OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepomenovaná - 2. kapitola



Nepomenovaná - 2. kapitolaDruhá kapitola mojej poviedky. Taru stále prenasledujú sny so ženou, o ktorej nič nevie. A potom tu máme Výber, kde sa ukáže, kto na to má a kto nie. Lenže čo sa stane, ak je niekto neobyčajný?
Príjemné čítanie.
Vaša Ashley

 


Prejdem pár krokov a odrazu sa ocitnem na útese. Voda, narážajúca o najväčšie skaly, sa rozprskne a malé kvapôčky sa ocitnú na mojom oblečení a vo vlasoch. Zamračím sa na oblohu a podídem až k samému okraju útesu.

„Mia..." povie odrazu niekto.

Zdvihnem hlavu a očakávam, že niekoho uvidím, ale po ľuďoch ani stopa. Zavrtím nad tým hlavou a vstanem skôr, než začnem vidieť imaginárne zvieratá.

V hlave mám doslova roj myšlienok, no nedokážem si ich urovnať. Pozriem sa na nebo, ako keby mi malo dať odpoveď. Zamračené mračná však nič neprezrádzajú.

„Mia... Mia? Tu si, zlatíčko. Maminka ťa dlho hľadala." Predo mnou sa objaví žena a vedľa nej malé plavovlasé dievčatko.

Je to, ako keby som sa na nich pozerala cez obrazovku, alebo, presnejšie, cez zrkadlové sklo. Ja vidím ich, no oni mňa nie.

„Videla som plagáty na jeden cirkus a vieš, no..." Pohrávala sa s malými prstíkmi a niekoho mi pripomínala.

Urobila som krok vpred. Malá suchá vetvička zrazu praskla a útes sa premenil na obrovský les. Zalapala som po dychu. A v tom mi to došlo. Simulácie.

„Izaac, viem, že ma skúšate. Môžete to vypnúť," prehodím absolútne spokojne a privriem viečka. Čakám na silu, ktorá by ma ponorila do tmy a následne do prítomnosti, ale nič sa nedeje. Založím si ruky vbok. „Izaac!" zavrčím netrpezlivo.

Niekde v kútiku mysle sa mi objaví myšlienka, že ak by simuláciu riadil Christian, nič by sa nestalo. Počul by ma a ihneď by to vypol. Lenže to som nechcela, nechcela som, aby si ma ešte niekedy všimol. Nie po tom, čo urobil Lane a ku komu sa pridal.

Christian bol jeden z tých ľudí, ktorí aj keď ma naštvali, nedokázala som sa na nich hnevať. Vždy bol ku mne milý a priateľský, no približne pred rokom sa s ním začalo čosi diať. Začal byť tichý, večne mal pod očami tmavé kruhy od únavy a celkovo sa zmenil.

V tom čase ešte boli skúšky, a tak sa tým nikto nezaoberal, všetci vypadali totiž rovnako, lebo na tej skúške záležalo všetko, na čo sa dá pomyslieť. Christian a vlastne všetci ľudia, ktorých poznám, prešli nad sedemdesiat percent. Ale v deň Rozhodnutia zmizol. O týždeň na to rozpútal atentát na letisku Dieco na západe. Nikomu sa odvtedy neozval, avšak mne áno.

Jedným jediným listom s troma vetami: Ver mi, Tara, musel som. Prisahám, že nedopustím, aby ti niekto ublížil... tebe alebo Lane, stále vás budem ochraňovať. Nič sa nemení. Ch.

Mal pravdu, nič sa nezmenilo.

Stále som bývala v tom istom dome s adoptívnymi rodičmi a nevlastnou sestrou, izbu som mala otočenú na západ smerom k okraju mesta a stále som bola čudáčka. Až na Lanu a Michaela mi nikto nerozumel. A, samozrejme, Christian.

Lenže čím ďalej, tým viac mám čudný pocit, že ich zabíjam... A zároveň sa teším z ich priateľstva.

V každom prípade, už by mali vypnúť simuláciu, lebo som si to uvedomila a tým pádom môj mozog na umelo vytvorené nervové zakončenia nebude reagovať. Nič sa však nedialo.

„Mia..." ozývala sa opäť žena, tentoraz bez malého dievčatka. Na tvári mala neistý úsmev a ako v spomalenom filme mi mávala. Zamračím sa.

Nevolám sa Mia, ale Tara... Chcem povedať, ale otváram ústa naprázdno a nič z nich nevychádza. Ani hláska.

Žena sa však usmeje úsmevom „ja viem svoje“ a potom zmizne. A sen sa končí.

Zalapám po dychu a prudko sa posadím. Prudkým pohybom zhodím na dlážku Wexy, moju sučku yokshirského teriéra. Pred očami však vidím a počujem iba ženu hovoriacu moje meno. Práve v tej chvíli mi zazvoní budík, až ľakom takmer nadskočím.

A je čas zaradiť sa, pomyslím si, ale to už vstávam z postele.

+++

„Si nervózna?" spýta sa ma Lana na obede.

Zvažujem či jej poviem pravdu alebo nie. Predsa len - je nutné, aby to vedela? No neustále ozývajúci sa panovačný hlas v mojej hlave sa opäť ozve a ja si povzdychnem. Aj tak by sa to dozvedela.

„Pred Výberom je každý nervózny, alebo sa mýlim? Bohužiaľ, nie som výnimka." A aj keby som bola, nesmieš sa to dozvedieť.

Nie. Nie, nie, nie. Nikdy.

Lana mykne plecami. „Nevieš kde je Michael?"

Hlavu otočím sprava doľava, ale je to zbytočné, pretože spoza môjho chrbta sa ozve veselý hlas. Keď dôjde k nášmu stolu, jeho vôňa mi vrazí do nosa a mne sa rozbúcha srdce.

„Rozprávali ste sa o mne?" Jeho zvodný úsmev sa nedá napodobniť. To sa proste nedá.

„Presne, Michael. Nevidela som ťa od minulej noci. Niekam ste sa s Tarou vyparili a ja som nemala čas zareagovať. A Tara je celý deň mimo, ako si si mohol všimnúť... Takže si jediný normálny človek v celom okolí, ktorý vie odpoveď na moju otázku. Takže?"

Opatrne si sadne a z tašky vytiahne jedlo v boxe. Pomaly si vytiahne jahodový koláč a opatrne - tak aby mu práškový cukor nezišiel dolu – sa doň zahryzne. Prežuje to približne desaťkrát a potom to zhltne. Zapije to niečím z termosky, ktorú si so sebou taktiež priniesol.

Ani neviem ako, ale som v pozore, a to si, bohužiaľ, všimnem, až zakašle. V rýchlosti uvoľním ramená a ruky mi padnú popri bokoch. Všimnem si pobavenú Lanu a potom už so sklopenými očami počúvam monológ o včerajšej noci.

„Neviem ako ty, Lana, ale ja som musel Taru zachraňovať z pazúrov alkoholu. Bola spitá..." významne sa na mňa pozrie, „... na mol. Presne, opila sa, a tak som ju musel odviesť domov a potom mi zabuchla dvere pred nosom. To je všetko, čo si zmeškala. Je tak, Tara?"

Opatrne k nemu zdvihnem pohľad a na malú chvíľku sa nám stretnú oči a ja by som prisahala, že som v nich videla záblesk pobavenia. Prikývnem, hoci si z toho večera nič nepamätám. Mal pravdu, naozaj som to prehnala. Ale čo jeho do toho? Napokon usúdim, že by som k tomu niečo konečne mala povedať. Predsa len - nie som nesvojprávna.

„No, napokon to dopadlo dobre, nie? A to znamená, že to už nemusíme riešiť. Som tu, zdravá a podľa možností aj v duševnej rovnováhe. Inak, čo hovoríte na Výber?"

Je to jediná možnosť, čím odvediem ich pozornosť. Avšak, ich pozornosť sa večne nebude zaoberať Výberom. Viem to ja a vedia to aj Michaelove oči, ktoré sa na mňa zvedavo pozerajú...

+++

Oči mám mierne vypleštené a dlane sa mi potia. Pošúcham si ich do džínsov, ale nepomáha to. Som príliš nervózna.

„Jazdci nech sa postavia na svoje miesta o tri..."

Zatváram oči a rukami nahmatám pevný okraj stola, ktorý čochvíľa zmizne.

 „... dva..."

Panebože. Začínam sa triasť zároveň vzrušením a strachom.

 „... štart!"

Oči sa mi prudko otvárajú a niekde vo vzduchu sa ozvú sirény. Rýchlo vyrážam vpred.

Vždy som patrila medzi najrýchlejších, pretože som bola útla a nízka i napriek svojmu veku. Tentoraz však rýchlosť nestačí, musím používať mozog, silu a rýchlosť zároveň.

Vedľa mňa dopadne obrovská skala vyčarovaná akoby zo vzduchu. Skloním hlavu, ale ďalej šprintujem vpred. Husté plavé vlasy mi však zabraňujú vo výhľade. Odhrniem si ich a v poslednej chvíli si všimnem vysoký dub. Zabočím doprava od neho, odkiaľ počuť zvuk vodopádu.

Takmer pri vodopáde si všimnem dievča v žiarivo červenej bunde, ktorá beží popri kľukatej poľnej ceste asi tridsať metrov od vodopádu. Môžem len dúfať, že si ma nevšimla. Chvíľu ju pozorujem, ako uteká pred horiacim lesom, ktorý vlastne nie je horiaci, ale je to zelené plátno a všetko je to iba v našich hlavách.

Potom ma to omrzí a musím si pripomenúť, že mám svoj cieľ. Skontrolujem oblohu na ktorej sú štyri čísla - 08:17, čo znamená čas strávený v simuláciách. Zhlboka sa nadýchnem. Musím nájsť cestu von. Musím.

Pozriem sa na ligotavú hladinu maličkého jazierka. Ešte chvíľu a vystopujú ma. A potom príde peklo. Svoj pohľad obrátim na cestu podo mnou. A potom ho vrátim späť.

Nie, nemôže to byť také jednoduché, pravidlá to zakazujú... No logiku to malo.

Pod jazerom sa ligotal rám, teda, presnejšie dvere. Boli z nerezovej ocele, to mi bolo hneď jasné. Presne tie dvere som hľadala. Boli cesta späť do reality a tým pádom aj do siene Výberu. Ruky sa mi potili stále viac. V pravidlách znie, že hľadanie dverí alebo teleportu bude ťažké. Aspoň pre nás.

Ale ich pravidlá a vôbec ich premýšľanie je iné, než to naše. Ich logika považuje za ťažké nájsť niečo, čo je rovno pod nosom. V tom prípade už to mám v malíčku, pretože som to našla a budem prvá, keďže ešte nezaznelo delo.

Ale čo ak sa pomýlim? Ktovie, čo je pod hladinou. Pokrútim nad tým hlavou a cúvam dozadu. A potom sa rozbehnem a skáčem do vody.

Prvé, na čo si pomyslím je, že je napriek mojim očakávaniam studená. Aj keď bolo vonku celkom teplo. Voda je priezračná, takže ľahko vidím až na samé dno. Preplávam až k rámu a oboplávam ho. Stačí doňho vojsť... Až príliš jednoduché. Nemám však na výber.

Strčím doňho najprv ruku a až potom doňho prehupsem celá. Chvíľu sa nedeje nič, stále plávam vo vode. Zisťujem, že pľúca mi začínajú horieť a telo sa snaží prejsť do núdzového režimu.

Ešte pár sekúnd to vydržím, musím...

A potom celá hladina vody vybuchne.


 

Som zvedavá, či chcete pokračovanie. Verte či nie, ale práve tie komentáre mi dávajú silu písať to ďalej. Takže, napíšte komentáre a ak nemáte čas, stačí smajlík. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nepomenovaná - 2. kapitola:

1. Emily
31.03.2015 [15:59]

Jediným slovom - nádhera. Tvoj štýl písania sa mi páči, o priebehu deja ani nehovorím. Mená sa k postavám úplne hodia, dokonca aj vlastnosti, proste všetko... Emoticon Emoticon Emoticon Rýchlo ďalšiu kapču! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!