OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 19. kapitola

15.12.2014 (10:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 699×

Adam sa odtiahol odo mňa a ja som mala, čo robiť, aby som ostala sedieť na stoličke. Lana stála na konci baru aj s novinami v ruke. Pozerala na nás a ja som pravdepodobne nabrala farbu steny. Taká bledá som určite ešte v živote nebola.

„Ja som sa chcela len rozptýliť z môjho dnešného rána a našla som tieto noviny u Callie v kancelárii,“ ozvala sa a zamávala novinami. Bola to titulka s nami. Horlivo som rozmýšľala či nás počula.

„Myslela som, že máš rád Annu,“ povedala Lana a uškrnula sa na nás. „Pamätám si, ako si o nej básnil celé prázdniny a potom nájdem fotky s Leou? Dokonca na titulke,“ hovorila ďalej a ja som začula Adamov povzdych.

 „Takže ty si celé leto básnil o Anne?“ spýtala som sa rýpavo Adama, ale neodtrhla som zrak od Lany. Žeby zakrývala to, čo počula?

„Tak Anna bola jedno veľmi špeciálne dievča, o ktorom som dúfala, že by sa s ňou mohol dať dokopy a...“ hovorila Lana s úškrnom, keď sa zrazu zasekla. Zbledla, pristúpila o krok k nám a roztiahla noviny. Preletela očami po fotkách a potom pozrela na nás oboch.

„Anna!“ zvolala a pozrela na mňa. Vzdychla som si a vyhla sa jej pohľadu.

„No asi tak,“ vzdychol si Adam a drgol do mňa, aby som aspoň nejako zareagovala. Ale odmietala som sa na Lanu pozrieť. Práve teraz som len chcela, aby tento deň skončil. Lana sa ma snažial dávať dokopy s Ericom a Adam sa stará o Lanu. Som ale sprostá. Vmietla som Adamovi do tváre, že ho mám rada a on pritom má rád Lanu. Všetci majú radi len Lanu. Zlostne som zaťala päste a otočila sa k baru.

„Už to vie aj Lana?“ ozval sa Eric. Bleskovo som k nim vzliadla a zbledla druhý krát.

„Hej, zdá sa, že ju to trochu vyviedlo z miery,“ ozval sa veselo Adam, no postrehla som nervozitu.

„Zdá sa, že som toho nevedela veľa,“ ozvala sa Lana.

 Prečo som sa práve cítila ako decko prichytené pri zločine? Eric sa zvedavo pozrel na Lanu a ako tak stáli vedľa seba, boli výškovo strašne rozdielny. Bolo by to smešne v inej situácii. V tejto mi do smiechu určite nebolo. Nie potom, čo sa na mňa Lana zadívala. V očiach sa jej mihol hnev? Zodvihla k nemu noviny a Eric sa po ne natiahol. Napla som sa ako struna a z úst mi vyšiel vystrašený výdych.

Sledovala som ho ako zobral noviny a prečítal si titulok. Zamračil sa a roztiahol noviny. Úpenlivo som ho sledovala, ale jeho tvár nevyžarovala žiadne pocity. Úzkostlivo som pozrela na Lanu, ktorá ma prepaľovala pohľadom.

„Čo je?“ spýtala som sa zaskočene Lany. Nechápala som, prečo mu dala tie noviny. Prečo mi to urobila? Tú otázku som jej vysielala pohľadom, no uhla zrakom.

„Aha,“ ozval sa zrazu Eric pokojne a zavrel noviny. Žalúdok sa mi stiahol pri pohľade na jeho kamennú tvár.

„Nemusíš to brať vážne. Volal som do novín a niekto im to predvčerom poslal s fotkami aj s textom. Vieš, že je to bulvár a ten sa chytí na všeličo,“ ozval sa ľahostajne Adam a prešiel okolo mňa. Srdce mi búchalo až v krku, keď som videla ako sa k nemu približuje. Vedela som, že Eric je ako sopka. A hlavne veľmi prekvapujúca. Človek nikdy nevie, kedy začne pľuť lávu. A Adam to vedel tiež. A preto ma veľmi neprekvapilo, keď ho Eric chytil za golier a skoro zodvihol zo zeme.

„Je mi jedno, čo z toho je pravda. Pri vás dvoch človek totiž nevie na čom je a to ma kurevsky vytáča,“ zasypel a ja som sa zošuchla zo stoličky. Cítila som jeho hnev. Vyrážal z neho na kilometre.

„Ten článok pravdivý nie je, ale fotky nikoho neoklamú,“ ozvala sa potichu Lana a pozrela sa na mňa. „Prečo si mi nepovedala, že paktuješ s Adamom? Snažila som sa dať dokopy s Ericom a takto sa mi odvďačíš?“ spýtala sa ma s ľadovým pokojom. Neveriaco som na ňu pozrela a zrejme som nebola jediná.

„S Adamom som sa zoznámila cez prázdniny. A cez prázdniny to aj skončilo. Nič viac sa nestalo,“ prehovorila som upokojujúco, ale teraz som nevedela či na Erica alebo na Lanu.

„Dáme si pivo, čo ty na to?“ ozval sa Adam upokojújúco a zrazu letel k zemi. Lana zajačala od prekvapenia a ja som zamrzla na mieste. O čo sa kurva snaží? Prečo mi vôbec neverí?!

„Tak ty si bol ten chuj, čo ju dostal do nemocnice,“ zavrčal Eric kým sa Adam zbieral zo zeme.

„To bola moja chyba,“ potvrdil Adam s pokojom a ledva sa uhol ďalšej rane.

„Prečo si mi nepovedal pravdu? Aj keď si vedel o všetkom, držal si hubu a nechal si ma, aby som si to vyžral z novín!“ zhúkol po svojom kamarátovi. Adam urobil jeden krok dozadu.

„Pretože ma nepočúvaš.“ Eric sa zamračil a urobil krok k nemu. Bála som sa, aby s Adamom nezakrútil ako s handrovou bábkou. Adam nebol tak stavaný ako Eric a každá rana z Ericovej strany môže byť prudko omračujúca.

„Nepočúvam? Ja že nepočúvam?! Za posledné dni som si od vás v byte vypočul dosť,“ precedil cez zuby.

„Keby si nebol kokot a nežiarlil na moje reči, dávno sme mohli byť všetci v pohode. Lea je z teba na nervy pretože ju týraš so svojimi náladami a mne je z teba v poslednom čase tiež na grcanie, pretože sa správaš ako rozmaznané decko, čo si nevie pripustiť, že niektoré hračky mu nepatria!“ zvolal Adam nasrane, čo nás všetkých zarazilo. Stál pred Ericom, v celej svojej výške a nasrane sa mu pozeral do tváre. A to ešte so svojím predslovom neskončil.

„Keby si dal na moje slová a nechal minulosť minulosťou, dnes by sa Lea nemusela trápiť na mojom pleci!“ 

Zdalo sa, že sa mi celý svet roztočil. Moji dvaja chlapci, ktorí ma zo všetkého zachraňovali, stáli proti sebe a snažili sa snáď zabiť pohľadom. A moja najlepšia kamarátka to celé začala. Eric zbledol a prudko sa nadýchol.

„Ja ťa zabijem!“ zasyčal a vrhol sa po Adamovi. Moje nohy sa pohli dobrovoľne či som chcela alebo nie. Na poslednú chvíľu som chytila Adama za golier a potiahla ho k sebe. Ericove vystreté prsty namiesto Adama chytili mňa a Eric začal brzdiť. Ja som, na rozdiel od neho, k nemu urobila krok. Keď zastal, s pohľadom zastretným od zúrivosti, pozrel na mňa. Bez slova som sa postavila na špičky a pobozkala ho. Neviem, prečo som to urobila. Možno inštinktívne, možno len z trucu za Adamove slová, ale urobila som to. Vedela som, že ho dokážem upokojiť. Cítila som, ako sa jeho telo naplo a nechcela som dostať ranu za neoprávnené vniknutie do osobného priestoru. Preto som od neho trochu cúvla. Pustil ma a urobil krok dozadu. Jeho pohľad bol dezorientovaný, ale stále zúrivý. Zdalo sa, že bojuje sám so sebou. A očividne prehral. Iným spôsobom.

„Nehraj sa so mnou,“ zavrčal a otočil sa na päte. Neistým krokom vykročil von z Cosmopolisu. Civela som na jeho chrbát, ale ani raz sa neotočil. Proste odišiel. Po tom, čo som ho pobozkala. Čo je dnes so všetkými? Boli to len naše výmysly, že Ericovi na mne záleží? Čo ak sa staral pretože to robil vždy? Čo ak som to pochopila inak?

„Si v poriadku?“ ozval sa za mnou Adam a chytil ma za plece. Striasla som jeho ruku. Aj jeho som podcenila. Len sa o ňa starali. Obaja. Zacítila som tupú bolesť na hrudníku. Kurva, to bolelo! Zúrivo som sa otočila k Lane, ktorá bola bledá až za ušami.

„Prečo si dala tie noviny Ericovi?“ zavrčala som nasrane. Nepochopila som jej úmysly. Nikdy by to naschvál neurobila. Mne nie. Skusla si dolnú peru, čo svedčalo o jej vine. Vždy, keď saa cítila vinne, kúsala si dolnú peru.

„Prepáč, cítila som sa tak naštvaná, keď som ťa s Adamom počula,“ zamrmlala a sklonila hlavu dole.

„Nahnevaná? A na čo? Že niekto sa má dnes ráno lepšie ako ty?“ zvolala som naštvane a zacítila, ako ma Adam znovu chytil za rameno. Lana so sebou trhla, ale neodpovedala. Vlastne ani nemusela. Len sa objala okolo hrudi.

„Lea,“ oslovil ma Adam chlácholivo, ale ja som bola len v rozbehu.

„Vážne neviem, čo z teba Nathaniel spravil za kravu, ale ďakujem ti, Lana. Ďakujem, že si mi práve bodla dýku do chrbta, len za to, že si sa cítila napiču! Zdal sa ti svet tak nespravodlivý, že si ho teraz musela pokurviť aj nám? Lebo ak si si všimla, tak si to týchto sračiek zatiahla aj Adama s Ericom. Ak ti tak vadilo, že sa so mnou musíš deliť o ich pozornosť, mohla si mi to povedať a nie strkať zápalku k strelnému prachu,“ hulákala som na Lanu.

 Keď som skončila, zhlboka som sa nadýchla a zvrtla sa na päte. Šla som za bar a hľadala malý trezor. Už len z princípu. Už len kvôli dnešku. Už len kvôli sebe. Naťukala som kód a vybrala si vrecko trávy. Začať sa musí pomaly a postupne. Ubalila som si jointa a prešla okolo nich dozadu do uličky. Keď som okolo nich prechádzala, stáli na rovnakom mieste a ani sa nehli. Celý čas ma sledovali. Zapálila som si a zbožne potiahla. Boli to zásoby, ktoré baby mali pre relax. Vedela som, že im to tam musím vrátiť a teraz som im bola vďačná, že som to tam našla.

Moje telo priamo teraz kričalo o nejaké uvoľnenie. Cítila som sa zahnaná do kúta a moja myseľ prepadávala stavom. Mala som chuť sa vysrať na celý svet a ísť sa niekam preč. Chcela som ísť domov. Chcela som sa prezliecť a počkať do večera. Chcela som ísť do baru a opiť sa. Nechať sa zbaliť a poriadne sa nechať pretiahnuť. Chcela som to. Vždy som to tak robila tak prečo som s tým sekla? Prečo som prestala s touto časťou môjho života? Vždy som sa potom cítila skvele. Prázdna, ale v pohode. Potiahla som si poriadnu dávku až som mala pocit, že sa tým zadusím. Nechala som sa unášať mravčením po celom tele. Nechcela som myslieť na to, čo sa odohralo pred chvíľou vo vnútri. Na tú bolesť, ktorú som cítila a na to ľadové sklamanie, ktoré ma obaľovalo.

Zosunula som sa popri stene a vystrela si nohy. Pozorovala som dym z trávy, ako sa vlní vo vzduchu. Chvíľu rovný a potom sa začal točiť, ohýbať, utekal do strán. Pripomínalo mi to krivku môjho, doposiaľ, krátkeho života. Uberal sa všelijak, ale nie tak, ako som chcela. Alebo priala. Zavrela som oči a zhlboka si potiahla posledný šluk. Odhodila som špak na betón a sledovala, ako dohasínal. Presne ako moja dobrá nálada. Tráva ma pomáhať a nie škodiť. Avšak som sa necítila o nič lepšie. Skôr to len podnietilo moje pochmúrne myšlienky. Nemala som chuť ísť do bytu a pohybovať sa v jeho blízkosti. Práve teraz som ani nevedela, čo mám robiť. S ním. S Lanou. S Adamom. Môj skromný kruh priateľov sa nejak pokrútil, zrútil a to som neurobila skoro nič. Len som sa prizerala. Ako sa to rúca. Nakoniec som sa po dlhom čase vyšplhala na nohy a vošla dovnútra. Ak som si namýšľala, že odišli, mýlila som sa. Lana sedela v kresle, zahĺbená vo vlastnom svete a v ruke držala minerálku. Adam sedel oproti nej a uprene ju pozoroval. Toľko nehy, ktorá sálala z jeho pohľadu mi opäť vznietila bolesť, ktorú som ledva dokázala potlačiť. Zodvihol oči ku mne a prekvapene zodvihol obočie.

„Myslel som si, že si odišla,“ ozval sa a v jeho tóne som začula úľavu. Nechcela som ju tam počuť. Nechcela som, aby sa o mňa ďalej staral. Akurát som tak ubližovala sama sebe a ostatným.

„Už odchádzam,“ prehodila som stroho a zobrala si svoju tašku zo stoličky.

„Lea,“ ozval sa tichý hlas mojej kamarátky. Zodviha som ruku, aby som ju prerušila.

„Nehovor na mňa. Nie teraz, nie tým tvojím tónom. Mohla by som ti ublížiť,“ zavrčala som a prehodila si tašku cez plece.

„Kam ideš?“ spýtal sa Adam a postavil sa.

„Preč,“ odvrkla som mu a šla k východu. Prestávam riešiť veci, prestávam sa starať o druhých. Prestávam existovať v tomto režime. Je to pre mňa ťažké. Otvorila som dvere, ale Adam vybehol za mnou.

„Neutekaj,“ povedal a chytil ma za ruku. To slovo malo silu facky. S rozšírenými očami som na neho pozrela.

„Neutekám,“ opovedala som úsečne a trhla rukou. Nepustil ma. Dokonca svoj stisk zosílil.

„Utekáš. Vidím to na tebe. Robíš chybu, obrovskú. Ak teraz utečieš, mám zlý pocit, že ťa už nenájdem.“ Bez slova som na neho pozerala, neschopná nájsť význam jeho vety.

„Neutekám zo štátov, iba odchádzam z podniku, tak ma už pusť a choď utešovať Lanu. Tá to potrebuje viac než ja.“ Posledné slová som zo seba vytlačila s nechuťou a zatla zuby.

„Čo urobíš ty? Pôjdeš sa porozprávať s Ericom?“ spýtal sa nádejne. Prevrátila som očami a vytrhla mu ruku.

„S Ericom nemám nič spoločné. Ani s tebou. Zabudni, že som ti niečo povedala. Zabudni na mňa,“ povedala som ľahostajne a otočila sa mu chrbtom.

Urobila som prvý krok a mala pocit, že sa rozpadnem. Oči sa mi zaliali slzami a každý krok ma bolel viac. Bolesť ma dusila a neopúšťala. Cítila som sa na hovno. Vedela som, že si to nezaslúži. Nezaslúži si moje chovanie. Nezaslúži si ani Lanu. Nie tú vypočítavú mrchu. Zodvihol sa vo mne hnev a mala som chuť, vybiť si ho na niekom. Ľutovala som, že som nemala nikoho po ruke. Došla som k zastávke a pozrela do telefónu. Počkala som si na spoj a nastúpila do poloprázdneho autobusu. Sadla som si k oknu a bezducho pozerala cez okno. Keď sme míňali Cosmopolis, rozplakala som sa. Po tvári mi stekali slzy a ja som horko ľutovala celú túto frašku. Prosila som Erica o odpustenie za všetko, čo si so mnou vytrpel. Preklínala som samú seba za to, že som prepadla Adamovi. Ľutovala som svoj spôsob života a nádej, ktorú som v sebe živila, že pre niekoho ako ja môže byť miesto u nich. Výsledok bol jasný. Kazím im priemer. Rozhádávam priateľov, popudzujem ľudí proti sebe a vyvolávam konflikty. Žijem v ilúzi a potom sa len škaredo spálim. Možno som to mala ísť všetko urovnať, ale nemala som na to silu. Postaviť sa tomu čelom. Nikdy som taká nebola. Nikdy som nebola silná. Vždy som bola pokrytec a absolútny zbabelec. Ako moja matka. Utekala som pred životom a jeho existenciou. Ako môj otec. 

Vystúpila som na opustenej zastávke a poobzerala sa po okolí. Všetci pracujúci ľudia boli v práci a táto štvrť okrem dôchodcov, a mamičiek s kočíkmi vyzerala tak opustene. Vydala som sa po chodníku a spýtala sa prvého okoloidúceho, kde nájdem dom s číslom desať. Ukázal za mňa a popísal mi cestu. Vybrala som sa tou cestou a obzerala sa po okolí. Docela príjemná štvrť. Prišla som k bielemu domu s udržiavaným trávnikom. Nadvihla som obočie a prešla po chodníku k dverám. Zazvonila som a čakala. Neviem či je niekto doma, ale mohol by byť. Nikto však k dverám neprišiel. S povzdychom som sa otočila a poobzerala po okolí. Nemôžem tu len tak postávať. Ubíja ma to. Preto som sa znovu dala do pohybu a prešla sa po okolí. Slnko hrialo, štvrť bola desivo tichá a ja zúfalá. Nedovolila som si premýšľať a tak som sa bezducho túlala. Konečne po pol hodine chodenia som našla prvú krčmu. Už som bola dosť ďaleko od štvrte a pekne som zapadla do vnútra. Sadla som si na bar a objednala si Jacka.

„Plnoletá si?“ spýtal sa ma pobavene barman a skenoval ma pohľadom. Pretočila som nasrane očami a začala sa hrabať v kabelke, aby som našla falošný občiansky, ktorý sme si dali urobiť už pred rokom. Práve kvôli takýmto veciam. Otvorila som peňaženku a vytiahla ho. Bol na chlp rovnaký ako môj originál. Len ten vekový rozdiel.

„Nevyzeráš na toľko,“ pokrčil plecami barman a nalial mi dvojitého Jacka.

„V tridsiatke to budem brať ako lichôtku,“ zamrmlala som a riadne si upila z pohára.

„Je ešte málo hodín na tú rýchlosť vyprázdnenia pohára,“ neodpustil si barman a oprel sa pri mne.

„Verte, že dnes je to tá najsprávnejšia vec, ktorú robím,“ odvrkla som mu a nechala si naliať ďalší.

„Nechal ťa frajer? Vyhadzov z práce?“ vyzvedal a nechal na bare celú fľašu. Aspoň, že pre to mal pochopenie.

„Tak nejako,“ zamrmlala som a hrala sa s pohárom.

„Otravovať takto slečnu, keď má viditeľne zlú náladu? Kto ti, preboha, dal miesto barmana?“ zaznel pri mne pobavený hlas a dotyční sa zvítali. Ani som nepozrela hore. Nezaujímalo ma to. Chcela som utopiť svoje myšlienky. Najlepšie, čo najskôr. Bolo mi jedno, koľko je hodín.

„Dám si Jacka tiež,“ objednal si týpek vedľa mňa a sám mi dolial pohár.

„Dík,“ hlesla som a prvýkrát sa na neho pozrela. Bol to mladý chlapec s čiernou pleťou a veľkými tmavými očami. V hlave sa mi rozozneli hlasy prekrikujúcich sa strán a všetky sa zhodli na tom, že toto bude môj úlovok na dnešný deň. Najprv som ani nemala chuť, ale nakoniec ma vlastná hlava prehovorila. Pustila som sa s ním do nezáväzného rozhovoru a uznala, že sa mi s ním príjemne rozpráva.

„Keď bývaš v meste, ako si sa dostala sem?“ spýtal sa zvedavo a nalieval mi už x-tý pohár. Síce sme si objednali jedlo z kuchyne, ale aj tak mi alkohol docela rýchlo stúpal do hlavy.

„Čakám na otca, nie je doma. Naši sú rozvedení a v poslednom čase som sa s otcom nevidela,“ mávla som rukou a zobrala si oriešok z misky, ktorú nám barman doniesol.

„Ja zas čakám na matku. Konečne som ju našiel, ale momentálne sa nenachádza v dosahu. Tak môžeme čakať spolu,“ usmial sa a štrngol si o mnou. Tak to je čistý osud Lea. Toho dáš, aj keby nechcel. Uškrnula som sa a odpila si.

„Ty tu bývaš?“ spýtala som sa zvedavo a sledovala ho. Bol zlatý, určite už do školy nechodil, to som si všimla. Aj jeho prízvuku.

„Nie, som z Bostonu. Priletel som len kvôli matke,“ pokrčil plecami a uprel zrak do pohára. Takže nedobré vzťahy s matkou. Kurva, z teba by mohol byť detektív.

„A čo robíš?“ spýtala som sa zaujato a oprela sa o bar. Cez tvár mu prebehol ironický úsmev.

„Vlastním erotický klub,“ povedal a pozrel na mňa. Od prekvapenia sa mi šmykla ruka z pultu a skoro som sa vykotila zo stoličky.

„Vážne?“ spýtala som sa nedôverčivo, no s úsmevom. Len prikývol. Rozosmiala som sa. Neviem, prečo mi to prišlo smiešne, ale prišlo.

„Prečo sa smeješ?“ spýtal sa nechápavo, ale tiež ho ťahalo do smiechu.

„Neviem,“ vykoktala som medzi ďalšou salvou smiechu. „Proste mi to prišlo vtipné. Na také ucho,“ rýpla som do neho.

„To mi tu bude rozprávať stredoškoláčka,“ vrátil mi to s potutelným úsmevom. Tiež sa zabával. Pritisla som si prst na pery, aby to neprezradil barmanovi. Trochu viac som sa naklonila ako som chcela, ale zachytil ma pred tým, ako som stratila rovnováhu.

„Myslím, že už stačilo. Poď, zoberiem ťa domov,“ navrhol a hodil na bar nejaké peniaze.

„Ha, nie, že ma unesieš do klubu,“ zvolala som veselo a klopýtala von z baru. Vôbec ma nenapadlo, že som sa ho neopýtala na meno. On mňa tiež nie. Nebolo treba mien. To bolo na tom najkrajšie. Ukazovala som mu trochu skreslene cestu, keďže sme zablúdili, jednoducho som mu vyklopila adresu. Vyzeral byť zarazený, ale bez slova ma bral správnym smerom. Keď som uvidela povedomý dom, skočila som mu na chrbát.

„Si veľmi dobrá GPS-ka,“ povedala som a zasmiala sa. Absolútne som si nevšimla autá pri ceste.

„A ty príjemná spoločníčka,“ povedal pobavene a šiel k dverám. Zazvonil a čakali sme. Oprela som sa o jeho plece a hypnotizovala dvere. Možno sme mali ísť k nemu. Pri otcovi si s ním neužijem. Dvere sa otvorili a zbadala som mladú černošku, ktorá vyzerala viac ako prekvapene.

„David,“ ozvala sa žena a pozrela na mňa.

„Mami,“ ozval sa môj nosič.

„Lea!“ ozval sa hlas môjho otca, ktorý sa zrazu zjavil za chrbtom tej ženskej.

„Oci!“ zvýskla som z vesela. „Takže mám teraz novú mamu? To znamená, že nemôžem ísť po svojom nevlastnom bratovi?“ spýtala som sa zamračene, na čo ostalo ticho. Ženská vybuchla do smiechu, zatiaľ čo môj otec na mňa bez slova zízal.

Pretože vás zbožňujem. Domi, za to, že stále nechávaš stopu, že si tu. Smile, pretože tvoje komentáre ma dostávajú do kolien. Blacky, pretože ťa milujem! A nehnevajte sa na mňa... :)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 19. kapitola: