OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 12. kapitola

26.03.2014 (13:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 882×

Musím uznať, že to, čo čašník doniesol, bolo vynikajúce. Viem, že to bol losos so šalátom a neviem čím všetkým, ale mala som problém, aby som to nezjedla naraz aj s tanierom. Nathaniel si pochutnával na obrovskom steaku a tváril sa, ako malé dieťa pred plne naloženým stromčekom na Vianoce.

„Daj mi skúsiť,“ ozval sa a naklonil sa cez stôl. Zamračila som sa a odklonila vidličku, aby na ňu nedočiahol.

„Máš tam toho málo?“ spýtala som sa a napchala si do úst ďalšie sústo.

„Nebuď decko,“ zatiahol pobavene a vlastnou vidličkou mi zobral najkrajší kúsok lososa, ktorý tam na mňa čakal.

„Hej,“ zvolala som pohoršene a oduto sa venovala svojmu jedlu. Neprestávala som ho prepaľovať pohľadom. Môj pohľad ho pobavil až sa musel zasmiať. Odkrojil z kraja zo svojho steaku a podal mi vidličku.

„Na uzmierenie,“ zazubil sa, keď som ho podozrievavo pozorovala. Zobrala som si jeho pokus o uzmierenie a zjedla to.

„Chutí?“ spýtal sa a keď som prikývla, len sa spokojne usmial. Nathaniel odkázal po čašníkovi, že kuchár je šikovný a po jedle sme odišli. Mieril k autu, no zastala som na chodníku. Keď šiel otvárať dvere, zistil, že nie som pri ňom.

„Čo?“ spýtal sa a otočil sa ku mne. Stála som na ulici a užívala si teplo. Boli sme v peknej štvrti a všade bolo ticho. „Kam by si rada  šla? Máme ešte školu, takže máme čas,“ povedal a stál pri dverách.

„Som najedená a je tu ticho, že by som bola schopná zaspať na prvej lavičke,“ zívla som si a otočila sa k nemu. Zamyslene pozeral na mňa a potom mi kývol.

„Mám nápad, ktorý sa ti bude páčiť,“ povedal mierne natešene a otvoril mi dvere. Na chvíľu som zaváhala, no potom šla k autu. Naklonil sa vonku k šoférovi a o niečom sa s ním dohadoval.

„Špica,“ zvolal a nastúpil do auta. „Dáš si niečo na pitie?“ spýtal sa ma a nalieval si minerálku. Poprosila som ho tiež o vodu a pozorovala som cestu, ktorou sme sa vydali. Jedlo ma uspávalo a tak som sa oprela o sedačku a vyložila si nohy. Zavrela som oči a spokojne sa usmievala. Nedalo sa mi neusmievať sa.

„Nathaniel?“ ozvala som sa ospalo a otočila sa k nemu. Zrejme som ho vytrhla zo zamyslenia, keďže na mňa pozrel mierne vykoľajene.

„Nate,“ ozval sa a podal mi pohár. „Hovor mi Nate, celé meno je zložité a znie tak cudzo.“

„Nate,“ zopakovala som a oprela sa s pohárom. Už som aj zabudla, čo ma napadlo a jemu to zrejme ani nevadilo. Bola som spokojná a dokonca šťastná v jeho prítomnosti. Aj tak som sa nevedela zbaviť pocitu, že by som nemala Nathanielovi/Nateovi,  veriť všetky jeho nápady.

„To myslíš seriózne?“ spýtala som sa ho, keď mi nad hlavou preleteli vrieskajúce decká. Nathaniel sa zazubil pri pokladnici a niečo dohováral slečne v búdke. Vedela som, že som nemala veriť týmto jeho sprostým nápadom. Obzrela som sa po okolí zábavného parku.

„Poď,“ zamával na mňa a zamieril dozadu.

Pozrela som sa po horskej dráhe, čo sa nám vinula nad hlavami a porazenecky vzdychla. Mám rada svoj žalúdok a jedlo, čo som jedla, už druhýkrát vidieť nechcem. Nasledovala som ho a rozmýšľala, ako mu vynadám. V parku touto dobou nebol skoro nikto, stretli sme len pár ľudí. Zrejme ho unavovalo, že sa za ním tak šuchcem, tak ma schytil za ruku a ťahal. Chcela som sa mu vytrhnúť, no jeho stisk nebol násilný a bol príjemný. 

Nechaj si obúchať hlavu pri najbližšej príležitosti. Nezdalo sa mi zdravé, byť tak natešená z toho, že ma vláči po zábavnom parku.

„Sme tu,“ zvolal a pustil ma. Vyklonila som sa z poza neho, aby mi padla sánka až na zem.

„Detské autá?“ vyšlo zo mňa zarazene a obrátila sa k nemu. Žiaril hrdosťou a nedočkavosťou, akoby to bol najlepší nápad na svete.

„Samozrejme! Ty si nikdy netúžila napchať sa do nich a narážať do každého?“ spýtal sa ma vzrušene a v očiach mu horeli veselé ohníčky. Zmerala som si ho od hlavy po päty. Je to jedno vyrastené decko.

„Ty si myslíš, že sa dám nahovoriť na takúto chujovinu?“ spýtala som sa ho ironicky načo sa uškrnul.

„Nekaz zábavu, vice a poď už,“ povedal a potiahol ma na dráhu. Nasadla som rezignovane do auta a pozerala sa, ako okrem nás sa obsadili ešte štyri autá. Všade okolo boli sopliaci a ja som si pripadala, že nemám v hlave všetko v poriadku. Stlačila som plyn a vyrazila dopredu, až som s výkrikom narazila  do Nathaniela predo mnou. Otočil sa na mňa a pobavene na mňa ceril zuby.

„Takto ma od chrbta napadnúť. To si žiada pomstu,“ povedal a schytal ďalší zásah od jedného chlapca. Posmešne som sa na neho zazubila, kým do mňa nenarazil druhý.

„Pomstu si budeš musieť nechať na neskôr. Mám pocit, že sa dohovorili proti nám,“ zvolala som na neho, keď som ich už naháňala.

Naháňali sme tých sopliakov a kazili im autá, len taký fukot. Keď sme vyradili už druhého, Nate mi letel oproti a vystrel ruku. Ťapli sme si na to a zamierili na posledných dvoch. Jazda sa nám skončila a s úsmevom som sa vyhupla z auta.

„Šla si jak drak,“ zazubil sa a postrapatil mi vlasy.  

Ehm, Lana a tvoj dospelácky rozum? Odkašľala som si a striasla jeho ruku. „To bolo detinské,“ povedala som mu, keď sme zliezli dole z celého toho pódia.

„Zabávala si sa,“ podotkol, len tak mimochodom.

Chcela som sa na neho zamračiť, no oslnil ma úsmevom. Usmiala som sa a obzrela sa okolo. Možno to tu nebude až také zlé. Zobral ma na horskú dráhu, do laserovej arény a do vodného sveta. Dokonca ma presvedčil, aby som sa prešla na koni a podplatil ma zmrzlinou. Ťahal ma k poslednému výtvoru, kým som si spokojne jedla zmrzlinu. Už som sa ani nepozerala, kam to chodíme. Nate bol v tomto neústupný a ja som nakoniec všade rezignovala. Nastúpili sme do jednej priehľadnej kabínky, kde boli sedadlá a dosť veľký priestor.

„Užite si jazdu,“ zazubila sa na mňa predavačka, keď som skrývala zmrzlinu za chrbtom. Úsmev som jej naoko oplatila a keď odišla, pustila som sa do nej. Nate si sadol a čakal. Keď som sa konečne odhodlala venovať pozornosť niečomu inému ako zmrzline, pozrela som sa po kabínke.

„Kde to sme?“ spýtala som sa a otočila k nemu. Ako na rozkaz sa začala kabínka pomaly hýbať a stúpať do vzduchu.

„Odtiaľto uvidíš celý park,“ povedal a potichu sedel. Natlačila som sa k oknu a sledovala, ako pomaly stúpame a odhaľuje sa celý park. Páčil sa mi ten pohľad, dokonca mi vyrazilo dych, aký rozľahlý ten park je.

„Toto je asi najlepšie strávený deň za školou,“ vyhlásila som s úsmevom a obzrela sa na neho. Stále sedel v kresle a pozoroval ma. Už nemal tie svoje povestné úškrny. Vyzeral dobre naladený, uvoľnený, no zamyslený.

„To je,“ súhlasil a postavil sa. Úsmev mi opadol a otočila som sa rozpačito chrbtom. Celý deň prebiehal bezchybne, tak prečo sa cítim nervózna? Uprela som zrak na park, no nemohla som sa na neho sústrediť, keď sa vedľa mňa postavil.

„Nikdy so mnou nikto tak neblbol ako ty. Vieš ako sa cítim?“ spýtal sa znepokojivo pokojným hlasom. Len som pokrútila hlavou a nepozrela na neho. „No predsa úžasne,“ povedal a potiahol ma k sebe. Zarazene som sa na neho pozrela a videla som ten jeho povestný úsmev. Znovu vtipkoval.

„Si dieťa, človek ťa strčí do autíčiek a má ťa z krku,“ odbila som ho podrazácky, načo na mňa porazenecky vyplazil jazyk. Potešene som sa zaškerila, načo som zacítila jeho dotyk na ramene. Otočila som sa k nemu a zarazene ho pozorovala. Nemala som dobrý pocit, keď sa ma dotýkal. Bol to úžasný pocit.

„Rád by som trávil všetok svoj čas s niekým ako si ty,“ povedal potichu a prešiel mi palcom po tvári.

Z jedného miesta sa mi vyslalo mravčenie do celého tela. Nemala som síce slov a on sa ku mne naklonil. A zrazu moja zmrzlina, na ktorú sme zabudli... sa ocitla na jeho oblečení. Nate so sebou cukol, keď zbadal, že na košeli má obrovský fľak. Pustil ma a zacítila som sa namrzene. Jeez, je to v prdeli.

„Prepáč,“ zašomrala som, keď som mu podávala vlhčené utierky.

„To je v pohode. Dám to do čistiarne,“ povedal pokojne a zotrel si zmrzlinu z topánok. Cítila som sa ako totálny debil. Bola to moja chyba s tou zmrzlinou, nehovoriac o tom divnom tichu, ktoré som medzi nami vytvorila.

„Ja ti to preplatím,“ ozvala som sa neisto, keď sme vychádzali z kabínky. Potriasol hlavou a usmial sa.

„Si sa snáď zbláznila, nie? Ja ti zaplatím plastického chirurga, aby ti natiahol obočie, keď sa neprestaneš tváriť ako smutné šteňa,“ povedal pobavene, načo som ho prudko štuchla.

„To bolo hnusné,“ zvolala som dotknuto a urobila som na neho znovu ten výraz. Načiahol sa po mne, no uhla som mu z dosahu.

„Prestaň, nemôžem sa na to pozerať,“ vyhlásil a otočil sa mi chrbtom. Prekrútila som očami a potichu ho obišla.

„Už som sa polepšila,“ povedala som a strojene sa usmiala. Len prikývol a zamieril k východu. Obzrela som sa na zábavný park, aby som si ho uchovala v pamäti ako deň, kedy ma Nate chcel pobozkať.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 12. kapitola: