OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 13.

30.01.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1230×

Časť 13.

V Sarrenovi doslova vrel každý kúsoček zlosti a nenávisti, ktorý v sebe ukrýval. Všetko, čo ho frustrovalo už dlhých pätnásť rokov, odrazu akoby túžilo vyplávať na povrch. Jedna jeho časť s tým bola zmierená, druhá to dokonca vítala. So zavrčaním sa otočil na päte a len čo sa za ním zatvorili dvere na kancelárii, priskočil k tomu chlapíkovi, rukou ho schmatol za krk a prirazil ho ku stene. Už ho nebavilo predstierať, že je civilizovaný, keď jediné, po čom túžil, bolo zmocňovať sa s pomstiť sa. Lilly bola vždy jeho, celý život. Ako jediný celé roky vedel, že žije. Porušoval kvôli nej pravidlá a radšej by sám seba zabil, vrhol by sa do najhlbšej rokliny len kvôli tomu, aby ju zachránil. Len aby sa uistil, že ona prežije.

„Kto si a čo od nej chceš?“ vybafol naňho bez obalu, len okrajovo vnímal, že vedľa neho stojí jeho vlastný brat a máva rukami ako nejaký prekliaty pelikán.

Muž sa zasmial. „Som Adrian, chlapče, a musím povedať, že moja matka neklamala. Vy ochrancovia si skutočne dávate pozor na svoje ženy. Ale neboj sa, mohol by som byť jej otec, nemám záujem ju dostať do postele. To by bol incest.“

Prudšie ním udrel do steny, až sa obraz, visiaci neďaleko, otriasol. „Prestaň ma kŕmiť týmito sračkami. Čo od nej chceš?“ Na dôkaz toho, že skutočne neklame, ešte viac upevnil svoje zovretie. Otvorene ho tam škrtil a bolo mu to jedno. Nebude to prvá krv, ktorú prelial kvôli ochrane tých, ktorých miloval.

„Ak ma zabiješ, nikdy sa to nedozvieš,“ pripomenul mu Adrian bez dychu. Sarren naňho prižmúril oči, niečo v ňom odmietal ustúpiť.

Na ramene mu pristála ťažká ruka. V zápale svojej nedobytnosti zabudol na fakt, že s ním v miestnosti bol aj jeho brat. Vedome ho presunu na druhú koľaj, aby sa mohol sústrediť. „Sarren, pusť ho. Povedal som ti, že je to jej strýko.“

„Aj keby mal svätožiaru a tvrdil, že je samotný pápež, neznamenalo by to, že by som ho nepreveroval.“ Slová pretisol pomedzi zuby. Horúčosť v ňom bublala ako láva vo vulkáne pripravenom pochovať všetko vo svojom okolí do hrobu, z ktorého niet úniku.

Lucian zosilnel svoje zovretie. „Nepovedal som, že sa nemáš pýtať. Len to rob ako civilizovaný človek. Prosím ťa o to ako tvoj brat.“

Trvalo dlho, kým mu jeho slová prenikli až do mysle. Niečo v ňom, zabudnutá, hlboko potlačená spomienka, mu pripomenula dobu, keď ich role boli obrátené. Keď Lucian takto držal nejakého chlapíka pritlačeného ku stene len preto, lebo si dovolil položiť ruku na jeho milovanú Asasiu. A pritom sa nakoniec ukázalo, že to bol len poštár, ktorý jej doniesol balíček s vecami, ktoré si objednala. Ale keby tam vtedy nebol Sarren, ten chudák by bol teraz už mŕtvy, pretože Lucian by ho bol zabil bez ohľadu na to, či by poznal pravý dôvod, prečo za Asasiou prišiel. Bolo ťažké uvedomiť si, že sa správa v podstate rovnako.

So znechutením povolil svoje zovretie na jeho krku a nechal ho skĺznuť po stene, až sa zase mohol pokojne postaviť na nohy. Premeral si ho pochybovačným pohľadom,. „Máš pol hodinu.“

Adrian prikývol, rukou si masírujúc krk. „To mi bude stačiť.“

Sarren len neochotne kývol smerom k stolu, aby sa spolu usadili. Počkal, kým sa jeho oponent pohodlne zložil do jedného z kresiel, aby sa hneď na to on posadil za vrch stola. Kývol bratovi, aby zaujal miesto po jeho pravici, ale on len pokrútil hlavou a postavil sa zaňho. Očividne mu neveril natoľko, aby ho nechal len tak posedávať pri mužovi, ktorého chcel ešte pred sekundou zabiť. Lucian bol múdrejší ako sa na prvý pohľad zdalo.

„Tak hovor.“

Opäť len prikývol. „Ako som povedal Lilly, som jej strýko, alebo aspoň nevlastný, keďže ja a jej matka nemám rovnakých otcov.“

„Takže ty si synom jej zmiznutej babičky. Mal by som tomu veriť?“

Pokrčil ramenami a ruky, ktoré mal doteraz položené na stole, si zložil na nohy. Očividne bol z neho nervózny. Nečudoval sa mu. Ak vyzeral aspoň z polovice tak diabolsky ako sa cítil, tiež by sa obával.

„To je už na tebe, či mi budeš veriť alebo nie. Každopádne pravdou ostáva, že ja a moji dvaja starší bratia sme jej potomkami. Po tom, ako odtiaľto utiekla, vydala sa za obyčajného človeka v snahe utiecť svojej minulosti. Bohužiaľ sa mi podarilo ako jedinému zdediť niečo z jeho nadania.“

Sarren si založil ruky na hrudi. „Takže si polovičný Terr.“

„Vycvičila ma matka,“ povedal s miernym kývnutím hlavy. „Ale neprišiel som sem kvôli tomu. Pred dvomi týždňami moju matku niekto zrazil autom. Nikto nepochybuje o tom, že to bol očividný zámer, hoci úrady to vyhodnotili ako obyčajnú nehodu. V umelom spánku potom žila ešte takmer tri dni.“ Trasľavo sa nadýchol a krútením hlavy sa snažil zahnať slzy plné bolesti, ktoré sa mu tisli do očí. „V jej pozostalosti bol list napísaný jej rukou adresovaný mne, v ktorom mi všetko vysvetlila.“

Sarren pocítiť chvíľkovú ľútosť nad smrťou jeho matky, ale rýchlo sa toho pocitu striasol. To už boli ich osud. Často zomierali v takmer bezdôvodných nehodách len kvôli tomu, že kráčali po chodníku samoty. Aj pre tento dôvod pred rokmi založil Nex a ak to bude v jeho moci, postará sa o to, aby bol otvorený aj po jeho smrti – pre ostatné generácie. A hlavne pre jeho dcéru a milovanú Lilly.

„Znie to, akoby očakávala, že sa jej niečo stane.“

Adrian sa tváril, akoby mu stúpil na otlak na nohe. Trafil do čierneho. „To napísala aj v tom liste. Vraj na to čakala celé roky.“ Odkašlal si, aby vytriasol emócie, ktoré mu strašili v hlase. „Keď som vyrastal, niekoľkokrát mi rozprávala o tom, ako bola prinútená odísť zo svojho domova, ale až teraz som sa dozvedel skutočný dôvod. Rozprávala mi o svojom strážcovi, o mužovi, s ktorým bola kedysi zasnúbená. Bol to Stephan Morgan.“

Sarren stuhol pri vyslovení toho mena a rovnako aj jeho brat. Len spomienka na toho prekliateho muža ho nútila triasť sa. Kvôli nemu takmer vymreli Diellovia. Temné doby spred niekoľkých desaťročí boli pre niektorých stále akoby v živej pamäti. Hlavne pre tých, ktorí splývali so svetlom.

„Ten muž je mŕtvy už takmer tridsať rokov.“

„Ale vie niekto z vás, prečo ho vlastne moja matka odmietla a radšej sa odsúdila na život vo vyhnanstve a ešte k tomu po boku človeka?“

„Nie je teraz už jedno? Po toľkých rokoch?“ skonštatoval Sarren.

Adrian sa zamračil. „To, bohužiaľ, nie je. Moja matka obetovala všetko, aby sa pred tým mužom ochránila. Krátko pred ich svadbou ju podviedol. Meno tej ženy sa nikdy nedozvedela, ale vedela, že si ju chcel zobrať. Zrušil zasnúbenie s mojou matkou a odmietol ju ako jej strážca,“ prehovoril a každým jeho slovom bolo v miestnosti viac desivejšie ticho. „Moja matka sa z trucu zaplietla s Valeriinim otcom. Mala iba sedemnásť, keď sa to všetko zomlelo. No Stephan jej nedal pokoj, prenasledoval ju a vyhrážal sa jej. Hoci ju opustil kvôli inej, zlomil kvôli tomu najposvätnejší sľub ochrancu, myslel si, že má na ňu nárok. Že je jeho majetkom. Preto po pôrode utiekla. Presekla všetko, čo ju pútalo k tomuto životu a odsťahovala sa, hoci jej pukalo srdce. V Kanade našla chlapa, ktorý jej za pár stoviek vyrobil novú identitu. Dala sa dokopy s mojim otcom, obyčajným smrteľníkom, aby všetkých ochránila. Nepodarilo sa jej to.“

Sarren potriasol hlavou. Bolo preňho takmer nepredstaviteľné, že by sa niekto dobrovoľne vzdal ženy, ktorú mal ochraňovať. Preto aj vznikli funkcie strážcov. Po čase všetci zistili, že bolo takmer nemožné držať sa od ich vyvolenej ďalej. Takmer ich fyzicky bolelo, keď s nimi nemohli byť v kontakte. Preto Nick tak kvôli smrti Claire trpel. Akoby zomrela aj polovica z jeho srdca, nielen ona.

„To je smutné, ale ako som už hovoril, Stephan je mŕtvy. Zabitý a spopolnený a dokonca rozprášený niekde v oceáne. Je zbytočné rozmýšľať o tom, čo bolo kedysi.“

Adrian prikývol a s povzdychom zvesil hlavu. „Za iných okolností by som s tebou rád súhlasil, ale bohužiaľ nemôžem. Moja matka totiž vedela niečo, čo nikto iný. Žena, s ktorou sa vtedy Stephan zaplietol, bola tehotná a neskôr porodila syna. Obaja to prežili a hneď krátko na to ako by sa po nich zľahla zem.“

V miestnosti sa ozvalo niekoľkonásobné zalapanie po dychu. „Chceš povedať, že...“

Kývol na súhlas. „Ten muž, nech už je ktokoľvek, má na svedomí to, čo sa stalo Lilly a jej rodine. A rovnako má na svedomí aj istú Mayu, aby sa všetko stalo presne tak, ako plánoval. Teraz je na stope Lilly. Prečo ju ešte nezabil, to neviem. Ale hneď, ako som sa to dozvedel, vybral som sa sem, aby som ju ochránil. Očividne som bol naivný, keď som si naše stretnutie predstavoval inak,“ dodal s pokrútením hlavy.

„Lilly nemôže za to, ako sa správa. Videla zomrieť celú svoju rodinu. Prežila len náhodou,“ okamžite začal ju začal obraňovať Sarren.

„Nezáleží na tom, ako na mňa reagovala, aj tak ju budem ochraňovať.“

Sarren sa naňho zamračil a rýchlo sa vyšvihol na nohy. Lucianova ruka mu opäť pristála na ramene, ale bolo mu to jedno. Ten chlapík neustále zachádzal do miest, kde by nemal.

„O Lilly sa postarám.“

So zdvihnutými rukami pokrútil hlavou, aby ho uistil, že nemal v úmysle nijako ho uraziť. „Pozri, ja naozaj chápem puto, ktoré medzi sebou máte a aj to, že ju budeš ochraňovať bez ohľadu na to, či budeš umierať alebo ťa ona bude nenávidieť. Lenže ty a tvoji ľudia nemôžete byť všade. A ja mám, na rozdiel od vás, k dispozícii hneď niekoľko mužov, ktorých nikto z vašich nepriateľov nepozná.“

Sarren sa nahol dopredu, aby mu zakrútil krkom – tentoraz by to už dokončil -, keď sa mu bratove prsty zaryli hlboko pod kľúčnu kosť, až nedobrovoľne zasykol od bolesti.

„Sarren, on má pravdu. Potrebujeme pomoc.“

Už-už sa nadychoval, že mu na to odpovie niečo nie práve slušné, keď vtom sa rozrazili dvere a dnu ako víchrica vletel Tom a za ním ešte niekoľko jeho zamestnancov z baru, Barb so založenými rukami stála hneď za ním. A všetci vyzerali až podozrivo naštvane.

„Čo je? Nevidíš, že tu máme poradu?“

Tom pokrútil hlavou a v očiach sa mu blýskalo. „Bolo by mi jedno aj keby si tu na pohárik kávy pozval dánskeho kráľa s celou jeho rodinou, toto je dôležité.“ Keď otvoril ústa k odpovedi, zodvihol ruku, aby ho zastavil a sám pokračoval: „Tá tvoja kvetinka pred pár minútami nasadla k Raphaelovi do auta. Myslel som si, že by ťa to mohlo zaujímať.“

S tými slovami jeho svet vybuchol do oslepujúcej červenej žiary nikde nekončiacej zúrivosti.

***

Kaya zaryto mlčala počas celej cesty na druhý koniec mesta. Keď sa ako-tak dokázala upokojiť a odtlačiť všetko do úzadia, sama seba sa pýtala, do čoho sa do zase dostala. Prečo bola taká naivná a hneď k nemu sadla do auta? Áno, bola zúfalá a dosť rozhádzaná, keď sa Raphael ukázal, takže jeho ponuku takmer bez zaváhania prijala, ale aj tak. Nikdy nemala samovražedné sklony, hoci si niektorí ľudia v jej okolí mysleli niečo iné. Hlavne keď videli, čo všetko dokáže do seba naliať, keď sa chce vážne opiť, alebo ako vyzerajú niektoré jej posteľové aktivity.

Lenže to všetko boli nevyhnutnosti; veci, ktoré robila zo svojho vlastného presvedčenia, aby sa udržala v normálne. A hlavne aby dokázala nejako spojiť to svoje rozbité telo a hlavne polámanú dušu – teda, ak nejakú vlastne mala. Ale ešte nikdy, nikdy sa takto nevystavila riziku, hoci tento muž patril k jej minulosti. A to bol ten problém. Teraz už nebola Lilly, to malé, veselé dievčatko. V týchto dňoch bola Kaya, bezohľadná a chladná. Nikto ju nikdy nekonfrontoval o jej minulom a značne pohnutom živote. Dnes sa to však zmenilo. Zjavili sa dvaja muži, ktorí bez problémov určili, kto je. Ako sa to dozvedeli?

Jej nahnevané myšlienkové pochody náhle prerušilo uvedomenie si, kde vlastne mieria. Nevenovala tomu pozornosť a keď Raphael nejavil známky toho, že by si s ňou chcel o niečom pohovoriť, mlčala. Preto sa ponorila sama do seba a snažila sa dostať do svojho chladného a ironického normálnu. Takže si ani neuvedomila, že miesto toho, aby zamierili k časti mesta, kde boli všetky štvor a viac hviezdičkové hotely, vydali sa na úplne opačný koniec. Tam, kde by sa asi ani ona nevybrala sama. A ešte k tomu v noci. Mimovoľne jej ruka zabehla k puzdre so zbraňou.

„Prepáč tú malú obchádzku, ešte si musím niečo zariadiť,“ povedal, akoby čítal jej myšlienky.

Nijako nereagovala a aj naďalej pozorovala skupinky príliš mladých ľudí, ktorí nevyzerali, že to, čo popíjali, bola práve voda a to, čo fajčili, obyčajný tabak. V duchu touto štvrťou pohŕdala, hoci tu pred niekoľkými rokmi rada chodila. V období, keď sa nedokázala vyrovnať s tým, čo cítila a videla v snoch, hľadala útechu medzi týmito polorozpadnutými domami. Nebola na to pyšná, ale nemala na výber. Každý s dostatočne veľkým mozgom vedel, kde zohnať drogy od výmyslu sveta. Na predávkovanie tu zomrelo viac ľudí ako na celkom území Spojených štátov. Lenže dílerov nikdy nikto nechytil.

Keď auto odrazu zastalo na krajnici, s prižmúrenými očami zoskenovala všetko, čo dokázala vidieť. Bola to opustená ulička, kde stál jeden celkom dobre vyzerajúci dom. V okolí však bolo príliš veľa objektov, za ktoré by sa dokázal ukryť ktokoľvek, kto nemal práve najlepšie úmysly. Násilne to potlačila do úzadia. Mala by aspoň na niekoľko minút prestať premýšľať ako agent.

„O pár minút sa vrátim. Nevychádzaj z auta. Má zatemnené sklá, takže nikto nezbadá, že tu sedíš.“

Nezaujato kývla hlavou, no na krku ju mrazilo, akoby ju niekto pozoroval. Čo, podľa jeho slov, bolo nemožné. Periférnym videním sa snažila zaregistrovať každý, hoci aj ten najmenší, pohyb, ešte stále nerozhodná o tom, či ju sem Raphael priviezol len čírou náhodou alebo mal postranné a nie práve najlepšie úmysly. Násilne tú myšlienku striasla. Kedysi, pred rokmi, jej otec povedal, že Raphael je jeden z mála ľudí na svete, komu by zveril do rúk ich bezpečnosť. Lenže to bolo predtým, než mu niekto prevŕtal telo olovom.

V ušiach sa jej ozval zvuk zabuchnutia dverí. A potom ďalších. To znamenalo, že nech za volantom auta sedel ktokoľvek, kvôli čiernej prepážke to nedokázala určiť, vystúpil so svojim pánom a robil mu ochranku. A auto nechal len tak napospas. Odomknuté. To bolo podozrivé.

Podvedome sa obzrela a keď nevidela nikoho, opatrne vystúpila. Mala v úmysle sledovať Raphaela. Na celej tejto situácii jej nehralo viac vecí a začínalo to jej naivitou. V duchu si za ňu niekoľkokrát vynadala, lenže vtedy, v tú chvíľu, sa jej zdalo, že je takmer nemožné odolať. Akoby ju uhranul pohľadom, že bola taká povoľná s ním ísť kamkoľvek na opačnom konci zemegule. A skončila tu. Na ľudskej skládke, kde bolo vykonaných viac popráv ako gilotínou vo Francúzsku za čias revolúcie. Nebolo len naivné nechať sa sem zaviesť, to bolo doslova idiotské. Rodinný priateľ alebo nie, toto mu dovoliť nemala.

Z puzdra vybrala zbraň a práve sa naťahovala pre dýku na stehne, keď zacítila blízko seba pohyb. Nezodvihla hlavu, aby sa prezradila, len zovrela do ruky rukoväť a keď sa zdvíhala, podvedome sa zabalila do tieňov. Bolo to jednoduché, ako druhá prirodzenosť. Niekedy dokonca ľahšie ako nadýchnuť sa. Na tomto mieste bolo dostatočne šero, aby to dokázala. Natiahla imaginárnu ruku, uchopila do nej okraj toho sivého závoja a obalila si ho okolo tela ako teplú deku. No namiesto toho ju privítala ľadová ostrosť, na ktorú si už za tie roky zvykla. Vždy to tak bolo a väčšinou to vítala. Ako vrah sa potrebovala zbaviť prebytočných pocitov. Hlavne takých, ktoré by jej mohli pokaziť mušku. Takže svoju emočnú paralýzu vítala.

Keď si bola istá, že ju nikto len tak neuvidí, vykročila dopredu, zbraň pohotovostne zodvihnutá, dýka pevne zovretá v prstoch druhej ruky. Pozerala po svojom okolí, otáčala sa okolo svojej osi a snažila sa zaregistrovať čo i len najmenší pohyb. Cítila, akoby niekto okolo nej chodil, no nikoho nedokázala vidieť. Ale to nebolo možné. Nikdy predsa nestretla nikoho, ako je ona, hoci spomienky jej hovorili niečo iné. Mala by byť schopná vidieť aj napriek tomu. Veď vždy dokázala nájsť Claire.

Snažila sa sústrediť, ale bolo to, akoby sa slepý snažil prejsť z jedného bodu na druhý bez toho, aby mal poňatia kam ide a aké prekážky má okolo seba. Zaostrila, keď začula nabitie zbrane a rýchlo dvakrát vystrelila tým smerom. Netušila, či niečo trafila, ale keď poučila, ako to, čo zostalo z guliek, cinká niekde na opačnej strane na betóne, veľmi o tom pochybovala. Snažila sa potlačiť momentálnu vlnu rozčarovanosti, ale nedarilo sa jej. Hnev sa v nej rozhorel novým plameňom. Kto po nej išiel? Vedome si odmietala priznať, že by ju niekto mohol dostať. Bola predsa až príliš dobrá. Vždy trafila. Tak prečo nie teraz?

No miesto toho sa zjavil prudký úder, ktorý ju zrazil z nôh. Prepadla dozadu a hlavu si udrela o zem, až jej scvakli zuby. Opakom ruky si utrela tenký pramienok, ktorý jej vytekal zo spodnej pery. Rozzúrene zafuňala a vyšvihla sa na nohy.

„Ukáž sa, ty bastard, nech sa s tebou pohrám.“

Odpoveďou jej bol oplzlý smiech. Inštinktívne tým smerom hodila dýku. Tá letela, až sa odrazila od niečoho neviditeľného a s obrovskou silou si razila cestu naspäť k nej. Napriek svojej rýchlosti sa nestihla uhnúť a rukoväť ju zasiahla do rebier, až zasyčala od bolesti. Zaškrípala zubami a ešte viac sa sústredila. Bezmocnosť ju celú rozochvela. Prečo nedokázala nič vidieť alebo cítiť? Kto stál proti nej?

„Kto si?“

Opäť ten smiech. „Možno ma poznáš,“ ozval sa prekvapivo hrubý hlas. Bol to cudzinec a zvláštne preťahoval jednotlivé hlásky, takže to znelo ako syčanie hada. Osobne by typovala nejakého Aziata. Ale mohla sa mýliť.

Inštinktívne sa otočila smerom, odkiaľ počula hlas, rýchlo zodvihla zbraň a vystrelila. Musí si šetriť guľky, ak sa tu má s tým bláznom hrať na skrývačku. Prikrčila sa, keď začula tlmené nadávanie. Na svoje veľké prekvapenie si všimla, ako niečo kvapká na zem sotva dva metre vpravo od nej. Sotva na okamih sa zarazila, kým si uvedomila, že to niečo bola krv. Zasiahla ho!

Na sekundu si vychutnávala svoj triumf a rýchlo zamierila tým istým smerom. Dvakrát vystrelila, no tentoraz, na jej veľké sklamanie, guľky opäť len neškodne presvišťali vzduchom. Zaťala zuby a v duchu si vynadala za ten ľahkovážny krok. Nikdy nedovoľ, aby ti chvíľková radosť alebo hnev pokazili šancu na úspech, ozvali sa jej v mysli slová jedného z jej inštruktorov, ktorý s ňou takmer pol roka vymetal telocvičňu, kým sa nenaučila poriadne padať. Kedy tu teraz bol, asi by nebol práve nadšený. Možno by vstal zo svojho vozíčka len preto, aby ju nakopal do zadku.

„Suka,“ zasyčal hlas až podozrivo blízko jej ucha.

Rýchlo sa pretočila, no aj tak neunikla. Akoby sa pohybovala príliš pomaly, hoci aj tak bola rýchlejšia ako priemerní ľudia. Pomerne tvrdá topánka, pravdepodobne vojenská bagandža, ju trafila obrovskou silou do stehna. V lete zmenila smer a pristála na kapote auta, po ktorej sa neškodne zošmykla do prachu na zemi.

Zavrčala. „Čo som ti urobila? Stúpila ti na nohu?“

„Nič. Len som dostal ponuku, ktorá ma zabezpečí na niekoľko mesiacov. Nie je v tom nič osobné.“

„Tvoj cynizmus ma upokojuje.“

Opäť sa ozval jeho smiech. „Keby sme sa stretli za iných okolností, považoval by som ťa za dostatočne zaujímavú na to, aby som s tebou strávil noc, možno dve. Nie často sa mi do rúk dostane taký mocný Terr, hoci netrénovaný. Ale práca je práca.“

S tými slovami padli dva výstrely, ktoré skôr cítila, ako počula. Zaťala zuby, keď sa jej náboj prevrtával pokožkou a zasekol sa až niekde v stehennej kosti. Polohlasom vykríkla a bolo jej celkom dosť jedno, že jej ukrytie v tieňoch padlo. Momentálne mala čo robiť, aby sa vyrovnala s ranou v pravej nohe a guľkou, ktorá pravdepodobne skončila niekde v zemi, ale ešte predtým si prehrabala svoju krvavú cestičku cez jej ľavý bok.

„Prepáč, pusa, si celkom kus, ale musí to byť takto. Vraj máš trpieť. Vykrvácanie nie je práve zábava, ale je to lepšie, než aby som ťa mučil.“

Kaya za lapala po dychu. „To ti mám za to ešte poďakovať?“ V duchu sa snažila márne prísť na to, ako sa to stalo. Ešte nikdy ju nikto nedokázal trafiť, keď bola neviditeľná. Dokonca ju ani nepočuli, alebo cítili. Čo bol ten chlapík zač – okrem toho, že bol nájomný vrah?

Podvedome zodvihla ruku, aby naňho naposledy vystrelila, keď sa jej ostrá bolesť zahryzla do ramena. Bojovala ako najsilnejšie mohla, no sila v končatine ju opúšťala. Spolu s pocitom, ako jej jediná možnosť na záchranu vypadáva z prstov cítila, ako jej teplá tekutina steká po ruke. Prekliata nepriestrelná vesta. Človeka mohli zabiť aj inak ako priamym zásahom do srdca. A ona sa stane ďalším dôkazom.

„Nie, nie, nie,“ karhal ju ako malé decko. „Nebudeme strieľať.“

„To je dobre, ja ti radšej rozkopem hlavu na kašu,“ ozval sa odrazu akoby odnikiaľ hlas, ktorý ešte nikdy v živote nepočula radšej. Keď sa okolo nej začali jeden po druhom objavovať ľudia, ktorých poznala z baru, zatočila sa jej hlava. Čo bolo toto za frašku? Prišli sa snáď pozrieť na jej veľkolepý pád? Aby mohli deťom raz rozprávať o jej naivite a neschopnosti?

Natiahla po zbrani druhú ruku, no tá akoby sa jej každým úderom srdca vzďaľovala a aj jej prsty sa skracovali. Sila ju opúšťala a svet sa s ňou točil stále viac a viac, až hrozilo, že vyklopí svoj dnešný obed. V snahe trochu sa zorientovať sa položila na zem. Alebo sa skôr na ňu hodila. S prudkým výdychom privrela oči. Tak tu to všetko skončí? V hline a na mieste, kde kedysi utekala, aby našla chvíľkový pokoj?

Akoby mala na viečkach tehly, bolo stále ťažšie sústrediť sa na to, čo sa deje. Všetko bolo rozmaznané. Namiesto ľudí videla len lietajúce machule plné temnoty. Mali svoje hlasy, ale už ich nedokázala zaradiť. Niekto na ňu vrieskal, ale nemala už chuť odpovedať. Chcela len pokoj. Svätý pokoj a pár rôznofarebných očí, ktorý ju sprevádzal pri jej páde. Kde sa tam zobral, to netušila. Ale bolo to to jediné, čo jej dokázalo priniesť duševnú pohodu. Teraz už môže bez výčitiek zomrieť...

***

Hlupáci. Všetci boli naivní a naháňali sa za niečím, čo pre nich netvorilo žiadnu hrozbu. Vyhovovalo mu tak. Lepšie zapadol medzi tých šialencov a mohol predstierať, že je jeden z nich. A keď to budú najmenej čakať... zoberie si život posledného z tej prekliatej rodiny.

Bol jej tak blízko – každý deň. A ona ho považovala za priateľa!

S takmer zvráteným smiechom si cez hlavu prehodil kapucňu a stratil sa medzi domami. Áno, on vedel čakať. Čo bolo pätnásť rokov nedočkavosti v porovnaní s niekoľkými dňami? Nič, len zrnko piesku na púšti.

Časť 12. ¦¦ Časť 14.

Tak a práve máte za sebou dve z mála scén, ktoré som mala dopodrobna premyslené ešte predtým, ako som príbeh začala písať. Druhá časť s Kayou vlastne bola prvá scéna, ktorá mi napadla. Dúfam, že sa vám to páčilo.

Ako sa vám zatiaľ príbeh javí? Všetkému rozumiete, nemáte nejaké otázky? Ako vždy som otvorená kritike, takže ma nešetrite. ;)

S pozdravom Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 13.: