OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 10. kapitola

15.03.2014 (19:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 871×

Stepovala som pred školou na schodoch a zakrývala si oči pred slnečnými lúčmi. Rozhodla som sa, že to musím urobiť hneď, inak sa do toho nedokopem nikdy. Študenti sa hemžili popri mne a ja som vzhliadala Nathaniela. Už som sa pozerala na hodinky. Pred dvoma minútami tu mal byť. Vždy chodil načas. Nikdy nemeškal ani minútu. Rozhodol sa, že dnes nepríde do školy?

„Lana,“ ozvalo sa predo mnou a ja som zachytila Lizzie, ako ide ku mne. V tmavohnedých vlasoch sa jej vynímala biela mašľa, ktorá držala jej vlasy v chvoste.

„Ahoj Lizzie, myslela som, že znovu neprídeš do školy,“ pozdravila som ju a objali sme sa.

„Ale prestaň, nemôžem za to, že niekedy sa nedostavím,“ ohradila sa dotknuto, no potom sa pobavene usmiala, „na koho tu čakáš?“  Prestala som obhliadať priestor okolo a upriamila pozornosť na ňu.

„Na Nathaniela.“ Lizzie našpúlila zamyslene pery.

„Mám pocit, že som ich videla oproti v parku. Fajčili,“ podotkla a obišla ma. „Vidíme sa v škole.“ Pozrela som sa na jej odchádzajúci chrbát a potom pozrela na park oproti.

Mám odvahu nakráčať tam len tak? A s kým tam vlastne je? Bojovala som sama so sebou, až som nervózne odfrkla. Pár ľudí na mňa udivene pozreli a ja som sa odlepila od schodov. Predrala som sa k ceste a prekročila cestu. Kráčala som po chodníku a pri fontáne zbadala dve postavy v školských uniformách.

Nathanielovu šticu a Adamovu čiernu hlavu, by som spoznala všade. Nikdy som nevidela Nathaniela fajčiť, ani som si nemyslela, že fajčí. No videla som, že si podávali cigaretu. Sedeli ku mne chrbtom a ja som mohla ešte utiecť. Vynadala som si do zbabelcov a potichu zamierila k nim. Na niečom sa zasmiali a nachvíľu som sa zarazila. Teraz vyzerali obaja, ako normálni chlapci, čo si užívajú ráno pred školou. Potriasla som hlavou a šla ďalej. Adam je kretén a Nathaniel niekedy tiež.

Keď som prišla bližšie, začala som zachytávať ich slová. Tiež som zacítila dym z cigarety. Bola to tráva. Ale, ale chlapci.

„Nikdy neporozumiem dievčatám,“ ozval sa Nathaniel a potiahol si z cigarety. Adam si ju od neho zobral a potiahol ju tiež.

„Nemusíš im rozumieť. Nikdy im neporozumieš. Stačí byť len galantný a dostaneš sa všade, kam chceš,“ odpovedal mu uvoľnene Adam a potiahol si znova.

„Neukracuj ma,“ zahriakol ho Nathaniel a prebral štafetu, „ja to myslím vážne. Je jedno kým si, nemáš výhodu porozumieť im.“ Adam si postrapatil vlasy ako vždy, keď sa snažil prísť na zmysluplnú odpoveď.

„Berieš to veľmi vážne. Nenechávaj sa opantať ich náladami. Pozri sa, viem ako fungujú a to mi stačí. Netreba sa miešať do ich myslenia, stratíš sa v tom. Dievčatá sú proste komplikované. Vyhni sa premýšľaniu a analyzovaniu, ušetríš si čas,“ radil mu Adam a vytrhol mu koniec cigarety z rúk.

„Sokrates prehovoril,“ povedala som pobavene a oprela sa rukami o operadlo lavičky. Obaja naskočili od ľaku a vyjavene na mňa pozreli. Chcela som tam stáť o niečo dlhšie a počúvať o čom sa bavia, ale príliš som sa bála, že by sa otočili skôr, ako sa stihnem ozvať.  

Adam zjavne prehltol dym pretože sa rozkašľal a z úst mu vychádzal dym. Nathaniel mu podal fľašu s vodou a ešte v šoku pozrel na mňa.

„Myslím, že ani jeden z vás nie je nadšený z môjho príchodu,“ poznamenala som ledabolo a zaujato pozerala na Adama, či sa nezadusí. Prežil, toľké nešťastie.

„Prečo sa zakrádaš od chrbta?“ vybehol na mňa dotknuto a napil sa vody.

„Je to jediná cesta od školy,“ prehodila som sucho a otočila sa na jeho kamaráta, „mám súrnu záležitosť, ktorú s tebou potrebujem prebrať.“ Nathaniel sa spamätal a nedotknuto pokrčil plecami.

„Stretneme sa v škole,“ oznámil kamarátovi a vyhnal ho z lavičky.

„Ak budeš chcieť poradiť o spodnom prádle na naše prvé rande, budem sa tešiť,“ oboril sa na mňa Adam a zobral si tašku. Bez rozlúčenia sa zodvihol a odkráčal z lavičky. „Ty takto vyhadzuješ svojho kamaráta,“ obvinil ešte Nathaniela pred tým, ako odišiel. Chvíľu sme na neho mlčky pozerali.

„Bude v pohode?“ spýtala som sa a uprela na neho pozornosť. Pokrčil plecami a pozeral sa na fontánu. Ostala som sa opierať o lavičku a nepokojne žmolila v rukách rukáv košele. „Jedná sa o včerajšok,“ začala som, načo sa otočil.

„A čo s ním? Chceš ma ešte raz obviniť za to, že je to moja vina, že som sa narodil u Grantovcov a ty sa cítiš ukrivdená?“ spýtal sa posmešne, hoci vyzeral skôr namrzene. Jeho slová ma zaboleli a zahanbili.

Znovu som sa spýtala samej seba, prečo som to proste nenechala tak. Proste by ma začal nenávidieť, možno by som si udržala miesto v študentskej rade a prešla strednú bez toho, aby som si toto vypočula.

„Ja som sa ti chcela ospravedlniť za včerajšok,“ vytlačila som zo seba tie slová a divila sa, aké to je ťažké. Chvíľu sa zaujímal o fontánu a potom presunul pohľad na mňa.

„Môžeš začať,“ povedal arogantne, až mi to vyrazilo dych. Pred očami sa mi zatemnilo od hnevu.

„Si kretén,“ vyprskla som skôr, ako som si stihla uvedomiť, že ma vytočil. Krátko sa zasmial a pokrútil hlavou. Oprel sa rukou a operadlo a natočil hlavu ku mne.

„Si taká predvídateľná, Lana,“ prehodil pobavene a ja som ostala na neho zarazene pozerať.

Ako to myslel? Ukázal na lavičku čím mi naznačil, aby som si sadla. S nevôľou som sa odlepila od operadla a prešla okolo nej. Bola to vhodná pozícia na únik, ak by som sa vytočila, alebo hanbila ako pes. Chvíľu sme ticho sedeli a cítila som jeho pohľad na sebe. Prinútila som sa prehovoriť prvá.

„Chcem sa ti ospravedlniť za to, čo som ti včera povedala. Bola som pod tlakom a svoj hnev a nervozitu som si vybila na tebe. Cítila som sa ako blbec po tom všetkom.“ Bez slova ma pozoroval, akoby som mu niečo zaujímavé vysvetľovala. Nakoniec prikývol a usmial sa.

„No, ja som sa v tej chvíli cítil ako úplný blbec. Vytočila si sa a vytkla veľa vecí a ja som naozaj nevedel, prečo to tak je.“ Len som zabodla oči do kolien a snažila sa nečervenať od hanby. Vlastne som mu chcela vysvetliť, prečo som sa tak nahnevala, ale teraz mi to prišlo také nepodstatné. Všetky tie dôvody boli úplne malicherné.

„Ide len o to, že sme vyrastali v iných vrstvách a na tejto škole mi už pár ľudí dalo poriadne zabrať. Dali mi pocítiť, že tu nemám, čo robiť. A ja som na to zanevrela. Snažila som sa presvedčiť, že nikto z vás nemôže chcieť, baviť sa s jednoduchým dievčaťom,“ hovorila som potichu a rozmýšľala, či to nevyznie detsky. 

Aj ja som len človek. Chvíľu bolo ticho a ja som nevedela, ako sa tvári. Pozrela som na neho, no on pozeral niekam do diaľky.

„Peniaze kazia charakter,“ ozval sa nečakane, až ma myklo, „nikdy neprinášali nič dobré. Pre mňa je ťažké pochopiť prečo by si nechcela byť mojou priateľkou.“

„Pretože nikdy som si nemyslela, že by si na niečo také pomyslel,“ bránila som sa chabo.

„To, že mám peniaze neznamená, že som boh. Ak sa tak niektorí ľudia prezentujú, neznamená to, že budú nesmrteľní. Pozri sa,“ povedal a naklonil sa ku mne, „prečo nemôžeme predstierať, že sme proste obaja na tej istej úrovni? Nemôžem ti vysvetliť niečo, čo nechceš chápať, ale môžem ti navrhnúť túto alternatívu.“ Sedela som vedľa neho na lavičke, pozerala do jeho očí a cítila jeho dych. Snažil sa dostať do mojej blízkosti a ja som to chcela, moje vnútro vrieskalo od radosti a bojovala som s úsmevom. 

Ty si boh! Odkašľala som si pred tým, než som niečo povedala.

„Takže sa na mňa nehneváš za včerajšok?“ spýtala som sa nevinne a snažila sa naladiť normálnu atmosféru. Bola som príliš rozhádzaná zo svojich myšlienok a pocitov. Zaškeril sa a rozvalil sa na lavičke.

„Na to bude potreba iných skutkov,“ povedal tajomne a potešene sa usmial. Zamračila som sa na neho a nečakala nič dobré.

„Čo tým myslíš?“

„No poznám tvoje tajomstvo a poďakovala si mi za to. Potom si ma zvozila pod čiernu zem. Za to udržiavanie tajomstva by som chcel protislužbu.“ Celá som strnula a bez slova pozerala na neho. Nech povie hocičo, určite mu vrazím. Chvíľu zrejme vyčkával či sa niečo spýtam. „Chcem, aby si mi robila spoločníčku na večierkoch a akciách. To by bola dosť uspokojujúca protislužba,“ zatiahol zaujato a pozoroval ma. Chvíľu som na neho zízala a snažila sa prísť na to, či nie som hluchá.

„Nie som kurva,“ zavrčala som popudene, keď som usúdila, že nič mi neušlo. Prekvapene na mňa pozrel a rozosmial sa. „Určite nie,“ odmietla som rázne a pokrútila hlavou.

„Som tvoj šéf, nemala by si mi odporovať,“ podpichol ma pobavene a zabával sa na mojej reakcii

„Si kretén,“ neodpustila som si v návale podráždenia a on sa na moje prekvapenie začal smiať. To ma trochu schladilo, dokonca som sa zmohla úškrn. Pokrútil pobavene hlavou a pozeral na mňa.

„Takže priatelia?“ spýtal sa. Podozrievavo som si ho premerala.

„Bez tej spoločníčky,“ pripomenula som mu vyčítavo.

„So spoločníčkou,“ trval na svojom. Pokrútila som odmietavo hlavou. „Budeš moja spoločníčka.“

„Dám výpoveď,“ povedala som špekulatívne.

„Je jedno v akom podniku sa zamestnáš. Všetky sú pod palcom niektorého z ľudí zo školy,“ povedal sarkasticky a mne to dalo facku. Mal pravdu. Všetci ľudia na škole vlastnili polovicu tohto mesta. Mala som šťastie, že pracujem v podniku, ktorý vlastní Nathaniel?

„Fajn,“ zavrčala som podráždene a postavila sa, „škola začína.“

Kráčal za mnou do školy a popiskoval si nejakú pesničku. Vytáčalo ma to, no nedala som to na sebe znať. Akurát zazvonilo, keď sme vošli do šatne.

„Kvôli tebe budem meškať,“ zavrčala som nadurdene a vrazila kabát do skrinky.

„Klídek, dnes máme stretnutie s riaditeľkou,“ povedal bezstarostne a pozrel na hodinky, „za päť minút.“ Oprela som sa o skrinku a pozorovala ho.

„To si mi kedy chcel povedať?“ vyčítavo som do neho zabodla zrak. Pokrčil plecami a zobral si tašku.

„Teraz.“ Bez slova som ho nasledovala do riaditeľne.

Čakala nás v kancelárii, ktorú som videla len raz. Na pohovore do prvej triedy. Bola decentne zariadená v tmavých farbách, mala tam jednu kvetinu a zarámované fotky študentov, ktorí sú dnes úspešní. Sedela za mahagónovým stolom a pokynula nám, aby sme si sadli. Nathaniel sa zvalil do koženého kresla na rozdiel odo mňa. Ja som si sadla na kraj kresla a obzerala si kanceláriu.

„Presní ako hodiny,“ poznamenala riaditeľka a usmiala sa. Bola to šarmantná žena v strednom veku, s tmavými vlasmi v zložitom chvoste a puzdrových šatách. Bola vydatá za majiteľa školy, ale deti nemali. To som sa všetko dozvedela z telocviku v prvom ročníku.

„Presnosť sa vždy cení, pani Radlyová,“ odpovedal Nathaniel s úsmevom. Zdalo  sa mi to, alebo mu riaditeľka venovala taký ten iný úsmev. Akoby vycítila moje myšlienky, pozrela na mňa a oprela sa o stôl.

„Slečna Adamsová, hoci som neočakávala v piatok taký program, musím uznať, že ste odviedli pekný kus práce. Zdá sa, že ste očarili svojimi rečníckymi schopnosťami našich učiteľov. Nathaniel, vy zrejme viete, čo robíte,“ povedala s úsmevom a ja som si dovolila pretočiť očami.

„Nathaniel vždy vie, čo robí,“ povedala som milo a venovala mu nevinný úsmev. Zodvihol podozrievavo jedno obočie, ale tváril sa pokojne.

„To áno, ako prezident študentskej rady v prvom ročníku, sa stretol s našimi sponzormi, ktorých zaujal svojím postojom. Taktiež, minulý rok bol doporučený rektorom vysokých škôl, aby sa s ním stretol. Už druhý rok ma otravujú či si náhodou nevybral univerzitu.“ Snažila som sa potlačiť znechutenie nad jej polichoteným tónom a nepatrne pozrela na neho. Opieral sa rukou o kreslo a nezdalo sa, že by počúval riaditeľku.

„Áno, narodil sa do tohto sveta,“ prehodila som s ľahkou iróniou, ktorú riaditeľka nezachytila, ale Nathanielovi neušla. Prebodol ma pohľadom a ja som si vychutnávala situáciu.

„Správne, slečna Adamsová. Som predsa dokonalý,“ vrátil mi to s mrazivým úsmevom. Mala som chuť vraziť mu. Ja som si z neho chcela robiť srandu! Otočila som sa namrzene k stolu, odkiaľ nás riaditeľka pozorovala s úsmevom.

„Zavolala som vás sem kvôli jedinej veci. Nathaniel, chcem ťa poprosiť, aby si zobral za spoločníčku, budúci rok slečnu Adamsovú na univerzitný ples. Špeciálne sa na ňu pýtali z Brownu a Yalu.“ Opustila ma slovná zásoba a pozerala som na riaditeľku s otvorenými ústami. Pred očami som videla hviezdy a celú slnečnú sústavu.

„To vážne?“ spýtala som sa neveriaco, keď som našla hlas.

„Naozaj,“ prikývla s úsmevom a mne sa od radosti zatočila hlava. Úžas! To bolo jediné slovo, ktoré mi behalo pred očami. Mala som šancu dostať štipendium po dôležitom univerzitnom plese s rektormi. Na ten ples sa dostali len vybraní študenti z posledných ročníkov.

„Ďakujem,“ zašepkala som a snažila sa kontrolovať. Mala som sto chutí začať tancovať indiánsky tanec a skákať pri tom až po strop. Po chvíli, keď so mnou nebolo reči, nás riaditeľka prepustila.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 10. kapitola: