OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepomenovaná - 3. kapitola

04.04.2015 (11:00) • Ashley123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 839×

Ešte pár sekúnd to vydržím, musím...

A potom celá hladina vody vybuchne.

Z celej sily tlačím viečka k sebe a dúfam, že som v sieni. Dúfam v to, pretože neexistuje iné miesto, kde by som mala byť.

Napriek tomu sa bojím, priam desím toho, že keď otvorím oči, bude sa na mňa vyškierať smrť. Panebože, len to nie. Ani sa nepohnem.

Možno som stále v simulácii a možno.. nie. Nebuď zbabelá, Tara.

Opatrne zamrkám a potom iba civiem na všetko naokolo. Neviem určite pomenovať všetko okolo mňa, ale viem s určitosťou povedať, že som vo vode. A nie hocijakej. Vo vode Života.

Keď som bola malá, učili sme sa o tom. Teda, spomínali sme ju na hodinách biológie, ale nikdy mi nenapadlo, že to môže byť skutočné. Brala som to iba ako mýtus, nikým a ničím nepotvrdený mýtus na potvrdenie toho, že sny skutočne existujú.

Lenže ako som sa obzerala okolo seba, pripadalo mi to reálnejšie a reálnejšie. Číra tekutina mi prechádzala cez prsty a vôbec bola všade naokolo. Zistím, že nepotrebujem dýchať a že sa môžem postaviť a udržím sa bez plávania.

Je to akoby som kráčala po súši, až na to, že vlasy mi víria okolo hlavy a oblečenie mám mokré. Je to však jedno. Moje nadšenie však netrvá dlho - ako sa dostanem späť? Čo ak sa odtiaľto nikdy nedostanem von? A prečo...

Mala som priveľa otázok a príliš málo odpovedí.

„Mia?" Stuhnem.

Ten hlas patrí žene, presne tej o ktorej sa mi sníva. Ibaže to sú sny a toto je skutočnosť. Pozriem sa hore - aspoň si myslím, že je to hore -, a potom sa opatrne otočím.

Stojí tam, orieškové vlasy jej rovnako ako mne víria okolo hlavy a pohľad má na mne. Jej oči sa smejú, ale telo má napnuté ako struna, akoby sa niečoho obávala.

„Volám sa Tara. Prosím, vysvetlite mi, prečo ma voláte Mia."

Zagúľa očami a prejde popri mne tak ľahko, akoby som vôbec nebola cudzí človek. Niekde hlboko v mysli sa snažím spomenúť, prečo tomuto vôbec verím. Koniec koncov, môžeme byť v simuláciách.

Nikto nikdy nepovedal, čo nasleduje po prejdení teleportom. Nikdy. A na druhej strane - možno sa to stalo iba mne, čudáčke. Nebolo by to prvý raz.

„Ty si Mia, zlatíčko. A vždy budeš moja malá Mia, ale..." Nadvihnem obočie.

„Ale?" Zdá sa, že ju moje slová rania a až keď povie pravý dôvod, začne to mať zmysel.

„Ale ja už nikdy nebudem tvoja matka."

Michael:

Po výstrele z dela celá simulácia razom skončila.

Doslova nás vyhodila.

Skončil som na zelenom plátne niekde v rohu miestnosti a snažil sa zmierniť bolesť ľavej nohy - pravdepodobne som si ju zlomil. No nedávalo mi zmysel, že nás to tak zrazu vyhodilo. V pravidlách sa píše, že po výstrele z dela simulácie pokračujú ďalej a my sa musíme zmieriť s tým, že budeme o desať bodov pozadu.

Mal som pár tipov, kto by mohol skončiť prvý a medzi nimi som rátal aj s Tarou. Tara...

Pohľadom prečesávam miestnosť, ale ona tam nikde nie je. Ale to... nie je možné. Iba ak by sa jej niečo stalo.

Aj napriek bolesti v nohe sa postavím a pomaly kráčam na jednej nohe až k najbližšiemu východu. Ďalšie, čo je zarážajúce - nikde nie je stráž.

Prechádzam chodbami, až kým ma nezastaví teplá ruka na ramene. Otočím sa a čakám vysmiatu Taru, ale vidím iba Lanu a jej zhrozený pohľad.

„Tare sa niečo stalo. Poď, musíme ísť za ňou. Pomôžem ti," dodá pri pohľade na moju nohu.

Presne tejto odpovedi som sa obával.

Spýtam sa jej, či nevie, čo sa stalo. Pokrúti hlavou. „Viem len toľko, že skončila prvá. Viac mi Lilliane nepovedala. Musíme ísť do nemocnice, poď."

Lilliane - Tarina nevlastná matka. Tara si nikdy nevšimla, že ju má radšej než jej biologickú dcéru. Tara si ani nikdy nevšimla, ako ju veľmi milujem. Tara si nikdy nič nevšímala, myslela iba na prežitie.

Uspokojil som sa preto iba s priateľstvom, ale ak sa jej niečo stane a... budem si to vyčítať do konca života.

Vstúpime do nemocnice a ideme na sálu. Pozerajú sa na nás samé biele plášte a ľudia, ktorí sú tak veľmi znudení, že nemajú čo robiť a upnú sa na každú hlúposť. Utekám podľa možností čo najrýchlejšie a až keď uvidím sklenenú stenu, ktorá ma delí od nej, vydýchnem si.

A potom spanikárim.

Oživujú ju.

 „Michael... Michael!" kričí Lana, ale nemám chuť sa s ňou rozprávať.

Mám chuť vraziť niekomu a aj to urobím, keď okolo mňa prejde mladý doktor.

Jednou päsťou mu rozbijem nos a druhou ho mlátim stále dookola. Je to mechanizmus, ktorý nemusím riadiť a pri ktorom nemusím premýšľať. A o to mi ide. Zastaví ma až sestrička, ktorá mi do krku pichne injekciu s modrou tekutinou. V priebehu pár sekúnd ma svaly neposlúchajú a ja sa rútim k zemi, tam, kde je aj doktor.

Slzy však zastaviť nedokážem.

Tara:

„Ty... veď ja ťa nepoznám. Ako môžeš byť moja matka?" Pripadám si ako neandertálec.

„Jednoducho, Mia. Zomrela som, keď si mala päť rokov. Zavraždili ma Nadriadení." Jej slová sa do môjho mozgu zarývajú a trieštia všetko naokolo. Hoci si to nechcem priznať, má pravdu. Cítim to. Verím jej.

Pozriem sa za ňu, niekde do prázdna. „Dáva ti to zmysel, že?" spýta sa ma.

Prikývnem. „Preto som vždy nechápala ich pravidlá. Vedela som, že nie sú skutočné. Panebože..." Zatváram oči a snažím sa zabudnúť, ale nedarí sa mi to.

„Už si zabudla. Vy všetci."

„Ako?"

„Pamäťové sérum. Dostane ho každý človek, ktorý by sa mohol hodiť, ale jeho pamäť je poškodená."

Pozriem sa na ňu. „Poškodená?"

„Keď obsahuje určité poznatky - mená, ľudí, svet. Ak človek žije, jeho pamäť je poškodená, pretože pre prežitie si musíme pamätať."

„Prečo si ju nedostala tiež? Prečo iba ja, aj keď som bola dieťa? Prečo?" Môj hnev sa nedá popísať. Všetkému by sa vyhlo nebyť Nadriadených.

„Pretože som ťa chránila a materinský pud by zničil ich snahu - aj tak by som si ťa pamätala. Nikdy by som na teba nezabudla, nikdy. Aj tvoj otec aj ja sme na teba boli veľmi hrdí, Mia. Ale táto pravda je nebezpečná. Pravda je smrť." Bola priesvitnejšia a priesvitnejšia.

„Nie! Neodchádzaj!" zakričím na ňu, ale ona sa iba usmeje.

„Zomieraš. Musíš sa vrátiť späť. Nesmiem byť sebecká a ty musíš byť statočná."

Voda ju zrazu pohltí a ja tam ostávam sama, až kým ma voda nepohltí tiež. Opäť vybuchne, ale tentoraz mi vyrazí dych. Uvedomím si, že ležím a počujem čudesné pípanie, no to sa už ponáram do ríše snov.

+++

„Je mŕtva?"

„Nie."

„Prečo sa tak s nami nerozpráva?"

„Je v kóme."

„Môže nás počuť?"

„Chceš priveľa odpovedí, ale to si vybav s ňou. Nemôže nás počuť."

„Zase odchádzaš? Len kvôli nej?!" Prísny ženský hlas zahrmí miestnosťou a nemilosrdne ma vráti späť na Zem.

Nedokážem sa však pohnúť, priveľmi som unavená a všetko ma bolí.

„Len kvôli nej som ťa doteraz trpel. Takže, ak budeš taká milá, láskavo mi uhni z cesty, April." Christian.

Je to naozaj on, ale hlas má drsný a odvážny. Je taký... nemilosrdný.

„Nezaslúži si ťa. Nemiluje ťa. Prečo ju máš rada?" April.

Moja nevlastná sestra a môj najlepší kamarát v jednej miestnosti. Hoci som v kóme, dosť zreteľne ich počujem. April si to neuvedomuje, ale počujem každé jedno slovko a nedávam to najavo. Keby som mohla, aj tak by som nič neurobila. Táto konverzácia je zaujímavá a aspoň nachvíľu nemusím myslieť na bolesť.

„Pretože je to Tara. Pretože ma miluje, aj keď si to neuvedomuje. Ona je tá pravá. Milujem ju, April, a som ochotný sa zabiť len preto, aby bola v bezpečí. Ak bude mŕtva, budem aj ja. Prisahal som jej to a ja svoje sľuby dodržím."

Ledva dýcham.

Práve mi nevedomky vyznal lásku.

„Si smiešny." A s tými slovami sa April vzďaľuje odo mňa, až napokon zavrie dvere a už sa neozve.

Naopak, Michael podíde až ku mne a nahne sa k môjmu uchu. Jeho vôňa má pošteklí v nose.

„Viem, že si hore, Princezná."

Ako to môže vedieť? Ani som nemukla.

„Reagovala si na moju vôňu - máš zo mňa husiu kožu. Zimomriavky ťa prezradili. Vždy ťa prezradia."

Pomaly otvorím viečka. Pred sebou mám nádherné modré oči a krásnu tvár. Nie. Slovo krása to ani zďaleka nevystihuje. Ach, Michael. Čo to so mnou robíš?

„Počula som dobre?" spýtam sa potichu. Musí sa nahnúť, aby mi dobre rozumel.

„Princezná, si kráľovnou môjho sveta. Neviem si predstaviť, že by som miloval ešte niekoho iného než teba. Miluješ ma?"

Páni, to je už tretia kapitola? Asi mi nebudete veriť, ale mne sa to nezdá. Ako vždy, prosím o komentáre - dnešok nie je výnimkou. Napíšte, čo hovoríte na postavy, atď., a vôbec, či chcete pokračovanie. Ak sa vám nechce, stačí iba smajlík. :)

Autor: Ashley123, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepomenovaná - 3. kapitola: