OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 19.



Ochranca mieru - Kapitola 19.Koniec cesty

Kapitola 19.

Vane sa zadíval v diaľ, slnečné lúče sa mu mäkko obtierali o tvár. Už prestal rátať, koľko dní a nocí prežil bez toho, aby čo i len zahliadol obraz vlastnej ženy. Dokonca ani v snoch mu nebolo dopriate odbremeniť vlastné srdce od nikdy neutíchajúcej bolesti a túžby znovu zovrieť v náručí jedinú ženu. Prestal sa vzpierať tomu, čo cíti. Vďaka tomu sám sebe pripadal zvláštne ľahký, akoby všetko odrazu bolo jednoduché a mohlo to dopadnúť dobre. V duchu sa vysmieval tým pochabým, zatvrdeným bojovníkom, ktorí lásku považovali za slabosť. Ak by to tak bolo, prečo má pocit, že by sa pokojne postavil aj celému svetu len preto, aby videl úsmev na tvári vlastnej ženy?

„Priveľa dumáš,“ ozval sa za ním hlas jeho dávneho priateľa, takmer brata. Lucan mu dlhé dni nevedel prísť na meno, no ako sa ich plavba chýlila ku koncu, prekonal vlastnú pýchu a priznal, že sa možno vo svojom úsudku mýlil a nie Vane je ten vinný.

Vane sa zasmial. „Ako my všetci v posledných dňoch.“

„Nikdy som si nepredstavoval, že takto skončí náš život, Vane. Na lodi, v divokej búrke, alebo v boji áno, ale nie tak, že nás vydajú do rúk nepriateľa ako najväčší dar.“

„Neviem, čo Alvara viedlo k tomu, aby ma prinútil odplaviť sa s ním do Francúzska, ale neusiluje nám o život.“

Lucan si odfrkol. „Nebodaj mu veríš.“

„Zachránil mi život, Lucan. Ak by chcel, aby som v tej vode zomrel, nechal by ma u topiť sa.“

„Nechal ťa žiť preto, lebo ťa potrebuje Couillonovi podsunúť živého!“ zvolal, až sa za nimi pár členov posádky prekvapene pozrelo.

Vane si odmietal pripustiť, že aj to mohlo byť príčinou jeho konania. Potreboval sa doslova upnúť k myšlienke, že Alvar spláca dlhy a keď už raz prisahal, že mu oplatí záchranu života, nehovoril len do vetra. V mysli opäť videl ten dávny výjav, na ktorý zároveň chcel a nesmel zabudnúť...

 

Vysoký, no vychudnutý chlapec si ľahol do piesku, akoby vzdával vďaku Bohu za to, že mu dovolil vidieť svoj domov ešte raz. Vane si z tváre odhrnul dlhé, mokré vlasy a po prvý raz za dlhé roky pohliadol na slnko ako slobodný človek.

„Nemôžem uveriť, že som skutočne voľný,“ zašepkal sotva počuteľne, no Alvar ho začul, akoby mu to bol zakričal rovno do ucha.

Postavil sa a na vratkých nohách prišiel k nemu. Sklonil hlavu, aby sa mu mohol pozerať priamo do očí, rukou mu chytil predlaktie, akoby ho držal pred pádom do rokliny.

„Pamätaj, Vane, zachránil si mi život. Len vďaka tebe sa môžem vrátiť k rodine, ktorú som nikdy nepoznal. Nech by si potreboval čokoľvek, vyhľadaj ma. Vlastným telom ťa budem chrániť až dovtedy, kým ti dostatočne neoplatím tvoju veľkorysosť.“

Vane prehltol. „Vieš, že takto to nebolo. Utiekol by si odtiaľ aj bezo mňa.“

„Ale bez teba by som to len sotva zvládol živý,“ pripomenul mu a pohľadom zavadil o sotva zhojenú ranu na bruchu.

 

Vane potriasol hlavou, aby zaplašil výjavy z minulosti. Nikdy nepohliadol na ľudí inak než s otvorenými očami. Život mu vzal priveľa a zrazil ho na kolená pričasto na to, aby dokázal nebyť ostražitý. Alvara považoval za priateľa a teraz, keď sa na jeho konanie pozrel s odstupom a bez hnevu, videl v tom jasný cieľ. A nebol to majetok, čo ho lákalo. To nebolo to, čo potreboval získať. Lenže on sám mu neveril natoľko, aby mu prezradil svoje úmysly.

„Dosť bolo rečí, vy dvaja. O pár minút prirazíme ku brehu. Vane, na teba tam niekto bude čakať,“ ozval sa odrazu za nimi hlas patriaci Alvarovi.

Vane len tak-tak stihol položiť Lucanovi ruku na plece. Keby tak nebol urobil, neskončilo by to dobre ani pre jedného z nich. Lucan sa rád vrhal do niektorých vecí po hlave.

Alvar zabodol pohľad do Lucana. „Považuješ Vanea takmer za brata a predsa mu neveríš.“ S tými slovami sa otočil a nasledovaný pohľadom takmer všetkých na palube zamieril do podpalubia, kde si pre seba zabral malú komôrku, v ktorej kedysi ukrývali zásoby.

„Prisahám, že ho zabijem,“ prehlásil Lucan rozzúrene.

Vane potriasol hlavou. „Nesľubuj niečo, čo možno nebudeš môcť splniť.“

„Nebudem môcť splniť? A čo mi v tom zabráni? Pokúša sa o život môjho priateľa, ovláda celú posádku podľa svojej vôle a z mojej sestry urobil väzňa. Možno, že jej v mojej kajute nič nechýba, ale nemôže ísť ani na palubu. Čo by ma mohlo presvedčiť nepodrezať mu hrdlo?“

„Na všetko jestvuje dôvod. Alvar by nepodstúpil toto všetko, keby to nerobil za nejakým účelom. A vidina majetku jeho kroky nevedie, to mi môžeš veriť.“ Prečo by mal bohatý dedič trónu chcieť pár šestákov od chudobného francúzskeho šľachtica? dodal Vane v duchu, ale radšej to nevyslovil.

„Vyber si, na ktorú stranu sa postavíš, bratku. Mohlo by to byť to posledné, čo urobíš,“ odvrkol Lucan a vybral sa na opačný koniec paluby, predstierajúc, že Vane tam vôbec nestojí ako obarený a nepozerá naňho pohľadom nechápajúceho.

Vane sa zhlboka nadýchol a opäť nastavil tvár jemnému vánku. V duchu prosil priateľa o odpustenie, no ani tak sa nemohol striasť pocitu, že ho zradil. Dúfal, že mu Lucan daruje príležitosť, aby mu to raz mohol vysvetliť. Chápal, že preňho bolo ťažké veriť len jemu slovu a dávnej spomienke na sľub, ktorý mu dal v podstate malý chlapec. Aj jemu trvalo poriadne dlho, kým si správne vyložil Alvarovo konanie. Až to, že ho vytiahol z rozbúreného mora, kde by žiadny dostatočne jasne uvažujúci muž či žena neskočil, mu otvorilo oči. Ani jeden z nich sa nezmenil, stále boli takí istí ako keď boli chlapci. Len väčšmi upätí a zatvorení sami v sebe.

Ani nevedel ako dlho tam len tak stál a pozeral v diaľ, hoci nič a nikoho nevidel. Až hlučný huriavk ho primäl otočiť sa. Urobil to práve včas, aby videl vlastných mužov zhadzovať kotvu a prirážať k brehu. Vane by klamal sám seba, kedy tvrdil, že to špinavé a pochmúrne miesto nepoznal. Malé mestečko na pokraji vymretia, kde okrem pirátov nikdy nikto nezablúdil, videl niekoľkokrát vo svojom živote. Zdalo sa mu, akoby to snáď prežil niekto iný v časoch, keď plnil rozkazy kráľa a francúzskej šľachty. A teraz na brehu stálo niekoľko mužov na čele s niekým, o kom si myslel, že ho už nikdy neuvidí.

Couillon bol vždy malý bastard bez kúska cti v tele, ale roky prežité v nepriazni z neho urobili ešte väčšieho špinavca. Slizkými očami si prezeral Vaneovu loď a s očakávaním prestupoval z nohy na nohu. Doteraz nedokázal pochopiť, ako taký pochábeľ dokázal splodiť dcéru so zlatým srdcom.

Keď mu Alvar pokynul rukou, aby ho nasledoval, zaváhal sotva na okamih. V kútiku mysle sa sám seba pýtal, či Lucan predsa len nemal pravdu, ale nedostal čas na to, aby si to premyslel. Sotva vstúpil jednou nohou na takmer čierne dosky prístavu, zhlukli sa okolo neho poskokovia samotného lorda Couillona. Nedokázal zastaviť príval znechutenia, keď si toho muža prezrel zblízka. Bol to už starec s prešedivenými vlasmi, ale len úplný hlupák by si navrával, že mu od neho nič nehrozí.

Alvar zastal cestu pred ním. „Ja som svoju časť dohody dodržal, splň ty svoju,“ požadoval pevným hlasom.

„Kde je moja truhlica?“ vyslovil Couillon takmer s odporom.

„Neuvidíš ani jednu triesku zo svojej zavšivavenej truhlice, kým nedodržíš svoje slovo!“

„Mal si to chcieť písomne,“ vysmial sa mu do tváre a pokynul rukou mužovi stojacemu po svojej pravici.

Vane ho nikdy predtým nevidel. Bol vysoký a mohutný a od ostatných mužov, ktorí ho držali v pevnom zovretí, bol viac ako tmavý. Jeho olivová pleť bola príliš okázalá. Ešte skôr, ako váhavo vykročil a vrhol sa na Alvara, zazdalo sa mu, že mu Alvar mierne prikývol hlavou. Akoby mu snáď dovolil udrieť ho. No nemal čas o tom premýšľať. V ďalšej chvíli sa len mihla obrovská päsť toho obra a Alvar so zastenaním padol na zem ani podťatý. Vane sa začal zmietať v zovretí mužov a po prvýkrát od chvíle, keď vyšiel na súš, túžil vlastnoručne zahrdúsiť každého, kto by mu stál v ceste. Nedostalo sa mu takej pocty.

Couillon sa zvrhlo zasmial. „To aby som ti pripomenul, kto má opraty pevne v rukách. Do západu slnka mi prines tú truhlicu do opusteného hostinca, inak ti moju časť dohody pošlem po kúskoch.“

Alvar zreval ako zranený medveď a vyskočil na nohy. Vyslúžil si za to len ďalšiu ranu od obrovského bojovníka, pod ktorou sa zakolísal. Vane sa opäť vzoprel svojim väzniteľom, no nebolo mu to nič platné. V duchu si nadal do pochábľov, že to neurobil už skôr. Miesto toho tam stál ako svätý za dedinou a prizeral sa, ako jeho priateľ padá k zemi pod náporom rán od muža trikrát väčšieho ak oje on sám, pričom aj on bol chlap ako hora.

„Nie, Vane,“ doľahol odrazu k nemu Alvarov hlas.

Uprel naňho pohľad práve včas, aby videl jeho odhodlaním zatvrdenú tvár. Ani poriadne nevedel, čo mu tým chcel povedať, no zaujalo ho to dostatočne na to, aby ho tí muži odvliekli presne tam, kam potrebujú. Prešla ním vlna hnevu, no proti nim nič nezmohol. Boli piati na jedného. Nevyrovnaný boj, ktorý by neskončil v jeho prospech. Cítil sa ako najväčší slaboch, keď im dovolil zviazať mu ruky. Hnev sa v ňom zodvihol s novou silou, no ani tá nestačila na prekonanie vlastného väzenia.

„Na mŕtveho vyzeráš pozoruhodne zdravo,“ poznamenal Couillon.

Vane sa naňho zamračil. „Ešte jedno slovo a sám si môžeš vyskúšať, aké je to byť mŕtvy.“

Couillon sa len zasmial. „Trúfaš si. Už skoro však pochopíš, že to ja mám v rukáve ukryté tie najlepšie karty.“

Vane na to nič neodvetil, hoci vnútri v ňom to vrelo ako v hrnci s horúcou masťou. Sám sebe pripadal ako najväčší hlupák na svete, že toto všetko dopustil. Obviňovanie seba samého mu už nepomáhalo cítiť sa lepšie. Proste tam len tak stál a nechal sa zlapať. Jeho staré ja, to, ktoré bolo odvážne a bez zaváhania bralo životy a i majetok, by nad ním len zalomilo rukami a poslalo by ho domov, skryť sa pod matkinu sukňu.

Potriasol hlavou, aby sa prinútil uvažovať aspoň trochu jasne. Poobzeral sa okolo seba, no okrem vysokých, zafúľaných stien, pár spadnutých stoličiek a čohosi, čo kedysi predstavovalo stôl, nemohol použiť na útok, alebo nebodaj na útek, zhola nič. Najskôr si musí oslobodiť ruky. Akoby inštinktívne nimi zaťahal za putá, ale bez väčšieho úspechu. Lano nebolo vetché ani napol rozpadnuté ako takmer všetko v tomto mestečku. Rovnako ako jeho obyvatelia. Človek si len horko-ťažko predstavil, že by tu niekto naozaj vedel žiť, nieto ešte, že sa tu ukrýva jeden z kedysi najbohatších lordov.

Zo svojich úvah sa prebral až v ten moment, keď sa slnečný svit v malom okienku vystriedalo šero podvečera. Vane si až v tú chvíľu uvedomil, že tam sedel bezmála celý deň bez pohybu. Snažil sa zrovnať svoje stuhnuté telo, no neveľmi sa mu darilo. Vtom jeho pozornosť spútal prazvláštny buchot. Otočil hlavu práve včas, aby videl, ako sám mocný lord vlastnými rukami rozbíja starý stolček. Vane sa neubránil smiechu.

„Kde si nechal svoje vyberané spôsoby a dvornú etiketu, Couillon?“

Menovaný zreval akoby bol zvieraťom a nie človekom. „Nepokúšaj ma, inak ťa bez milosti zabijem. Si len otrokom v mojich rukách!“

Vane sa diabolsky usmial, keď mu v hlave skrsol nápad, ako von z toho všetkého. „Ty vieš o otroctve veľa, všakže? Obaja vieme, kde ťa mal kráľ najradšej. A pri stole to nebolo. Kým ja som bol jeho radcom, ty si nebol nič iné ako jeho hračka na pobavenie, s ktorou rád trávil osamelé noci.“

Couillon očervenel v tvári. Vane sa v duchu zaradoval, že jeho plán vyšiel. Starec sa prekvapivo rýchlo blížil k nemu s vytasenou dýkou a dychtivým výrazom v tvári. Keby to bol ktokoľvek zdatnejší v boji, začal by sa Vane báť o svoj život.

„Zabijem ťa s nesmiernym potešením,“ zakvílil akoby snáď spieval a rukou sa až nebezpečne priblížil k Vaneovmu hrdlu.

Celé telo mu stuhlo v očakávaní. Vyčkával na vhodný okamih, kedy sa postaviť a obrať toho smiešneho šaša o zbraň, vďaka ktorej by sa oslobodil. No skôr, ako na to stihol čo i len pomyslieť, zjavil sa akoby odnikiaľ ostrý meč, ktorý mu mieril na obrovské brucho. Vane mal pocit, že sa mu snáď sníva, alebo je mŕtvy. Inak si to vysvetliť nevedel. Kto by sa už len pokúšal o jeho záchranu?

„A ja ti v tom s ešte väčšou radosťou zabránim,“ takmer zreval známy hlas. Vane nemohol uveriť vlastným ušiam.

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.


Ako som už povedala mnohokrát predtým - nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie v mojich príbehoch. Odhadne niekto z vás, čo sa bude diať? Trúfnete si hádať kto stojí na strane tých dobrých a kto nie?

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 19.:

3. mea
21.12.2012 [18:00]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Perla přispěvatel
18.12.2012 [21:19]

PerlaSom vo vytŕžení a čakám, kto drží ten meč proti Vaneovi. Úžasná kapitola a ty vieš proste naozaj super písať. Zaujímavo a človek u teba naozaj nič nemôže odhadovať, lebo to je aj tak inak. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Simones
18.12.2012 [16:02]

další skvělá kapitola :)) a jsem dost zvědavá, kdo drží ten meč :) doufám, že se brzo dočkám pokračování :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!