OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 66.

10.12.2018 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 864×

Kapitola 66.

Femi

Už niekoľko dní cítila, že sa niečo deje.

Začalo to nenápadne. Príchodom ďalších ȧudobských vojakov. Nevenovala tomu veľkú pozornosť. Armáda sa stále zväčšovala. Nestačila na ovládnutie sveta, ale na splnenie istého účelu by snáď mohla. Nech už tým zámerom bolo hocičo. Momentálne len bezcieľne povaľovanie a ešte dráždenie niekdajších nepriateľov.

Ȧudobčania a Ambarčania sa spolu stále učili vychádzať. Nedarilo sa im.

Aspoň nie tak, ako si predstavoval generál. Femi mala každý deň plné ruky práce. Väčšinou ošetrovala len škrabance alebo modriny, niekedy sa objavili aj zlomené kosti. Zatiaľ nemusela nikomu rezať nohy alebo ruky, ale obávala sa, že ani to nebolo príliš vzdialené.

Zadívala sa na svojho posledného pacienta. Niekto sa ho naozaj pokúsil zabiť. Dlhá rezná rana zboku na bruchu si vyžiadala viac ako dvadsať stehov. Niekto ho vyslovene rozpáral. Teraz ten nešťastník ležal v delíriu a poslednú noc ho museli priviazať, tak silno blúznil.

Aj vďaka nikdy nekončiacej práci nemala Femi veľmi čas všímať si svoje okolie. Nové správy jej pravidelne nosil Zeki, hoci ho stále napomínala, aby riskoval menej. On sa vždy len záhadne usmial. Neupokojil ju tým. Skôr ju len viac rozčuľoval.

Veľmi ojedinele jej novinky nosila aj Kacia, ale tá len v prípade, že ju náhodou poslali so správou k niekomu v tábore a ona mohla predstierať, že ho hľadá v lazarete, lebo jej to tak niekto povedal. Ale teraz sa ani jeden z nich neukázal už aspoň dva dni. Vytušila teda, že sa niečo deje. Trvalo jej však dlhšie, kým si uvedomila čo presne by to bolo.

Začali sa objavovať náhle.

Ale to robili všetci povolaní vojaci. Avšak títo sa líšili. Mali pozakrývané tváre a kapucne vrazené hlboko do čiel. Nedokázala rozoznať, kým boli. Už to jej malo napovedať, že je niečo v neporiadku. Lenže ona si to neuvedomila. Za čo si neskôr poriadne vynadala. Vojaci oboch doteraz znepriatelených armád striedavo prichádzali a zase odchádzali bez toho, aby pred ostatnými zakrývali, kým vlastne sú.

Ale títo nie.

Títo ostávali v anonymite a niekedy bolo náročné určiť, či je to žena alebo muž. Najskôr ich bolo len niekoľko. Ich temné plášte splývali s nepokojným davom. Avšak postupne ich temná pochmúrna prítomnosť začala všetko pohlcovať. Nárokovali si pozornosť ostatných bez toho, aby vôbec prehovorili. Vojaci sa pri nich menili na klebetné staré baby. Nikto netušil, kým boli. Ani prečo tam boli. No ich príchod v ostatných prebúdzal nepokoj.0

 A bolo správne, že sa toho obávali.

Femi začula tie šepkané otázky. Vojaci pre zmenu nebojovali medzi sebou, ale spoločným úsilím sa snažili zistiť, kto to prišiel. A či pre nich predstavovali nejakú hrozbu. Bolo to nepohodlné prímerie, ale aspoň sa seba neustále neútočili. Čo využil aj veliteľ obrovskej armády.

Ten zlatom pobozkaný muž ju svojou prítomnosťou znepokojoval. Vždy, keď sa náhodou ocitla v jeho blízkosti, mala chuť schytiť do ruky meč. Prebúdzal v nej veľmi nepríjemné pocity. A to sa nikdy nepriblížil ani len natoľko, aby si mohla v pokoji prezrieť jeho tvár. Potom si uvedomila, že podobne sa v jeho blízkosti cítili aj iní vojaci. To ju ale nemohlo upokojiť. Skôr naopak.

Veliteľ, ktorý vo svojich vojakoch prebúdza strach? To nemohlo dopadnúť dobre.

Strach síce dokázal zomknúť armádu. Ale rovnako rýchlo ju mohol roztrhať zvnútra.

A v takomto rozpoložení ju veliteľ ešte aj rozorval na dve časti – jednu menšiu a tú druhú väčšiu, pričom prisľúbil, že k tej menšej čoskoro pribudnú ďalší bojovníci. Tí však mali pred sebou dlhšiu cestu ako všetci ostatní.

Zatiaľ čo tá menšia časť bude očakávať príchod ostatných, tá väčšia, tvorená takmer všetkými bojovými mágmi, sa mala dať na pochod. Nejakou podivnou zhodou náhod sa medzi tými pochodujúcimi ocitla aj Femi a ďalšie liečiteľky. Nech už mierili kamkoľvek, očakávali problémy.

Ona sama sa už do nejakých dostala. Odišla totiž sama.

Zeki nebol súčasťou odvelenej časti armády.

Cítila, ako sa jej vzďaľuje jeho duša. Ako zotrváva na mieste, zatiaľ čo ona je nútená kráčať vpred. Každým ďalším krokom si ich odlúčenie uvedomovala o čosi viac. Doteraz nikdy neboli bez seba dlhšie ako niekoľko hodín. Dobre, nakoniec to bolo niekoľko dní, ale napriek tomu neboli ďaleko od seba.

Cítili prítomnosť toho druhého. Stačilo prekonať niekoľko desiatok krokov a mohli sa objať – alebo aspoň pohádať o tom, čo presne by mali robiť. Ale toto bolo iné. Jeho prítomnosť sa v nej menila na malú bodku miznúcu kdesi za ďalekým obzorom. Prebúdzalo to v nej zúfalstvo. Nepokoj. Snáď bolesť. Hoci doteraz nebol súčasťou jej života, teraz si už nespomínala, aká bola osamelosť. Uvedomovala si, akú horkú príchuť mala. Ako veľmi dokázala niekoho zaťažiť.

Tak veľmi sa pohrúžila do svojich pocitov, že si nevšímala svoje okolie. Ale napokon nemala na výber. Pretože vo svojom vnútri pocítila aj čosi iné. Prítomnosť niečoho zlovestného a mocného. Prudko zodvihla hlavu. S prestávkami pochodovali niekoľko dní. Možno dlhšie, než by mali, nakoľko sa snažili držať čo najďalej od obývaných oblastní – tým pádom sa plahočili v povodí riek a tie močariská neboli najpríjemnejším miestom.

Už vtedy si mala uvedomiť, kam smerujú. Ale asi zámerne to ignorovala. Teraz to už nedokázala. Na obzore sa črtal ich cieľ. Ale nebol to Nkọcha, ako sa nazdávala. Bol to Edet. Hrdá špicatá skala pretínala oblohu a zabodávala do sŕdc vojakov nepokoj. Bojoví mágovia vedeli, čo od hory môžu očakávať. Ȧudobčania ju sledovali so zmesou zvedavosti a obáv.

Femi sa až teraz skutočne zadívala okolo seba. Menšia armáda tvorená bojovými mágmi. Vojaci nevládnuci mágiou boli ovešaní lukmi. Pričom na voze priniesli dostatok dreva a pierok na výrobu ďalších a ďalších šípov. Všetci boli pripravení na boj z určitej vzdialenosti. K hore sa nemuseli veľmi približovať.

Porozhliadla sa. Uvedomila si, že predtým bol ich predpoklad nesprávny.

Áno, armáda vznikla na to, aby útočila. Avšak nie ne zakliatych bohov.

Miesto toho mali útočiť na jedného konkrétneho. Ale prečo tu potom nebola Ọnwụ? Len ona jediná mala moc postaviť sa svojmu otcovi. A to tu predsa išlo, nie? O konečný boj otca a dcéry. Buď sa chcela zabudnutého boha zbaviť úplne, alebo mu chcela zabrániť, aby im pomáhal. Predpokladala, že jeho mágia má veľký dosah. Čo bola možno aj pravda. Veď sama mala pocit, akoby im niekto na ceste občas pomohol.

Pretože v ich blízkosti sa objavovalo veľa ľudí, ktorí niekomu dlžili istú láskavosť a on si ju teraz vyberal. Tým, že žiadal pomoc pre ich malú misiu. Ọnwụ si najskôr myslela, že ak zabráni Navidovi pomáhať im, jednoduchšie tak prekazí ich plány. Akoby nebolo oveľa jednoduchšie chytiť niekoľkých smrteľníkov. Aj keď... možno ich Navid chránil pred prezradením. Nebolo to tak, že by sa vyslovene skrývali a aj tak ich bohyňa ešte nenašla. Alebo ich už vôbec nehľadala. Ale na to sa spoliehať nemohli.

Zatiaľ čo ostatné liečiteľky stavali provizórny lazaret, ona sa zakrádala v okolí. Potrebovala sa dozvedieť, čo sa tu deje. Ale takisto sa nemohla len tak voľne pohybovať pomedzi vojakov. Okamžite by si ju všimli a potrestali by ju. Miesto toho využila tých niekoľko stromov a vysoké skaly v okolí. Hoci bolo nepravdepodobné, že sa ešte niekedy vrátiť do cechu, na svoj výcvik nezabúdala. Prichádzal k nej rovnako automaticky ako dýchanie. Zakrádala sa tieňmi, čo najtichšie našľapovala. Svoju korisť nechcela vyľakať.

Našťastie sa veliteľ rád počúval. Alebo len chcel, aby ho všetci počuli.

„... a zničíme túto prekliatu horu!“

Bohužiaľ zachytila už len koniec jeho príhovoru. Ale to jej úplne stačilo.

Pobrala sa späť. Takmer utekala. To, čo počula, ju veľmi prekvapilo. Aj keď to vlastne dávalo zmysel. Pre čo iné by sem posielali takmer všetkých bojových mágov a vojakov s lukmi? Aby mohli bojovať z diaľky. Ale nemali bojovať s padlým bohom. Nie, mali mu len na hlavu zhodiť celú horu. Pochovať ho v jeho väzení a znemožniť mu nájsť niekedy východ. A spolu s ním komukoľvek, kto sa práve nachádzal zatvorený v hore.

Femina myseľ pracovala na plné obrátky.

Snažila sa vymyslieť nejaký spôsob... hocičo, čo by jej dokázalo pomôcť.

Lenže bola tu sama. A aj keby tu boli Zeki a Kacia... Och, bohovia! Oni tam jednoducho všetkých zabijú a ani nebudú vedieť o tom, že páchajú genocídu. Pretože si celý čas budú myslieť, že pomáhajú miestnym. Táto hora bola tŕňov v päte mnohých. Striedavo sa objavovali a zase zanikali snahy zničiť to miesto. Avšak nikto nikdy nenavrhol, aby Edet zrovnali so zemou. A to ani len netušili, že jaskyňa vnútri slúži ako väzenie a zároveň zdroj spútavacieho kúzla pre boha, na ktorého už dávno všetci zabudli.

Ak bolo niečo, čo v nej mohlo prebudiť bolesť hlavy, boli to práve takéto úvahy. Alebo záhadné hlasy, ktoré jej odpovedali na nevyslovené otázky. Netušila, čo sa vlastne zmenilo. Čo spôsobilo tú veľkú zmenu. Vedela len, že zrazu nebola vo svojej vlastnej mysli sama. Pocit podobný tomu, ako keď za ňou niekto stojí a upiera na ňu nespokojný pohľad. Ale keď sa obzrela, videla len rozchádzajúcich sa bojových mágov. Preto pozornosť obrátila na svoje vnútro.

„Mala by si si dávať pozor na svoje myšlienky. Niekto by ich mohol začuť,“ napomenul ju takmer pobavený hlas.

Ihneď ho spoznala. Čo ale neznamenalo, že ju neprekvapil.

„Napríklad padlý boh s veľmi dobrým sluchom,“ prekárala ho v mysli.

Bola dostatočne duchaprítomná na to, aby si uvedomila, že hovoriť nahlas by sa jej nemuselo vyplatiť. Najmä keď ju mohli počúvať nepriateľské uši. Ale sledujú ju aj zvedavé oči. Možno by sa mala prestať usmievať ako nejaký sprostáčik. A takisto by asi nemala len tak postávať uprostred pláne. Vykročila naspäť k stanu.

„Zdá sa, že si teda pochopila, kým som.“

„Nebolo to jednoduché. Veľa si nám toho neprezradil. Hoci potom všetko dávalo zmysel. Ale aj tak neviem, prečo si nám to nepovedal. Prečo si nám nepovedal, kým je pre teba Ọnwụ?“

Povzdychol si. Znel ako niekto, kto je určitým spôsobom sklamaný.

Možno sa mu nepáčilo, že sa ho Femi na niečo také pýta.

„A zmenilo by sa niečo, keby ste vedeli, že stojíte proti mojej vlastnej dcére?“

Tým ju zaskočil. Nepozerala sa na to práve z tohto uhlu.

„Neviem, asi nie.“ Takmer bezstarostne pohodila plecom. Ale ovládla sa. Niekto by si ju mohol všimnúť. „Keďže proti nej bojuje jej vlastný otec... asi bude nebezpečná.“

„To ste vedeli už aj predtým.“

Mierne kývla hlavou. „Pravda.“ Poobzerala sa okolo seba. Pobehujúca armáda. Nikto jej nevenoval pozornosť. Posadila sa k jednému zo stromov. Vždy môže predstierať, že tu zaspala. „Obávam sa ale, že teraz si ma neoslovil, aby sme si poklebetili,“ vytkla mu opatrne.

Teraz si predstavovala, ako sa mračí. „Nie, to naozaj neoslovil. Pokúšam sa ťa varovať.“

„Ak ma chceš upozorniť na Batuinu smrť, je už trošku neskoro.“

Nedokázala sa ovládnuť a do hlasu sa jej vkradla bolesť. Krivda. Smútok.

„Ak by som vedel predpovedať jej smrť, určite by som vás na to upozornil,“ odvetil odhodlane, „ale niečo mi hovorí, že ona sama o tom vedela. Vedela, ako to dopadne a predsa sa s vami vybrala na túto misiu. To veľa vypovedá o jej presvedčení.“

Odmietala si priznať, že by o tom Batu vedela. To by jej účasť v tejto misii premenilo na... obetu.

Zaškrípala zubami. „Takisto to veľa vypovedá o tom, že sa ti veľmi nedá veriť.“

Prekvapilo ju, že sa Navid takmer srdečne rozosmial. Akoby ho úprimne pobavila.

„Žiadnemu bohovi sa nedá veriť, milá Femi. A čím skôr to pochopíš, tým lepšie pre teba.“

Povzdychla si. „Tak čo si mi chcel povedať? Možno o plánoch tvojej dcéry?“

Pri zmienke o rebelujúcej bohyni opäť zvážnel. „Moja dcéra začína prvý raz po mnohých stáročiach robiť chyby. Veľmi nepatrné, ale predsa sa objavujú.“ Pomyslela si, že niektoré sú až príliš očividné. Určite aj táto veľká armáda k nim patrila. „Napríklad to, ako okato dala dokopy dve armády, ktoré by sa mali nenávidieť.“ Takže sa nemýlila. Neupokojilo ju to. „Alebo to, ako otvorene nechala polovicu armády pochodovať k Edetu. Je zúfalá. Bojuje na veľa frontoch a začína to na ňu doliehať.“

To ju prekvapilo. „Takže nemá spojencov?“

Navid na chvíľu zaváhal. Akoby zvažoval, čo jej ešte môže povedať a čo by nemal.

„Medzi bohmi nie je nikto, kto by jej dobrovoľne chcel pomáhať.“

Čo nebol vyslovený nesúhlas. Povzdychla si.

Bude jednoduchšie nechať to nateraz tak.

„Čo plánuje? Prečo chce, aby sme zničili Edet?“

Navid si odfrkol. Aké ľudské gesto. „Zničiť sa vám ho nepodarí, na to by ste potrebovali viac ako len niekoľko desiatok poslušných bojových mágov. A ona na to čoskoro príde aj sama.“

Zasmiala sa jeho tónu. „Znieš takmer škodoradostne. Aké prekvapivé, že aj bohovia sa správajú ako ľudia.“

„Asi si zabudla, že ľudí sme vytvorili na svoj obraz. Komu inému by sme sa teda mali podobať?“

To boli záležitosti, o ktorých nechcela a nemohla premýšľať. Práve sa rozprávala s niekým, kto vytvoril prvých ľudí. Snažil sa nepripúšťať si to. Inak by hrozilo, že by jej to mohlo stúpnuť do hlavy – alebo by sa z intenzity tých informácií mohla zošalieť. Ani jedna z tých možností sa jej nepozdávala.

Miesto toho sa sústredila na niečo iné.

„Prečo ti chce odrezať cestu späť do nášho sveta?“

Navid si opäť povzdychol. Unavoval ho snáď tento rozhovor? „Pretože si myslí, že vám pomáham. Už dvakrát ju zastavil výboj mocnej božskej mágie. Myslí si, že to mám na svedomí ja. Že som po toľkých rokoch našiel medzeru vo svojom väzení. Ale mýli sa. Postavila ho veľmi svedomito. Môžem robiť len maličkosti. Aj tento rozhovor ma stojí príliš veľa síl.“

Takže áno, tento rozhovor ho vyčerpával.

„Výboj božskej moci? Nič také nám predsa nepomohlo. Alebo áno?“

Snažil sa rozpamätať, čo také sa im prihodilo v posledných týždňoch, aby sa to dalo nazvať božským zásahom. Určite to nebol boj na ostrovoch. Keby im niekto pomohol, všetci by prežili. Nesmútili by nad mŕtvymi priateľmi a druhmi. A Kacia by ešte stále mala obe ruky.

Takže tušila, čo jej Navid odpovie ešte skôr, ako otvoril ústa.

„Tebe a tvojim spoločníkom nie. Ale Zare... Zare áno.“ Keď vyslovil jej meno, jeho hlas sfarbila podivná emócia. Snáď... neha? „Prvýkrát, keď zabila Batu. To Ọnwụ k zemi priklincovala nesmierne mocná mágia. Druhýkrát zacítila len jej ozvenu. Spred niekoľkých dní. Bojí sa, aby som neutiekol z väzenia. Preto ten útok na Edet.“

„Takže svoju pozornosť zameriava nesprávnym smerom.“

Rozmýšľala, či by túto skutočnosť mohli využiť ako istý druh výhody.

Lenže zatiaľ netušila, ako by im to mohlo pomôcť.

Keďže pochodovali v armáde, ktorú zvolala práve Ọnwụ.

Aj keď tentoraz konala opäť cez cisárovnú.

„Aj tak sa to dá povedať.“

Myseľ sa jej točila v šialených kruhoch. „Ale ak si Zare nepomohol ty, kto teda? Opäť Nrọ?“

„Nrọ na niečo také už nemá dostatok sily.“

Opäť vyhýbavá odpoveď. Prečo bohovia nemohli odpovedať aspoň raz jasne?

„Mám pocit, že takýmto spôsobom sa nikam nedostaneme.“ Napomenula ho ako neposlušné dieťa. Ani na to nereagoval. „To mi nemôžeš odpovedať otvorene?“

„Nie, vlastne ani nemôžem,“ odvetil bez zaváhania.

Och, bohovia, vy frustrujúce stvorenia! pomyslela si zúfalo.

„Tak čo mi môžeš prezradiť?“ dostala zo seba nakoniec.

Bolo to určite vhodnejšie ako tá druhá možnosť – mohol by si zobrať osobne, keby na neho začala kričať. Ruky položené na skrčených kolenách zaťala do pästí. Každým ďalším Navidovým slovom si nechty viac a viac vrážala do kože.

Ak s tým neprestane, mohla by si vážne ublížiť.

„Ọnwụ vás chce stále zastaviť, ale nemá náladu vás naháňať. Musí sa pripraviť na blížiacu sa vojnu. Uvedomuje si, že urobila chybu, keď pred vekmi podviedla Dcéru tmy a svetla.“ Bolo by načase, aby si to uvedomila! „Vie tiež, že ju nezabila natrvalo a už sa vrátila do života. Ale zatiaľ ju nevie nájsť. A takisto vie, že ju ani tentoraz nezabije. Sama by to nedokázala. Potrebovala by pomoc ostatných bohov. Lenže ak by sa vrátili, prišla by o svoju moc. Určite sa ich pokúsi zabiť a zistí, že ich väzenie je rovnako nezničiteľné ako to moje.“

Ak by jej práve nehovoril o bezútešnom osude celého sveta, možno by sa aj vysmiala tomu, ako Ọnwụ nakoniec dopadla. Na čo jej bola všetka moc sveta, keď sa kvôli nej nemohla spoľahnúť na pomoc ostatných? Sama si môže za to, ako dopadla. V boji o moc nakoniec prehrala, pretože ju aj tak dobehli jej staré rozhodnutia.

Lenže nič z jej škodoradosti neriešilo oveľa závažnejšiu situáciu.

„A kam potom Ọnwụ obráti svoju moc?“

„Proti Dcére tmy a svetla. Proti jej kliatbe.“

To Femi prekvapilo.

„Zdá sa, že Ọnwụ začína prepadať zúfalstvu,“ konštatovala opatrne. „To jej nie je podobné. Je predsa bohyňa.“ Tým pádom by mala byť aj poriadne mocná. „Doteraz toho získala príliš veľa. Určite si to vyžadovalo podrobné plánovanie. Prečo svoje strategické nadanie nepoužije aj teraz?“ začudovala sa nakoniec.

Navid chvíľku mlčal. Akoby sa rozhodoval, čo všetko jej ešte môže povedať.

„To spôsobuje to zrnko tmy v jej tele. Prebúdza v nej... znepokojenie. Núti ju konať neuvážene.“ Keď sa nad tým Femi viac zamyslela, uvedomila si, že to bolo vlastne logické. Len sa na to nikdy nepozerala práve z toho uhlu. „Vždy s tým mala problém. Vždy bojovala o sebaovládanie. Ale ešte nikdy predtým som ju nevidel takúto nevyrovnanú.“

„To mi chceš nahovoriť, že sme to spôsobili my našou misiou?“

Bolo by príliš naivné predpokladať niečo takéto.

„Nie, spôsobili ste to tým, že ju plníte.“ Musel vycítiť jej zmätok, pretože jej to začal vysvetľovať: „Tvoja skupina našla jednu časť kúzla, Zara má druhú a tretiu má na dosah. Essien a ostatní majú tú svoju časť pod nosom, ale ešte o tom nevedia. Ọnwụ je bohyňa. Nerátala s tým, že by ju mohli dobehnúť smrteľníci.“

Femi netušila, ktorému podnetu sa venovať ako prvému. Cítila nesmiernu radosť. Takmer triumf. Nie preto, že mali svoj cieľ na dosah. To ju netrápilo. Miesto toho v duchu ďakovala Navidovi za to nepriame uistenie, že Essien spolu s Wen a Rae predsa len žijú.

Lenže napriek všetkému to teraz nebolo úplne podstatné.

„Smrteľníci, ktorým pomáha boh,“ skonštatovala, aby tým Navidovi pripomenula, že jej ešte stále nedal uspokojivú odpoveď.

A zdalo sa, že niečo také ani len neplánoval.

„Mladý boh, ktorého ani Ọnwụ ešte nepozná.“

Takže pravdu jej nemieni prezradiť.

Rozhovor teda otočila iným, teraz pálčivejším smerom. „Čo teda máme robiť?“

Veľmi dúfala, že jej odpovie aspoň na túto otázku.

„Musíte byť rýchlejší ako ona. Nenechajte sa ňou zastaviť. Musíte sa ponáhľať.“ Dobre.... toto... nebolo to, čo práve teraz potrebovala počuť. Takže ďalšie povinnosti. Aké prekvapivé. „Čoskoro dôjde k naplneniu prekliatia.“ To už prekvapivé bolo. „Dcéra tmy a svetla sľúbila, že sa postaví na vašu stranu. Sľúbila to Zare.“ A kedy niečo také stihla? „Pretože sa chce pomstiť Ọnwụ. Ale ani to nepomôže. Jej kliatba roztrhá svet. Zachrániť by nás mohla len božská sila.“

Čím sa opäť vrátili k tomu, pri čom boli na začiatku.

Ich misia sa vlastne nikdy nezmenila. Stále mala rovnaký cieľ.

Len teraz museli ešte viac pridať.

„Musíme teda vyslobodiť bohov. Ale to sme vedeli od začiatku.“

„Lenže teraz sa musíte naozaj ponáhľať.“

Bolo čosi zlovestné v tom, ako vlastne zopakoval jej predošlé myšlienky.

„A čo ak to nestihneme? Čo potom?“ pýtala sa, akoby dúfala, že jej povie niečo iné, než o čom bola presvedčená, že aj tak zaznie.

Nemýlila sa.

„Potom, maličká Femi, vám neostane nič iné len modliť sa za bezbolestnú smrť.“

Kapitola 65. ¦ Kapitola 67.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 66.: