OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 21.



Ochranca mieru - Kapitola 21.Záchrana

Kapitola 21.

Vane nedostal príležitosť prísť na to, kto sa mu pokúša zachrániť život. Dopekla, veď sa ani poriadne nestihol nadýchnuť. Jediné, na čo sa zmohol, bolo zavrieť oči, keď sa čepeľ neochvejne zabodla do brucha jeho väzniteľa. Cítil, ako mu tvár pofŕkalo čosi teplé a začalo mu to stekať po krku a vpíjať sa do tartanu na jeho pleciach. Bol bojovníkom už dlho, prežil roky plné násilia a krvavých bojov. Nemusel ani premýšľať o tom, čo sa stalo. Dostatočne o tom vypovedalo chrčivé a namáhavé dychčanie a stonanie od bolesti. Lenže ani jeho rokmi zušľachťované sebaovládanie nebolo dokonalé. Musel zadržať dych, aby necítil ten príšerný puch cudzej krvi na vlastnej tvári. Bol rád, že sa nestihol ani poriadne najesť, inak si bol istý, že by svoje jedlo videl aj po druhýkrát a s ním aj ostatní. Miesto toho si cípom vlastnej košele utrel tvár.

„Dopekla, to si nemohol počkať aspoň kým odstúpi? Myslíš, že túžim nosiť fľak z jeho ničotnej krvi na svojom tartane?!“ zrúkol rozzúrene ani medveď, keď otvoril oči a pred sebou zbadal vyškereného Alvara, ktorý si pokojne utieral skrvavený meč do kabátca ešte pred chvíľkou živého Francúza.

Alvar naňho uprel zrak. „Ďakujem postačí.“

„Ďakujem? Ďakujem?! A za čo? Za to, že si ma odlúčil od ženy a prinútil si myslieť, že jediný človek na svete, o ktorom som si myslel, že dokáže dodržať dané slovo bez ohľadu na následky a považuje ma za priateľa, vymenil môj život za truhlicu zlata? O čo tu ide? O akej časti dohody to hovoril Couillon?!“ dožadoval sa odpovedí a bolo mu jedno, že je ešte stále zviazaný na stoličke.

„Nemal som iný možnosť, priateľu,“ takmer pošepol Alvar a akoby neochotne prerezal laná na Vaneových rukách.

Vane sa chytro postavil a tvrdé a odolné uzly mu padli k nohám. Pramálo sa o to zaujímal. „A teraz s pravdou von. Prečo si ho zabil? Nie, že by si smrť nezaslúžil už pred rokmi, ale prečo práve teraz?“

„Pretože už mi viac nie je k úžitku živý.“

„Zabilo by ťa, keby si aspoň raz vo svojom živote odpovedal na to, na čo sa ťa skutočne pýtam?“

Alvar sa trpko zasmial. „Uniesol mi sestru a hrozil jej smrťou a ty sa ešte čuduješ, že som ti nič nepovedal?!“

Nemohol Vanea väčšmi zaskočiť. A ani lepšie umlčať. Otvoril ústa, akoby niečo túžil vysloviť, a vzápätí ich opäť zavrel. Keď to zopakoval ešte niekoľkokrát, Alvar ho potľapkal po pleci, akoby bol malým chlapcom.

„Stratil si reč?“

„Teraz mi povedz pravdu,“ pošepol Vane, akoby ho rozprávať nahlas bolelo. Aby svojim slovám dodal na vážnosti, položil priateľovi ruku na plece.

Alvar sa zamračil. „Tuto tvoj dávny priateľ,“ nohou kopol do bezvládneho tela, akoby Vane nevedel, o kom hovorí, „mi prišiel ponúknuť dohodu. Chcel tvoju hlavu a s ňou aj truhlicu, ktorú si mu vraj ukradol. Odmietol som. Netúžil som miešať sa do francúzsky problémov a už vôbec som nemal v úmysle zradiť teba. Vysmial som sa mu a pripomenul, že si mŕtvy. Neveril mi.“

Vane si odfrkol. „Mám pocit, že zvesti o mojej takzvanej smrti nie sú viac tajomstvom.“ V duchu nadával, že Bowen už nedýcha. S veľkou radosťou by ho zabíjal pomaly a po kúskoch. Možno by sa za to škvaril v pekelných plameňoch, ale aspoň by mocný pocit nenávisti, ktorý ho takmer zadúšal, povolil a on by sa mohol slobodne nadýchnuť.

„Nie nepovažoval za odpoveď a aby si zaistil moju pomoc, uniesol moju najstaršiu sestru Elinor.“

Vane sa pri spomienke na malého čerta pousmial. „Elinor by sa s ním pokorne na cestu nevybrala.“

„Nehodlal som sa spoliehať na náhodu, že Elinor schmatne prvý meč a odsekne mu hlavu. Potreboval som to ukončiť a ty si bol jediný, kto by mi k tomu pomohol.“

„A ty si ma proste nemohol požiadať o pomoc. Rovno si ma k tomu prinútil a moju ženu si zobral ako krásnu záruku mojej oddanosti.“

Alvar bezmocne rozhodil rukami. „Nemôžem za to, že si si ju so sebou priviedol! Takého ťa nepoznám!“

„Mohol si ma požiadať o pomoc!“

„Nevedel som, či ti môžem veriť!“ vyhŕkol Alvar a len jeho oči vypovedali o tom, čo sa v ňom odohráva za boj.

Vane potriasol hlavou. „Po toľkých rokoch... po tom, čo sme prežili... si ty neveril, že by som ťa nikdy nezradil? A ani nikoho z tvojej rodiny?“

„Ľudia sa menia, Vane. A my dvaja už nie sme tými chlapcami, ktorí spolu utiekli od otrokára.“

„Máš pravdu. Nie sme,“ povedal Vane a jemu samotnému znel vlastný hlas akosi cudzo.

Od ďalšej hádky a trhania starých jaziev ho zachránil obrovský bojovník, ktorý predtým poslala Alvara poľahky k zemi. Prekvapene sa zarazil a rukou zašmátral po vlastnom meči. Až vo chvíli, keď sa dotkol opaska, si spomenul, že ho má za pásom Alvar. Už-už sa ho hotoval varovať, keď vtom si všimol čosi, čo akoby predtým ani nevidel - hoci sa Alvar pobil s mužom dvakrát takým veľkým ako je on sám, nemal na tvári žiadnej poškvrny. Ani len malý škrabanec nehyzdil jeho tvár. Alvar, akoby vytušil jeho pohľad, zadíval sa naňho. Pokýval veľkému mužovi a počkal, kým ich nechá osamote.

„Prišiel mi oznámiť, že ostatní muži tuto nášho priateľa sú mŕtvi a naše kone pripravené na cestu. Predstavil by som ti ho, ale nepozná ich jazyk, iba svoju materčinu. Jeho meno je Isandro a je veliteľom mojej gardy.“

Vane len horko-ťažko zakrýval svoje prekvapenie. „Čo robí veliteľ tvojej gardy vo Francúzsku?“

„Keď Couillon prišiel na môj ostrov a začal sa vyhrážať, že všetkých pobije, prikázal som Isandrovi, aby sa ním dal najať a dal naňho pozor. Keď uniesol moju sestru, bolo len dobre, že niekto z mojich ľudí bol v jej blízkosti.“

„Ak nepozná iný jazyk než svoj, ako presvedčil tohto Francúza, že mu bude prospešný?“

Alvar sa zasmial. „Zabil jeho kapitána a vydával sa za nemého. Couillon si bol taký istý svojim víťazstvom, že si nevidel ďalej od nosa.“

Vane sa s prižmúrenými očami pozeral na zatvorené dvere, kde pred chvíľou zmizol široký chrbát Alvarovho veliteľa. „Ak bol od začiatku s tvojou sestrou, prečo si rovno nešiel pre ňu, ale priviedol si ma sem?“

„Nemohol som si byť istý, či ju privedie. Ale svoje slovo by nikdy nesplnil. Zobral by si, čo chce a moju sestru by bez výčitiek zabil. Isandro vie, kde ju ukrýva. Poď, ukončime to a vráťme sa domov.“

No Vane ostal stáť na mieste, aj keď sa Alvar pobral von. „A teraz mi už veríš?“

„Vždy som ti veril.“

„Predtým si hovoril niečo iné.“

Alvar sklonil hlavu. „Išlo o moju rodinu. Nikdy nebudem plytvať opatrnosťou, aby som ich ochránil.“

„Aj za cenu, že stratíš priateľa?“

Alvar sa otočil, akoby ho nepočul. Otvoril dvere a pokynul mu, aby ho nasledoval. Keďže netúžil robiť spoločnosť mŕtvemu, neochotne ho nasledoval. Cítil sa pokorený a zradený až do morku kostí. Lucanovi povedal, že nech by sa stalo čokoľvek, Alvar by ich nenechal zomrieť. A mal pravdu. Viac ako to, že ho zlapal a prinútil ísť s nim násilím a jeho ženu držal ako väzňa na svojom ostrove, ho boleli jeho slová. Nevedel som, či ti môžem veriť. Niekoľko slov a predsa ho v srdci pálili viac ako rozpálené železo okov, ktoré mu celé roky zodierali kožu.

„Moja rodina je pre mňa všetkým. Ak by som musel zaplatiť večnou samotou a stratou priateľa, ktorý je pre mňa ako brat, dokázal by som sa obetovať. Všetko len pre bezpečie mojej sestry, Vane. Prečo ma súdiš, keď ty by si urobil to isté pre vlastnú ženu, či brata?“

Vane zavrčal a na chvíľu zastal. „Neobracaj proti mne vlastné slová. Obetoval by som pre nich všetko, ale nikdy by som nezabudol na to, komu môžem veriť, Alvar. A keby som mal pochybnosti, neriskoval by som.“

Na to už mu Alvar neodpovedal. Vo Vaneovi začala hlodať myška pochybností, ale rýchlo ju odohnal. Možno sa správal ako malý chlapec, lenže urážku vlastnej cti nemohol len tak obísť a zabudnúť na ňu. Neočakával to. Nie od Alvara. Kdesi v kútiku mysle ho nesmelý hlások presviedčal, že by sa zachoval rovnako, ale umlčal ho. Na to bude času dosť, keď dokončia svoju úlohu.

Vyšvihol sa do sedla a snažil sa nevšímať si veľavýznamné a zvedavé pohľady svojej posádky. Keď letmo zachytil nahnevanú tvár Jocie, usmial sa. Vedel si predstaviť, že prskala okolo seba ako dračica a Lucan sa jej snažil vyhnúť ako čert svätenej vode. Ten známy obraz ho prazvláštnym spôsobom upokojoval. Keď Alvar vyrazil tryskom vpred, proste ho nasledoval. Ani nevedel prečo. Pochyboval, že si Couillon, ktorý bol chudobnejší ako kostolná myš, mohol dovolil najať si viac mužov než tých, ktorých mal so sebou v starej krčme. A tí boli do jedného mŕtvi. Preto ho prekvapilo, keď za sebou počul cválať ešte dva kone. Letmým pohľadom cez plece zistil, že to nie sú žiadny banditi, čo ich prenasledujú. Bol to Lucan a sám veľký veliteľ.

Potriasol hlavou a popchol koňa do ešte rýchlejšieho cvalu. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Dúfal len v krátku cestu. A po prvýkrát v živote si namýšľal, že sa jeho prosby splnili. O pár minút neskôr Alvar prudko zastavil koňa a zoskočil na špinavú kamennú cestičku, ktorá končila pred dverami majestátneho, no zanedbaného domu. Kedysi bol honosný a iste patril najmocnejšiemu mužovi v meste. Dnes bol len smutnou pripomienkou umierajúceho mestečka, kde žili už len ľudia, ktorí nemohli alebo nechceli odísť.

Podišli k dverám a vošli dnu. Vane sa poobzeral, ale okrem prachu a pavučín nevidel ani náznak po prítomnosti akejkoľvek ľudskej bytosti. Žiadne služobníctvo, ani jeden bojovník. Len oni štyria sa rozhodli narušiť tichý pokoj toho miesta. Isandro ich viedol po vysokých schodoch. Mlčky ho nasledovali. Vane cítil, ako mu Lucan dýcha na chrbát a celý sa trasie od túžby niečo urobiť. Nebol sám.

Dom sa vo vnútri zdal ešte menší než zvonku. Keď zastali pred prvými dverami a Alvar ich dokorán otvoril, naskytol sa im pohľad na starú knižnicu s takmer prázdnymi policami. Podľa popolu v kozube Vane odhadoval, že ich nikto nepredal, ale vyleteli hore komínom. Statný Isandro sa postavil hneď za dvere a oprel sa o stenu. Vaneovi to pripadalo zvláštne. Ak tu chcel niekto držať väzňa a zabrániť mu utiecť, nezamkol by snáď za sebou dvere? Alebo si bol Couillon až taký istý svojim plánom, že mu bolo jedno, či princezná zotrvá v jeho spoločnosti, alebo utečie do sveta?

Nech to bolo tak či tak, nedostal príležitosť o tom premýšľať. Ešte stále stál na širokej chodbe s Lucanom po boku, keď vtom sa ozval zúrivý krik, ktorý iste nemohol patriť nijakému mužovi. Na to bol až príliš vysoký. Vzápätí sa z tmavého kúta vyvalila na Alvara záplava tmavých kaderí a zafúľaných šiat, ktoré kedysi mohli byť zelené. A v rukách zvierala svietnik. Vane sa nestihol ani zasmiať nad jej chatrným útokom. To ju už Alvar zvieral v medveďom objatí.

„Ideš neskoro,“ zafňukala dievčina a odtiahla sa od brata natoľko, aby mohla zodvihnúť svietnik a uderiť ho s ním po hlave. Vane sa už nepokryte zabával.

„Prosté ďakujem by stačilo,“ zafrflal Alvar a vytrhol jej zbraň z rúk, aby ju mohol odhodiť kamsi za seba. Hneď na to ju ešte mocnejšie zovrel v náručí.

Dievčina sa zachvela. „Čakala som ťa už pred pár dňami.“

„Prisahala som, že ťa privediem domov. Ani zubatá by ma nezastavila.“

Pri tých slovách upieral zrak na Vanea. Nemohol zniesť jeho pohľad, a tak proste sklonil hlavu. Aj slepý by videl lásku a obavy o sestru zrkadliace sa v jeho očiach. Bol ochotný zameniť aj vlastný život len aby sa mohla ona vrátiť živá a zdravá domov, ku svojim rodičom a súrodencom. Vrhol sa do toho po hlave, ako medveď, ktorého prebudíte zo spánku. A Vane vedel, že by urobil to isté. Nech sa snažil sám seba presvedčiť akokoľvek, nedokázal umlčať hlas vlastného svedomia, ktorý ho obviňoval. Tak zanietene, ako obvinil on Alvara. Mal pravdu, hoci sa mu to nepáčilo. Vôbec sa mu to nepozdávalo. A o to viac to bolo pravdivé. Keby Couillon uniesol jeho ženu, neveril by nikomu a ničomu. Aj sám by sa vrhol do nebezpečenstva, aby ju priviedol späť domov. A nepovedal by pravý dôvod ani vlastnému bratovi.

Zodvihol pohľad a stretol sa s Alvarovým očakávaním. Nezmohol sa na slovo. Len mu kývol hlavou na znak súhlasu a ospravedlnenia. On len zavrel oči a ďalej objímal svoju sestru.

„Božemôj, bála som sa, že ma tu nenájdeš. Každý deň som sa modlila. A ty si prišiel.“ V hlase sa jej jasne ozývali slzy, ktorými už iste pokropila bratovu košeľu.

„Na svete nie je miesto, kde by ťa mohol ukryť a ja by som ťa tam nenašiel, Elinor.“ Pobozkal sestru do vlasov.

„Zober ma domov,“ prikázala mu. A nič mu nemohlo zabrániť v tom, aby jej želanie splnil.

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.


Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ak máte nejaké nejasnosti v príbehu, pokojne sa pýtajte.

Opäť vás chcem poprosiť, aby ste navštívili moje zhrnutie a dali hlas príbehu, ktorý si odo mňa chcete prečítať ako ďalší. Samozjreme, ak vôbec chcete čítať niečo z mojej dielničky. Zatiaľ mám dva hlasy a tie ani nerátam, pretože dotyčné osoby hlasovali ešte v čase, keď anketa nebola vyhlásená. Prosím. Veď vám to nezaberie viac ako päť minút.

S pozdravom a prosbou, vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 21.:

3. mea
01.01.2013 [15:09]

Emoticon Emoticon Emoticon

2. Perla přispěvatel
01.01.2013 [2:51]

Perlaďalšia super kapitola. No a teraz napnuto čakám, kedy sa Leonie uvidí s Vanom a čo všetko sa stane... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Simones
30.12.2012 [23:02]

skvělá kapitola :)) našli jí a hurá zpět na ostrov ! :) v dalším díle už se snad dočkám toho setkání Leonie a Vanea :D

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!