OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 12. časť

04.11.2013 (15:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1074×

12. časť

Diana sa po dlhej dobe konečne dobre vyspala a zároveň si aj poriadne prispala. Keď sa zobudila, bolo neskoré ráno a cítila sa akosi nervózne. Ale bol to iný druh nervozity, ktorý sa u nej v ten deň prejavil – nie to nepríjemné zvieranie žalúdka a pocit, akoby mala srdce vo zveráku – bol to v podstate príjemný pocit a nedočkavosť. Hlavne nedočkavosť.

„Upokoj sa,“ ozval sa za ňou známy hlas, až nadskočila.

Zobudila sa len pred niekoľkými minútami a ešte sa poriadne nezorientovala, no nezaujímalo ju to. Vlastne ju okrem toho, že sa konečne dostane domov, nezaujímalo vôbec nič.

„Priniesol som ti čaj a niečo na jedenie,“ oznámil Jessie a položil tácku s jedlom na stôl pod oknom.

Diana bez zbytočného naťahovania vstala a prešla k nemu. Vedela, že čím skôr sa naje, tým skôr s Jessiem odídu. Nechcela to zdržiavať ani o sekundu dlhšie, ako bolo potrebné.

Keď však očami spočinula na raňajkách, ktoré jej pripravil, pochybovačne sa zamračila a fľochla po blondiakovi rýchli pohľad. Bola jedna vec, naliať do seba čosi tekuté, ale chlieb, ktorý by jej len rozdráždil už i tak boľavé hrdlo a doničený žalúdok – to teda nie. Siahla po svojom notese, ktorý začala používať včera večer a napísala:

Prepáč, ale toto nezjem. Radšej by som brala ešte polievku.

Jessie sa na ten papier zamračil a mykol plecom. „Ale budeš sa musieť uspokojiť so sáčkovou, lebo mama práve odišla a ja netuším, kedy príde,“ povedal a vzal tanier.

Bez toho, aby ju vyzval, nech ho nasleduje, sa pohol preč z izby. Diana zostala stáť na mieste a chvíľu nesmelo pozorovala dvere, ktorými práve mladý advokát vyšiel, no potom si povedala, prečo nie? Chytila šálku, notes a pero a vydala sa za Jessiem.

Keď vošla do kuchyne, Jessie stál nad dresom a do kanvice napúšťal vodu. Ako náhle za ním šuchla stolička, trhnutím sa otočil a na tvári sa mu usadil úškľabok. „Prepáč, ktovieaký kuchár nie som,“ poinformoval a znel vcelku kajúcne.

Diana sa len zasmiala a sledovala, ako Jessie zo sáčku vysypal do misky polotovar a spokojne čakala. Bola hladná – už ani nevedela, kedy naposledy poriadne jedla, no na druhej strane sa jej predstava, ako ju všetko zasa bude bolieť, priečila. Ten starý psychopat jej nezničil len hlasivky, ale aj žalúdok, ktorý mala teraz akosi extrémne náchylný.

Hneď, ako si uvedomila, kam zalietavajú jej myšlienky sa otriasla a prinútila sa myslieť na niečo iné. Zamerala sa teda na radosť z predstavy domova. Vedela, že to so sebou ponesie aj priveľa bolesti, ale akosi sa tomu potrebovala postaviť.

Možno sa tak dostaví jej piata fáza – prijatie. Potrebovala sa konečne prestať vzpierať tomu faktu, že celá jej rodina je prakticky fuč a nie ďalej detinsky veriť tomu, že sa tu raz zjavia, vyobjímajú ju a sľúbia, že už ju nikdy neopustia. Tieto jej sny boli úplne hlúpe, ale nevedela, ako sa tomu vzoprieť, ako to od seba odohnať.

Ponorila sa do svojich myšlienok tak veľmi, že si vôbec nevšimla, kedy pred ňu Jessie položil tanier s pariacou sa polievkou. Do reality znova prenikla, až keď sa usadil na stoličku vedľa nej a poprial jej dobrú chuť.

Diana sa do toho síce s vervou pustila, lebo žalúdok mala bolestivo prázdny, ale šlo to do nej až priveľmi ťažko.

„Nechcem sa vypytovať a možno mi to ani nechceš povedať,“ začal Jessie a Diana na neho so záujmom vzhliadla, „ale čo sa ti to stalo...“ zarazil sa, akoby stratil slová a rukou si poklopkal po krku.

Chvíľu sa nič nedialo, ale napokon si čiernovláska povedala, že po tom všetkom, čo pre ňu urobil, si zaslúži nejakú odpoveď.

Inokedy, načarbala na papier a natočila ho tak, aby ho modré oči mohli prečítať.

Jessie len prikývol a ďalej nechal Dianu v pokoji dojesť ten skvost, čo pre ňu pripravil. Odpil si zo svojej kávy a nezaujato sledoval biele kachličky na béžovej stene. So Stevom sa už dohodol a policajt ich bude čakať o jedenástej pred Dianiným domom. Vedel, že sa tam nechce veľmi zdržať – hlavne kvôli tomu, že netušil, ako to celé vezme Diana a potom preto, že o tretej sa mal stretnúť s Pharrelom v kancelárii. Ešte potreboval prediskutovať nejaké záležitosti ohľadne Dianinho prípadu. A potom tu bolo jeho povýšenie – o tom chcel zasa hovoriť Pharrel – Jessieho šéf, ktorý bude zakrátko jeho spoločníkom. Táto predstava mu pripadala stále absurdná a tak mu ušlo pobavené zachichotanie. Diana na neho zarazene pozrela, no inak nijako nereagovala.

Vyzeral byť pohltený svojimi úvahami a tak si povedala, že ho nechá vo svojom svete a ona zatiaľ zvedie boj s tou príšerou v jej tanieri.

O niekoľko minút, keď bol tanier už temer prázdny sa Diana oprela o stoličku a spočinula čiernymi očami na Jessieho tvári. Z profilu vyzeral naozaj dobre, blond vlasy mu nezbedne odstávali na všetky strany a mierne sa pri koncoch kučeravili, oči mal modré, ako jasná letná obloha a neustále mu v nich tancovali iskierky. Všetky črty jeho tváre boli ostro rezané a dokonalé, vrátane plných ružových pier. Tie zdedil po svojej mame, rovnako ako oči a očividne aj vľúdnu povahu.

„Ideme?“ spýtal sa Jessie, keď si uvedomil, že Diana už neje a ručička na hodinách sa pre zmenu až príliš nebezpečne približuje k jedenástke.

Keď sa tak prudko zodvihol, Diana zahanbene sklopila hlavu a cítila, ako jej tvár naplnila červeň. Pripadala si pristihnutá. A zločin? Zízanie.

Predtým, ako vstala ešte niečo napísala na papier a vybrala sa za Jessiem. Keď mu strčila notes pod nos, uškrnul sa a pokrútil hlavou.

„Samozrejme, že nie. Nedovolím to!“ odpovedal presvedčivo na jej otázku, či sa ešte bude musieť vrátiť do nemocnice.

Ani na sekundu o jeho slovách nezapochybovala a usmiala sa. Jessiemu pri tom pohľade prešli po tele zimomriavky, no rýchlo sa otriasol a otvoril dvere, aby mohli konečne odísť. Diana si ešte nazula tie sesterské topánky, lebo iné u neho nemala a vystrelila von ako raketa.

Vzrušenie z nej len tak sršalo a na tvári mala úsmev. Bolo nepochybné, že sa poriadne teší a Jessie mal vďaka tomu o čosi lepší pocit. Najskôr sa bál, aký dopad to na ňu bude mať, no teraz si už bol istý, že ona jednoducho domov ísť potrebuje.

Počas celej cesty v aute sa nespokojne mrvila a mračila sa na ručičku tachometra v snahe posunúť ju na vyššie čísla. Ale Jessie bol zrejme zásadový a dodržiaval zákony, čo bolo momentálne na nervy lezúce.

Keď čakali na tej hlúpej križovatke, ktorú Diana nikdy nemala rada, Jessie po nej strelil rýchli pohľad, aby sa uistil, že miesto dobrej nálady, na ňu nesadá depresia.

No vyzerala v pohode a preto si povedal, že by mal byť menej starostlivý, asi to začína s tým záujmom o ňu mierne preháňať.

„Sme tu,“ zvolal, ani nevedel prečo, keď zastali pred malým domčekom, pred ktorým už parkovalo známe auto a okrem neho ešte jedno, ktoré Jessie nepoznal.

Zamračil sa, no nechal to tak a pohol sa s Dianou k dverám. Diana viac-menej bežala a Jessie sa snažil zladiť si s ňou krok. Dnu doslova vrazila a okamžite sa zarazila. Jessie stuhol obavami, no keď sa očami zastavil na doktorovi Flemmingovi, v duchu sa pousmial a zavrel za sebou dvere.

„Diana, pokojne choď do svojej izby, rob čo chceš, si doma. Ja to s týmto pánom vybavím!“ prikázal jej autoritatívne a dievča rozhodne na nič ďalšie nečakalo a prešmyklo sa smerom, o ktorom si Jessie myslel, že sa poberie. Ku svojej izbe.

„Pán Stretton,“ prehodil nezaujato šedivý doktor a načiahol k Jessiemu ruku.

„Doktor Flemming,“ zašomral naštvane blondiak a ruku ignoroval. „Steve,“ dodal, keď zazrel na priateľa.

„Prepáč, Jess, nemohol som tomu zabrániť,“ ospravedlňoval sa policajt, ktorý sa akoby snažil splynúť s dreveným obkladom za ním.

„Som rád, že je Diana v poriadku,“ začal doktor Flemming, akoby ani Steve vôbec nič nepovedal a spokojne sa škeril na Jessieho, „ak dovolíte, odtiaľto to už prevezmem!“ dokončil a namyslene nadvihol hlavu.

„Nemyslím,“ protirečil Jessie. „Vy ste to s Dianou spackali tak veľmi, ako sa len dalo. Takže to teraz nechajte na mňa.“ Na prvé počutie to možno znelo ako prosba, no Jessieho podtón dával jasne najavo, že je to príkaz.

„Nie som toho názoru, že sa o to dievča dokážete postarať!“ trval si na svojom ten mamľas a dôležito krútil hlavou, aby dodal na dôraze svojich slov.

„Vážne?“ prekvapene skríkol Jessie. „A aký pokrok ste u nej spravili za ten čas, čo bola u vás? Nekomunikovala, odmietala jesť a dokonca ste ani neprišli na to, čo sa stalo,“ skonštatoval a tvár doktora Flemminga nabrala odtieň vápenky.

„A vy si myslíte, že ju vyliečite?“ posmešne prehodil, no už neznel ani zďaleka tak sebavedomo, ako pred malou chvíľkou.

Jessie sa naširoko usmial a prikývol. „Komunikuje so mnou, dokonca jedla a som na dobrej ceste zistiť, čo sa stalo,“ prehodil a na oko ledabolo mykol plecom.

Doktor Flemming sa uškrnul, no pôsobilo to skôr, akoby sa jeho tvár dostala do nejakého kŕču. „To vám môžem veriť, ale nemusím!“ vyšplechol a na jeho hlase bolo počuť, že už stráca trpezlivosť.

„Je mi srdečne ukradnuté, čo si vy myslíte,“ zavrčal už naozaj napajedene blondiak a pohol sa smerom za Dianou, „zajtra vám prinesiem súdne rozhodnutie o tom, že som jej zástupca,“ prehodil ešte cez plece.

Na to mu už asi doktor Idiot nemal čo povedať a o pár sekúnd bolo počuť naštvané zatresnutie dverí. Cítil sa akosi mimoriadne dobre naladený – a nie, nebolo to tým, že naštval toho kreténa. Ale vlastne čo si budeme nahovárať? Jasné, že bolo.

Jessie mal vždy zápal pre také veci. Dokázal sa pohádať až do krvi a argumentoval o svojej pravde až dovtedy, kým mu všetci nepodľahli a to bol hlavný dôvod, prečo sa rozhodol pre profesiu, ktorú teraz vykonáva.

Pootvoril dvere a nakukol dnu. Diana sedela na konci svojej postele a mŕtvolne civela pred seba. Postihla ju viditeľná triaška a prstami si žmolila okraje priveľkej bundy, v ktorej sa doslova topila.

Prebehol automaticky k nej a kľakol si pred ňou. „Deje sa niečo?“ vyzvedal ustarane a Dianine mŕtve oči prešli na neho a na sekundu jej v nich zahorel, Jessiemu známy, plamienok. No skoro okamžite sa znova stratil.

Len sklonila tvár k zemi a jemne zatriasla hlavou, že nie. No bola to poriadne veľká lož a Jessie sa už nadychoval, aby niečo povedal, keď sa za ním ozval šuchot.

„Prepáčte, nechcel som rušiť,“ zamrmlal Steve a už sa otáčal na odchod. „Počkám v obývačke,“ zakričal ešte a už zmizol vo vedľajšej miestnosti.

Jessie sa znova otočil na Dianu, ktorá sa už ani neunúvala skrývať slzy a nechala, nech jej tečú po anjelskej tváričke. Spočiatku uvažoval, čo asi urobiť, no po nejakej dobe, ktorá mu pripadala poriadne dlhá, si ju stiahol do náručia a čičíkal ju.

„Viem, že je to pre teba ťažké,“ zašepkal jej do ucha a prstami ju jemne masíroval na šiji. „Preto som ťa sem nechcel brať,“ priznal a Diane ušiel z úst malý vzlyk.

Ten zvuk mu spôsobil hnusné brnenie na celom tele a s povzdychom privrel oči. Teraz nemohol robiť nič iné, len čakať, kým sa ako-tak spamätá, aby bola schopná si vziať nejaké veci.

Posadil sa s ňou na posteľ a pokojne čakal. Po celý čas ju upokojujúco hladil a sem-tam jej vtisol bozk na čelo. Ani si neuvedomoval, že to robí, bolo to také automatické a prirodzené, akoby to robil už celé roky.

Keď sa prestala otriasať vzlykmi, Jessie sa uvoľnil a mierne sa odtiahol, aby jej mohol pozrieť do očí. „Už je dobre?“ spýtal sa pološeptom a prehľadával jej tvár.

Chcel z jej výrazu vyčítať, ako na tom je. Čiernovláska len prikývla a zostala aj naďalej pritúlená k nemu. Bol ako jej bezpečný prístav a v týchto dňoch bol jediným človekom na svete, ktorému mohla veriť. Akosi tušila, že on ju určite nezradí a neoklame. Spoliehala sa na neho a bez váhania by mu bola schopná zveriť aj celý svoj život. Možno to znelo pateticky, ale bolo to tak a ona sa skutočne cítila vďačná za to, že Jessieho má.

„Zvládneš sa zbaliť?“ spýtal sa neisto a vykrivil ústa to prapodivného úškrnu.

Chvíľu na neho civela a nebola si istá, čo by mu asi mala povedať. Má dosť energie na to, aby sa vôbec pohla? Nebola uzrozumená v tom, či sa jej chce vôbec dýchať, ale keď hľadela do jeho očí, ktoré pôsobili tak ustarane, až jej z toho srdce v hrudi poskočilo, povedala si, že musí. Dlhuje to Jessiemu. Snahu, aspoň malinkú.

Pomaličky prikývla a zliezla z neho. Jessie zostal sedieť a ani na stotinu sekundy z nej nespúšťal ostražitý pohľad. Ako keby čakal, že sa každou chvíľou môže zrútiť alebo prepuknúť v akúsi hystériu. Nie, že by na to nemala chuť, no teraz sa chcela dostať čo najďalej z tohto miesta.

Pripomínalo jej to toľko krásneho, toľko dôležitého, čím v živote prešla. Celý tento dom bol nasiaknutý spomienkami, o ktoré sa delila s rodinou, ktorú už stratila. Tá predstava jej nemilosrdne drvila celé vnútro a prehrýzala sa celou jej bytosťou.

Zhlboka sa nadýchla a zo šatníka vytiahla veľký kufor. Bez toho, aby si uvedomovala čo si balí, do neho začala hádzať veci. Bolo jej jedno, čo si vezme, bolo jej jedno v podstate všetko. V dnešných dňoch sa zamerala iba na jednu jedinú vec. Nesklamať Jessieho. Nechcela, aby jeho modré oči zakalil smútok, tobôž nie hnev alebo sklamanie.

Urobil pre ňu už toľko a ona si uvedomovala viac než dobre, že mu to zrejme nikdy neoplatí. Nemohla. Bola pokazená, zničená, rozbitá. Možno nebola bláznom, za ktorého ju považovali lekári, ale nebolo v nej všetko v poriadku. Čosi prestalo fungovať správne v momente, keď si uvedomila, že stratila svojich rodičov.

Keď bol kufor plný na prasknutie, vzala ešte nejaké rifle a sveter a rozhodla sa prezliecť. Toto hnusné oblečenie už na sebe nenechá. Smrdelo nemocnicou, ktorú tak veľmi nenávidela.

„Jessie!“ ozvalo sa naštvané zajačanie a Diana sa strhla.

Stála vo svojej kúpeľni a práve si zapínala nohavice, keď sa po dome rozozvučal hlas toho policajta.

Natiahla si teda na nohy tenisky a vybehla von, aby zistila, čo sa deje. Keď však došla do obývačky, takmer skolabovala.

Vyjavene na ňu civeli, s jasným šokom, sivé oči.

Chcem Vám neskutočne moc poďakovať za nádherné druhé mieste v Naj poviedke. Všimla som si, že ste pre mňa hlasovali, no ani by mi nenapadlo, že sa umiestnim, takže ĎAKUJEM!

Zároveň sa Vás chcem spýtať, na Váš názor na poviedku. Mám pocit, akoby tomu niečo chýbalo, takže šup sem s názormi. :)

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 12. časť: