OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 4. part

08.07.2013 (14:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1086×

4. part

Vždy ma to tiahlo k mačkám... a pri pohľade na tancujúceho Luka...

vidím a cítim mačku. 

Prudko otvorím oči. Toto odhalenie mi takmer vyrazilo dych! 

Pre Kristove rany, nikdy som nič podobné necítila pri ľuďoch! Ako je to možné?! Čo má Luke spoločné s mačkami? Čím sa líši od ľudí? Čo ušlo mojej pozornosti?

A ešte čosi... počula som z jeho úst zatiaľ iba jednu vetu - „Ok, only for you. Later, kitty.“

Povedal mi kitty! Som pre neho mača, cica? Je to náhoda, či to vraví do radu všetkým, niečo ako generálne oslovenie?

Zíram von do tmy, zmätená, strácam pojem o čase a okolí. O to viac sa preľaknem, keď sa ma ktosi dotkne na krku. Priam sebou šklbnem a zvrtnem sa v mihu na opätku.

Henry stojí za mnou, milý úsmev, tichá otázka: „Sorry, nechcel som ťa vystrašiť. Ale... kam sa mi stratila moja múza? Prečo si tu sama a podopieraš čelom oblok?“

Len vytresnem: „Stratila som sa ti v mačkách!“

„Ehm... čo prosím???“ Henrymu vyletia kukadlá až na vrch hlavy. Zjavne nechápe obsah, ani formu môjho oznámenia. Ech, zasa som prestrelila.

Jeho oči žiadajú vysvetlenie a mňa čaká pár krušných chvíľ...

„No, totiž, aby si rozumel. Bola som zamyslená, vpadol si mi rovno do... heh...“ Ako to povedať a nevyznieť ako úplný blázon.

„Do čoho som rovno vpadol? Ivica.“ Henry trpezlivo čaká, nakláňa hlavu mierne na bok a čaká. Toto pôjde z tuha.

„Do myšlienkových pochodov, analýzy... nečakaného objavu.“ Hu, je to vonku, to musel pochopiť. Bola som exaktne presná.

„Dievča moje, až sem som to doteraz vedel. Stál som za tebou peknú chvíľku, celý čas si sa ani nepohla, hlava opretá o sklo, oči zavreté, labužnícky úsmev na perách a až tesne ku koncu si vytreštila oči. Je mi jasné, že ti hlava šrotuje... ale niečo sa deje. Si iná. Síce som ťa dlho nevidel, ale dosť dobre ťa poznám. Takže?“ Obíde ma bokom, oprie sa ležérne o parapetu, zloží ruky na prsia a čaká. Zasa čaká.

Je čas na zmenu a protiútok, nenechám sa zatlačiť do rohu. 

„Takže, keď už sa pýtaš, ako sa mi páčil váš mini koncert a song čo si mi venoval... mno, muzika super, inovatívna, plná života a mala fakt iskru. Henry, čo ten text v mojom songu? Som zmätená... písal si ho sám, vážne pre mňa?“ Zabodnem oči do súpera.

Henry sa ošije, mierne skriví ústa: „Áno, sám a pre teba. Dlho sme sa nevideli, chýbaš mi... a nielen ako kamarátka. Ivica, ja sa nevzdávam, nie ľahko, som srdcom južan, nezabúdaj. Moje city sa nezmenili, ani po tvojom tvrdom odmietnutí. Stále ťa ľúbim a chcem. Veľmi.“ 

Ááááá! Kurva drát! To je večer! Čo je moc, to je veľa! 

Štipľavo zakľajem v duchu, bojovne vystrčím bradu vpred.

„A je to tu znova! Už sme si to dávno vysvetlili, všetko na rovinu... teda ja tebe. Henry, prosím, musím túto tortúru zasa podstúpiť? Asi hej. Chceš to v plnej kráse, alebo ti postačí matematický výcuc? Summa summarum aj ja ťa ľúbim, ale ako brata. Nič viac. Prosím, už to akceptuj. Ne vi e jasno?“ 

Henry vzhliadol, široký úsmev: „Pamätáš si ešte macedónske slovíčka? Ok. Toa mi e jasno. I da gi napravi jasno deka te sakam kako žena, ne kako rodena sestra, i jas ke prodolži da se čeka za vas.“

Koniec vety už šepká a v zásade melie to isté dokola. Ľúbi ma ako ženu, nie ako sestru a bude naďalej na mňa čakať. 

Nemám odpoveď, týmto sme si už prešli a zrejme pomôže iba trvalé odlúčenie a nulový kontakt. Tak len ticho stojím a krotím pobúrenie, čo vo mne narastá, už som sa rozhodla.

„Ivica, nerob to, prosím.“

„Čo?“

„Chceš ma od seba odstrihnúť, cítim to.“

„Hej? Máš sonar v mojej hlave? Trošku desivé, ale čítaj potom celú pravdu a nie len torzo, čo ti vyhovuje. Nemám s tebou spoločnú cestu a tvoje čakanie je zbytočné. Výsledok ťa nepoteší a mňa žerie už teraz, že mrhám tvojim časom! Sakriš, si prototyp muža pre väčšinu žien, tak hľadaj poriadne, nedrž celibát. Neodstrihnem ťa pod jednou podmienkou a tú dobre poznáš.“ 

Wow, brzdi, Ivica, odmietaš ho, tak neútoč zbytočne. 

„Si nádherná, neodolateľná a ja si nemôžem pomôcť. Priťahuješ ma, stojí ma to obrovské množstvo sily držať si odstup. Vážne, chcem ťa... ale nie ako hračku na sex, takých mám dosť. Ivica, pochop, ja s...“ Nedokončil.

„Henry! Si kompletný? Meškáš, máme už znova hrať, ďalší nástup, padaj za klávesy.“

Kolega z kapely vbehol do foajé ako tajfún, navrešťal na frontmana, podupkáva pri nás, meria si ma zlostným pohľadom.

„Ok, nevrč a vráť sa, som tam hneď.“ Pobúrene prskol Henry, kolega neochotne zahol za roh.

„Mlč, nepokračuj. Už si povedal i zaspieval dosť, až zbytočne veľa.“ Utnem ďalšiu konverzáciu v zárodku.

„Dobre, ale te sakam i jas pacientot. Bye.“ Henry prejde opäť do macedónčiny, venuje mi intenzívny južanský pohľad plný vášne a vzdiali sa ku klávesám. 

Bye. Css, trpezlivá som aj ja. Len komu to dlhšie vydrží?

Nu i što teper, kak daleje? Pre Boha, mne už hrabe z tohto nemožného večera, či noci! Kladiem si rečnícke otázky v ruštine.

Obzriem sa práve včas a skryjem za pútač. Klbko ľudí sa vytackalo z klubu a mieria k východu. Vlečú si opitého Kornela so sebou a Nico poskakuje okolo, fotí o dušu. 

Závislák! Čo robí s fotkami? Zasa sa nájdem na FB? Do riti!

Ech, technika nám ukradla súkromie. Toľko dôkazového materiálu na webe, fotiek, videí... bŕŕ. Že vraj, keď sa pohybujete pešo po NY celý deň, nasníma vás 5000 kamier a vedia vám zdokumentovať každú minútu. 5000? Blbosť... ale keď sa pohybujete priemerne 5 km/hod. a motáte sa 12 hodín NY, to máme 60 kilákov, vezmime do úvahy hustú zástavbu NY, výškové budovy a každá z nich má aj desiatky kamier + mobily, foťáky, satelity, policajné hliadky, doprava, taxíky. To nie až tak veľa, či som len povrchne zaznamenala vstupnú informáciu, bolo to 15 000?... a kto vraví, že na všetkých záznamoch sme kvalitne nasnímaní?

Ježiši, ja stále stojím za pútačom a rátam nezmysly. Barbi, máš recht, som kockatá hlava. 

Ozaj, Barbi! Naposledy tancovala s mojim súkromným Lukom!

What´s new?

Polnoc sa blíži, Henryho kapela už zasa tlčie do nástrojov...

Osmelím sa nazrieť. Čašník Peter pobehuje, roznáša pitie i pamlsky. Bujará mládež hopsá, juchá, svetlá sa mihocú o dušu.

Zaujímavé, náš stôl s Barborou je opustený a sekt s pohármi na svojich miestach. Oriešky ani olivy nikto nevyžral... pardon za výraz, ale mám zlé skúsenosti z minulých čias. Keď necháte opustený drink, či jedlo, zmizne vám celé, alebo podstatne zmenší svoj objem. 

Fuj, z toho sa už nenapijem, neverím nikomu. 

Oči postupne paberkujú osadenstvo, hľadám dance majstra, hľadám Luka. 

Heh, páči sa mi meno, ktoré som mu sama pridelila... ešte stále neviem ako sa naozaj volá! Ale nervozita ma opäť nachádza, žalúdok sa zhupol úzkosťou a napätím.

Kde si Barbi? Jasné, trsá poblíž kapely, plavné kroky k Henrymu. Ide po ňom a komuže máva? 

Na pódium vystúpila štíhla postava celá v čiernom, odmávala Barbine, pristavuje sa pri všetkých muzikantoch, čosi dohovárajú a zrazu záblesk pracky opasku! 

Luke! Už ho spoznávam, vynoril sa ako duch. Kruci, aj na diaľku mu čierna sluší. To chce drink a poriadne veľký. 

A zasa dolu z pódia, pritancoval k Barbine, pár krokov spoločného tanca... už sú kamaráti! 

Au, to bolí! Predbehla ma a sama si za to môžem. 

Tak neseď na riti a niečo sprav! Choď konečne tancovať! 

Prskla po mne moja hlava a telo samozrejme súhlasí, bláznivo prikyvuje.

Ok, je čas spoznať Luka osobne! 

Odhodlane vstávam, lenže v zornom poli sa zjavil Peter, zastal mi cestu, tak sa zveziem späť na stoličku. Plné ruky nápojov, očividne čosi hľadá.

„Prepáč, mám toho veľa, Ivica. Tuto. 2x vodka Ciroc a romantické písmo na servítke. A aby som nezabudol, všetko zvyšné z dnešného večera je na Henryho. Mám príkaz.“

„Ja som si nič neobjednala.“ Zavrčím.

„Viem, to ti posiela tamten gentleman.“ Peter sa zvrtol, ukazuje krížom cez klub do tmavého kúta. Ale chybička sa vlúdila, nikde nikto.

„Kde je zas ten chlap? Celý večer sa presúva. Tam, pri bare. Prosím.“

A Peťko dvíha zvyšné objednávky, pripravený odísť.

„Počkaj. Poznáš ho? Čo je zač?“

„Nie. Je tu nový a ja ho vidím po prvé. Je zatiaľ sám, mierne nasáva, trošku tancuje, príležitostne hodí slovko s okolím. Checkuje baby a vybral si teba. Sorry, musím ísť. Keby dačo, máme tu ochranku.“

„Ešte chvíľku. Henry spomínal viacerých tanečníkov a je tu len jeden. Prečo?“

„Pokiaľ mi siahajú informácie... boli tu štyria vrátane toho mladého na parkete, ale dajako im skolaboval day runner a museli sa rozdeliť na poslednú chvíľu. Pre teba ostal on. Je dobrý, že?“

„Je a sakramentsky! Dík.“ Pri hodnotení Luka sa rozžiarim ako elektráreň na plný výkon, širokánsky úsmev, kútiky úst sa mi takmer spoja vzadu na hlave.

„Heh, vidím!“ Peter sprisahanecky žmurkol, tiež vyceril dokonalé biele zuby a odplával. 

Ou, zasa som bola nemiestne priama?

Ešte že sa poznám s čašníkom, tak dokonalý prehľad o hosťoch má len on. Ako sprostredkovateľská kancelária by sa neuživil. Práve mi gentlemana pri bare znechutil.

Ale to sú mi veci, dnes som v kurze.

Dva poháre chladenej vodky, citrón a preložená servítka.

Chvíľku zaváham, zasa pozriem k baru a chlapík čaká. Kývol hlavou na pozdrav, zdvihol svoj pohár, trpezlivo čaká. Je dosť ďaleko, nič o ňom neviem odčítať.

Ale som zvedavá baba, ruka čiahne po servítke... a chlapík sa víťazne usmieva. 

Do riti! Bola to chyba? 

Ou, pán je romantik? Zaostrím na text: „Smiem sa pridať a vychutnať si lákavý drink spolu s tebou? Andy.“  

Pán je romantik, ale drzý a dvojzmyselný. Chce si vychutnať mňa, či drink spolu so mnou? Nie, pane, práve ste si zabuchli vachrlaté dvierka ku mne. 

Podvedome hľadám pomoc u priateľky, ale Barbi tancuje o dušu.  

Luke... zasa zmizol. Nikde ho niet. Ako to robí? Je to možné?

Peter obsluhuje na druhej strane klubu... budem to musieť vybaviť sama. Už mám dnes večer za sebou jedno nechutné stretnutie s pripitým Kornelom a práve vyrážam v ústrety ďalšej nadrbanej hlave.

Neochotne drapnem obe vodky do servítky, smer vyškerený pán pri bare.

Aleže, aký spokojný týpek? Neteš sa predčasne, holúbok!

Zrátané, podčiarknuté, sivodňia véčerom ja magnit na neprijáteľnosti. Zasa ruština? Kde ju beriem? Ale azbuka vraví pravdu, dnes večer som magnet na problémy. Čo už... 

Týpek sa slastne zamrví na barovej stoličke, ako osa na bonbóne, predvádza dokonalý chrup, oči plné alkoholu planú víťazstvom.

He is the king of the night! Vybral si samičku, podhodil jej kvapku moku a teraz k nemu prichádzam, poslušná, odovzdaná, tichá, s hlavou až pri zemi. 

Vážne, toto všetko mi hovorí reč jeho tela.

Moment zaváham, nepáči sa mi, moje inštinkty ma varujú, niečo tu nehrá a tlačí ma späť, ale slušná výchova preváži a pristúpim bližšie.

„Ehm... Andy, ďakujem za pozvanie, ale neprijímam ho. Tu sú tvoje vodky i drzá otázka.“  

Prisuniem všetko pred neho a už sa mu mení mimika, tušené sa stáva skutočnosťou.

Samoľúby samec s egom ako Lomnický štít nie je schopný uznať porážku, len výhru, alebo boj.

„Čo? Akože neprijímaš? Veď si chmatla po servítke okamžite a teraz robíš drahoty?! Čo to hráš? To je súčasť dajakej novej reality šou?“

„Možno tvojej, Andy. Nezvyšuj hlas, aj napriek hlasnej hudbe ťa dobre počujem. Takže, díky, rada som ťa spoznala.“

„Nie, nie, zlatíčko, poď späť! To si vyjasníme.“ 

Hulvát jeden! 

Mrštne sa naklonil, šikovne ma schytil za pravé zápästie, pritiahol k sebe a uväznenú ruku mi schoval pod pult.  

Taká drzosť! Bolesť prešovaného kĺbu je dosť veľká, adrenalín mi už prúdi krvou... odhadujem možnosti protiútoku. Sú mizivé, voľnou ľavou rukou nič nedokážem, jednak je slabšia, jednak nemám miesto na náprah, úder. Rozkrok si prezieravo kryje... môžem tak škriabať tvár, kričať a vyrobiť scénu. Ale ešte nie, hoci je drzý chuj, dostane ešte jednu šancu.

„Au, Andy, bolí to! Pusť.“

Povýšenecky sa mi vysmeje do tváre, ovanú ma alkoholové výpary, keď mi vraví do líca: „To mám rád... bolesť... aj tvoju bezmocnosť. Pôjdeme teraz spolu ku mne. Niečo ťa priučím o bolesti. Toto celé vypi! A žiadne scény cestou von!“ Prisunie mi svoj pripravený pohár, zrejme s dajakou omamnou drogou. 

Kurva drát! Really? Hajzel jeden! Je mazaný, má to premyslené, zatiaľ si nikto nič nevšimol. Takto chytá obete?! 

Hlava vyhodnotí situáciu v môj absolútny neprospech. 

Tak teraz som sa už zľakla naozaj. Nedám sa odvliecť úchylom.

Prvý a posledný pokus o oslobodenie a potom spustím sirénu. Budem vrešťať ako Viktorka u splavu. 

Moment prekvapenia, aktivizujem svaly, chystám sa z celej sily trhnúť väznenou rukou aj za cenu, že si vykĺbim rameno...

...keď náhle nasajem korenenú kolínsku, dostredivé nervy rýchlosťou blesku podsunú novú informáciu mozgu, synapsie zablikajú a mne sa vráti pozitívna odpoveď, rozsvietim sa poznaním.

Luke! Kde je? Ešte ho nevidím, ale cítim... jasne cítim jeho osobný odér a navyše moje vybičované telo bolesťou, adrenalínom a nebezpečenstvom je teraz vysoko citlivé.

Sláva, sloboda sa blíži. 

Zavibrujem ako sonar, Luke mi prichádza od chrbta a zdanlivo ležérne prehodí: „Kitty, problém?“ 

Ach, ďakujem ti, Bože, najkrajšie dve slová večera!

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 4. part: