OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 10. kapitola

21.09.2014 (14:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 711×

Eric sa presunul ku mne a ja som urobila prvé, čo ma napadlo. Zosunula som sa z postele a schovala sa za Erica. Nemohla som, nechcela som, aby ma videli.

„Amy, upokoj sa,“ zaznel strohý hlas môjho otca. „Helen, pomôž mi ju odniesť do postele.“

„Neodídem, kým neuvidím, že je v poriadku!“

„Amy, zošalela si? Si po operácii, môžeš chytiť zápal! Môže sa ti prihoršiť,“ dohovárala jej Pani A, no zrejme to nepomáhalo. Len som tŕpla za jeho chrbtom a zacítila jeho stisk na ruke. Bola som obyčajný zbabelec. Tak veľmi som nechcela, aby ma videli, ale len som to zhoršovala. Obaja ma počuli. Zhlboka som sa nadýchla a pomocou Erica som sa im postavila. Svoje problémy treba riešiť, nie?

„Lea,“ zaúpela matka, keď ma zbadala a Pani A ju musela zachytiť, lebo sa zdalo, že sa skláti zo šoku. Otcovi šklblo sánkou a uprene ma pozoroval. A čo vlastne očakávali? Že si z nich robím hore srandu?

„Super, tak sme si dali rodinnú chvíľku a teraz sa môžete spakovať naspäť do izieb,“ povedala som do absolútneho ticha.

„Lea, kto ti to urobil? Počula som tvoj krik na chodbe,“ ozvala sa matka po chvíli, keď konečne našla hlas. Jej modré oči na mne viseli a zúfalo sa snažili odmietnuť tú pravdu, ktorú pravdepodobne poznala. Pri poznámke o kriku vedľa mňa Eric stuhol.

„Našla som si priateľa, s ktorým zdieľam adrenalínové chvíľky,“ odsekla som kúsavo.

„A tiež ťa tak mláti, čo,“ ozval sa ironicky otec a zabodol pohľad do Erica. Skvelé Lea, hoď to na Erica, snáď mu otec neutrhne hlavu.
„Nepozeraj na neho akoby za to mohol on. Eric tam ani nebol,“ povzdychla som si unavene a oprela sa o neho, čo sa len dalo. Noha, za ktorú ma ťahal ma neuveriteľne bolela.

„Kričala si, akoby ťa niekto zabíjal. Spal som, ale dokonale si ma prebudila. Vedel som, že je to tvoj krik,“ ozval sa pochmúrne otec a zas zabodol pohľad do mňa.

„Na vankúšovú bitku to nevyzeralo,“ prehodila som ľahostajne a vyhla sa jeho pohľadu. Otec sa pevne chytil stojana a otočil sa k mojej mame. Takto vedľa seba som ich už dlho nevidela. Pár rokov. Vlastne už od detstva.

„Si spokojná? Pozri sa, čo ten tvoj úžasný manžel, čo si ešte serie do plienok, urobil našej dcére,“ zavrčal na matku až ňou myklo. Len pokrútila hlavou a prosebne pozrela na mňa. Nemala som v pláne ju utvrdiť vtom, že to nie je pravda. Ale nechcela som dávať otcovi najavo, že je to pravda. Alebo som nechcela dať matke najavo, že je to pravda a otcovi, že to je pravda? Dávalo to nejaký zmysel?

„To nebol on,“ hlesla zúfalo so slzami na krajíčkoch.

„Prisahám, že len, čo sa dostanem z tejto nemocnice, zabijem ho!“ zasyčal na matku a otočil sa ku mne. „Chytím si toho vyjebanca osobne a ešte bude ľutovať, že sa narodil!“

„Daniel!“ vzlykla moja matka a Pani A ju podoprela znovu a zamračila sa na otca.

„Prestaň ju strašiť,“ zahriakla ho a tíšila moju matku.

„Prestaň sa hrať na moju matku,“ zavrčal jej naspäť, „ty by si to dopustila, keby niečo také stalo Lane? Je to moje jediné dieťa, dopekla! A tuto slečna sa ešte tvári akoby ju netrápilo, že jej dcére sa vôbec niečo stalo!“ Na konci už skoro kričal. Ešte šťastie, že sme mali zavreté dvere. Pani A sa zatvárila nerozhodne. Matka so sebou mykla a pozrela sa na Pani A.

„Neskúšaj to cez moju dcéru, Daniel,“ oslovila ho stroho po chvíli a narovnala sa. Znovu sa nahodila do pracovnej formy. „Všetci traja okamžite na lôžka,“ zavelila. Moja lekárka, ktorá nezúčastnene postávala stranou, sa znovu vzpriamila.

„Poprosím apartmán s manželskou posteľou a jednou prístelkou,“ neodpustila som si, keď som toho mala plné zuby. V hlave mi stále bolestivo tepalo a tie ich reči ma už privádzali do šialenstva. Môj otec za chvíľu chytí rapel a začne to tu všetko rozbíjať zatiaľ, čo moja mama sa hystericky rozreve. Teda, rozreve sa ešte viac ako teraz. Staré dobré časy.

„Dosť srandy,“ povedal Eric potichu a chcel ma potiahnuť ku dverám. Len som pokrútila hlavou. Pani A som naznačila nech už matku odnesie.

„Lea,“ oslovil ma otec a jeho pohľad ma vážne bolel. Pozeral na mňa bolestne takmer zúfalo. Ten pocit som u neho videla len párkrát. Nechcela som, aby trpel pri pohľade na mňa. Vedela som, že mu na mne záleží, ale nie až tak. Si jeho dieťa.

„Aspoň vieš, aký to je pocit, ktorý som často zažívala,“ prehovorila som trpkým hlasom. Niečo sa mu zalesklo v očiach, ale ostal ticho. Ľútosť? Ospravedlnenie? Pomaly sa otočil a za sprievodu mojej lekárky vyšli von z izby. Moje telo sa uvoľnilo a zhlboka som si vydýchla.

„Docela zábava, dávať si rodinné stretávky v nemocnici. Vidím, že robenie prúserov máš dedičné,“ ozval sa po chvíli Eric, no odmietala som sa na neho pozrieť. Nikdy som nikoho nechcela zaťahovať do svojich problémov. Ani Lana nevedela toľko, čo si práve vypočul Eric.

„Skvelé načasovanie,“ zavrčala som a potiahla som ho smerom k dverám, „teraz ma prosím ťa odvez domov.“ Vo dverách so mnou zastal a nesúhlasne pozrel na mňa.

„Nemáš otras mozgu?“ spýtal sa udivene. „Práve si prežila, podľa slov tvojho otca, nakladačku ako žito, od človeka, ktorý evidentne poslal do nemocnice aj tvoju mamu a ty chceš, aby som ťa zobral domov? To si píš, že nie.“ Zodvihol ma na ruky a vykročil k recepcii, ktorá bola neďaleko schodov.

„Ak ma zanesieš na to poschodie, obesím sa na infúzke,“ zasyčala som na neho zúrivo a kopala nohami. „Alebo začnem vrieskať už teraz, aby ťa odstavila ochranka!“ vyhrážala som sa mu.

„Ty si tak otravná,“ zamrmlal naštvane, no vedela som, že som vyhrala. Hodil na mňa skúmavý pohľad, aby sa uistil, že som v poriadku, no našiel len spokojný škľab. O úsmeve som mohla v nasledujúcich dňoch, len dúfať. Moja ľavá strana bola napuchnutá a bolelo to, len keď som sa snažila vytvoriť úškrn.

„Mala by si ostať v nemocnici. Si dosť vážne zranená a lekárky hovorili, že by si mohla mať otras mozgu,“ dohováral mi, keď otváral auto. Vedel, že je to ako hádzať hrach o stenu. Zrejme si len upokojoval svedomie, že ma varoval.

„Nemám peniaze na posrané účty za nemocnicu,“ odsekla som mu a poskladala sa na sedačku. Pani A ma síce asi strčí do drtičky odpadu, keď zistí, že som utiekla z nemocnice, ale stojí mi to za to. Keď sme konečne vyrazili, všetko zo mňa opadlo. Nemocnice mi proste nerobia dobre. Nemám ich rada. Nikdy som ich nemala rada.

„Tá čiernovlasá lekárka, to bola Lanina mama?“ spýtal sa Eric, keď sme prechádzali cez mesto.

„Hej, je. Teraz, keď je Lana s Nathanielom v Európe, tak bývam u nej,“ prehovorila som po chvíli.

„A kde bývaš normálne?“ spýtal sa zvedavo. „Už som ticho,“ povedal ospravedlňujúco, keď som po ňom šľahla podráždeným pohľadom. Nechcela som sa o tom teraz baviť. Zaparkoval pri bytovke a pomohol mi vystúpiť. Na schodoch som sa ho kŕčovito držala. Mala som neskutočný strach, že si let dolu zopakujem. Trochu roztrasene som strkala kľúče do zámku, ignorujúc jeho pohľad. Odkrivkala som ku gauču a zložila sa na neho. Bolela ma noha, keď som na ňu našľapovala.

„Toľko k dnešnému rande,“ povzdychla som si s pobaveným hlasom a pozrela na neho. Skopol si topánky a šiel k sedačke. Nechápavo som ho pozorovala.

„To si naozaj myslíš, že keď v takomto stave zdrhneš z nemocnice, že ťa nechám samú?“ spýtal sa ironicky a pustil si telku. Chvíľu som ho uprene pozorovala. Myslel to vážne. Niekde vo vnútri ma to potešilo. Chcela som mu na to niečo odvrknúť, no nechala som to tak. Ľahla som si na chrbát a pozerala do steny. Možno to bolo dobre, že tu ostane so mnou. Zatvorila som oči, no pred očami sa mi to stále odohrávalo. Všetko som to prežívala znovu. Prudko som otvorila oči v momente, keď sa nado mnou skláňal Eric a prikrýval ma. Myklo ma od ľaku a jeho tiež. Len som pokrútila hlavou a začala zízať do stropu. Zacítila som ako dopadol na sedačku k mojim nohám a pozoroval ma.

„Mala by si sa trochu prespať. Možno ti to pomôže,“ navrhol potichu.

„Nemôžem zavrieť oči,“ vyhŕkla som a zaklapla ústa. „Mám to stále pred očami,“ dodala som potichu po chvíli. Nič mi na to nepovedal. Vlastne, docela som sa divila, že je ohľadom môjho stavu ticho. Poznala som ho dosť dobre na to, aby som poznala jeho povahu. Sme spolužiaci už tretím rokom a skoro všetky hodiny mám s ním. Strávila som s ním pár chvíľ aj osamote, aby som ho spoznala. V tejto chvíli v sebe musel dusiť všetky výčitky, nadávky a múdre reči o tom, aká sprostá som. Začal mi zvoniť telefón a s veľkou dávkou sebazaprenia som to zodvihla. Samozrejme, že som skoro ohluchla, keď na mňa Pani A začala ziapať. Ani som sa ju nepokúšala upokojovať. Mala plné právo na mňa nahučať. Zdrhla som z nemocnice a sama som si uvedomovala, že môj stav nie je na jednotku s hviezdičkou.

„Potrebuješ maste na tvár, aby sa ti to hojilo rýchlejšie a lieky proti bolesti,“ rapotala niekde v zápale.

„Tak poprosím Erica,“ skočila som jej do reči čím som ju umlčala.

„Je tam s tebou?“

„Hej, stráži ma. Myslí si, že sa pokúsim o samovraždu alebo čo.“ Za to ma prepálil pohľadom. Pani A chvíľu mlčala.

„Lea, si mi ako druhá dcéra. Nemôžeš toto robiť mne ani svojim rodičom. Nedovolím ti, aby si sa nechala prizabiť,“ vzdychla si do telefónu.

„Nemám v pláne čuchať fialky odspodu,“ zamrmlala som pobavene do telefónu, no do očí sa mi tlačili slzy. Bola som rada, že jej na mne záleží. Presvedčila som ju nakoniec, aby po mňa neposielala sanitku.

„Takže sa zahrám na poslíčka s dobrým srdcom?“ spýtal sa Eric a zodvihol sa z gauča.

„To ti vždy šlo,“ chcela som sa na neho zazubiť, ale radšej som si nechcela predstaviť tú grimasu, čo som vystrúhala. Nevedela som, ako v skutočnosti vyzerám a ani som to vedieť nechcela. V aute som držala oči od spätného zrkadla, ale neušiel mi tmavý odtieň mojej tváre, ktorý som nemohla prehliadnuť. Nie som proste farboslepá.

„Požičiam si kľúče,“ ozval sa pri dverách a už ho nebolo. Do hlavy sa mi natlačila prázdnota celého bytu a v okamžiku som ľutovala, že som ho poslala preč.

„Mohli by ste mi tam pribaliť lieky na spanie?“ ozvala som sa váhavo, keď mi Pani A zodvihla.

„Kvôli čomu? Myslím, že lieky na bolesť otupia tvoje zmysly natoľko, aby si vedela zaspať,“ povedala prekvapene na druhej strane.

„Pre istotu,“ pípla som a zrušila hovor. Zamotala som sa do prikrývky a prevrátila sa na zdravé rameno. Ak by mi nehrala telka, pravdepodobne by som sa zbláznila od paranoidného strachu. Nemohla ubehnúť ešte ani pol hodina, no mne sa to zdalo ako večnosť, odkedy odišiel. Ani som si neuvedomila, že počas celej doby som musela byť v šoku. Vnímala som bolesť, vnímala som realitu, ale teraz som osamela a mohlo ma to pohltiť naplno. Hrôza toho všetkého, čo sa stalo. Čo by sa mi stalo, ak by sa mi nepodarilo skopnúť jeho ruku? Zavrel by ma v izbe, kde by nás nikto nepočul. Prešla mnou triaška a neodchádzala. Moje telo sa chvelo a pripadala som si, akoby som mala silnú zimnicu. Nemohla som uveriť, že som to prežila bez jediného vážnejšieho zranenia. Vážnejšieho? A ako si to dopadla?! Oveľa lepšie ako moja matka. A tá ho určite nedokáže vytočiť viac než ja. Ako to, že som mala také šťastie? A prečo som na neho vlastne zaútočila? „To si musela byť riadne na sračky, keď si mi minulý rok jazdila po rozkroku,“ zaznel mi v hlave jeho opovržlivý hlas. Poliala ma horkosť a mala som pocit, že sa povraciam. Jeden večer so zlou náladou, jeden večer v zlom pajzli, dve cigarety s crackom a tá skurvená značka mi svietila na čele vždy, keď som ho videla. Cítila som pálenie na koži tam, kde sa ma vtedy dotýkal. Žalúdok sa mi zhúpol a oblial ma pocit poníženia. Bola som tak sprostá a vytretá. Sama si za to môžem. Na čele som zacítila ľadový pot a chvenie neprestávalo. Karma ťa vždy dobehne. Nechcela som byť sama. Nechcela som si to dnes prežívať po tom všetkom. Začula som buchot pri dverách a vyľakane som sa mykla. Od ľaku sa mi nahrnuli do očí slzy a prehrala boj s nimi. Zrazu v zámku zaštrngali kľúče a moje telo sa naplo. Prudko som sa posadila a pozrela k dverám. Do vnútra vošiel Eric a mňa obliala ďalšia vlna úľavy. Koľkokrát ma ešte dnes zachráni?

„Doniesol som ti lieky,“ povedal a začal sa vyzúvať. Prečo som tomu chlapcovi ublížila? Dosť Lea, koľkokrát sa chceš dnes utýrať? Roztrasene som sa postavila na nohy, odhodlaná sa skryť v kúpeľni a prečkať tam celú pohromu.

„Komunikuješ so mnou?“ ozval sa za mnou a ja som pridala do kroku. Evidentne ma nechal na pokoji pretože sa ma nepokúsil nijako zastaviť. A ja som už bola len dva kroky od kúpeľne. Len dva. Keď sa mi boľavá noha zamotala do deky a musela som sa oprieť o zárubňu, aby som dokázala stáť na nohách. Všetko som to v sebe potláčala a nemala som ďaleko k zrúteniu sa. Lea Greenová sa nikdy nezosype. Ale drž už hubu!

Zaštikútalo sa mi od potlačovaného plaču, ale nohy ma zradili. Zosunula som sa po zárubni dolu a po tvári mi stiekli potoky sĺz.

„Chceš, aby som odišiel?“ spýtal sa potichu neďaleko mňa. Poznal ma dokonale. Aj keď som si vždy myslela, že som dokonale chránená z každej strany, on ma mal už dávno prečítanú. Vedel, že sa nerada delím o svoje pocity s niekým iným. A nestihla som sa ani odplaziť do kúpeľne ani ho poslať do riti, keď som sa hlasno rozplakala. Tie kvílivé zvuky, ktoré som zo seba vydávala, ma desili. Desila ma moja vlastná zraniteľnosť. 

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 10. kapitola: