OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 11. kapitola

18.03.2014 (15:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 876×

Stále ešte bola hodina. Ledva zatvoril dvere od riaditeľne a môj úsmev sa nekontrolovateľne roztiahol po tvári.

„To nie je možné, ako?“ zapišťala som nadšene a Nathaniel ma zahriakol. Vyplazila som na neho jazyk a nedokázala sa zbaviť radosti. Toto bol najlepší deň môjho života!

„Pokoj, Lana, lebo nás tu niekto pristihne a budeš pochodovať naspäť do riaditeľne,“ zašepkal a priložil si prst na ústa. Na túto hru mu už neskočím. Len som mu venovala úsmev a prechádzala sa zasnene po chodbe.

„Nechceš to nejako osláviť? Je to predsa veľká pocta,“ nadhodil potichu a dobehol ma.

„Ako myslíš, zdrhnúť zo školy?“ spýtala som sa ironicky a prešla okolo mojej triedy. Mali sme matematiku a bola som rada, že som sa jej vyhla.

„Nechce sa mi byť v škole. Nechceš ísť radšej niekam na najskorší obed?“ spýtal sa ma veselo a otočil sa ku mne. My by sme zdrhli?

„Ako chceš odtiaľto vypadnúť?“ spýtala som sa zvedavo. Pristúpil ku mne s previnilým úsmevom. „Prepáč,“ povedal a natiahol ruku k mojej hlave. Zacítila som jeho prsty na mojom krku. Zdalo sa, že mnou prešiel elektrický výboj, no vôbec som sa nepohla. Nechcela som sa pohnúť. Než som sa stihla čokoľvek opýtať, jemne mi zaboril prsty do krku a mne sa zatmelo pred očami.

Svetlo a hlasy. Zmätene som zažmurkala a zistila, že zízam do stropu v ošetrovni. Chvíľu sa mi všetko miešalo v hlave. Dotýkal sa ma na krku a ja som odpadla? Ako to bolo, dopekla, možné? Fakt mi uletel mozog z jedného dotyku a zosypala som sa? Pri ústach sa mi zjavil pohár a ja som sa napila. Hneď mi bolo lepšie. Poobzerala som sa okolo a zbadala Nathaniela aj so sestričkou.

„Už je hore,“ vzdychol si a usmial sa na sestričku. Tá však nepodľahla jeho kúzelnému úsmevu, dokonca sa na neho aj zamračila.

„Pán Grant, odporučila by som vám obom,“ povedala ostro a pozrela aj na mňa, „aby ste začali používať ochranu. A vy, slečna Adamsová, kúpte si tehotenský test,“ povedala a odkráčala z ošetrovne vypísať papiere. Ostala som sa zízať na jej chrbát a nenachádzala slov.

„Čo to bolo?“ vypadlo z Nathaniela ohromene a otočil sa ku mne.

„Máš používať ochranu,“ povedala som vážne a pozrela na neho vyčítavo. Moja reakcia ho donútila na prázdno otvoriť ústa a znovu zavrieť. Neudržala som sa a začala sa smiať. Keď som sa upokojila, pozeral na mňa s pobaveným úsmevom.

„Budem na to myslieť,“ povedal kajúcne, no v očiach sa mu zaiskrilo. Nebola som mu schopná na to nič povedať. Odtrhla som od neho zrak a zliezla z postele. Chcela som situáciu odľahčiť, no on mi ju len sťažoval. 

Prečo mi kazí zábavu. Kým som však vykročila, podobral mi nohy a zodvihol na ruky.

„Čo to robíš?“ zasyčala som na neho v panike a zachytila sa jeho pleca.

„Ideme kúpiť tehotenský test,“ prehodil bezstarostne a pozdravil sestričku. Pri šatniach som ho prinútila, aby ma už pustil.

„Nemohol som ťa nechať ísť po svojich. Odpadla si mi na chodbe,“ povedal nevinne a zobrali sme si veci. Pri tej spomienke ma oblialo horko. Prečo som odpadla?

„Nemôžeš ma tu vláčiť po chodbách, za chvíľu začne prestávka,“ vyčítala som mu to a vybrali sme sa zo školy von.

Len pokrčil plecami a otvoril mi dvere do limuzíny. Takže on si nehanebne zavolal pred školu limuzínu. Fajn, prečo som si myslela, že utečieme zadným vchodom? Tu sa to asi robilo inak. Šoférovi nadiktoval ulicu a pohodlne sa oprel.

„Dáš si niečo na pitie?“ spýtal sa ma zdvorilo. Pokrútila som hlavou a pozerala na školu. Čo ma to napadlo takto zdrhnúť zo školy?

„Vice zdrhá zo školy, toto sa robí?“ ozval sa pobavene, keď ma pozoroval. Otočila som sa k nemu. V krku ma jemne zabolelo.

„Neviem, či je dobre ozývať sa, prezident,“ odvrkla som mu a chytila sa za krk. Nedotkol sa ma práve tam? Pozoroval ma a trochu previnilo sa usmial.

„Neboj, do obeda ťa to prejde,“ ospravedlňoval sa mi.

Nechápavo som na neho pozerala. Prstami som si prešla po boľavom mieste. Tam som zacítila tlak jeho prstov predtým ako..

„Čo si mi to urobil?“ zvolala som šokovane. Len sa na mňa ospravedlňujúco pozeral.

„Nemohol som len tak nakráčať s tebou po boku, že ti je zle. Keď som ťa doniesol v krátkom bezvedomí, bolo presvedčivejšie,“ obraňoval sa nevinne. Ten jeho tón mi spôsoboval tlak dvesto na sto.

„Ako?“ zavrčala som na neho nazúrene. Ja som sa tu hanbila ako pes, že som odpadla pri jeho dotyku a ono tak bolo. Ale bolo to jeho vinou!

„Zatlačil som ti na bod, aby som ti spôsobil chvíľkové bezvedomie. Ale je to úplne neškodné!“ zvolal, keď zbadal, jak som sa napriahla, že ho proste zabijem.

„Ako si mi to mohol urobiť?“

„Sme priatelia, dôveruj mi trochu. Ty si predsa chcela vypadnúť zo školy.“ Mala som pocit, že ma roztrhne od jedu.

„Toto si priatelia nerobia,“ zajačala som vytočená a zhlboka sa nadýchla.

Zhlboka som dýchala, kým som sa aspoň trochu neupokojila. Pozeral na mňa s výrazom nevinného šteniatka. Rozmýšľala som, či by som mu za to nemala vraziť, no prekvapivo jeho pohľad zaberal.

„Už mi to, prosím ťa, nikdy nerob,“ povedala som ešte trocha naštvane a pozrela sa von cez okno.

Nepáčilo sa mi to a zároveň páčilo. Niečo na ňom bolo, čo som nepoznala. Jeho oblečenie v tú noc, jeho znalosť slabých bodov na tele. Bola tu stránka, ktorú som nepoznala a mala som strašnú túžbu spoznať to. Neblázni! Chvíľu sme boli ticho, kým auto nezastalo. Pozrela som sa na ulicu a zbadala známu reštauráciu. Šofér mi prišiel otvoriť dvere a Nathaniel sa postavil vedľa mňa.

„Dáme si teda niečo na jedlo?“ spýtal sa nádejne a viedol ma do vnútra. Čašník sa mu úctivo pozdravil a zaviedol nás na miesto.

„Neviem, či chcem utratiť toľko za jedlo,“ ozvala som sa neisto, keď Nathaniel objednal čerstvú ovocnú šťavu.

„Zdá sa ti, že sa fakt zachovám ako kretén a nechám ti zaplatiť polovicu účtu?“ spýtal sa s úškrnom a mne začalo byť teplo. „Ja ťa pozývam, to ti ešte nedošlo? Som predsa nejaký gentleman.“

Pozerala som na peknú dekoráciu na stole a čakala, kým ma vyslobodí čašník s lístkom. Keď však neprichádzal, obhliadla som sa okolo. Jediný, koho som zbadala, bol chlap v bielej uniforme, ktorý kráčal k nám. Spýtavo som sa zahľadela na Nathaniela, no ten sa len upokojujúco usmial.

„Pán Grant,“ oslovil chlap Nathaniela. Ten mu kývol a zarozprával sa s ním ohľadom jedla.

„Ja osobne som neraňajkoval, neviem, ako slečna,“ povedal a pozrel na mňa. Len som pokrútila v rozpakoch hlavou a snažila sa prísť, k čomu to vedie. „Tak by som ťa teda poprosil, pre mňa niečo naozaj sýte, pretože už umieram od hladu. A slečne niečo delikátne, čo jej bude chutiť. Sme na veľmi skorom obede, takže nič, čo by ju zaskočilo,“ hovoril mu Nathaniel a mne so šokom došlo, že sa rozpráva so šéfkuchárom.

„Samozrejme, pustím sa do toho,“ povedal šéfkuchár a usmial sa na mňa. Nathaniel spokojne pozrel na mňa a zarazil sa nad mojím pohľadom.

„Čo je? Povedal som niečo zle?“ spýtal sa znepokojene.

„Robíš si srandu? Nemohli sme ísť niekam, kde majú jedálny lístok, alebo proste do nejakého bistra, kde by nám stará slečna naliala kávu a spýtala sa, či nechceme wafle?“ spýtala som sa mierne zúfalo a snažila sa tlmiť hlas. Pozeral na mňa, akoby som spadla z jahody.

„Vôbec mi to nenapadlo,“ priznal sa a vyzeral previnilo. Vzdychla som si. Vždy mu všetko len vyčítam.

„Prepáč,“ vzdychla som si skľúčene, „mohol si ma na to upozorniť. Vôbec som netušilo, kto to je a čo od teba chce. Trochu sa vtom motám.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmial.

„Nechcel som ťa priviesť do rozpakov. Fungoval som automaticky, neuvedomil som si, že sa budeš cítiť skľúčene.“

Kývla som rukou a snažila sa zahnať tú nepríjemnú situáciu. Čašník nám nalial šťavu do pohárov a milo sa na mňa usmial. To mal byť súcitný úsmev? Pozrela som sa radšej von a odpila si z pohára. Bolo to dobré. Dávno som nemala čerstvú šťavu.

„Čo tak si štrngnúť na tvoje malé víťazstvo?“ ozval sa a ja som ho začala znovu vnímať. Pripili sme si ovocnou šťavou, ráno, na môj malý úspech.

„Myslela som, že vybozkávam riaditeľku, keď mi to povedala,“ poznamenala som s úsmevom a znovu si vybavila tú spomienku v riaditeľni.

„Tak to by si mala mňa. Ja som to predsa zariadil, aby si ťa všimli,“ povedal naoko sklamane, no v očiach mal úsmev. Zovrela som pohár a sklopila oči. Prečo mám byť, do pekla, tvojou kamarátkou ja?!

„Ty si to nezaslúžiš.“ Snažila som sa, aby môj hlas vyznel ľahostajne. Spýtavo zodvihol obočie.

„Kvôli čomu?“

„Nevieš si skrotiť Adama. Čo to je za rešpekt, prezident,“ prehodila som milo a jeho pohľad sa do mňa zabodol. Po chrbte mi prešiel mráz, no pohľad som opätovala.

„No nie, nech sa prepadnem pod zem. Koho to tu stretávam,“ ozvalo sa neďaleko nás a obaja sme na seba v šoku pozerali. Prerušil kontakt skôr, ako ja a otočil sa k votrelcovi. Ja som si vložila tvár do dlaní a snažila nahodiť všetky funkcie. Mala som ostať v škole!

„Nemáš mať náhodou školu? A pozrime sa, ty tu máš rande a ja vyrušujem. Predstav nás, nie?“ ozval sa hlas pri našom stole a ja som sa nemohla zbaviť pocitu, že ho poznám.

„Lana, to je môj známy, Lance. Lance, Lana,“ ozval sa Nathaniel, čím ma prinútil zodvihnúť zrak na votrelca.

V sekunde som stuhla. Mala som ostať v škole! Zhora na mňa v šoku pozeral novinár, ktorý ma pozýva na rande. A že vraj ho už nikdy nestretnem! Mala som chuť si vraziť hlavu do zeme, ako to robia pštrosy. V nepríjemnom tichu sme na seba zízali. To ticho prerušili zakašlanie. Tretej osoby, na ktorú som zabudla. Lance na mňa vystrúhal prívetivý úsmev a otočil sa k nemu.

„Kde tie dievčatá berieš? Zamiloval som sa. Alebo to by som nemal hovoriť pred tvojou priateľkou?“ žartoval s ním a ja som zaryla prsty do stoličky. Akože sranda, hej?

„Máme tu takú malú oslavu. Takže neopováž sa o tom písať do novín,“ pohrozil mu pobavene Nathaniel a rozlúčil sa ním.

Zacítila som ešte Lanceov pohľad na sebe, no ani som mu neodkývala. Nebola som si istá či sa mám pozrieť na Nathaniela. Nakoniec som sa kopla v duchu do zadku a zodvihla zrak. Pozeral sa na mňa, opretý o ruku a na perách sa mu pohrával úsmev.

„Mne sa zdá, že si vždy z tých mojich známych vykoľajená,“ poznamenal a napil sa. Pred očami mi vybuchol ohňostroj. Ale mi odľahlo.

„Nie je jednoduché niekam ísť len tak a pozorovať, ako sa na teba ľudia otáčajú a oslovujú ťa menom,“ povedala som trochu neisto a poobzerala sa po okolí. Lance našťastie zmizol.

„To patrí k môjmu menu,“ povedal otrávene a vzdychol si. „A ty by si si na to mala zvyknúť. Budeš sa s tým stretávať často.“ Zmätene som na neho pozrela.

„Čože?“

„Budeš mi predsa robiť spoločníčku na akciách,“ pripomenul mi samoľúbo a okamžite ma odviedol od tej nepríjemnej situácie pred tým. Zastonala som a oprela sa o stoličku.

„Ty si vážne myslíš, že budem?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Neboj, nie som na putá a reťaze,“ zazubil sa a mne vyrazil dych. Začal sa na mojom výraze zabávať. V mysli ma napadlo či mu proste nemôžem tú šťavu vychrstnúť do tváre ako vo filmoch.

„Mali by sme si prebrať moju pozíciu spoločníčky,“ zavrčala som na neho, načo sa prestal smiať.

„Ja mám rád všetky pozície,“ neodpustil si poznámku a mne šla snáď para von z uší. „Dobre, pokoj. Len som si nemohol odpustiť tú poznámku,“ upokojoval ma pobavene.

„Rád si zo mňa robíš žarty, že?“ spýtala som sa ho podozrievavo. Pokrútil hlavou.

„To nie sú žarty na tvoju osobu. Mám len rád, keď sa vytočíš.“ Len som si odfrkla a otočila zrak von do ulice.

„Jediné, čo od teba chcem, aby si mi robila spoločnosť na večierkoch. Ako náhle odídem alebo sa večierok skončí, môžeš ísť kam len chceš.“ Chvíľu som nad tým uvažovala. Nebol to zlý nápad. Nikdy som na žiadnom ich večierku nebola. Ale na druhej strane, byť po boku Nathaniela... Cítila som jeho pohľad na mne. Nepozeraj tak na mňa!

„Tak fajn. Kedy s tým chceš začať?“ ozvala som sa náhle, až som ho vytrhla zo zamýšľania. Potešene sa usmial a mne sa chcelo usmiať s ním. Jeeez, to je na cukrovku.

„V sobotu máme charitatívny večierok. Budem veľmi rád, keď ťa o siedmej večer budem môcť vyzdvihnúť.“

„V sobotu?“ zarazila som sa a zahryzla si nepokojne do pery, „to som si už niečo dohodla.“

„Tak si to presuň. Už je predsa na čase, aby si sa začala trocha pohybovať aj v iných kruhoch.“

„Prečo ti vlastne záleží, aby som sa niekam dostala?“

„Si teraz moja kamarátka. A nemáme až tak rozdielne vychovanie. Vidím, keď má niekto talent a prediera sa tým životom. Prečo by si mala byť v nevýhode, keď taká si a nie ako Adam, ktorý na to všetko sere?“

Ostala som tak trochu nemá po jeho horlivom vysvetľovaní. Keď čakal na odpoveď, tak som teda len prikývla.

„Jedlo,“ ozval sa zrazu Nathaniel a usmial sa. 

Chcem sa poďakovať každému, kto so mnou pokračuje ďalej. Na zhrnutí som nahodila obrázky mojich postáv asi ako si ich predstavujem. Taktiež som nahodila do pripravených novú FF na prvú časť z troch. Ďakujem za každý komentár a sľubujem, že kopnem múzu do zadku :)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 11. kapitola: