto to bolo preňho asi ľahšie, dumala som a ani si nevšimla, že učiteľka je v triede. Urputne som sa snažila dávať pozor, no nešlo mi to. Bez Shana som bola na tejto hodine totálne stratená. Čas mi našťastie pomohol a rýchlo ukončil moje utrpenie- zvonček bol pre mňa ako vykúpenie z pekla. Nepatrne som sa pripojila k Sore, Kevinovi a Lucasovi. O niečom sa živo rozprávali, no ja som ich poriadne nepočúvala.

„Shane dnes nepríde?“ spýtal sa ma Kevin.

„Ehm, nie,“ odvetila som. „On... má... menšie problémy s rodinou,“ vysvetlila som.

„Aha a kedy sa vráti?“

„Ja... neviem,“ odpovedala som, predbehla ich a snažila sa udržať slzy na uzde.

Vráti sa. Vráti sa. Neopustil ťa. Je to, akoby si znova bola na prázdninách u mamy. On sa vráti, hovorila som si v duchu, aby som zostala pokope. Sadla som si za stôl na v chemickej učebni a roztvorila knihu. Potrebovala som sa niečím rozptýliť.

„Ness, deje sa niečo?“ spýtal sa ustaraný hlas hneď vedľa mňa.

Záporne som pokývala hlavou a Lucas to nechal tak.

„Utíšte sa študenti!“ upozornila nás profesorka. „Dnes vám rozdám témy na projekty. Jeden z dvojice sem príde a vyberie si malý lístok,“ povedala a ukázala na kôpku nastrihaných štítkov.

„Idem ja?“ spýtal sa môj partner.

„Uhm, hej,“ odvetila som.

Keď sa vrátil ukázal mi tému. ‚Liečivé rastliny‘, prečítala som si.

„Naozaj ti nič nie je?“ spýtal sa a ustarane mi pozrel do očí. Potrebovala som to niekomu povedať. Povedať pravý dôvod Shanovej neprítomnosti.

„Shane, odišiel vyriešiť problémy s Dianou.“

„Odišiel?“ opýtal sa prekvapene.

„Áno. Neviem, kedy sa vráti.“

„To prežiješ,“ povzbudil ma. „Pravdepodobne potrebuješ rozptýlenie, že?“

Horlivo som prikývla.

„Tak by som dnes večer mohol prísť a zapracovali by sme na tom projekte,“ usmial sa a ja som mala pocit, že sa mi nálada zlepšuje.

„Fajn,“ opätovala som mu úsmev.

Ostatok dňa som sa vláčila ako bez duše. Nemal ma kto rozveseliť. Čas však neskutočne rýchlo letel a ani som sa nenazdala, Lucas už zvonil pri dverách. V izbe som prichystala všetky potrebné veci: papiere, nejaké to občerstvenie, nožnice, lepidlo. Hneď sme začali pracovať, na internete sme hľadali informácie a lepili ich na papiere. Vôbec mi to nepripomínalo nudné projekty, ktoré som musela robiť v škole v Londýne. Hoci, pochybujem, že s Lucasom by bol nejaký projekt nudný. Veľmi pekne ma rozptýlil a ja som ani nemala pocit, že Shane je preč. Akoby sa tá beznádej, ktorá ma ráno posadla razom vyparila. Zvuk jeho šťastného, srdečného smiechu, ma prinútil, aby som sa smiala aj ja. Nemohla som prestať. Keď sme boli hotoví- aj keď sme ho mali odovzdať o týždeň- opreli sme sa o koniec postele a rozprávali sa o všetkých nezmyselných veciach, ktoré nám napadli. Keď sa pýtal či som mala nejaké domáce zvieratko, musela som sa priznať, že potom, ako som zabila troch škrečkov, som prestala riskovať ich životy.

„Krutá vrahyňa,“ smial sa a ja s ním. Cítila som sa ako bezstarostné dieťa, ktoré sa zabáva so svojím kamarátom. Čo na tom, že ten kamarát má o mňa záujem. Bolo mi to jedno. Chcela som sa baviť a to sa mi splnilo. Bola som mu vďačná, pretože som vedela, že nikto z nášho stola, by ma takto nerozptýlil. Ako sme sedeli a jedli lupienky, kútikom oka sa pozrel na hodiny.

„Už by som mal ísť. Je deväť a ešte ma čaká nejaká práca,“ vysvetlil mi, keď vstával.

„Ehm, fajn, tak zajtra v škole,“ povedala som mu vo dverách a objala ho. Tváril sa začudovane- pravdepodobne to nečakal.

Pár dní to šlo zle, pretože Lucas mal veľa práce, a tak mi nemal kto robiť spoločnosť. Snažila som sa zavolať Shanovi, no mobil nedvíhal a telefón domov som ani neskúšala- bol preč. Avšak jedného večera, keď som sedela na posteli a asi polhodinu hypnotizovala stránku knihy sa v mojej izbe objavil Vyšší. Bol to presne ten istý chlapík, ktorý tu bol aj predtým. Začudovane som sa naňho pozrela a ihneď vyrukovala s otázkou:

„Čo tu zase chcete?“

„Chcem ti niečo ukázať,“ povedal pomaly a natiahol ku mne ruku. Váhala som. Nevedela som o čo mu ide. „Stále mi neveríš.“ Nebola to otázka. Vystrel pred seba ruku s dlaňou namierenou na mňa, urobil pohyb, akoby chcel niečo odsunúť. „Pôjdeš so mnou?“

Bola som z toho zmätená, pretože všetky moje pochybnosti boli razom preč.

„Prosím, spolupracuj.“ Na tvári som mu videla ustarostený pohľad. Ani neviem ako, zrazu som sa zdvihla a podala mu ruku. Skôr ako som sa stihla nadýchnuť, všetko okolo mňa sa rozmazalo, rozvialo mi vlasy a zrazu sme stáli v tmavej miestnosti. Boli tam len dve stoličky pred veľkým, tmavohnedým stolom. Na ňom sa rozprestierala otvorená čudesná kniha. Bola veľmi stará a hrozne hrubá. Stránky mala žlté a zošúverené. Podišiel k nej a opatrným pohybom pretočil niekoľko stránok. Nasledovala som ho a končekmi prstov som sa jemne oprela o stôl. Na každej stránke sa vynímal ručne písaný text. Písmo bolo ako z inej doby. Úhľadné a písané pravdepodobne atramentom aký používali v dávnej dobe. Trhane som sa nadýchla a zacítila som omamný závan dlhej doby, ktorú tá mohutná väzba prežila. Vyšší prestal listovať, chytil mi ruku a dlaňou mi ju položil na podivný obrázok nejakého dievčaťa.

„Cítiš to?“ spýtal sa napätým hlasom.

Cez tú kresbu do mňa akoby prúdila sila. Dych sa mi zrýchlil, hlava sa mi príšerne krútila. Chcela som sa odtiahnuť, ale nedovolil mi to. Po chvíli to všetko ustalo a cítila som len odhodlanie, moc, radosť, pokoj. Oči mi padli na ten obrázok. Niekde v mojej hlave som mala tušenie, že to dievča poznám. Bola presne ako ja- rýchlo sa nahnevala, mala schopnosti podobné mojim, húževnatosť. Bola mi sympatická pre to, čo robila, hoci som to vôbec nevedela. Nepoznala som ju, no bola mi blízka- akoby bola moja dlhoročná priateľka. Zmätene som sa pozrela na toho chlapíka.

„Áno,“ odvetila som. Niečo som cítila a vôbec som tomu nerozumela. Odtiahol mi dlaň, pretočil pár strán a znova mi ju pritiahol ku knihe. Tentoraz na obrázok nejakého chlapa celého v čiernom. Mal červené zreničky a bielu pokožku. Ten pokoj, ktorý som nadobudla pri tom dievčati sa razom stratil. Telom mi prúdila silná nenávisť, zlosť. Bola som si istá, že ten chlap v knihe urobil niečo zlé. Niečo, prečo sa mi tak hnusil. Dlaň ma zrazu začala páliť. Bolesť sa mi šírila až k lakťu a tam zastavila.

„Au,“ vykríkla som a nasilu odtiahla ruku od knihy.

„Výborne,“ zahlásil Vyšší a na tvári sa mu mihol úsmev. „Teraz poď prosím ťa za mnou.“

Už som bola napálená, pretože mi nikto nechcel nič prezradiť. Stále nejaké tajomstvá. Ak mi to dnes nepovie, prestávam byť milá. No na druhej strane som mala vážne tušenie, že sa teraz všeličo vyjasní a nemala som z toho dobrý pocit. Až teraz som si všimla, že tá čudná miestnosť má aj dvere. Viedol ma po žiarivo bielej chodbe s množstvom ďalších dvier. Nemala som tušenie, kam to vlastne ideme, ale nasledovala som ho. Zašiel za roh do druhej uličky, prešiel  na jej koniec a čakal na mňa. Keď som pricupitala k nemu, opatrne sa dotkol steny oproti a prstom na ňu kreslil neviditeľné čiary. Ako náhle to všetko dokončil, objavil sa tam veľký znak, ktorý nám uvoľnil cestu. Za ním som videla miestnosť plnú ľudí v bielom plášti zapnutom až po krk, modré oči a uhladené vlasy. Prešli sme k nim. Až vtedy som si uvedomila, že mi to pripomína námestie alebo niečo také. Uprostred tohto rozruchu stála biela, kamenná fontána v tvare slzy. Prešli sme okolo nej na druhú stranu miestnosti, kde boli výťahy. Do jedného sme nastúpili a Vyšší stlačil gombík s číslom tri. Vtedy som sa po dlhom čase odhodlala na otázku.

„Kam to ideme?“

„Za Tajomnými,“ odvetil prosto a zahľadel sa na míňajúce sa čísla. Zvonček cinkol a on sa veľkými krokmi rútil k náprotivným dverám.

„Mohli by ste trochu spomaliť?“ spýtala som sa zadychčaným hlasom, pretože som sa s ním snažila udržať krok.

„Prepáč,“ povedal a zastal. Potom sme spolu pomaly vykročili vpred. Keď už sme boli pri našom cieli, trikrát zaklopal a čakal. Otvorila nám oslňujúco krásna žena. Mala smotanovo bielu pokožku, pri ktorej jej zelené oči doslova svietili. Ryšavé vlasy jej voľne splývali na chrbte. Postavu mala ako modelky, ktoré vidíte v televízii- bez jedinej chybičky. Vyčarila srdečný úsmev a ustúpila, aby sme mohli dnu. Vyšší mi priložil dlaň na kríže a posunul ma vpred, ale on nešiel. Zmätene som sa naňho pozrela, no len pokrútil hlavou a sadol si na sedačku pri dverách. Zhlboka som sa nadýchla a vošla. Izba bola vkusne zariadená- nie ako tie predtým, čisto biele a hrozne sterilné. Bolo to tam zabývané, také aké by to malo byť v rodinnom dome. Na zemi sa rozprestieral drahý orientálny koberec. Na stenách staré, ale vkusné gobelíny. Prenikalo sem len málo svetla, no nebola som si istá, či preto, že vonku bola tma, alebo, že okná lemovali tmavé záclony. Prechádzali sme okolo kozuba, v ktorom veselo pukotal oheň. Nad rímsou som zazrela nejaké fotografie a zlaté hodiny- bola som zhrozená, keď som zistila, že sú dve ráno. Postupovala som za ženou k malej, oválnej pracovni. Za červenohnedým stolom sedel chlap v slušivom obleku. Vlasy mal už trochu šedivé, no ani tie mu neubrali na kráse. Mohol mať toľko, čo otec- nebola som si istá. Keď sme podišli k nemu a skôr ako ma žena stihla ohlásiť, ozval sa radostným hlasom.

„Vanessa Kate Caringová. Bydlisko- Luton. Som rád, že ťa spoznávam,“ podal mi ruku a pokynul, aby som si sadla.

„Pravdepodobne máš veľa otázok, na ktoré by si chcela odpoveď, že?“

„Áno, hlavne, prečo som tu?“

„Nuž, ako by som ti to vysvetlil. Postrehli sme u teba vlastnosti, ktoré by boli prínosom pre náš svet. Svet, v ktorom žiješ aj ty. Nikdy sme sa nestretli s takou čistou a úprimnou dušou.“

„Úprimná veľmi nie je. Naklamala som sa dosť,“ protirečila som mu.

„Nie, tu nejde o to koľko si klamala, tvoja duša proste taká je. Podobnú dušu mala zakladateľka našej komunity, Anne Heartová.“ Ukázal na portrét nad kozubom.

To je to dievča z tej knihy, pomyslela som ju. Pravdepodobne videl, ako zmätene sa tvárim.

„Viem, že si cítila, že si rovnaká ako ona. Aj si. Nie je veľa takých, ktorí by sa mohli pýšiť svojimi dušami, niektorí ju ani nemajú alebo ju predajú diablovi.“ Pri posledných slovách stiahol obočie akoby ho to pobúrilo. „Také mrhanie. A pri obraze Lovca si prejavila presne tie pocity, ktoré sme hľadali. Nenávisť, zloba, pálila ťa ruka, že?“ spýtal sa a ako sa nakláňal, zahľadel sa na moju pravú dlaň. Vtedy som si uvedomila, prečo mi ten chlap v tej knihe bol povedomý.

„Hej. Ale stále neviem, čo odo mňa chcete.“

„Chceme, aby si obraňovala nevinných. Chceli by sme, aby si sa stala Strážkyňou duší.“

Tie slová ma trafili ako dobre mierená tlaková vlna- mala som pocit, akoby ma odhodili do steny. Zhlboka som dýchala, asi som sa bála, aby som neodpadla, pretože izba sa mi pred očami na chvíľu rozmazala.

Strážkyňa duší. Wow, pomyslela som si.

Keď som bola malá a otec býval ešte so mnou a mamou, rozprával mi o nich. Samozrejme, myslela som si, že sú to len rozprávky. Ale odkedy som vstúpila do tohto sveta, ani ma nenapadlo, že všetky tie historky sú pravdivé. Snažila som sa rozpamätať, čo mi o nich hovoril. Takže, bráni zlým ujom- Lovcom duší- brať duše nevinným. To celkom chápem. Po druhé, bojujú s nimi; chcú ich zničiť, aby svet bol bezpečnejší. Aj to chápem. Vtedy sa v mojej pamäti vynorila dávna spomienka- žiarila tak jasne, akoby na seba chcela hrozne upozorniť. Na malej posteli sedelo dievčatko- ja. Vedľa mňa sedel otec- vtedy ešte nemal toľko vrások, vtedy bol ešte s mamou. Bola som oblečená v pyžame a on mi rozprával svoje rozprávky.

„Sú to tie najčistejšie bytosti na svete. Nenájdeš ušľachtilejšie povolanie, ako chrániť ostatných. Vieš si predstaviť, že by si dokázala robiť také činy?“

„Oci, aj ja môžem byť Strážkyňou duší?“

„Určite. Keď vyrastieš určite ňou budeš. Nikto nemá čistejšiu dušu ako ty. Si výnimočná, ver mi. A keď vyrastieš, urobíš veľké veci, ja to viem.“

„A pomôžem ľuďom? Zachránim ich?“

„Áno, srdiečko, zachrániš.“

Usmial sa na moje mladšie ja, pobozkal ma na čelo, odišiel a s ním zmizla aj spomienka. Nikdy som si na to nespomenula.... až teraz.

„Predpokladám, že by som mala byť proti Lovcom duší.“ Tú vetu som vyslovila s poriadnou gučou v hrdle.

„Áno, ešte nikto sa nedostal tak blízko Lovcovi ako ty.“

„Takže ma chcete využiť,“ skrátila som to.

„Nie. Nevieš si predstaviť aká česť to je zachraňovať ľudí pred nimi.“

„Za iných okolností by to možno bola česť, no takto nie. Napadlo vám, že ja ho milujem? Že chcete využiť tento cit vo svoj prospech?“

„A povedal ti tvoj Shane, že začal chodiť na stretnutia ich druhu?“ spýtal sa víťazoslávne.

To ma zarazilo. Ani slovkom sa o nich nezmienil. Nepovedal mi, že by ho kontaktovali. Bol úplne ticho.

„Nie,“ odvetila som skormútene.

„Takže by si nebola jediná, kto by niečo podnikol. Uvažovala si niekedy nad tým, že by sa mohol stať Najvyšším a ty by si o tom ani nevedela?“

Záporne som pokrútila hlavou a jeho pery sa roztiahli do väčšieho úsmevu. Pravdepodobne sa dostával tam, kde chcel byť.

„Videla si predsa to, čo ti ukázal môj posol. To sa naozaj stane. Či chceš, či nechceš. Budúcnosť jednoducho nezmeníš.“

Stále som z toho všetkého bola zmätená. Nevedela som, čo povedať. Trápilo ma, že Shane sa stretáva s Lovcami a mne sa s tým nezdôveril, no stať sa Strážkyňou a postaviť sa proti nemu, to bolo príliš.

„Stále si neistá. Ukážem ti ešte niečo. Zavri oči.“

Poslúchla som ho. Zrazu som videla malé pieskovisko. Vedľa neho stáli hojdačky a preliezačka. Vo vzduchu sa vznášala omamná vôňa čerstvo pokosenej trávy. Zafúkal teplý vánok a rozkolísal hlávky kvietok. Okolie bolo.... pokojné. Obďaleč sa na ňom hralo jedno dievčatko s blonďavými vláskami a jamkami na líčkach a chlapec s čiernymi vlasmi, modré oči mu svietili na hnedej pokožke.  Vyzerali takí šťastní. Naháňali sa, hojdali sa, stavali veľký zámok.

„V tom hrade budem bývať ja. A budem princezná,“ usmievalo sa dievčatko.

„A ja ťa budem strážiť, a keď príde drak, zabijem ho,“ chválil sa chlapec.

Zrazu sa na pieskovisku zjavil čierny opar a z neho vystúpili dvaja chlapi celí v čiernom. Vzduch sa viditeľne ochladil, až mi naskočili zimomriavky. Zdrapili deti, zobrali duše a surovo ich odhodili na zem. Ich bezvládne telá potom našli ich rodičia. Ten smútok v očiach, slzy padajúce na ich deti, vôbec nechápali, čo sa stalo. Veď predsa ešte dýchajú, všetko funguje, no oni sú... vykradnutí. Zobrali im to najdôležitejšie... mladú dušičku.

Prebrala som sa. Trhane som dýchala- ešte stále som bola omráčená z toho, čo som videla. Nemala som poňatia či sa to stalo, alebo sa to ešte len stane. Cítila som zlosť. Zlosť, pretože tie deti im nič neurobili. Mali celý život ešte pred sebou. Koľko krásnych vecí nestihli prežiť. Zlosť, pretože skončili takým krutým spôsobom.

„Hnusné, čo?“ spýtal sa ma chlapík.

Nemo som prikývla.

„Ty by si tomu mohla zabrániť.“ Už skoro šepkal. Vtedy som si už bola istá, že títo ľudia chcú len dobro.

„Ja... mohla by som dostať nejaký ten čas na... rozmyslenie?“ spýtala som sa. Dúfala som, že by mi Lucas mohol pomôcť.

„Samozrejme,“ odvetil s úsmevom. Asi vycítil, že je na polceste k úspechu. Tá milá žena ma vyprevadila von, kde ma čakal Vyšší- asi aby ma dopravil domov.

„Tak?“ spýtal sa.

„Ak narážate na to či som zradila svojho priateľa, ešte som nepovedala ‚áno‘, ale ani ‚nie‘. Teraz, keby ste boli taký milý, povedali by ste mi, ako sa dostanem domov?“ Hovorila som uštipačným tónom.

„V poriadku,“ odvetil, chytil sa ma a opäť sme boli v mojej izbe. Podišla som k svojej posteli, aby som schovala knižku, ktorá tam zostala a upratala ju na poličku.

„Mala by si poriadne zvážiť svoje možnosti.“

„Dalo by sa to robiť aj napriek tomu, že by som s ním chodila? Že by som nijak nenarušila vzťah?“

„Nemôžeš ho zachrániť Nessa. On dušu nemá a pokiaľ sa stane Najvyšším, nebudeš ho môcť tak obchádzať.“

„Ja si to ešte premyslím.... a zvážim všetky svoje možnosti,“ dodala som, keď som videla jeho výraz.

„Dobre,“ povedal a zmizol.

V tú noc sa mi zaspávalo strašne zle, a keď už som spala, trápili ma nočné mory o dvoch deťoch. Tak veľmi som im chcela pomôcť, no bola som taká sebecká, že som chcela ochrániť Shana. Vedela som, že by to chcelo radu od niekoho z vonka. Preto som sa na druhý deň spýtala Lucasa. Najprv som mu vyrozprávala pekne všetko od začiatku- od prvej návštevy Vyššieho až po moje rozhodnutie. Sánka mu padla, oči mal vypleštené- asi ho to trošku prekvapilo. Trošku? Poriadne ho to vyviedlo z miery.

„Ness, to je... geniálne,“ zvolal radostne. „Vieš si predstaviť aké to je. Nová moc, nové schopnosti. To jednoducho musíš vziať.“

Vedela som, že by mi neradil len kvôli tomu, aby nejak ublížil môjmu vzťahu so Shanom. Tak by sa jednoducho nezachoval. Myslel to úprimne.

„Zachraňovala by si ľudí. Vieš si to predstaviť?“ drmolil stále, no ja som ho počúvala len na pol hlavy. Druhá polka bola zaneprázdnená predstavovaním si, čo by som robila ako Strážkyňa. Musela som súhlasiť s Lucasom, že by to bolo úžasné a už som bola skoro rozhodnutá, že na to poviem áno, no moje vnútro ešte hlodali pochybnosti.

„Takže si myslíš, že by som to mala vziať?“

„No samozrejme. Takúto možnosť už dostať nemusíš.“

„Ale ja neviem ako ich zavolať.“

„Počkaj, oni sa ti zjavia sami.“

Tak fajn. Bola som rozhodnutá. Teraz nech sa objavia. Už to nie je na mne, pomyslela som si.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 21. kapitola: