OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 20. kapitola

27.12.2014 (16:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 739×

Nevedel som prečo sa to deje. Teraz v túto dobu. Nedávalo to zmysel. Mne.

Pozeral som, ako sa vzďaľuje a cítil som sa previnilo. Neodbytná túžba, ktorá ma tlačila, aby som sa za ňou rozbehol a zastavil ju ma týrala. Chcel som k nej natiahnuť ruku, rozstrapatiť jej vlasy a vidieť jej úprimné oči plné radosti. Boleli ma tie ustrašené oči, ktoré skrývala za ľahostajnú tvár. Cítil som, že uteká. Cítil som, že robím chybu, keď ju nechávam. Pohol som sa s úmyslom vykročiť, no dvere sa otvorili a Lana na mňa pozrela.

„Čo sa deje?“ spýtala sa potichu a obzrela sa po ulici. Ešte raz som pozrel na Leu, ako prechádza cez cestu a rozhodol sa. Ostal som. Aj keď v prítomnosti Lany, dievčaťa, ktoré potrebujem k životu, ale s tlakom na duši.

„Nič, všetko je v poriadku,“ povedal som s úsmevom a vtlačil ju naspäť dovnútra.

Obzrel som sa po podniku a napadlo ma, že nie je dobrý nápad ostávať tu. Už len preto, že je to Nateov podnik. A hlavne preto, že sa mi tento interiér práve vysmieva za to, čo sa tu dnes stalo. Cítil som sa unavený. Akoby som behal maratón. Deň sa len začal a ja som chcel, aby skončil. Alebo aby sa nikdy neodohral. Pozrel som na Lanu a uvedomil si, že teraz nemám čas, aby som rozmýšľal nad svojou situáciou. Lane sa tiež búral svet. Ako nám všetkým. Bolo to dosť komické, že sa všetko začalo sypať naraz. Akoby nám to chcel život dať všetko naraz a ďalej sa s nami nezaoberať. Nechať nás tak, ako sme a buď sa z toho dostaneme alebo do toho padneme.

„Kam by si chcela ísť?“ spýtal som sa jej a pohladil ju po pleci. Bol som rád, že som sa mohol teraz strachovať o ňu a neriešiť vlastné problémy. Síce ma to psychicky neupokojí, ale aspoň na to nebudem myslieť.

Pokrčila plecami a pozerala do neznáma.

„Myslím, že teraz mám chuť sa zakopať pod zem,“ zamrmlala potichu a natiahla sa po tašku. „Keď sa mi to celé odohráva v hlave, tak som urobila niečo, za čo sa Lei nemôžem pozrieť do očí,“ vzdychla si trpko a vykročila von z podniku.

Vytlačil som spomienku, keď som sa nemo prizeral, ako mu podáva noviny. Myslím, že ani ja ani Lea sme si nemysleli, že by to urobila. Tá spomienka mala horkú príchuť. Prinútil som sa myslieť na niečo iné a odomkol auto. Zaumienil som si, že ju doma samotnú nenechám. Vytočil som číslo na Lizzie a odkázal jej, že sa dnes bude starať o Lanu. Bola to najlepšia možná alternatíva, ktorú som vedel vybaviť. Bolo mi jasné, že ak by tu bola Lea, vedela by z toho Lanu dostať. Nebol som slepý a videl, že tie dve sú ako sestry. Teda, aspoň z Leinej strany. Znovu som zatlačil dnešné spomienky dozadu a snažil sa nemyslieť na to, čo sa stalo. 

Každý človek raz v živote urobí hlúposť. Aj Lana sa zmýlila. Akurát, že sa jej podarilo do toho zatiahnuť všetkých.

Zastavil som pred bytom Lizzie a povzdychol si.

„Dnes prespíš u Lizzie, je ti to jasné? Nechcem, aby si ostávala sama a nechcem, aby si teraz myslela na problémy. Musíš sa najprv dať dokopy a potom sa postaviť problémom čelom, fajn?“ hovoril som a pohladil ju po pleci. Bol som neskutočne rád, že som ju mal na blízku. Hoci v tak debilnej situácii, ale mal. Ona bola moje prianie. Akurát, že úplne pokazené prianie.

„Nemusíš sa ku mne správať, akoby som bola z porcelánu,“ namietla podráždene a ja som videl ten bojový pohľad. Bol som rád, že sa z toho nezložila. Nebol som práve ten typ, čo vedel človeka postaviť na nohy. Bol som skôr ten vyjebaný hajzel, čo ich dostával do kolien.

„Proste som to pojebala a nejakým zázračným spôsobom to musím dať do poriadku,“ ozvala sa po chvíli rezignovane a bez pozdravu vystúpila.

Úzkostlivo som ju sledoval, ako mizla vo výťahu a rozmýšľal či je naozaj v poriadku. Nathaniela milovala a toto bola od neho rana pod pás. Štvalo ma, že som v nej nevedel čítať. Že som nevedel, kam sa jej myšlienky uberajú a či sa vo vnútri nezožiera. Sralo ma to. Stúpol som prudko na plyn a bezducho vyrazil do mesta. Na moje prekvapenie som zaparkoval u nás v podzemkách. Neviem, prečo som sa vybral domov, ale bolo to tak lepšie. Potreboval som sa upokojiť. Nervózne som stál vo výťahu a čakal, kedy sa dvere otvoria.

Bol som nasraný sám na seba. Chcel som vedieť, nad čím Lana premýšľa a ako jej môžem pomôcť. Chcel som to vedieť tak isto, ako pri Lei. A aj cez to všetko som to s ňou posral. Nazúrene som treskol dlaňou po skle a nechal tam puklinu. Dvere sa otvorili a vrútil som sa do bytu. Mal som chuť prevrátiť to tu celé hore nohami. Nevedel som, kde sa vo mne tá zúrivosť brala. Vybral som z chladničky džús a nalial si ho do pohára. Bol som rád, že je u nás úplné ticho a zároveň som to preklínal. Myšlienky sa mi búrili v hlave a nevedel som, nad čím skôr premýšľať. Prišlo to samo.

Modré oči plné bolesti a strachu, ktoré sa mi strácali z dohľadu. Nechal som ju ísť. Prekĺzla mi pomedzi prsty toľko krát a vždy z iného dôvodu. Zobral som telefón a vytočil jej číslo.

„Kde si Anna,“ zamrmlal som si pre seba a prevŕtaval svoj odraz v presklenej obývačke.

Nezdvíhala ma. Nepozastavil som sa nad pomenovaním, pretože ma to ani nenapadlo. Anna aj Lea boli jedna bytosť a bolo úplne jedno, ktoré meno používala. Boli sme si podobní, riešili sme svoje problémy podobne a radi sme utekali z bojiska. Rada sa pretvarovala, ale jej oči bol vždy úprimné. Možno to mala z výchovy a možno to nevedela skrývať. Rád som v nej čítal, rád som ju škádlil a rád som si s ňou cez leto zapĺňal hlavu. Bola to odo mňa sebecká náplasť na Lanu, ale mal som ju rád. Boli si s Lanou podobné, myslím, že mali veľa vecí jedna od druhej. Zároveň však boli úplne rozdielne.

Lana bola naivná, nevinná a otvorená novým ľuďom. Bola príliš prchká a vedel som ju rýchlo vytočiť do nepríčetnosti. Rada sa smiala a ešte radšej milovala. Nathaniela.

Lea bola tvrdá, priama a pravdovravná. Nerada bola v cudzej spoločnosti a uzavierala sa do seba. Kvôli svojej úprimnosti, ktorá ľuďom vadila. Rada vyhľadávala jednorázovky a ešte radšej utekala pred sebou samotnou.

Hodil som telefón cez obývačku, keď ma už asi piaty raz preplo do odkazovky. Vedel som v nej čítať a aj tak som to pokazil. Videl som ju, videl som v nej sám seba a aj cez to všetko som bol slepý a hlúpy. Neuvedomil som si, že si ma pustila do srdca tak ako Erica a Lanu. Neuvedomil som si, že sa k nej stále správam rovnako, zatiaľ čo ona sa začala strácať. Nepodal som jej pomocnú ruku, aby som ju vyviedol z omylu. Strkal som do nej v tme a motal hlavu. Začala mi dôverovať, začala sa vyhýbať mojim dotykom a uhýbať tými úprimnými očami. Aby som nič nezistil.  Spomenul som si na tú chvíľu, keď sa na mňa pozrela a prvý raz sa mi zdôverila. Uvedomil som si, že aj ona musí vedieť čítať vo mne. Uvedomil som si, že som ju zranil.

Oprel som sa čelom o sklo a zatvoril oči. Som to ja úplný kokot. Ja som ju odohnal. Ochotne utiekla. Utiekla pred sprostými Ericovými náladami a pred mojím zamietnutím.

„Myslím, Lana, že je nás tu viacero takých, čo by sa chcelo prepadnúť pod zem,“ zašomral som zlostne.

Prečo som to pochopil až teraz? Chcel som to Ericovi uľahčiť, priviesť ho na iné myšlienky, dokonca som nasťahoval Leu priamo k nemu. A tí dvaja tvrdohlavci sa obchádzali a nechceli si nič priznať. Chytila ma neskutočná chuť vraziť jednu Ericovi. Chcel som z neho vymlátiť tú tuposť. Chcel som mu ublížiť, aby si uvedomil, že je zadubený. Ale ublížil si Lei.

Bol som tak ponorený v myšlienkach, že som nevnímal okolie.

„Tak to je fajn, že si aj doma. Čo sa stalo vo výťahu, že je rozbité sklo?“ ozval sa za mnou strohý hlas, až som nadskočil. V odraze som zbadal máti a trpko oľutoval, že som prišiel domov. Hlavne potom, čo som zbadal, že drží noviny. Teda, aj slepý by si všimol, že ich drží, pretože s nimi mávala ako trafená.

„Práve som na odchode,“ zamrmlal som mrzuto, no neprešlo to.

„Ani na to nemysli,“ vyštekla a hodila noviny na stôl. „Povieš mi láskavo, čo to má znamenať? Prečo si na titulke s nejakou štetkou a všetci ťa rozoberajú?“ Zaťal som päste a snažil sa upokojiť. Toto nebol najvhodnejší čas riešiť moje meno.

„Je to kamarátka a toto je bulvár. Nemyslel som si, že čítaš tak inteligentné plátky,“ zavrčal som. Zúrivo sa na mňa zamračila a hodila kabelku na sedačku.

„Neviem či to mám brať ako urážku, ale mám taký pocit, že si to poriadne posral,“ prskala a rozhadzovala rukami. „Máme jedno pravidlo. Jedno! Neubližovať nášmu menu zlou reputáciou a ty to spĺňaš v každom ohľade!“ zajačala a drvila podlahu vysokými opätkami.

Mal som pocit, že mi odrazí dekel od hnevu. Mne sa borili priateľstvá a ona mi tu bude rozprávať o skurvenom renomé.

„Mal si veľa šancí, Adam. Tolerovala som ti všetky tie kurvy, s ktorými si sa vláčil, ale táto bola posledná! Aj tak je to len ďalšia chudera, ktorá nás chcela obrať o prachy. Ešte šťastie, že prišla o to dieťa,“ zasyčala na konci, pretože nevládala s dychom. Na sekundu sa mi zatmelo pred očami.

„Jasné, je dobré, že doma nemáme o ďalšieho parchanta viac, čo?“ zreval som vytočený do nepríčetnosti. Zbledla a chytila sa za srdce.

„Nezdvíhaj na mňa hlas! Vyprosujem si, aby si na mňa vrieskal! Prekročil si všetky hranice. Dohodnem sa s otcom o tvojej budúcnosti s Chloe a predídeme tak problémom,“ jačala ako zmyslov zbavená a otočila sa smerom do kuchyne. Brala to ako úplnú samozrejmosť, že čo povie, to bude. Ale mne dochádzali nervy. A s ňou už úplne. Vyštartoval som z obývačky a vletel za ňou do kuchyne.

„Tak za prvé,“ zhúkol som a buchol päsťou po linke až od ľaku nadskočila, „nie si moja matka a do mojej budúcnosti ti je leda tak kurvu! Po druhé, už nikdy v živote Leu nenazveš chuderou, pretože je to oveľa väčšia dáma ako ty! A po tretie, ak len slovkom cekneš ešte niekedy o Chloe, prisahám, že ti urobím zo života peklo!“

S mojím revom prišlo ticho. Ona nemukla a ja som prudko dýchal, aby som nabral čo najviac kyslíku. Pred očami som mal stále zastrené a videl, ako zbledla. Nechcel som ďalšie reči o mojej výchove a prístupe. Aj keď neviem či by na to našla slová. Prudko som vyrazil z kuchyne a utekal z bytu. Celý som sa triasol a rozbolela ma hlava. Bola to najhoršia hádka, akú som s ňou zažil. Neprítomne som na seba pozeral do zrkadla a rozmýšľal, kde dnes predrbem tento zasraný deň. Chcel som ísť za Ericom, ale spomenul som si, že sme práve teraz v konflikte. Zbadal som puklinu v skle a vedel, čo urobím.

Nájdem Leu.

---

Avšak, ľahšie sa hovorí ako koná. Pol dňa som sa premával po meste a hľadal jedno dievča. Čo za kokota som bol, keď som si myslel, že ju nájdem za pár minút? Nervózne som zvieral volant a stál na červenej. Nebola v žiadnom podniku, kde sme niekedy boli a ani v Cosme a nikto o nej nevedel. Donútil som Barb, aby jej volala, ale nezdvíhala. Ja som telefón zahodil niekde v obývačke a bez telefónu som sa cítil ako bez ruky. Naozaj ma vytáčalo, že nezdvíhala nikomu. Nevedel som či sa na ňu mám nasrať alebo sa mám o ňu báť. Vedela byť dosť sebadešktruktívna a nezniesol som ani len pomyslenie, že sa niekde vonku opíja a vrhá sa do prvej náruče, ktorá sa jej otvorí.

Nazúrene som stisol pohár, div, že nepraskol. Pil som už tretí pohár vodky a potreboval sa nutne vyventilovať. Bolo mi proti srsti, že by sa Lea niekde takto mala zabávať. Vlastne sa tak nezabávala. Len okolo seba stavala nové ochranné múry. Pri mojom šťastí, minimálne, protiatómové.

„Čo sa deje?“ spýtala sa znepokojene Barb a sadla si ku mne na operadlo. Len som pokrútil hlavou a nechcel to rozoberať. Tá malá mrcha sa však nedala.

„Stalo sa niečo medzi tebou a Leou? Vyzeráš dnes zničene, bojím sa o vás dvoch,“ priznala bezradne a stisla mi plece. Dokonca ani ona sa dnes neusmievala. Naozaj sa o nás bála.

„Aj ja sa bojím o Leu. Ublížil som jej,“ priznal som sa previnilo a zakryl si tvár dlaňami.

„Hej, ako to myslíš? Bol si na ňu hnusný? Adam, ty si niekedy strašne blbý,“ pustila sa do mňa vyčítavo. Zahriakol som ju podráždene a objednal si ďalší pohár. Oduto s ním buchla o stôl a kľakla si k mojim nohám.

„A teraz vyklop, čo sa stalo. Eric sa dole hrá na samovraha a ty sa tu snažíš opiť do bezvedomia. Oboch vás poznám veľmi dobre a viem, že sa spolu nebavíte,“ karhala ma materinsky, až som sa nad tým musel pousmiať.

Spomienky, ktoré mi tým vyvolala ma vtiahli do minulosti. Do čias, kedy sme robili neplechy, strihali dievčatám v spánku vlasy a potom utekali, keď nás naháňali. Spomenul som si na časy, kedy sme si s Ericom sľúbili, že sa nikdy kvôli žiadnej blbej ženskej nepohádame a aj tak sme sa kvôli Elle pobili. Pretože som sa jej smial za okuliare, ktoré dostala. A pretože Eric ju mal rád ako sestru. A ešte k tomu je to lesba.

„Hej, pamätáš sa, keď som sa prvýkrát po pár rokoch zjavil vo dverách domova, a tak mi jebalo z tých peňazí, že som ich rozhadzoval po celom baráku?“ ozval som sa s úsmevom a pozrel na ňu.

„A keď si sa ma snažil presvedčiť, aby som sa s tebou vyspala, že mi za to zaplatíš?“ spýtala sa ironicky, ale smiala sa.

„Hej, súhlasila si,“ ohradil som sa pobavene.

„Áno, aby si mi zaplatil predom a potom som ťa aj s Tessou vykopala z dverí.“

„Zlatokopka,“ zafrflal som naoko urazene.

„Nie, dobrá duša, čo ťa ošmejdila o pár stoviek,“ vyplazila na mňa jazyk. Rozosmial som sa.

Vtedy som sa prvýkrát po dlhej dobe vrátil, by som sa pozrel, ako sa majú ostatní. Bol som v hroznej puberte, všetky baby, ktoré zavetrili peniaze ma volali do postele. Ego mi stúplo do výšin a dosť som sa zmenil. Na rozmaznaného hajzla. A snažil som sa Barb presvedčiť, aby so mnou šla na rýchlovku, že jej dám peniaze. Bol som na to zvyknutý. Súhlasila a vypýtala si peniaze hneď predom. Dal som jej zväzok a v momente som bol vykopnutý z domova. Nemal som sa vracať, kým sa nespamätám. Nasraný a ľahší o pár stoviek som sa na nich vysral. A prišiel o pár mesiacov neskôr. V domove som si znovu spomenul, kým som býval a prečo. Vďaka ním som sa dal dohromady. Eric a dievčatá ma držali pri zemi a dávali mi najavo, odkiaľ som prišiel. Nezaujímali ich moje peniaze. A to som na nich vždy miloval.

„Boli to krásne časy,“ zamrmlal som zamyslene. Zo spomínania ma vytrhlo plesknutie po mojej nohe čím znovu upútala moju pozornosť.

„A teraz vyklop, čo sa stalo.“

Chvíľu som ju pozoroval a rozmýšľal či jej to všetko vyklopím, ale zamietol som to. Nemal som chuť, špárať sa vtom celom. Alebo skôr by som nevedel s čím začať.

„Eric má stále rád Leu, ale je drbnutý a zadubený. A Lea sa mi tak trochu priznala, že ma má radšej ako obyčajne a celé sa to zvrtlo,“ povedal som po dlhom rozmýšľaní. Obdivne si pískla.

„A ty si ju odmietol je tak? Ty hlava dubová,“ zafrflala pohoršene. „Na to, že sa poznáte od leta sa docela divím, že Lea otvorila oči až teraz. Ale Eric... sakra, chlapci, to si musíte vysvetliť.“

„Až keď vychladne. Mám rád svoj život, nechce sa mi umrieť,“ pokrútil som hlavou.

„Tak je proste horkokrvný,“ pokrčila ospravedlňujúco plecami. „Len neviem, prečo sa tak bojíš o Leu. Ak k nej necítiš nič, nemáš dôvod sa o ňu strachovať. Je to veľké dievča, vie sa o seba postarať. Ak to nechceš zbytočne komplikovať, nezaoberaj sa stále tým, čo ti povedala. Náhodou ešte na ňu začneš pozerať inak aj ty, a to potom neviem, čo budete s Ericom robiť,“ vyhŕkla cez plece a utiekla robiť.

Zarazene som pozeral na Barb a v hlave sa mi rozbehli myšlienky. Čo ak... Snažil som sa potlačiť tie zasrané myšlienky, ale nešlo to. V hlave mi vzišla otázka, na ktorú som nechcel hľadať odpoveď. Prečo sa tak starám o ňu?

S Leou si rozumiem. Lea je moja súčasť. Sme si podobní a nikdy sa s ňou nenudím. Pretvára moje nudné dni na zaujímavé. Páči sa mi, keď ju môžem podpichovať. Páči sa mi, ako ma mláti do pleca, keď vyhrám slovnú bitku. Rozosmievam ju, pretože chcem vidieť, ako sa usmieva. Chcem, aby si užívala život a zabudla na minulosť. Ale chcem to ako priateľ... Uvedomil som si, že mi chýba. Že sa cítim nepokojne, pretože som ju nechal ísť. Som nazúrený, pretože mi nedvíha telefón.

Zanadával som na Barbaru a otočil celý pohár do seba. Nebyť jej, nikdy by som nad tým nezačal rozmýšľať.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 20. kapitola: