OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 8. kapitola

21.02.2014 (16:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 943×

Podržal mi dvere kým som vyšla von.

„Myslela som si, že už si odišiel,“ podotkla som a zastala pred podnikom.

„Napadlo ma, že by som ťa mohol odprevadiť domov.“ Podozrievavo som si ho zmerala a nakoniec zamierila na metro. Pohol sa zároveň so mnou a tak som zastala a vykoľajene pozrela na neho.

„Ty pôjdeš so mnou metrom?“ spýtala som sa trochu neveriaco.

„Metro je sranda,“ prehodil s úsmevom a vykročil ďalej. Šla som kúsok za ním a pozerala na neho. Toto je ten Nathaniel Grant, ktorého poznám zo školy? Ten psychopatický magor, čo sa s nikým nebaví a keď otvorí ústa, tak šteká ako nazúrený pes? Zastavil a počkal na mňa.

„Čo tak na mňa pozeráš?“ spýtal sa zvedavo, keď sme zostupovali po schodoch.

„Len sa sama seba pýtam, kto si,“ povedala som ironicky, načo sa zasmial.

„Nathaniel, predsa ma poznáš.“  Zastavili sme pri koľajach a pokrútila som hlavou.

„Teba nepozná nikto, Nathaniel. S nikým sa predsa nebavíš,“ pripomenula som mu pobavene, načo sa zatváril rozladene.

„A s kým by som sa tam asi tak bavil?“ spýtal sa znechutene, až som zodvihla obočie.

„To vyznelo dosť povýšenecky,“ poznamenala som vyčítavo. Pobavene sa na mňa pozrel.

„Vážne? To hovorí tá pravá. Povedz mi, koľko máš pravých kamarátov na škole?“ Nastúpili sme do metra a postavili sa k dverám. Pokrútila som hlavou pobavene a pozrela sa okolo seba. Metro bolo poloprázdne na túto hodinu. Obrátila som sa naspäť k nemu, no on ma celý čas sledoval.

„Rozdiel medzi nami je v tom, že ty sa usmeješ a všetci chcú byť v tvojej blízkosti. Moja existencia by ostala nepovšimnutá.“

„To je naozaj taký úspech, keď za tebou ľudia utekajú a ponúkajú ti priateľstvo?“ spýtal sa ma ironicky. „A koľkí z nich to myslia úprimne?“

Pokrčila som plecami a pozrela do tmy vonku.

„Naše svety nie sú až tak odlišné,“ prehodil pobavene. So zdvihnutým obočím som pozrela na neho.

„Naše svety sú galakticky vzdialené od seba,“ opravila som ho ironicky. Na tvári mal pobavený výraz.

„Mám pocit, že máš riadne predsudky,“ podpichol ma a sledoval moju reakciu.

„Fajn, možno mám predsudky pretože nechápem, prečo ideš so mnou metrom. Vlastne som z toho dosť zmätená,“ priznala som sa úprimne a čakala na jeho odpoveď. Oprel sa o dvere a pozrel sa von.

„Nemal som dnes čo robiť, tak som sa rozhodol, že preskúmam ten tvoj iný svet. A možno som si práve zaumienil, zbaviť ťa tvojich predsudkov,“ povedal tajomne a usmial sa na mňa. Niekde v mojej hlave sa odohrávalo divadlo, ako berú Nathaniela do blázinca.

„Myslíš, že sa ti to podarí?“ spýtala som sa sarkasticky a vystúpila z metra. Potichu ma nasledoval, kým sme nevyšli na ulicu.

„No, tvojej kamarátke Elizabeth sa to podarilo. Ona je predsa tiež z iného sveta a bavíte sa. Taktiež Amanda s Mirandou.“

„To však neznamená, že s nimi chodím von alebo že si rozprávame tajomstvá,“ odfrkla som a prešli sme cez cestu.

„A chcela by si s nimi chodiť von?“ spýtal sa ma nečakane, až som zastavila.

„Prečo si to myslíš?“

„Tak, máš určitý odpor k nám, čo sa týka našich postavení. Tak ma len zaujímalo, či proste nie si naštvaná, že nemôžeš byť jedna z nás,“ rozmýšľal nahlas.

„Bolo by fajn neriešiť finančnú situáciu,“ priznala som sa a vykročila vpred. Vykročil vpred so mnou.

„Adam ti predsa ponúkol pomoc,“ prehodil ironicky, načo som zastavila znova.

„Naozaj?“ ozvala som sa neveriaco, „Máš pocit, že nemám dôstojnosť, aby som sa šplhala po nejakom postavení cez posteľ?“ Hnev vo mne začal stúpať. Všetky myšlienky okolo toho, že Nathaniel je v podstate normálny chlapec mi vyfučali z hlavy. Je to Adamov kamarát, obaja sú švihnutí z peňazí. Razantne som vykročila a nechala ho za sebou. Končím s touto debatou. Nevedela som, či ide za mnou a bolo mi to jedno. Pri bytoch som povolila tempo a nadýchla sa vzduchu.

„Už si vychladla?“ ozval sa vedľa mňa veselo, až som naskočila od ľaku.

„Nemienim s tebou už debatovať. Je jedno, o čo sa jedná. Vždy to skončí sprostou otázkou,“ zavrčala som na neho a vyšla na schody.

„Tak prepáč, ak sa ťa to dotklo. Bol som len zvedavý,“ povedal vážne.

Pozrela som sa na neho. Stál pri schodoch, s vážnym výrazom v tvári. Skoro by sa zdalo, že ho to mrzí. Netrep, dobre sa len zabáva!

„Myslel som to úprimne,“ podotkol, akoby vedel, čo si myslím. Prevŕtala som ho pohľadom a potom som si rezignovane vzdychla. Situácia bola príliš divná na to, aby som sa dokázala správať normálne.

„Ospravedlňujem sa za ten prednes, čo si našiel. Bola som vtedy veľmi nahnevaná,“ ozvala sa do ticha. Mávol rukou a usmial sa.

„Viac si cením úprimnosti, ako pretvarovaniu.“

„A chcela som sa ti poďakovať, že  si nikomu nepovedal o sobote.“ Zatváril sa prekvapene na moju reakciu.

„Myslela si si o mne, že si z teba budem robiť srandu na škole?“  Jeho prekvapenie bolo úprimné, čo mne nahnalo teplo do tváre od hanby.

„Možno,“ ozvala som sa sklesnuto a žmolila si tašku v rukách.

„Vice, tvoje priznanie mi ublížilo viac ako ten prednes,“ ozval sa pri mne a ja som zodvihla zrak. Stál o schod nižšie a v očiach mal pobavenie. „To bude naše tajomstvo,“ povedal potichu a položil si prst k ústam na znak tajomstva. Keď som sa precitla, zistila som, že zízam na jeho pery. Vyľakane som na neho pozrela, no z jeho pohľadu mi bolo jasné, že si to všimol. Otočila som sa na päte a vletela cez vchodové dvere.

Zosypala som zo seba všetky nepotrebné veci a nazúrene som šla do kuchyne. Prečo sa mi toto musí stať?

„Lana,“ ozval sa hlas z obývačky a skoro som dostala infarkt. Mama sa na mňa pozrela spoza časopisu a asi skúšala pochopiť, čo tak pením.

„Nevšimla som si ťa, čau,“ povedala som a otvorila chladničku. Znovu samé jogurty. Tresla som dverami od chladničky a šla si pre tašku.

„Môžem ti objednať pizzu?“ ozvala sa z gauča ticho.

Zarazila som sa a pozrela na ňu. Zdalo sa, že si robí starosti o mňa. Len som poďakovala a zavrela sa do izby.  Oprela sa o dvere a pozrela do tmavej izby. Videla som však len jeho pery. Prestaň! Každý kto nie je slepý vie, že Nathaniel je vážne kus. Ale dneska to bol des. Prečo vlastne nad tým stále rozmýšľam?! Snažila som sa rozptýliť s domácimi úlohami. Ledva som ich dokončila. Mama mi doniesla bez slova pizzu a po chvíli som jej vrátila viac ako polovicu. Nemala som už vlastne ani chuť na jedlo. Bláznila som vo svojej hlave a predstavovala si, že nakoniec do blázinca zoberú mňa.

Prebral ma budík. Ležala som na posteli oblečená a prekvapene pozerala okolo seba. Musela som včera zaspať pri telke. Vlastne si to ani nepamätám. V byte bolo ticho, čo značilo, že mama nie je doma. Dala som si rýchlu sprchu a so sebazaprením som jedla jogurt. Ako to len môže stále jesť? Ešte jedna lyžička a asi to vyvrátim. Hodila som poloplný jogurt do koša a umyla lyžičku.

Vyrazila som do školy bez nálady. Bolel ma žalúdok, na včerajšok som nespomínala a nemala som polovicu domácich úloh. Slnko už svietilo a ja som pocítila prvé zahriatie na krku. Konečne sa oteplieva. Tešila som sa na teplo a vodu. Kto by sa netešil? Sadla som si na schody, ktoré už neboli tak studené a čakala na Lizzie. Vždy ráno sme sa čakali. Teda väčšinou. Niekedy. Prečo tu vlastne sedím? Auto som nikde nevidela, ale za to limuzína sa objavila presne, ako vždy. Rýchlo som sa zodvihla a šla k dverám. Nemám dnes náladu počúvať Nathanielove narážky na včerajšok.

A predsa som zastala pri dverách a pozrela sa na neho. Šiel, ako vždy, sám a vyzeral, že ho to vôbec netrápi. Dievčatá mu ustupovali z cesty a prepaľovali mu chrbát so srdiečkami v očiach. Nevšímal si nikoho, až kým nevyšiel na schody. Jeho pohľad preletel na moje miesto, kde stávam, no nenašiel ma. Kráčal ďalej a nezastavoval sa. Čím viac sa približoval, tým viac sa mi nechcelo odtiaľ odísť.

Premohla som sa a šla do šatne. Keď som prechádzala cez školu, bola som rada, že nestretávam známe tváre. Počula som však veľa pozdravov od iných, ktorých som nepoznala. Lizzie som v triede nenašla a tak som si začala rýchlo robiť úlohy. Škola prebehla bez problémov. Nebola žiadne stretnutie v klubovni, Lizzie neprišla a tak som sa mohla celý deň utápať v beznádejnej nálade. Po skončení vyučovania som si odložila veci do šatne a vyšla von. Zbadala som hlúčik dievčat, ako sa nadšene prekrikujú pri limuzíne. Nathanielovej limuzíne. A on sám sa opieral o auto a usmieval sa na dievčatá. Povzdychla som si a šla dole.

„To je taká hra. Ja budem počítať čísla, kým nedosiahnem svoje obľúbené a to dievča, na ktoré budem ukazovať sa so mnou zvezie,“ hovoril pokojne a dievčatá šli umrieť od šťastia. Zastala som na poslednom schode a nechápavo na neho pozerala.

Či mu preskočilo? Nikdy sa nesprával takto. Nathaniel zatvoril oči a nastavil prst na prvú.

„Raz,“ ozval sa a keď otvoril oči, pozrel na mň. „Dva.“ Uvedomila som si, že ukazuje na mňa a ďalej nič nehovorí „No, čo? Vyhrala si to tak naskoč,“ zvolal na mňa a mne sa zdalo, že som prirástla k zemi. Celá skupina dievčat sa otočila ku mne a tie oči ma zabíjali.

„Vice, máš snáď problémy so sluchom?“ spýtal sa ma pobavene Nathaniel a prešiel cez skupinu. Mám problém s tebou!

„Pôjdem pešo,“ ozvala som sa a spravila prvý krok k ceste.

„Ale no tak,“ ozval sa a chytil ma okolo pliec. Celou váhou ma otočil smerom k autu. Chcela som sa vytrhnúť, no stisol ma za plecia ešte viac, akoby mi čítal myšlienky. Prišli sme k autu a mňa pálilo telo od ich pohľadov.

„Nathaniel, prečo práve číslo dva?“ ozvala som sa, keď mi otvoril dvere.

„Nemôžem byť šťastný sám, ale keď sme dvaja...“ povedal s úsmevom a opieral sa o dvere. Hlava sa mi zatočila neskutočným spôsobom a mala som pocit, že sa už neudržím na nohách. Vymanila som sa z jeho pohľadu a nastúpila do vnútra. Ohromil ma obrovský priestor a vymoženosti. Je to limuzína. Fajn, chápem. Nathaniel nastúpil a dal pokyn, aby šofér vyrazil.

„Kam to vlastne ideme?“ spýtala som sa zvedavo a pozerala sa na skupinu dievčat, ktoré sa mi vzďaľovali pred očami.

„Vyhrala si predsa hru, takže máš právo sa so mnou previesť kam len chceš,“ prehodil s úsmevom a usadil sa.

„Myslíš zmanipulovanú hru? Videla som, že podvádzaš,“ odbila som ho pobavene a usadila sa pohodlne do sedačky.

Zasmial sa a nalial si niečo do pohára. Bolo mi to známe. Otec to rád pil po večeroch. Zacítila som guču v hrdle z náhlej spomienky a otočila sa do okna. Slzy ma zaštípali v očiach a snažila som sa to potlačiť. Stávalo sa mi málo krát, že som si tak náhle spomenula na otca. Mala som dosť práce s mamou, školou a teraz najnovšie aj s prácou. Snažila som sa na to zabudnúť, kým som neustále zamestnaná. No smútok sa nevyparí zo dňa na deň.

„Čo ťa tam tak zaujalo?“ ozval sa za mnou. Len som pokrútila hlavou. „Nemusíš sa hanbiť, tu nás nikto nepočuje,“ nadhodil pobavene. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Už ma to prechádzalo.

„To je whisky?“ spýtala som sa, no neotočila.

„Hej, máš to rada? Môžem ti naliať.“

„Môj otec ju mal rád,“ vyšlo zo mňa zrazu a ja som nebola schopná odtrhnúť zrak z okna. Ani vlastne neviem prečo som mu to povedala. Nastalo ticho. Nemala som to hovoriť. Jeho to aj tak nezaujíma.

„To mi je ľúto. Nechcel som ťa rozrušiť...“

„Nie to je v pohode. Ja som to nemala spomínať.“

„Mne to nevadí, dáš si niečo na pitie?“ Zrejme zachytil, že mám zachrípnutý hlas.

„Minerálku,“ poprosila som a otočila sa späť. V hrdle som mala sucho a hrozilo, že každú chvíľu spustím rev.

„Som si myslel, že sa mi ideš vyznať z lásky a ty nič,“ povedal naoko smutne a ja som vybuchla do smiechu.

Po lícach mi stekali slzy, ktoré som nevedela zastaviť. Keď ma prešlo pobavenie, začala som si utierať tvár. Podal mi pohár s minerálkou a vypil svoj pohár na ex. Poriadne som sa napila minerálky a hneď mi bolo lepšie. Zacítila som jeho pohľad. Znovu som sa začínala cítiť nesvoja.

„Ja mám však jednu vec, čo ti chcem povedať,“ povedal vážne a hral sa s pohárom. V hlave mi začalo búšiť. Ako to myslí? Čo mi chce povedať?

„Ide o to, že...“ začal neisto a pozrel na mňa. Prečo som mala taký neuveriteľný pocit na hrudi. Páčim sa mu? Moje srdce sa rozbehlo o preteky a ja som pevne chytila pohár, aby sa mi netriasli ruky.

„Zdá sa, že ti zrazu došli slová, prezident,“ povedala som naoko pokojne, hoci sa divím, že som bola schopná niečo zo seba vypustiť. Usmial sa a znovu upriamil svoj pohľad na mňa. V ústach mi znovu vyschlo a vypila som ostatok.

„Hovoríš mi veci na rovinu, to sa mi páči. Mám ťa rád, Lana. Chcem, aby sme boli priatelia,“ ozval sa náhle a mne zabehol posledný hlt. Rozkašľala som sa a myslela, že sa udusím. Naozaj povedal priatelia? Pomohol mi nezadusiť sa a keď som nabrala konečne dych, pozrela som na neho.

„Priatelia?“ vydala som zo seba neveriaco. Čo znamená definícia priateľ?

„No, jasné. Vieš, takí tí ľudia, čo si hovoria aj tajomstvá. Chcem byť tvoj priateľ, Lana.“ Zdalo sa to ako veky, keď som na neho neveriaco pozerala. Prečo som sklamaná?

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 8. kapitola: