OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 11. časť

31.10.2013 (16:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1070×

11. časť

Kým sa Jessie hnal plnými ulicami mesta, cítil sa, ako keby mal každou chvíľou explodovať. Bol naštvaný, lebo to, čo Diana urobila, bolo absolútne hlúpe. Tiež vedel, že ak by ju odtiaľ dostal skôr, nemuselo sa to stať – z toho mu vyšlo, že je neschopný. Neskutočný nával hnevu pociťoval k personálu nemocnice a hlúpemu doktorovi Flemmingovi, ktorému absolútne na jeho pacientoch nezáležalo a ak si niekto myslí opak, je padnutý na hlavu.

Tiež cítil strach – bál sa, že sa jej niečo stane. Desil sa momentu, že príde do lesa a nenájde ju tam, alebo ju nájde v príšernom stave – jeden scenár, ktorý sa utvoril v Jessieho hlave, bol horší než ten druhý a blondiak sa z toho išiel zblázniť.

Nevedel si ani predstaviť, čo asi urobí, ak sa Diane na tom mieste niečo stane a koho z toho, dopekla, bude viniť? Teoreticky by mohol znenávidieť aj sám seba, mal pri Flemmingovi lepšie argumentovať, ale keď ten zadubenec si nie a nie povedať.

Zastal tak blízko lesa, ako len mohol a rukami si prehrabol pridlhé vlasy. Zhlboka sa nadýchol a v duchu sa presviedčal, že bude všetko v poriadku. Urobil prvý váhavý krok smerom k stromom a napokon sa, ani nevedel prečo, doslova rozbehol.

Vedel, že to táborisko nebolo ďaleko od hraníc lesa a snažil sa rozpamätať na akúkoľvek banalitu, ktorá by mu mohla pomôcť. Aj na niečo totálne hlúpe a na prvý pohľad nepodstatné. Faktom však zostávalo, že sa mu ktovieako nedarilo.

Keď začínal nadobúdať pocit, že sa stratil a srdce v jeho hrudi sa zbesilo roztĺklo, padlo mu čosi do oka. Malé „X“ vyryté do kôry stromu. Lepšie sa prizrel tomu výjavu a všimol si, že je to temer na každom strome. Chvíľu váhal, ale čím ďalej si tie myšlienky prevaľoval v hlave, tým viac veril tomu, že je to Dianina robota a že by ho to mohlo priviesť k nej.

Neistým krokom sa teda vybral smerom, ktorým ho posielali tie značky a mal dojem, že už ide poriadne dlho. Zostala mu dokonca aj zima – takže si nechcel predstavovať, ako musí mrznúť Diana. Vedel len jedno – do nemocnice ju už nevezme. Ak ju skutočne nájde tu, v lese, vezme ju rovno k sebe a nikomu nedovolí, aby ju preniesol cez prah dverí.

Razil si cestičku a ako dýchal, z nosa mu vychádzala jemná para. Pritiahol si kabát tesne k telu a pridal. Ponáhľal sa a nehodlal vo svojom tempe spomaliť, ani keby sa čo dialo.

Náhle uvidel to miesto. Kam chodili stanovať a kde prežil toľko zábavy a bezstarostných chvíľ. V hlave sa mu vynorili kopy myšlienok a spočiatku sa im chcel poddať, ale niečo bolo predsa len dôležitejšie.

Drobné, čiernovlasé dievča, ktoré sa chúlilo pri strome. Mala na sebe biele sesterské topánky, čierne nohavice, ktoré sotva vyzerali, že by ju mohli zahriať a balónový, béžový kabát.

Keď jeho pohľad spočinul na nej, nebol si celkom istý, čo má robiť. Najskôr sa zarazil a úpenlivo premýšľal. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak je podchladená? Čo ak je už... nie, to nie!

Kým si stihol ujasniť čo ďalej, otvorila oči a pozrela na neho. Zo srdca mu odpadol tak desaťtonový balvan a jednoducho sa odhodlal a pristúpil k nej. V jej tvári sa mihlo niekoľko emócií, ale nateraz sa tým nezaoberal. Jednoducho si ju vyhodil do náručia a pohol sa preč z lesa.

Diana ani nepípla, dokonca sa ani nevzpierala – nerobila nič. Len bezvládna ležala na jeho rukách a nespúšťala z neho oči farby nočnej oblohy.

„Ďakujem,“ zašomral Jessie z ničoho nič a Diana stiahla obočie. „Za tie značky na stromoch,“ dodal. Bez nich by som ťa nenašiel, pomyslel si, ale rozhodol sa to nahlas nevysloviť.

Diana na neho chvíľku pozerala, Jessie doslova mohol cítiť jej pohľad – pálil ho na pokožke – no nečakane sa pevnejšie skrútila a stisla viečka pevne k sebe.

Zvyšok cesty sa už jej poloha nezmenila a Jessie nevedel, či to je dobre alebo zle. Rozhodne to bolo lepšie, ako keby sa vzpierala a začala s ním trebárs bojovať. Ale tá bezduchosť, čo z nej sršala, sa mu tiež veľmi nepozdávala.

Keď došiel k autu, nemotorne otvoril zadné dvere a Dianu uložil naprieč sedadlami, aby mala pohodlie. Z kufra vytiahol deku a prehodil ju cez ňu. Skoro automaticky sa do nej zatočila a v tvári sa jej rozlial spokojný výraz.

Aspoň nejaký výraz, prebehlo Jessiemu mysľou, kým vytáčal Stevovo číslo.

„Našiel som ju,“ povedal okamžite, ako to jeho kamarát zodvihol.

„Kde? Prídeme!“ Steve znel takmer nadšene a bolo počuť, že mu aj poriadne odľahlo.

„Nie! Vezmem ju ku mne, je premrznutá a očividne unavená,“ oznámil Jessie. „Nechaj to na mňa, prosím. Vidíš, ako to dopadlo, keď sa úrady a nemocnica angažovali,“ poprosil a vzápätí sa ozvalo povzdychnutie.

Na pár sekúnd nastalo ticho, až mal Jessie dojem, že sa zblázni od nedočkavosti, čo mu asi Steve odpovie. „Fajn, ako chceš, postaraj sa o ňu,“ prikázal panovačne a Jessie sa jemne usmial.

„Postarám!“ prisľúbil a zložil.

Cez okienko ešte mrkol na dievčinu, ktorá sa oddávala spánku na jeho zadných sedačkách. Nevedel prísť na to, prečo mu na nej tak veľmi záleží, no teraz nie je najlepšia chvíľa na analyzovanie divných pocitov, ktorá v ňom rastú.

Sadol teda za volant a vcelku pomalým tempom sa vydal k sebe domov. Konečne neporušoval žiadne predpisy a mal z toho aj dobrý pocit.
Diana celú cestu prespala a preto, keď zastal pred bytovkou, kde žil aj s matkou, ju znova vzal na ruky. Nespokojne sa pomrvila, ale nezobudila sa a tak sa Jessie vybral hore.

Na schodoch stretol susedu, ktorú naozaj nemal rád. Civela na neho, div, že jej oči z jamiek nevypadli a ústa neodpadli. Jessie zadržal nepeknú nadávku jej smerom a len hľadel pred seba a kráčal k bytu s číslom12C.

Nohou jemne párkrát kopol do dverí, aby sa nemusel obťažovať kľúčmi a Dianu pritiahol tesnejšie k sebe. Už keď kráčal vestibulov, mu omotala ruky okolo krku a tým mu to vlastne mierne uľahčila.

Lenže mama už niekoľko minút neotvárala a Jessie cítil, že ho ruky začínajú bolieť. Diana nebola ťažká, mohla mať tak päťdesiat kíl, plus-mínus, no i tak to bolo dosť. Znova teda silnejšie pokopkal do dverí a po chvíľke sa ozval mamin hlas.

„Idem!“ zakričala spoza dverí a hneď na to sa otvorili.

Keď uvidela úkaz pred seba, pootvorila ústa v nemom šoku a odstúpila svojmu jedinému synovi z cesty.

„Zložím ju zatiaľ u mňa,“ poinformoval mamu, kým sa vliekol do svojej izby. „Už boli opraviť kúrenie?“ Otočil sa ešte na mamu, keď si spomenul, že pred pár dňami nefungovalo.

Pani Strettonová, zjavne neschopná slova, prikývla a Jessie otvoril dvere do svojho malého kráľovstva, ktoré skôr pripomínalo kanceláriu, ako izbu.

Dianu položil na posteľ a vyzul jej topánky. Potom jej veľmi opatrne, aby ju nezobudil, dal dolu aj kabát a zabalil ju do svojho paplóna. Ešte chvíľku sa na ňu zapozeral a znenazdajky sa mu pri tom pohľade vyformoval úsmev na perách.

„Jessie?“ ozvala sa za ním jeho mama a blondiak sa s úľakom otočil.

Aby nezobudil Dianu, vypoklonkoval seba aj mamu z izby a prešiel do obývačky, kde sa rozvalil na pohovku.

„Vysvetlíš mi to?“ spýtala sa postaršia pani a sadla si k svojmu synovi.

„Veď som ti to spomínal,“ ohradil sa a naoko ledabolo mykol plecom.

„Ale nevravel si, že ju sem nasťahuješ hneď dnes,“ pripomenula hnedovlasá dáma a vytiahla obočie.

Jessie si povzdychol a pustil sa do rozprávania. Povedal svojej mame všetko o Dianinom prípade a aj o jej rodine, o ktorej sa v podstate nič nevie. Ako tak hovoril, na tvári jeho mami sa mihali prekvapenie, zdesenie a súcit.

„Tak, môže tu zostať?“ opýtal sa, keď dohovoril mame celý príbeh a v duchu sa modlil a vzýval všetkých svätých, aby bola mamina odpoveď kladná.

Chvíľu bolo ticho a pani Strettonová si neisto žmolila rukávy na svetri, no napokon prikývla. „Samozrejme, nie som zviera, aby som ti nedovolila jej pomôcť. Koniec koncov, budú to tvoje starosti,“ zhodnotila situáciu a Jessie sa uškrnul. „Uvarím jej polievku a nejaký čaj. Isto je vyhladovaná,“ skonštatovala akoby sama pre seba pani Strettonová a Jessie sa zháčil.

Diana odmietala jedlo, no mohlo to byť spôsobené aj tým nemocničným prostredím. Možno – len možno – by tu do seba mohla niečo dostať. Ak nie, bude musieť vymyslieť niečo iné.

V nemocnici, jej pokiaľ vedel, dávali infúzie, na doplnenie živín a tak ďalej, no to jej isto nemohlo stačiť. Mohol by sa poradiť s Tiff, ona je predsa lekárka.

Skôr, ako to stihol lepšie premyslieť, sa znova pri ňom zjavila pani Strettonová. „A jej veci?“ vyzvedala.

„Sú stále v jej dome. Pôjdem jej tam niečo vziať,“ odvetil a mávol nad tým rukou.

Na to bude čas aj zajtra, nemyslel si, že sa Diana zobudí ešte dnes, no hneď, ako ho to napadlo, ho čiernovláska vyviedla z omylu, keď tresli dvere a mihla sa na chodbe, zjavne poriadne vydesená.

Vystrelil z kresla a prešiel k nej. Bola dezorientovaná a v očiach sa jej zračil strach. Obzerala sa dookola a Jessie nadobudol dojem, že čochvíľa začne jančiť, vtedy sa ale pozrela na neho a akoby sa jej uľavilo.

„To je v poriadku. Si u mňa,“ prehovoril chlácholivo a pohol sa k nej.

Opodiaľ si všimol mamu, ktorá neisto vykúkala z kuchyne. Bolo mu ľúto, že sa to celé takto vyvíja, ale čo mohol narobiť?

Diana tiež podišla k nemu a zamračila sa. Chvíľku na seba hľadeli a čiernovláska pokrútila hlavou.

„Čo?“ nechápal Jessie a chytil ju za ruky. „Poď,“ pobádal ju, keď sa zarazila a odmietla sa pohnúť.

Po chvíli váhania sa ale osmelila a nasledovala ho späť do jeho izby. Posadil ju na kožené kreslo a on si čupol pred ňou.

„Vysvetlíš mi, čo sa deje?“ zaprosil tak jemne, ako len dokázal.

Civela na neho a vyzerala tak bezradne, až sa toho zľakol. Ale zasa – žiadna odpoveď neprišla a Jessie pociťoval, ako sa ním valí zúfalstvo. Keď už strácal akúkoľvek nádej, že sa dočká reakcie, Diana sa stočila k stolu a vzala do ruky pero a papier. Čosi napísala a podala mu to.

So zamračením na to pozrel. Mala typický, dievčenský rukopis. Úhľadný a veľmi ľahko čitateľný, i keď trošku roztrasený.

Nemal si ma odtiaľ brať!

„A to už prečo?“ Podal jej papier a počkal, kým napísala odpoveď.

Neprosila som sa o to, stálo tam.

„Nevzpierala si sa, keď som ťa bral,“ vyhlásil a znova jej do ruky strčil papier s perom.

Zamračila sa a mierne očervenela. Myslela som, že sa mi to sníva, s tými slovami vrátila Jessiemu papier.

„Snívaš o mne často?“ Počul sa povedať a vtom mu došlo, ako to asi muselo vyznieť. Ošil sa a jeho tvár tiež zalial rumenec. „Prepáč, tak som to nemyslel.“

Dean mal pravdu, napísala na papier a Jessie sa nechápavo zamračil. Že som ťa ako dieťa milovala.

Ani nevedel prečo, ale toto zistenie ho vcelku potešilo.

Ale už nie som dieťa, napísala tentoraz a Jessie sa uškrnul.

„Ja viem,“ prikývol a zhlboka sa nadýchol. „Prečo nerozprávaš?“ vyhŕkol odrazu a Diana pootvorila ústa, akoby ju zaskočil.

Najskôr odpoveď neprichádzala, no potom sa načiahla po papieri a keď dopísala, čo chcela, pozerala naň. Pravdepodobne nevedela, či to Jessiemu dať alebo nie.

Nemôžem.

„Máš niečo s hrdlom, však?“ spýtal sa, keď si spomenul na ten kašeľ, čo ju zachvátil. Diana prikývla a Jessie jej dal ďalšiu otázku. „A čo lekári?“

Ak by sa starali, možno by na to prišli, bola jej odpoveď.

Už jej chcel dať ďalšiu svoju otázku, keď sa dvere otvorili a dnu vošla Jessieho mama, s táckou v rukách.

„To je moja mama. Pokoj,“ zamrmlal Jessie a urobil miesto na stole.

„Nechám vás,“ takmer nečujne zamrmlala pani Strettonová a rýchlosťou blesku vystrelila z dverí.

„Zajtra ti zájdem po nejaké veci,“ prehodil Jessie a odpil si z čaju.

Na tácke boli dva taniere plné francúzskych polievok a dve šálky s jahodovým čajom.

Aj ja chcem ísť. Vyzerala tvrdohlavo a Jessie usúdil, že nemá zmysel hádať sa.

„Ako myslíš, ale musíš sa najesť,“ vyjednával a Diana sa smutne pozrela na taniere. „Bude ťa to bolieť?“ strelil do prázdna a aj sa trafil.

Chvíľu na to civela a potom sa s hlbokým povzdychom chytila lyžičky a opatrne začala jesť. Jessie videl, že jej tvár sa skrúcala bolesťou, kým do seba to jedlo pchala, ale zároveň mu prišlo, akoby jej to robilo dobre.

Musela byť poriadne hladná a hlavne premrznutá. Teplá polievka ešte nikomu neublížila. Pravdou je, že zjesť celý obsah taniera, bolo asi nad jej sily a preto sa Jessie uspokojil s tým, keď vyprázdnila aspoň polovicu.

„Dnes budeš spať tu,“ povedal Jessie a hlavou kývol k posteli.

Toto je tvoja izba?

„Áno,“ pritakal a uškrnul sa, keď mu pohľad spočinul na policiach, ktoré boli zaplnené šanónmi a rôznymi spismi. Nechýbali ani právne knihy a kopec podobných vecí.

Kde budeš spať ty?

„V obývačke,“ vyšlo z neho automaticky a v duchu sa zamračil, keď si spomenul, aký tvrdý je ten gauč.

A kde budem spať potom?

„Máme tu hosťovskú, ale teraz nie je pripravená. Jednu noc to zvládneme aj takto.“ Popritom, ako hovoril vstal a prešiel k posteli, aby jej to tam upravil.

Natriasol vankúše a zastrčil plachtu. Tiež narovnal prikrývku a vedľa postele jej položil šálku s čajom. Budík, ktorý sa ráno rozozvučí, vzal.

„Odpočiň si,“ prikázal jej jemne, ale autoritatívne zároveň a Diana bez slova prešla k posteli a zvalila sa na ňu.

Usmiala sa na Jessieho a ústami naznačila: Ďakujem.

„Kedykoľvek,“ odpovedal jej a odolal nutkaniu sa jej dotknúť.

Predtým, ako za sebou zavrel dvere, na ňu ešte raz pozrel a srdce mu spokojne poskočilo. Vyvíja sa to celkom dobre.

◊♦◊

Ležala v posteli, z ktorej nemala výhľad na nočnú oblohu. Najskôr premýšľala, či jej to vadí, ale keď dospela k záveru, že jej to je v podstate jedno, otočila sa k stene a zababušila sa do prikrývok.

Chcela sa tam vrátiť, ale nechcela, aby bol Jessie smutný. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu, ho nechcela sklamať a preto sa dnes pokúsila urobiť všetko, čo bolo v jej silách, aby bol šťastný. Aby sa kvôli nej netrápil.

Naozaj si myslela, že to, že ju našiel v lese je len sen. Keď tam blúdila, na jednej strane dúfala, že ju nik nenájde a na tej druhej chcela, aby ju on našiel. Tým by jej len dokázal, že ju pozná, že jej rozumie.

A to presne urobil. A ona mu za to bola vďačná. Vlastne mu bola vďačná za milión vecí a keď sa ponárala do spánku, myslela na jeho úsmev, ktorý ju prenasledoval po zvyšok noci.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 11. časť: