OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 8. kapitola

12.09.2014 (12:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 776×

Zobudili nepríjemné odlesky, ktoré mi svietili do očí. Nevedela som či si zo mňa zasa niekto robí srandu, poprípade si ma fotí, keď vyzerám na sračky s infúzkou v ruke. Opatrne som otvorila oči, ale nikoho som nezbadala. NIKOHO. Ale niečo som zbadala takmer okamžite. Asi tucet balónikov v ružovej a červenej farbe, ktoré som mala pozavesované pri posteli, o stoličku a dokonca aj o infúzku. Naprázdno som otvorila ústa a znovu ich zaklapla. Čo to má pre boha znamenať? Komu zas preskočilo? Ako na zavolanie do vnútra vošla Pani A aj s mojou milou lekárkou. Obe si uznanlivo hvízdli a vymenili si medzi sebou veľvýznamné pohľady.

„Povie mi niekto, koho ste pustili z reťaze?“ zachrapčala som a posadila sa na posteli. Moja lekárka mi začala meriať tep a kontroľovala mi životné funkcie.

„Vidíš, Lea, ten rok, ale rýchlo ubehol,“ prehodila zvesela. Proste zlatá ženská. Pani A zodvihla bielu kartičku, ktorá ležala pri kytici ruží na stolíku a zaškerila sa. Ona sa normálne zaškerila. Úplná Lana. A že vraj si nie sú podobné.

„Povieš nám, odkedy máš priateľa?“ spýtala sa ma a podala mi kartičku. Ešte raz som pozrela na tie ruže, ktoré som si doposiaľ nevšimla a rýchlo pritiahla pred nos kartičku.

Aby som nebol za blbca, ktorý chodí na návštevy bez darčekov.

So sexepílom

Adam

P. S.: Si zlatá, keď mi pri spánku slintáš na tričko

P.S. 2: Účet ti pošlem domov

„Kretén,“ neodpustila som si. Moje ústa sa však roztiahli do mimovoľného úsmevu. A pekne širokého. Bol to blázon. Milý blázon. A bola by som sa škerila, keby som nezbadala tie dve fuchtle ako sa na mne zabávajú.

„Otravujete môj život,“ zavrčala som naoko podráždene, ale veľmi mi nešlo skryť dobrú náladu. Adam vedel byť blbý a zlatý zároveň, a potešil moje rozmarné ego.

„Nechajme jej priestor, určite chce mať romantickú chvíľku s balónikmi,“ prehodila moja lekárka pobavene.

„Chcem sa prezliecť a nemám v pláne na seba nechať zízať dve ženské. Nič v zlom, ale do trojky iba ak jedna z vás je chlapského pohlavia,“ odfrkla som si a zhrnula zo seba prikrývku.

„Mužského pohlavia,“ opravila ma Pani A, „a kam sa chystáš? Mala by si tu byť ešte aspoň dva dni.“

„Podpíšem si reverz,“ zahlásila som veselo a vyskočila z postele. Ešte deň a asi by som sa tu zbláznila. Môj otec by sa ešte náhodou rozhodol, že robiť mi spoločnosť je super vec a rovno by som vyskočila z okna.

„Tak ti idem teda spísať prepustenie,“ povzdychla si moja lekárka, keď som ich nesúhlasné pohľady bezstarostne ignorovala a vyšla von. Mala by som sa jej spýtať na meno pretože mi lezie na nervy to dlhé označenie.

„Ako sa vlastne volá?“ obrátila som sa zvedavo na Pani A kým mi dávala infúzku z ruky.

„Petersnová,“odpovedala mi Pani A s takým pohľadom, ktorý značil, že za tú dobu som si to už mohla zapamätať. Len som kývla hlavou a začala sa pchať do čistých vecí, ktoré mi doniesla z domu.

„Chudák chlapec, zaplatí za to nehorázne peniaze a ty sa hneď pakuješ preč,“ povzdychla si a pozorovala ma, ako si zaväzujem šnúrky.

„Myslím, že ho to finančne nepotopilo. Možno ho to stálo denné vreckové,“ zauvažovala som nahlas a pozrela na krásne ruže, „ale viac by utrpelo jeho ego keby to dnes videl. A to neuvidí, keďže je na Floride na letnom sídle,“ ozvala som sa ľahostajne a zobrala si zo stola ruže. Tie sú veľmi pekné na to, aby som sa ich zbavila. Keď som sa otočila, pozerala na mňa trochu zadumane.

„Dávaj si pozor, aby ti títo chlapci nepoplietli hlavu. Oni si evidentne zo života nič nerobia,“ povedala pomaly a spoločne sme vyšli von. Chcete povedať, aby som neskončila ako moja mama...

„Ale nebuďte hneď pesimistická. Keď Lana si môže nájsť princa na bielom koni tak sa predsa neuspokojím s koňom,“ hovorila som sarkasticky a zarazila sa. „To vyznelo hodne nechutne.“ Otriasla som sa pri tej predstave a Lanina mamča mi venovala pohľad plný pobavenia a rozhorčenia zároveň. Bingo! Vedela som, že so mnou zdieľa tento humor.

„Čo sa týka Lany, len sa obávam, aby neskončila so zlomeným srdcom. Je do Nathaniela zamilovaná až tak, že sa jej zhoršil prospech v škole a dokonca nehovorím o tých zameškaných hodinách, ktoré predo mnou tají,“ povzdychla si jej mama a mňa to docela prekvapilo. Lana mala vždy výborný prospech. V hlave jej to šrotovalo a vždy si šla za svojimi cieľami hlavne, čo sa týkalo známok a celkovo školy. Vážila si svoje vzdelanie a hoci neznášala v prvom ročníku tú školu, nikdy nešľahla knihami o posteľ a nevysrala sa na to. Ako ja. Asi tak tri krát do mesiaca. Neustály kolobeh. Budem si s ňou musieť sadnúť, keď sa vrátia z tej miliónovej dovolenky. Na chvíľu ma napadlo či si radšej nezačala raziť svoju cestičku slávy pri Grantovi, ale to som hneď zamietla. Lana nebola vypočítavá. Bola len blbá a zamilovaná.

„Mohli by sme si k tomu dať dnes večeru cez cestu,“ navrhla som, keď som si podpisovala reverz.

„Dnes večer nemôžem,“ odkašľala si. Aj by ma napadlo, že asi zobrala nočnú, ale jej vyhýbavý pohľad a mierne začervenanie pri klamstve ju odhalilo.

„Vy idete na to rande!“ zvolala som udivene.

„Lea!“ zaúpela a ja som rýchlo sklapla. No dobre, niekedy sa ešte nechám uniesť. A popravde ma to prekvapilo, aj keď som počula od sestričiek nejaké šepty.

„Tak si to užite,“ zaškerila som sa na ňu a nechala ju stáť na chodbe. Cestou von som zbadala ešte nemocniný stánok a napadlo ma, že káva by nebola zlý nápad. Vypýtala som si ju a čakala pri jej príprave. Nebola som nejakým milovníkom kávy, ale predstava dvojitej čiernej kávy s cukrom ma nakopla skoro tak isto ako balóny dnes v izbe. Spokojne som držala svoju kytičku, keď sa za mňou ozvala objednávka na kávu. A keďže sa mi nechcelo uhýňať, to tiché za mnou ma poprosilo, aby som predavačke podala peniaze. Obzrela som sa a zistila, že za mnou stojí mníška. Tupo som zaklipkala očami a takmer zbožne si od nej prevzala bankovku. Zovrela som ju v ruke a čakala, čo sa stane. Možno nejaký zázrak alebo osvietenie, aby som vedela ako sa môj život má ďalej uberať. Ale nič. Sucho som v duchu skonštatovala, že peniaze od mníšky nie sú nijak výnimočné. Otrávene som natiahla ruku k predavačke, ktorá na mňa pozerala s pozdvihnutým obočím. Toľko k mojej fascinácii k mníškam.

„Žiadny zázrak,“ prehodila som a zobrala si svoju kávu. Ignorovala som ich udivené pohľady a vybrala sa k dverám. Pri dverách ma upútalo ešte niečo ďalšie. Mali tu tie lízatká, ktoré mi včera Eric dal. Musela som sa pousmiať nad tou jeho prihriatou výhovorkou, že ma zazrel náhodou a náhodou mal u seba moje obľúbené lízatko. Niektorí ľudia sa proste nemenia.

„Tu nie je žiadna sranda,“ zafrflala som najotrávenejším tónom aký som dokázala vylúdiť. Oprela som si bradu o operadlo a zazerala na Erica, ktorý sa o niečom rozprával so známym. Naozaj som sa seba samej pýtala, čo robím v počítačovej herni. Ani sme sem nemali ísť. A vlastne, prečo som šla von s Ericom.

„Haló,“ ozvala som sa, no ignoroval ma. „Debil,“ skúsila som posledný pokus. Šľahol po mne podráždený pohľad a len som sa zaškerila.

„Počujem ťa,“ odvetil nevrlo a znovu sa ponoril do debaty.

„Som rada, že poznám tvoje prostredné meno,“ odfrkla som si a pozrela som sa dookola. Zrejme už aj on začal ľutovať, že ma zavolal von. A ja zas ľutovať to, že som mu na to kývla. Prečo vlastne? Kvôli tomu blbému lízatku? Však ti to pripadalo milé. Ani som nemohla ďalej analyzovať situáciu pretože mi zazvonil telefón. Veľa ľudí nemalo moje číslo. Len pár pretože nie som zrovna typ, čo rozdáva číslo na posedenie. Pani A. Žalúdok mi stiahlo nepríjemným pocitom, keď som zodvihla hovor.

„Viem, že ťa asi otravujem, ale prijali sme tvoju mamu na pohotovosť. Volám ti, len kvôli tomu, aby si to vedela. Bola na operačke, teraz spí.“ Niekde v chrbtici mi nepríjemne zatrnulo.

„Prídem,“ oznámila som úsečne a vyskočila som na nohy. Okamžite ma vyhľadal Ericov ustarostený výraz. Odkiaľ to on vždy vycítil?

„Musím ísť. Rande si dáme niekedy inokedy,“ povedala som a kráčala ku schodom. Nemala som vyslovene strach o svoju matku. Nemala som slzy na krajíčku ani hysterické záchvaty. Nebola to matka roka, ak sa vôbec matkou mohla nechať nazývať. Tak prečo som stále utekala za svojimi neslávnymi rodičmi? Asi preto, že okrem nich som nikoho iného nemala. A boli to rodičia. Úplne na hovno. Vďaka nim som sa naučila brodiť v sračkách bez úrazu. Nič viac, nič menej.

Už som bola vonku, keď ma niekto chytil za ruku až so mnou trhlo.

„Lea,“ oslovil na mňa Eric naliehavo. Chvíľu som bola úplne v pomykove pretože som nevedela koľká bije. „Asi dva krát som na teba volal. Nechaj ma, aby som ťa zaviezol tam, kam potrebuješ.“ Jeho upokojujúci tón ma trochu popudil. Vytrhla som sa mu a odstúpila dva kroky od neho.

„Nepotrebujem, aby si ma niekam viezol. Mám nohy a metro ide tiež,“ vystrčila som bojovne bradu. Naklonil hlavu do boku, akoby ma nechápal.

„Nechaj ma ti pomôcť. Keď si sa sem dostala kvôli mne, tak ťa aspoň môžem odviezť ako ospravedlnenie.“ Chcela som sa znovu do neho pustiť pretože som nemala chuť, vešať mu na nos moje problémy, ale zarazila som sa. On predsa nejakým zázračným spôsobom zo mňa vytiahol skoro všetko o mojej rodine. Skoro. Určite som mu nepovedala všetko. To by som si nedovolila.

„Do nemocnice,“ hlesla som rezignovane. V očaich sa mu mihlo pochopenie a samozrejme, že som videla tie otázniky, ktoré tam svietili. Avšak, keď zachytil môj vzdorovitý pohľad, zakusol si do jazyka a kývol na auto. Cestou ani jeden z nás neprehovoril. Ja som bola nervózna z jeho prítomnosti a len z myšlienky, že bude niekde blízko mojej matky. Vedieť niečo o mojom detstve bola jedna vec. Ľudia melú o svojich zážitkoch, pocitoch a problémoch. Ale nemala som najmenšiu chuť ťahať ho do blízkosti svojho posraného života. Čím sme boli bližšie, tým viac mi do hlavy udierala tá zasraná horkosť reality a spomienok, keď ju zbadám. Tak prečo sa sem trepeš? Mala si ostať na riti tam kde si bola a hodiť to celé za hlavu. Netiahnuť sa stále dole, ale nájsť si svoju cestu hore. Tie myšlienky mi však okamžite vyprchali z hlavy, keď som zbadala nemocnicu. Poďakovala som mu a doslova vyskočila z auta kým zastavoval. Niečo na mňa kričal, ale dúfala som, že čím rýchlejšie zmiznem v nemocnici, prejde ho trpezlivosť a odíde. Kráčala som na recepciu, kde už som z diaľky videla Pani A. Preklínala som a zárovň ďakovala, že Pani A robí v nemocnici, ktorá spravovala našu štvrť. Bola to súkromná klinika, ktorá pomáhala aj sockám ako bola moja matka. Zdravotné poistenie bolo neuveriteľne drahé a nemocnice odmietali ošetrovať ľudí, ktorí nemali poistenie. Táto nemocnica hradila aspoň nejakú čiastku za nich. Bola to Nathanielova nemocnica. Ten chlapec je síce divný a má asi veľa peňazí, ale aspoň časť z nich rozumne využíva.

„Je na druhom poschodí,“ povedala mi a vypĺňala hlásenie s policajtmi.

„Dôvod?“ spýtala som sa stručne, uhýbajúc sa skúmavým pohľadom policajtov.

„Pád zo schodov,“ odpovedal mi jeden z nich.

„A vy ste tomu samozrejme uverili,“ odsekla som mu a vybrala sa do bočného krídla. Nemala som nervy na tie ich hlásenia a oficiálne prehlásenia, že pokiaľ matka neprizná, že to nebolo zavinené jej vinou, nemôžu ho zatknúť. Ako vždy. Bez dôkazov sa ho ani nedotknú. Dostala som sa do opusteného poschodia. Tu som bola aj ja a mal by tu byť niekde aj otec. A teraz je tu aj matka. No to sme si tu urobili rodinnú stretávku. Našla som jediné otvorené dvere a vedela som, že tu bude. V tejto izbe bola aj pred necelým rokom. Vďaka nemu. Na jazyku som mala toľko ostrých slov, v hlave mi tepal hnev na seba aj na matku. Avšak, hneď ako som vošla dovnútra a uvidela som ju, jej malú postavu v tak obrovskej posteli pri toľkých prístrojoch a infúzke, stiahol sa mi žalúdok a musela som sa z hlboka nadýchnuť. Prečo si toto vždy robím? Prečo sa dobrovoľne nechávam týrať? Ležala so zavretými očami a pokojne dýchala. Pod ľavým okom mala tmavofialovú podliatinu, ktorá sa tiahla až k uchu a zlomený nos. Po chrbte mi prešla triaška a prehltla som horkú chuť žlče, ktorá sa mi tlačila do krku. Z úst mi vyšla takmer nečujná nadávka, ale to snáď stačilo na to, aby v okamžiku otvorila oči. Otočila som sa k oknu a skúmala tie zaujímavé závesy. Nebola som nadšená, že ma prichytila. Mala predsa spať.

„Helen mi povedala, že som potratila,“ ozvala sa po chvíli potichu. Hlas mala slabý a unavený. Ako vždy. Odkedy si našla toho tupca.

„Aspoň už nemáš dôvod sa pri ňom zdržiavať,“ prehovorila som po chvíli, keď som si bola istá, že mi nezlyhá hlas.

„Práve teraz nemám chuť rozoberať to dookola,“ povzdychla si. Nasupene som sa k nej otočila.

„Vlastne je to úplne jedno. Aj tak by som ti znovu len pripomenula, že sa z teba stala troska, ktorá sa utápa v alkohole a nechá sa vlastným manželom mlátiť. Ty si vyhrala tuším lotériu na úžasný život,“ povedala som s priedstieranou ľahostajnosťou, ale nedokázala som potlačiť hnev. Nemala to byť moja starosť, rýpať do jej života, za ktorý si môže sama, ale bola som raz taká. Nikdy som si neodpustila niečo neokomentovať alebo to vyhodiť na oči. Aj keď to bolo najnepríjemnejšia situácia.

„Dobre vieš, v akej situácii som. Bývam v jeho byte, žijem za jeho peniaze. Okrem toho, nemláti ma. Niekedy si za to môžem sama,“ neodpustila si tie svoje obvyklé drísty.

„Som rada, že túto vytupenosť som po tebe nezdedila,“ zasyčala som zúrivo a stlačila si koreň nosu, aby som sa upokojila. Pohľad na ňu bolel. Bolel už len z toho princípu, že sa nechávala dobrovoľne ničiť. Nikdy som si ju takú nepamätala. Keď sa vydala a potom to celé začalo, niekde v duchu som sa tešila, že ju dobehla karma. Možno tvršie, ako som čakala, ale to sa stáva, keď kazíte svojmu dieťaťu ideály. No teraz, keď som stála pri jej posteli a pozerala na ňu, pýtala som sa seba samej, či to nie je príliš kruté.

„Naozaj sa mi nechce stále hrať rolu matky, ktorú si ty kedysi presrala takže ti to poviem posledný raz,“ začala som tichým hlasom. „Máš tridsaťpäť rokov, tvoj život je úplne na hovno a neboj sa, budeš žiť ešte dlho, aby si si ho užila. Otec ti chcel pomôcť aj po tom všetkom, čo ste vy dvaja urobili, ale ty si bola príliš hrdá, aby si to dovolila.“ Pri mojom predslove sa na mňa prenikavo zahľadela. A aká krásna vždy bola.

„Myslím, že ohľadom tvojho otca, sme si už všetko vyjasnili. Vybrala si si svoju voľbu hoci dobre vieš, že pri ňom nie si v bezpečí,“ prehovorila hnevlivým tónom. Akoby som ešte ja mala niesť vinu za to, že som sa rozhodla žiť s ním. Nevedela som či sa mi chce smiať alebo plakať nad touto situáciou.

„Napadlo vás vlastne niekedy, že pri vás dvoch nie som vôbec v bezpečí? Obaja ste prepnutí, ale bohužiaľ, nemám inú rodinu,“ hovorila som sarkasticky s úsmevom, ktorý ju určite musel bolieť. Tak ako mňa bolela táto debata. „Takže to uzavrieme, dobre? Ja nie som len tak niekto, ale dcéra, ktorá bohužiaľ nemala detstvo, ktoré som si rozhodne nevysnívala. A cez to všetko teraz stojím pri tvojej posteli a snažím sa ti vtĺcť rozum, ale vieš, čo? Môžem zvysoka osrať tvoj život. Ži si ako chceš a rozhodne ma neťahaj už do tvojich problémov. Ten môj stojí za prd aj bez toho, za to vám ďakujem.“ Otočila som sa na päte a kráčala k dverám. Nepovedala nič, ani jediné slovo. Možno si myslela, že mám pravdu, ale skôr si len práve uvedomila, aký je k nej život nefér. Zavrela som jej dvere a oprela sa o ne. Hlava sa mi točila od toľkých myšlienok, ktoré mi behali v hlave. Toľko som jej toho chcela naložiť, ale vidieť ju tak...

Stále som bojovala sama so sebou. Jedna časť zo mňa chcela, aby som sa už nikdy neobzrela dozadu a nechala celý svoj život za sebou. Tá druhá sa bála, že stratím to posledné, čo som kedy mala. Čo z toho som mala urobiť? Začula som kroky a pootočila som hlavu. Zbadala som ho, ako sa opiera o stenu a pozerá na mňa. Toho zasraného bastarda, ktorý mi liezol na nervy už nejaký ten rok. A bez toho, aby som si vlastne premyslela, čo chcem urobiť, som sa odlepila do dverí a kráčala k nemu. Len, čo videl, že sa k nemu blížim, posmešne sa uškrnul. To ma vždy vedelo dokonale vytočiť. A on to kurva dobre vedel.

„Ty,“ ozvala som sa mrazivo a zaťala päste. Bolo mi zle z toho jeho posmievačného úškrnu, nenávidela som ho za to, čo robil a možno len kvôli tomu, že som v niečom nenávidela samu seba. Kompletne ma dopálilo, že mal tú drzosť prísť do nemocnice, kde neďaleko neho sa spisuje hlásenie a že všetci vedeli, že to bol on. A on si vychutnával ten pocit, že na neho bez nepriestrelných dôkazov nesiahli. Bohužiaľ pre neho, pre mňa neplatili ich pravidlá. 

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 8. kapitola: