OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 3. part

06.07.2013 (11:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1091×

3. part

A ja? Celá zkoprnelá hltám očami kultivované pohyby, udivená nápaditou choreografiou. Nech hudba nekončí a on tancuje ďalej, prosím...

Zahrnul celú plochu parketu svojou priazňou, pritancoval až predo mňa.

Posledný takt doznel, dance končí. Chalan kľačí na kolene, druhá noha teatrálne vysunutá vzad, ruky vozvysok, nečitateľný výraz v tvári, pripomína toreadora.

Rozrušením som nadskočila na stoličke, zalapala po dychu. Je tak blízko, kvapky potu mu stekajú hruďou. Mám citlivý nos, ako každá ženská. Kombinácia korenenej kolínskej a potu ma uchvátila, vonia mi a zhlboka sa s pôžitkom opäť nadýchnem. Ou...

Klub tlieska, chalan ešte okamih kľačí, hľadíme na seba priamo, hlavy tak pol metra od seba, mne začína byť pekelne horúco a určite sa červenám. 

Jeho oči jasne vravia: „Zaujímaš ma!“ Ale ústa zanovito mlčia, žiadny pohyb tela, tváre... len spaľujúci záujem zreničiek.

Osmelím sa a moje pery nemo skríknu: „Povedz mi to tancom, prosím...“

Sama seba som prekvapila rýchlou reakciou i nezvyčajnou prosbou. Už zasa mi chýba filter medzi hlavou a ústami... vytresnem vetu skôr, ako ju hlava odobrí.

Do prdele, čo to robím?! Flirtujem? Veď ho vôbec nepoznám a vidím ho prvý raz, pár minút... ale akých minút! 

Aha, nie som sama prekvapená. Aspoň drobná útecha.

Chalan stále kľačí, oči uprené na mňa. Musel presne odčítať z pier moju prosbu a určite nečakal nič podobné. Teda, aspoň jeho reakcia sa zdá byť spontánna.

Tvárou mu v okamihu prebehol údiv, možno nečakaná radosť, či uspokojenie, zavrel oči na moment, akoby rozmýšľal, zvažoval... napokon ma opäť ukotvil uhrančivý pohľad a rozšírené zreničky. Jemne naznačil úsmev a ticho dodal: „Ok, only for you. Later, kitty.“

Tých pár slov som skôr videla, ako počula. Vrazili do mňa ako náklaďák, ako tornádo! Kristepane, to je pocit!

V mihu preletel kožou, zavíril celým telom, zovrel žalúdok, vpálil do hlavy, všade necháva za sebou zmätok. Nevynechal ani dušu, či srdce... rozdupal okolie, zboril steny, robí miesto pre chalana. Áno, silácky posúva hranice a uzurpuje si riadne miesto pre chalana... vlastne... 

To ja si robím nový kútik a chcem ho darovať, poskytnúť... to zvládnem i keď ma začína obchádzať strach zo samej seba. Barbi, nie si sama, kto ma dnes nespoznáva. 

Všetko sa udialo v milisekundách, naprosto nečakane, rýchlo a... tak elektrizujúco! Pekne dlho zadržiavam dych a svaly si pýtajú kyslík. Hlboký nádych, konečne uvoľním telo zo strnulej pozície.

Chalan vstáva, úklon, úsmevy okoliu, až ho dav pohltí medzi seba na parkete.

Henryho kapela odpálila ďalší song, masa ľudí krepčí o dušu a z dance majstra vidím len časti rúk, občas nohu.

Farebná hudba bliká, pridáva sa aj stroboskop. Ten mi vždy vadil, navodzoval blížiaci sa pocit epileptického záchvatu.

Ale teraz som mu vďačná, len nech blikoce a skryje moje rozcítenie.

Do reality ma vrátil nový potlesk a krik v klube. Mládež si užíva tanec, hlasnú hudbu, alkohol, možno mierne drogy, sexuálne harašenie, napätie. 

Veď sme mladí len raz... hoh, zniem ako moja babka. 

Zasa analyzujem okolie a nevšímam si Barboru, ktorá stále sedí oproti.

Žiadostivo prevrátim do seba celý pohár sektu, rýchlo nalievam obom novú rundu, snažím sa skryť pred ňou miernu nervozitu.

Našťastie Barbora má vlastné záujmy, teda, ehm, Henryho. 

Nepočujem si vlastného slova, takže krížový výsluch nehrozí. Ale určite ma neminie.

Barbi sa posilní bublinkami, hodí hlavou smerom k hudobníkom, palec hore, volá ma tancovať.

„Nie, choď sama.“

„No tááák! Tanec žerieš, videla som, pridaj sa! On je tam, tancuje ako malý diabol! Poď, pokecáme potom! Je o čom!“

Barbi mi huláka do ucha... a bude krížový výsluch, viem to. Všetko videla, ustriehla, napriek okúzleniu Henrym ma stíhala sledovať.

„Prídem za tebou, musím si zavolať.“ Klamem nešikovne.

„Oki-doki, nájdeš ma na parkete, možno v náruči Henryho.“

Klbko hormónov zvané Barbi si vykračuje vpred, vlní bokmi a volá k sebe samčekov. Super!  

Dnes je teda noc! A to som vynechala darovaný Henryho song s mne nepochopiteľným textom... prečo mi ho venoval? Týmto sme si dávno prešli! Je to vôbec o mne, o nás? To nevyriešim sama, je nutné odchytiť umelca a podrobiť jeho výplod podrobnej analýze. Ale všetko poporiadku.

Chvíľkové víťazstvo, vyhla som sa tancu. Prečo vlastne? On je tam, jasne dominuje parketu, jeho profesionálne pohyby sa nedajú prehliadnuť. Ostatní len šliapu kapustu, bojovne rozhadzujú rukami, sem tam sa hodia ani ryba na suchu, imitujú...

Ale, ale, mladý dancer je hravý a teraz upustil od profesionality... hehe, tancuje ako okolie, prebral ich štýl. Že by chcel zapadnúť? Darí sa mu. 

Som gaper, horšie, som rubberneck, obyčajný čumil, nazízač. Nešla som tancovať zámerne, aby som mohla špehovať, holá pravda. 

Zvedavo hltám dianie okolo neho, žiadostivo číham na každý pohyb, mala by som sa hanbiť. 

Mala? Veď je tanečník a bez publika je stratený... no, keď si to takto povieme... dobre, som publikum a preto môžem slobodne porezať.

Ale ja viem presne čo som, cítim to... sliedič.

Excitovaný sliedič, zameraný na objekt záujmu. Čím viac vidím, tým mu hlbšie prepadám! Kurva drát! Čo to so mnou porobil?! 

To on ma zaujíma, dokázal sa mi dostať pod kožu za pár chvíľ! Priam sa trasiem zvedavosťou, chcem vedieť o ňom viac, nie viac, všetko! 

A pozor, zmena rytmu, pomalšie tempo, menej blikajúce svetlá... chalan otočil hlavu, zadíval sa mojim smerom, oči sa stretli. 

Obliala ma horúčava, ak ma zavolá do tanca, čo spravím? Nechcem tam, nemôžem, plne si uvedomujem ambivalentnosť hlavy a srdca. Som ako opantaná, nemôžem sa tomu poddať.

Nič o ňom nevieš... vraví kto? Hlava.

Zbláznené telo sa jej chechce a ťahá ma na parket. Ťahá, spolupracuje s dancerom na diaľku. Zadrapnem sa do čalúnenia, ešte odolávam... ale už dlho nie. Hypnotizovaná, treštím oči... čakám na jeho reakciu, na podnet, zavolanie, hoc len náznak... nič. Tancuje, díva sa mojim smerom...

Chce vôbec, aby som šla k nemu? Prečo nič nepodniká? Či je tak veľkodušný a rozhodnutie necháva na mne?

O, nie, nie! Tak toto už vonkoncom nie!!! 

Barbora sa vynorila z davu, razí si tanečným krokom cestu priamo k nemu. Zastala mu pri boku, dancer sa skláňa k nej, hlavy pri sebe. Zjavne obdrží jej krátku, bodavú inštruktáž! 

Sakra! Sakra, Barbora, nepleť sa mi pod nohy a nepomáhaj! Zasa to zle vypáli!

Kričím v duchu z plného hrdla, očami ju tlačím až do pekla. 

Prikývol súhlasne, venoval jej úsmev, roztiahol ruky, pozýva k tancu... a ona, beštia...

Tak na toto sa dívať nebudem! Schytím kabelku, telefón a vyštartujem nemieste rýchlo zo sály. Predieram sa davom, cestou neohrabane vrazím do chalana v dobrej nálade, uštedrím mu nechcený kopanec do členka.

„Hééj, mláďatko! Som ti k dispozícií celý, len buď jemnejšia.“ Opité oči našli vinníčku a hneď zareagovali.

„Ehm, sorry, nechcela som... dovolíš?“ Snažím sa ho zbaviť, vymaniť z jeho dosahu a nastupujúceho objatia.

„Počkaj, keď sme sa už takto stretli... pozývam ťa.“

„Díky, inokedy možno.“

„Nie inokedy. Teraz. Zranila si ma, bolí to. Takmer si mi zlomila nohu. Mám nárok na odškodné.“

Vysunie spodnú peru, vystrúha puppy eyes, či skôr ksicht budíka. 

„Preháňaš rád a často?“

„Nie a nie. Ale teraz mám príležitosť... tak si zapreháňam. Drink?“ 

Je už dotieravý, drží ma okolo krku, mierne balansuje, pripité telo ma používa ako kotviaci panel. Spotený, ruky lepkavé a páchne alkoholom. 

Musím preč, aj za cenu, že budem sviňa. 

„Ok. Čo takto... nič ťa nebolí, odchádzam, žiadny drink, pustíš ma hneď a uvidíme sa o pár hodín.“

Oči mu zasvietili, pritiahol si ma bližšie a ja začínam mať pocit nevoľnosti.

„Ok, žaburiatko. Kde ťa nájdem?“

„Daj mi tvoj telefón.“ Prikážem rázne.

Zamrká prekvapením, ale poslúchne. Povolí zovretie, okamžite využívam situáciu a hrabem sa na bok. Vyloví ho z vrecka, podáva, navolím slepo zopár náhodných cifier.

„Moje číslo.“

Spokojný, pripitý úsmev, sklenené oči skenujú display: „Ešte meno, žaburiatko. Ja som Kornel.“

„Wow, Kornel, nechaj si niečo aj napotom.“ 

Musím sa okamžite vypariť, odrbala som ho, môže sa prihodiť čokoľvek. 

Modlím sa, aby sme sa už nikdy nestretli. Situácia sa javí sľubne, už, už sa strácam, keď ma ešte raz stiahne späť, oblapí, zrazí nám hlavy dokopy a zahuláka na kamoša pri bare: „Nico, že je krásna!“

A skôr než sa spamätám, Nico s telefónom pri uchu sa otočí, široko usmeje, v mihu otvorí foťák, priskočí k nám a už vnímam len ostré svetlo blesku. Nestihla som si včas zdvihnúť ruky pred tvár.

Obaja sa chechtajú, Nico prikyvuje: „Krásna a už moja!“ Zašermuje mi telefónom pred nosom.

Nervózne sa vyšklbnem Kornelovi a konečne smerujem von, uši ešte zaregistrujú jeho výkrik: „O chvíľu zavolám, užijeme si.“

Do mrne! Takto sa nechať nachytať! Prečo som ja nezostala doma pri matike? Prečo? Lebo by ma Barbora uondala rečami. Zato teraz tancuje s chalanom, je v jeho náručí namiesto mňa... kruci, ani len jeho meno neviem! Kam sa ženiem, utekám? Pred čím? Kým? Už sa v sebe nevyznám.

Tak ma napadá, Henry sľuboval viacerých tanečníkov a bol tam len jeden. Čosi sa zmrvilo? Večer mám rozkúskovaný, viac nepohody ako spokojnosti. Takto som si to skutočne nepredstavovala.

Zastala som vo foajé klubu, je tu pomerne ticho, hudba dolieha iba okrajovo a ušné bubienky konečne hlásia pokoj. Hudba... hej, Henry už prestal hrať, živú kapelu vystriedal DJ.

Postavy poslušne čakajú pred toaletami, zopár mladých sa motá okolo, v tmavšom kúte sa ktosi muchluje. Vyhadzovač s nákladom prefrčí bokom, ktosi o chvíľu vonku tvrdo pristane na riti.

Zakotvila som pri okne, rozpálené čelo chladí sklenená tabuľa. Schovám  oči za viečka a okamžite sa mi vybaví spomienka na song od Henryho, na dance majstra, mladého chalana, ktorého meno bohužiaľ nepoznám...

Ale prečo mu nedať súkromné meno? Poďme sa chvíľku hrať.

Zjavil sa ako lúč, ako svetlo, prežiaril mi noc, ako svetlonos... áno, to je ono, svetlonos. Kto bol v mytológií svetlonos? Predsa Lucifer, hehe! Nie, Lucifer mi k nemu nesedí... aké máme ďalšie možnosti, slečna Ivica? Varianty? Ehm, prosím... Lucius, Lucian, Lucas, Louis, Luc...yes, to je ono LUKE. Presné, výstižné a sedí ako riť na šerbeľ. 

Takže Luke... môj súkromný Luke... štíhla postava, čierne nohavice, čierny opasok, strieborná, leštená pracka, tmavé kožené topánky... či tenisky? Nie, mali podpätok a matná čierna koža hádzala odlesky sálou. Úzke lýtka a mohutné stehná... stúpaj vyššie, Ivica... áno, holý do pol pása. Klasický trojuholník, úzky pás, široké ramená, vypracované svaly... ale nie tie rýchlené, kuracia z chemických bobúľ. Tieto boli poctivé, svalová hmota pevná, žiadne nadmerné množstvo, Pepek Námorník nehrozí, hi, hi.

Fakt... len svaly a šľachy... dominantné boli ramená a krk, akoby celé dni vláčil tony s predpaženými rukami a posúval vlakové súpravy zavesené na krku.

A chrbát, milé slečny, dámy, excitovaná Ivica a vôbec ženská časť planéty... tak ten je dokonalý, môže stáť modelom. Ani som netušila, že chrbtové svalstvo má toľko dielikov, každý jeden bol jasne čitateľný a vymakaný.

Len sa priblížiť, vystrieť ruku, vychutnať si horúci dotyk a prejsť prstami jemnúčko po dokonalej koži od krku, medzi lopatky a naháňať prúžok potu dole k bokom a nižšie a nižšie.

Hmmmmm...

Kruci, čo to plácaš?! Kto je tu klbko hormónov? Barbora, či ty? 

Štekla po mne vlastná hlava. 

Zavri zobák, tomu nerozumieš, ani za mak! 

Vracia úder moja duša, teda srdce... ehm... telo. Nalejme si čistého vína. Je to moje telo, ktoré zoširoka opisuje Luka, to ono si všimlo každý detail, vrnelo blahom pri ladných pohyboch tanečníka. Napojilo nás na spoločnú vlnu a vtiahlo ma do terajšej situácie. Je to tak, staré klišé potvrdené... preskočila iskra. 

Ladné pohyby tanečníka? No áno a graciózne zároveň. Mačacie...

Mačky milujem, sú slobodné, vládnu dokonalým pohybom, odvážne a city odkryjú iba vyvoleným. Vystačia si samé, túlajú sa tajomnou nocou, vždy v strehu, precízne inštinkty, presný odhad, šetrenie energiou, majstri lovu.

Čo mačka, to tichý nezávislý predátor, zabijak a pôžitkár! Hej, pôžitkár čo dokáže naplno užívať oddych a na vrchole blaha začne priasť.

Roky rokúce som mala mačku po boku a keď začala priasť, priam sa mi rozsvietilo vnútro, rozžiaril svet a pozitívna energia mi zaliala dušu. A moje mačky to vedeli, cítili prepojenie so mnou.

Vždy ma to tiahlo k mačkám... a pri pohľade na tancujúceho Luka...

vidím a cítim mačku.

Prudko otvorím oči. Toto odhalenie mi takmer vyrazilo dych!

Pre Kristove rany, nikdy som nič podobné necítila pri ľuďoch! Ako je to možné?! Čo má Luke spoločné s mačkami? Čím sa líši od ľudí? 

A ešte čosi... počula som z jeho úst zatiaľ iba jednu vetu - „Ok, only for you. Later, kitty.“

Povedal mi kitty! Som pre neho mača, cica? Je to náhoda, či to vraví do radu všetkým, niečo ako generálne oslovenie?

Zíram von do tmy, zmätená, strácam pojem o čase a okolí. O to viac sa preľaknem, keď sa ma ktosi dotkne na krku. Priam sebou šklbnem a zvrtnem sa v mihu na opätku.

Henry stojí za mnou, milý úsmev, tichá otázka: „Sorry, nechcel som ťa vystrašiť. Ale... kam sa mi stratila moja múza? Prečo si tu sama a podopieraš čelom oblok?“

Len vytresnem: „Stratila som sa ti v mačkách!“

„Ehm... čo prosím???“ Henrymu vyletia kukadlá až na vrch hlavy. Zjavne nechápe obsah, ani formu môjho oznámenia. Ech, zasa som prestrelila.

Jeho oči žiadajú vysvetlenie a mňa čaká pár krušných chvíľ...

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 3. part: