OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 9. kapitola

16.09.2014 (19:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 722×

„Kde sa v tebe berie toľko drzosti, aby si sa tu ukázal?“ zavrčala som s veľkou dávkou sebazaprenia. V hlave mi hulákalo, aby som sa na neho vrhla a prebehla s ním cez zábradlie.

„To sa mi len zdá. Čo tu robíš? Hráš sa na poslušnú dcéru?“ spýtal sa posmešne a premeriaval si ma. Vždy to vedel. Vytočiť ma dožerava. A ja som ho ľutovala, že dnes nie je ten deň, kedy ho nechám vyhrať. Trpezlivosť mi vyprchala už v nemocničnej izbe a nemala som náladu na posmech. Už vôbec nie od neho.

„Ak sa k tej izbe priblížiš, ver mi, že ťa do tej basy dnes ešte dostanem,“ prehovorila som chladne. „Tešíš sa na to, ako ti budú obrábať prdel?“ Šla som na neho jeho taktikou. Poznala som ho natoľko dobre, aby som vedela, čo na neho platí.

A aj cez to všetko, cez tie silácke reči, sa mi klepali ruky. Niekde v hlave mi našepkávalo, že by pre neho nebol problém mi teraz takú plesnúť, že by som zotrela farbu z podlahy. Na druhej strane som už bola dosť nasraná z návštevy mojej matky a práve teraz sa mi adrenalín rozpínal po tele a blokoval všetky výstražné signály. Urobil krok ku mne s rukami vo vreckách a pobavene sa na mňa pozeral.

„Ach, Lea, myslím, že sa poznáme dosť dlho na to, aby si na mňa vyťahovala také chabé výhovorky,“ povzdychol si otrávene a oprel sa o stenu bližšie pri mne.

Zaťala som znovu päste, pretože hrozilo, že mu zo ksichtu narobím súčiastky na lego. Tak veľmi som ho nenávidela. A pritom som dobre vedela, že sa vtom odzrkadľuje len nenávisť k sebe samej. Koho z nás dvoch nenávidím viac?

„Dobre vieš, že ja sa nevyhrážam planými sľubmi,“ zavrčala som a tento krát som k nemu pristúpila ja. Bol odo mňa na dĺžku vystretej ruky. Nebolo to pre mňa najbezpečnejšie, ale bolo mi to u prdele. Nemala som chuť poľaviť. Dnes nie. Dnes som mu chcela ukázať, že s Leou Greenovou sa ľudia nezahrávajú. Vytiahol z vrecka peňaženku a otvoril ju.

„Keď toľko buzeruješ,“ prehodil a vytiahol papierovku, „tak si to zober a choď si niekde kúpiť tie lacné drogy, na ktorých fičíš. Keď nezavrieš hubu asi ma z teba začne bolieť hlava.“ Ovalila ma neskutočná vlna hnevu, ktorá rozpálila snáď všetky nervy v mojom tele. Ako si len mohol dovoliť niečo také na mňa skúsiť.

„Keby mi dali na výber medzi krutou smrťou a tvojimi peniazmi, radšej by som sa nechala umučiť,“ zavrčala som a mala som čo robiť, aby sa mi netriasol hlas. Svojim výstupom ma úplne vysmial, zabrnkal na bolestivú strunu a ešte ju natiahol, aby mi jej spätný švih vytvoril hlbokú ranu. Horkú a bolestivú. Pokrčil plecami a vrátil peňaženku naspäť do vrecka.

„Tak potom sa choď kurviť tam, odkiaľ si prišla, keď sa ti hnusia moje peniaze. Určite ťa už čaká nejaká socka, ktorému si sľúbila fajku za gram trávy. Nie je to tak? Však si rovnako naivná kurva ako tvoja matka.“ Triasla som sa od potláčaného hnevu a v duchu si opakovala, že ak sa na neho teraz vrhnem, zabije ma.

„Aj keby som bola kurva, som si istá, že tá socka by mi za to stála na rozdiel od teba. O teba by som si neoprela ani ukradnutý bicykel,“ zavrčala som skôr, ako som si stihla rozmyslieť, či mu na to niečo odpoviem. A sama som sa poslala do riti.

Pobavene sa uchechtol a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. „No, no, no,“ prehodil hravým tónom a odlepil sa od steny, zatiaľ čo ja som inštinktívne cúvla. „Tým by som si nebol taký istý. Tak to si musela byť minulý rok v riadnych sračkách, keď si mi behala po rozkroku.“

Presne mierené slová, ktoré vzbudzovali horkosť na jazyku. Keď však spomenul dané obdobie, hlava sa mi zatočila od zúrivosti a pred očami sa mi zatiahol červený závoj. Prudko som sa odrazila a vrhla sa po ňom. Vrazila som mu prsteňmi do oka až bolestne zareval a zatackal sa dozadu. Nečakala som na ďalší signál a už vôbec som vlastne nerozmýšľala nad tým, čo vlastne robím. Všetko, čo povedal ma bolelo, urážalo, zhadzovalo!

Trpká príchuť danej spomienky ma obaľovala a držala ma v oceľovom objatí. Miešala sa vo mne nenávisť k nemu a k samej sebe. Nevedela som, či som sa na neho vrhla, aby som ublížila jemu alebo kvôli tomu, aby on ublížil mne a zbavil ma tým pocitu pretrvávajúceho studu. Vrazila som mu pár rán do žalúdka a taktiež do holene pretože som vedela, že to bolí. Bolo mi zo seba na vracanie a chcela som to zo seba dostať. Nešlo to alkoholom, nešlo to drogami tak to muselo ísť touto cestou! 

Vo svojom zúfalom rozpoložení som si ani nevšimla, že sa uhol mojej ďalšej rane. A vlastne som tú jeho ani nezaregistrovala. Iba som zacítila bolestivú ranu z jednej strany a druhú dostala pravdepodobne od steny. Pred očami sa mi zahmlilo, zrazu som pozerala do tmy a párkrát mi preblesol pred očami obraz podlahy, na ktorej som evidentne ležala. V hlave sa mi rozozvučali hlasité zvony, v ušiach mi pískalo a bolesť ma omračovala. Konečne som sa dostala k ovládaniu svojich končatín, snažila som sa odlepiť od zeme. Niečo ma však chytilo za nohu a začalo ťahať. Ignorujúc narastajúcu bolesť sa mi podarilo pretočiť sa. Zbadala som ho s krvavým fľakom namiesto oka, ako ma ťahá k prázdnej izbe. Všetko vo mne kričalo a nevedela som ho prinútiť kopancami, aby ma pustil.

Otvoril dvere a ja som sa z posledných síl chytila zárubne a začala vrieskať. Panika vo mne prerástla a ovládla ma. Bála som sa ho. Zatiahol so mnou natoľko, aby ma ruky neuposlúchli a z jednej sa mi vyšmykol rám. Pred tým, ako som ho kopla do zápästia, zatiahol zúrivejšie a v ruke mi zachrupčalo a ovalila ma druhá vlna bolesti. Trafila som mu prsty a zacítila som, že mám voľnú nohu.

Prevrátila som sa na zdravú ruku a začala som sa šplhať na nohy. Kričala som o pomoc a vybehla na chodbu. Mala som kurevskú smolu. Môj krik nemohol prehlušiť ostatný ruch v poschodiach pretože toto poschodie nikto často nepoužíval. Rozbehla som sa ku schodom, v tvári mi tepala ukrutná bolesť a beh môjmu zranenému plecu nepomáhal. Poháňal ma len skurvený strach o vlastný život. 

On ma zabije! hralo mi v hlave ako zaseknutá platňa. Nepozerala som sa za seba či ma prenasleduje, ani som pomaly nevedela, či bežím dobre. Matne som si pamätala, že som preletela po schodoch a na posledných dvoch schodoch sa mi nohy zamotali a ja som padala k zemi. Svet sa mi prevrátil, zahrkali vo mne všetky kosti a konečne som pristála na zemi.

Bola som dezorientovaná, nevedela som či mám skôr poslepiačky utekať alebo počkať kým ma dorazí. Oči mi vystrašene zaleteli k tieňu, ktorý sa mihol neďaleko mňa, no zbadala som len známu tvár. Eric ma zočil a nevedela som, či sa mám od úľavy rozplakať alebo sa mám začať hystericky smiať.

Eric sa zas nehýbal, pretože zrejme ho zaskočila moja poloha na zemi alebo skôr tá tvár, ktorá nevyzerala vôbec príťažlivo po zrážke so stenou. Najprv zbledol, potom sa mu vrátila farba a rozbehol sa ku mne. Niečo na mňa hovoril, no nebola som schopná rozlišovať slová. Rozmazával sa mi pred očami a tie ma nepríjemne štípali. Myslela som si, že plačem, ale keď som si pretrela oči, mala som krvavé prsty. Snažil sa ma postaviť na nohy, ale bola fuška len neziapať od bolesti, keď sa ma snažil chytiť za nesprávnu ruku. Natiahla som k nemu tú správnu a omotala mu ju okolo krku. Musela som odtiaľto zmiznúť skôr, než ma ten skurvysyn znovu zočí a zabije nás oboch.

Postavil ma na nohy, ktoré som za sebou skôr vliekla ako robila kroky. Ale namiesto toho, aby ma pri recepcii zobral smerom k východu, zamieril k pohotovosti. Tam nie, tam sú ľudia! Nevedela som však zistiť, ako sa otvárajú ústa. Hlavu som mala ťažkú, akoby vážila tonu a v tvári som cítila nepríjemné pnutie, čo znamenalo, že mi opuchla. Bolelo ma aj žmurkanie očami. Bolelo ma všetko. Celý človek. Namiesto toho, aby som zdrhla, som sa snažila prizabiť na schodoch. Well done.  

Skoro sa mi to podarilo. Svetlo ma rezalo v očiach a tak som sa viac zavesila na Erica a žmúrila pred seba. Odľahlo mi, že sa ten posadnutý magor niekde nevyrútil, ale aj tak som sa obzerala okolo. Pripadala som si ako paranoidná.

„Lea!“ zaznel neďaleko mňa vystrašený hlas a ja som od ľaku zakopla o vlastné nohy.

Moja podpierka mi podsunula ruku pod nohy a zobrala ma na ruky. Zbadala som pani A, ako sa náhli cez nemocničnú chodbu, v tvári bledá a v ruke mala nemocničnú kartu. Eric sa spýtal, kde ma môže dať na ošetrenie a pani A v rýchlosti nadiktovala smer. Videla som ju, ako niečo ťuká do služobného telefónu a potom sa pozrela na mňa.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ustarostene a zavrela dvere na izbe. Kedy sa to k nám dostala? A ako sme sa dostali na izbu? „Lea, vnímaj ma!“ zaznel pri mne jej hlas a zočila som svetlo baterky. Mykla som hlavou, ale všade som už videla len tmavofialový fľak.

„Čo sa jej stalo?“ spýtala sa pani A kým ma kontrolovala. Vtom tichu mi neskutočne pískalo v ušiach. Mykla som sa pred jej rukou, ktorá mierila k môjmu ramenu. Niečo mi upokojujúco povedala a jemne ma zaň chytila. Prehmatala mi to a párkrát som sykla od bolesti.

„Máš to len vykĺbené,“ vydýchla si a začala Erica k niečomu pripravovať.

Nevenovala som im veľkú pozornosť, pretože mi neskutočne liezol na nervy ten piskot v ušiach. Akoby som mala pri sebe nejakého kreténa s píšťalkou, ktorý mal nekonečné pľúca. Zrazu som si len uvedomila, že ma Eric pevne schytil a v druhej ruke mi vybuchla taká bolesť, až som zahučala Ericovi do hrude. Z očí mi vytryskli slzy z prudkej bolesti, ktorá pomaly začala odznievať.

Niekto ma pohladil po hlave a začula som jeho hlas, ako mi hovoril, že už mám rameno naspäť. A do toho celého chaosu sa priplietla aj moja lekárka. Na jej meno si teraz už zas neviem spomenúť. Sralo ma, že všetci sa tu tak rýchlo zjavovali a niečo krákali a ja som nebola schopná vôbec rozoznať, čo rozprávajú. Ale podľa otrasu Ericovej hrude, ktorá jemne vibrovala, im asi vysvetľoval, ako ma objavil. Mimochodom, voňal pekne.

Konečne sa mi vyvliekol z objatia, čo som si ani neuvedomovala, že som sa ho tak pevne držala. Ruku mi zafixovali až som s ňou nevedela hýbať. Prešla mnou úľava, ale bolesť v tvári pretrvávala. Moja lekárka mi ošetrovala tvár a skonštatovala, že budem mať riadny fokel.

„Super slovník, to si zapíšem,“ zachrapčala som, načo sa prekvapene mykla.

„Už som si myslela, že si stratila hlas,“ začala veselšie a prelepila mi ranu nad obočím.

Nepamätám si, kedy som ju utŕžila tak isto, ako som si nevedela zrazu vybaviť polovicu vecí, ktoré sa tam hore stali. Len ten obrovský strach o život. Prešla mnou triaška. Na tvár som dostala chladivú masť, ktorá aspoň trochu stiahla bolesť.

„Keď už rozprávaš, mala by si nám konečne prezradiť, čo sa ti stalo,“ ozval sa Eric, ktorý sa opieral o zárubňu a celú dobu ma pravdepodobne sledoval. Uhla som pred jeho pohľadom a sklopila pohľad na posteľ. Nevidel ho. Nikto ho nevidel a nikto ma ani nepočul kričať.

„To je jedno,“ zašomrala som potichu, načo pani A skoro vyletela z kože.

„Jedno?! Ty si sa ešte v zrkadle nevidela, že?“ zhúkla po mne, až som sa mykla. „Vyzeráš ako po zrážke s autom! Neviem, čo sa tu udialo, ale mala by som zavolať políciu.“

„Nie!“ vyhŕkla som skôr, ako som sa stihla zastaviť. Srdce mi divoko búchalo až  v hrdle.

Nemôžem ho nahlásiť polícii. Nemám žiadnych očitých svedkov a ešte prirobím maléry celej nemocnici. Okrem toho viem, že má kontakty na polícii a dosť peňazí, aby ich uplatil. Moje myšlienky splašene behali a všetky sa upínali len k jedinému. Strachu. Okríkla som sa v duchu. Kto to, kurva, kedy videl, aby som sa zľakla po jednej nakladačke nejakého pošahaného sociopata?! Zaregistrovala som len starostlivé pohľady všetkých troch.

„Si v poriadku? Úplne si zbledla,“ oslovila ma pani A. Len som prikývla a zhlboka sa nadýchla.

„Polícia sa volať nebude,“ povedala som rozhodne.

„A čo ti mám akože napísať do karty? Nie som slepá a ani blbá,“ zahlásila moja lekárka.

„Tak tam napíšte, že som sa zdrbala zo schodov,“ povedala som sarkasticky a v duchu sa tešila, že som sa dostávala späť k sebe. Hoci som bola stále otrasená, cítila som, že už mi je oveľa lepšie.

„Nechceš mi povedať, že hore...“ začala pani A, ale nedokončila to. Chytila si ústa rukami a pokrútila hlavou. Prekrútila som očami, aby som ju zbytočne nenavádzala tam, kam sa dostať nemala.

„Ktovie, čo sa ti mohlo stať, keby ťa nenašiel priateľ,“ povedala mi vyčítavo lekárka, načo mnou trhlo. Ako si toto mohla dať dohromady?

„Ja nie som jej priateľ,“ ozval sa Eric sucho pri dverách. K ďalšej reakcii sme sa nedostali pretože sa na chodbe ozývali hlasité volania. Niekto sa tam hystericky hádal. Eric sa pozrel von a zamračil sa.

„Nejaká bláznivá ženská v nemocničnej košeli...“ začal, ale zasekol sa. Hodil na mňa rýchly pohľad a zamračil sa. „Myslím, že máme problém,“ zahlásil nie príliš nadšene a vykročil smerom ku mne.

Ani nie za sekundu sa ten hluk dovalil do vnútra v podobe dvoch postáv, ktoré sa doslova opierali o stojany s infúziou. Z toho pohľadu som zaúpela a rýchlo sa odvrátila chrbtom. Toto je snáď zlý sen. Moja lekárka zalapala po dychu a pani A zmeravela. Môj otec sa snažil zabrániť nasledujúcej katastrofe.

„Chcem ju vidieť! Viem, že je tu!“ zvolal hysterický hlas, ktorý patril mojej mame.

Opancierovala som si okná, takže kamene môžete nechať doma. :P Na zhrnutie som pridala fotky rodičov a aj keď má Lein otec modré oči, bohužiaľ, muž na obrázku nie. Ale mne sa natoľko páčil, že dúfam, že túto malú kozmetickú chybičku budete ignorovať. :)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 9. kapitola: