OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 9. kapitola

28.02.2014 (16:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 947×

Rýchlo som si odkašľala a narovnala sa.

„A čo ti to tak dlho trvalo, kým si sa vykoktal?“ podpichla som ho a on sa zatváril rozmrzene.

„Divil by som sa, či by si bola schopná baviť sa so mnou, keď máš predsudky a Adam sa správa, akoby prišiel zo stredoveku.“

„Mňa by skôr zaujímalo, prečo ja?“ Venoval mi pobavený pohľad.

„Jednoduchá logika. Ani jeden z nás nemá priateľa, ktorému môže dôverovať.“

„Ja mám, je z nižšej strednej,“ obraňovala som sa. Naozaj si myslí, že nemám žiadnych kamarátov?  To sa mu naozaj tak javím?

„Ja myslím v škole. Neviem, ako ty, ale mne začne za chvíľu z toho celého prepínať. Nevieš si predstaviť, aké to je, keď žiješ vo svete plnom intríg bez naozajstného priateľa,“ hovoril trpko a nalial si ďalší pohár. Potichu som ho sledovala. Jeho slová mi boli cudzie, ale dávali zmysel. Ja mám Leu, s ktorou sa síce nevídam často, ale každý deň si voláme.

„Nemáš nikoho takého?“ spýtala som sa udivene. Krútil pohárom až sa zdalo, že to celé vyleje.

„Mám jedného. Poznáme sa od detstva. Ale už druhý rok je v Európe. Je to dedič jednej korporácie a preto tam pracuje, aby to raz mohol viesť so skúsenosťami.“ Bola som z toho prekvapená.

Nevedela som, ako to u nich funguje. Taktiež som si uvedomila, že Nathaniel mi rozpráva úplne otvorene o svojom živote. Sedel rozvalený na sedadle a tváril sa bezstarostne. Pomaly si odpíjal z pohára a pozeral von z okna. Zdalo sa, že nad niečím rozmýšľa.

„Myslíš, že je fér, keď od teba chcem, aby si poslúchala moje myšlienky a pocity?“ spýtal sa zrazu a uprel pozornosť na mňa.

„To je fajn, budem si účtovať za hodinu,“ povedala som, čo ho rozosmialo.

Prekvapene som pozerala na Nathaniela. Počúvala som jeho smiech. V prvom ročníku som si myslela, že keď raz započujem jeho smiech, bude to tá najnádhernejšia vec na svete. Že to bude niečo nadpozemské. Bola som dobre blbá. Smial sa tak, ako každý iný človek. Neligotali sa pri tom okolo neho hviezdy a ja som sa rozhodne neroztápala od šťastia. Ale musela som uznať, že mu to svedčí s úsmevom. Zachytil môj zamyslený pohľad a snažil sa upokojiť.

„Na čo myslíš?“ spýtal sa ma zvedavo a nenechal ma, aby som sa z toho vykrútila. „Teraz mi môžeš hovoriť všeličo.“ Pokrútila som hlavou.

„Musím ísť do práce,“ povedala som a pozrela do zeme.

Na chvíľu som sa nechala chytiť do jeho ďalšieho vtipu. Bol to vtip. Prečo by predsa chcel vedieť niečo o mne?

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa, keď dal šoférovi inštrukcie. Pokrútila som hlavou a usmiala sa.

„Nechcem meškať do práce.“ Nathaniel zapol nejaké pesničky a ani jeden z nás neprehovoril, kým sme neprišli k podniku.

„Ďakujem za zvezenie,“ poďakovala som mu a vystúpila.

Nepovedal ani slovo. Asi ho už nebavilo predstieranie. Vybral si ťa predsa na zvezenie. Ale naschvál! Možno sa znovu nudí a chce si zo mňa urobiť srandu alebo niečo v tom zmysle. Prešla som okolo baru a vtrhla do šatne. Kým som sa obliekla do saténovej modrej blúzky a čiernej úzkej sukne s vysokým pásom, mala som už také katastrofické scenáre v hlave. V každej z toho Nathaniel vyšiel ako hajzel. Pred zrkadlom som sa predýchala a snažila sa upokojiť.

„Nič také nie je. Chcel si len pohovoriť,“ obraňovala som ho nahlas a pozerala na svoj odraz.

Po chvíli som sa trochu primaľovala, keď som vonku začula smiech. Udivene som sa doupravovala a obula si topánky. Barmanky majú určite nejakú dobrú tému na rozoberanie. Vyšla som von a začula som Tessu, ako sa prekrikuje s mužským hlasom. To ma prekvapilo ešte viac. Máme predsa ešte zatvorené. Zamierila som k baru a keď som vyšla z rohu, zamrzla som. Nathaniel sedel na bare a rozprával sa s Tessou. Tá mi zamávala a Nathaniel na mňa uprel pohľad. Videla som, že jeho pohľad ma prejde od hlavy po päty. Vykročila som nechápavo k nemu.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho udivene. Nathaniel si odpil z pohára a pokrčil plecami.

„Prišiel som sa pozrieť, čo dnes máš oblečené,“ podpichol ma, ako vždy. Zazrela som Callie, ako vyšla z kancelárie a mieri k nám.

„Nemôžeš sem chodiť, kedy sa ti zachce,“ povedala som naštvane.

„Vy sa poznáte?“ spýtala sa prekvapene Tessa.

„Jasné, je to moja kamarátka,“ zazubil sa na mňa a ja som ostala zmätená.

„Nathaniel,“ ozvala sa Callie s úsmevom a Nathaniel ju objal. „Mohol si povedať, že prídeš.“ Stála som pri nich, úplne nechápajúc situáciu a začínala som z toho byť trochu podráždená.

„Prišiel som dozrieť na Lanu.“ Callie na mňa vypleštila oči a zazubila sa.

„To je tvoja priateľka? Prečo si mi to nepovedal?!“

„Ja nie som jeho priateľka,“ vyletelo zo mňa naštvane.

„Je to jeho kamarátka,“ poopravila ju Tessa a utierala poháre. Zdalo sa mi, že som vytrhnutá z kontextu. Callie sa na mňa otočila a objala ma okolo ramien.

„Prečo si mi do telefónu nepovedala, že sa poznáte? Nemusela by si prísť na pohovor.“

„Ako som to mala vedieť, že by mi to pomohlo? Uniká mi niečo?“ spýtala som sa podráždene.

„Zdá sa mi, že Lana nevie, že Nathaniel to tu vlastní,“ ozvala sa nezaujato Tessa a leštila poháre ďalej. Stála som tam ako obarená a pozerala na Tessu a jej monotónnu prácu.

„Ty to tu vlastníš?“ ozvala som sa zdesene po chvíli. Ani sa na mňa nepozrel, keď prikývol. Toto je snáď zlý vtip. Prudko som sa otočila ku Callie.

„Kde si môžem podpísať výpoveď?“

„Prečo? Čo? Čo sa deje?“ spýtala sa ma prekvapene a potom sa otočila k nemu, „Čo si jej urobil?“

„Nič,“ povedal sucho a dopil pohár.

Zvrtla som sa na päte a šla naspäť do šatne. Za mnou sa strhla debata, no nepočúvala som to. Sadla som si naštvane k toaletnému stolíku a bezducho pozerala do zrkadla. Jeho pobavenie, keď zistil, kde robím. Tento podnik, kde som konečne našla normálnych ľudí a dobre platenú prácu, tento skurvený podnik musí vlastniť on!

Vytočila som sa do žerava a v očiach ma zaštípali slzy. Je to také ponižujúce. Pracovať v podniku, ktorý vlastní môj spolužiak. Môže ma vykopnúť z roboty, môže ma vykopnúť zo študentskej rady. Je to tak nespravodlivé! Zahanbujúce! 

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a dovnútra vošiel Nathaniel.

„Nechaj ma,“ zavrčala som a snažila si utrieť slzy, kým nebudem vyzerať ako z hororu.

„Prečo by si odtiaľto mala odísť? Čo ťa tak hnevá?“ spýtal sa, ale ostal stáť pri dverách.

„Nespravodlivosť?“ povedala som ironicky a smrkla. V zrkadle som videla jeho nechápavý výraz.

„Prečo nespravodlivosť?“ Vytáčal ma s tým výrazom.

„Prestaň sa hrať aj ty! Adama som už odhalila, tak sa pokojne môžeš priznať. Je toto nejaký váš vtip? Nemáte, čo robiť, že musíte...“ Mala som toľko toho na jazyku, no nevedela som, kde začať. Bola som naštvaná a cítila som sa ublížene.

„Ja pred tebou, ale nič neukrývam. Naozaj nechápem, prečo si urobila takú scénu pri bare.“

„Tak ty nechápeš?“ zvolala som priam besná od hnevu. „Myslíš si, že je úplne normálne, aby si ty prišiel za mnou a začal si zo mňa robiť srandu s nejakými rečami o priateľstve? Musím uznať, skoro ti to vyšlo!“ Vstala som v opare hnevu a otočila sa k nemu.

 „Lana, naozaj sa snažím vymotať sa z toho, čo hovoríš, ale nejde mi to,“ ozval sa po chvíli a mne do hlavy udrela ďalšia vlna hnevu.

„Mohol by si radšej vypadnúť?“ zasyčala som s veľkým sebazaprením a otočila sa od neho preč. Ešte chvíľu a začnem hystericky vrieskať.

„Kvôli čomu? Čo som ti urobil?“ povedal naštvane a chytil ma za ruku. Trhol so mnou a prinútil ma, aby som sa na neho pozrela.

„Kvôli všetkému. Nie je fér, že vlastníš tento podnik. Nie je fér, že si prezidentom študentskej rady! Máš všetko a ja nemám nič. Dokonca aj to nič máš v rukách a kedykoľvek to môžeš zničiť!“ kričala som mu do tváre a jemu sa rozširovali zreničky. Slzy mi zahmlili výhľad, no zacítila som jeho voňavku.

„Naozaj o mne premýšľaš ako o takom človeku?“ zaznel jeho nahnevaný hlas. Prinútila som sa pozrieť na neho, no videla som len veľa hnevu. A niečo iné. Nevedela som to definovať. Bola som príliš pohltená svojimi pocitmi, ktoré sa zmätene menili každou sekundou v jeho blízkosti.

„Nikdy som ti nechcel ublížiť! Snažím sa len dostať tvoje priateľstvo. Čo je na tom také zlé?“ Jeho hlas sa hrozivo stupňoval. Zmätene som na neho pozerala. Nikdy som ho nevidela takto nahnevaného. Snažil sa dýchať zhlboka, aby kontroloval svoj hnev a ja som ho napodobnila.

„Nie je možné, aby sa tak odlišný ľudia mohli priateliť,“ vyšlo zo mňa a mne to zrazu prišlo tak úbohé. Bez slova ma pustil a vzdychol si.

„Nie sme odlišní, Lana. Som tiež len človek. Mala by si si to uvedomiť,“ povedal a odišiel zo šatne.

A ja som tam stála a dýchala jeho vôňu. Uvedomovala som si to.  Vedela som to celý čas. Len spoločnosť okolo mňa ma prinútila vystavať si zábrany. Všetci v škole, ktorí mi ponúkli priateľstvo, keď som sa dostala do študentskej rady ma len využili, alebo zosmiešnili. Šikanovali ma a verejne zosmiešňovali. 

Zo všetkého som obviňovala len jeho. Akoby mohol za všetky ich činy. Cítila som sa naozaj hrozne. Keby ma dnes vykopol z práce, vôbec by som sa mu nedivila. Dostala som sa k zrkadlu a čo najrýchlejšie som sa upravila. Vo vnútri ma pálili výčitky, no ak by som sa mala ukázať Nathanielovi pred očami, asi umriem od hanby.

„Len som sa bránila,“ povedala som do ticha a oprela sa o stoličku. Cítila som sa naozaj zle. Povedala som mu toľko hnusných vecí. Vybila som si na ňom zlosť za niečo, čo on nespravil. Nechcela som vyjsť zo šatne. Chvíľu som tam ešte trucovala, kým nevošla Callie.

„Ah, si v poriadku?“ spýtala sa ma a zavrela dvere. Prikývla som a zahanbene pozrela inam.

„Za tú scénu tam na bare sa ospravedlňujem. Správala som sa ako totálne decko. Neviem, čo to do mňa vošlo.“ Len kývla rukou a podišla ku mne.

„Neviem, čo sa medzi vami stalo, no dúfam, že tu ostaneš pracovať. Nathaniel je naozaj dobrý človek, nebude ti robiť problémy.“ Položila mi ruku na plece, akoby mi to malo dodať silu, no cítila som sa vážne blbo.

„Nie, naozaj ma to mrzí. Niekedy sa správam ako totálny pako. Nathanielovi som povedala pár hnusných vecí, za ktoré vôbec nemôže,“ povedala som zahanbene a zhlboka sa nadýchla.

„Neboj, nehnevá sa na teba. Mám ti to odkázať,“ povzbudivo sa na mňa usmiala. Prekvapene som na ňu vzhliadla.

„Čo tým myslíš?“

„Odišiel hneď, ako vyšiel odtiaľto. Vravel, že budeš fajn. Len neviem či bude v pohode aj on.“ Trochu sa na mňa vyčítavo pozrela a čakala na vysvetlenie. Pokrútila som hlavou a ešte raz sa pozrela do zrkadla.

„To je dobré, ja si to s ním vyriadim,“ upokojila som ju a dokonca sa zmohla aj na úsmev.

Zdalo sa, že ju to upokojilo a vyšli sme spolu von. Tessa otvorila podnik a ja som si sadla na stoličku a čakala na prvých zákazníkov. Budem sa musieť ospravedlniť. Ak si o sebe myslím, že som férový človek, budem sa musieť vysporiadať aj s týmito následkami.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 9. kapitola: