OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 60.

29.10.2018 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 982×

Kapitola 60.

Femi

„Pridrž ho!“ zavrieskala Femi na prizerajúce sa mladé liečiteľky.

Našťastie ju nakoniec poslúchli a jej sa podarilo zošiť okraje rozškľabenej rany na bojovníkovom čele. V situácii ako je táto sa sama seba pýtala, ako sa sem vôbec dostala. Ale potom si rýchlo spomenula. S Kaciou a Zekim sa rýchlo dohodli, čo by mali urobiť. Keďže Zale ako vodca Okwụlov nemohol len tak odísť, Femi dlho Kaciu prehovárala, aby ostala na ostrovoch. Ale ona odmietla.

Napriek bolesti z blížiaceho sa odlúčenia sa napokon pridala k ich malému tímu.

Tvrdila, že ešte stále nesplnili svoju misiu. Čo bola pravda.

Síce našli svoj kus kúzla, ale to bolo všetko. Batu bola mŕtva a Zara niekde v púšti. O Wen a Rae vedeli len toľko, že žijú, hoci sa s nimi nedokázali spojiť. Niečo ich nehmotné puto narúšalo. Preto sa rozhodli vybrať sa do púšte, aby sa pridali k Zare. Čiastočne aj preto, aby sa dozvedeli, čo presne sa stalo s Batu.

Zeki sa dokonca kvôli nim premenil na človeka – v tom tkvela okwụlská mágia.

Dokázali sa premieňať do rôznych podôb. Dokonca aj šamanky.

Ale ako jej Zeki neustále opakoval, nebolo príjemné pozerať sa na svet očami ukrytými v nevlastnej tvári. Nakoniec však privolil, premenil sa na nenápadného muža a spoločne sa vybrali na cesty. Avšak problémy nastali pár dní potom, ako sa doplavili k brehom Ambarského cisárstva. V okolí jazera, v lesoch západne od Aghanskej pevnosti, rástla armáda. A nie hocijaká, ale tvorená spoločným úsilím Ȧudobčanov a Ambarčanov.

Femi si nepamätala, že by sa niekedy dokázali dohodnúť a pochybovala, že za tých pár týždňov stihli podpísať akékoľvek prímerie. Navyše sa tam pripravovali... na boj. Možno aj medzi sebou, nakoľko sa neustále hašterili. Spolu s Kaciou a Zekim sa teda rozhodli pozmeniť svoje plány. Pridali sa k tejto armáde.

Zeki sa premenil na vojaka ȧudobskej armády. Femi si musela pripomínať, že by nemala neustále hľadieť na jeho odhalené telo. Kacia použila svoje čiastočné šamanské nadanie umožňujúce jej premenu. Počas pobytu na ostrovoch sa toho o sebe naučila veľa. Zeki jej pomáhal so zvyškom. Zatiaľ sa jej darilo vcelku úspešne predstierať, že je ȧudobským poslom. Napriek svojim schopnostiam sa jej nedarilo zakryť uťatú ruku.

Kedykoľvek si na to Femi spomenula, prepadli ju výčitky svedomia.

Otriasla sa. Na tie momentálne nemala čas.

Ako platný člen tímu sa takisto zapojila do ich improvizovanej misie za účelom získania nejakej výhody. Tak ukradla habit, veľmi podobný tomu, ktorý kedysi nosil Accai, a pridala sa k liečiteľom. Nakoľko Ȧudobčania vo všeobecnosti neznášali práve najlepšie mágiu, nikto sa nepozastavoval nad tým, že ich zranenia lieči odvarmi a šitím.

Zapadla medzi nich. Len v hrubej látke jej bolo neustále horúco, ale neprekážalo jej to až tak veľmi. Vďaka Kacii a nejakému farbiacemu prášku teraz jej vlasy pripomínali oheň. Oči jej však žiarili stále rovnako. Dúfala, že sa do nich nebude nikto pozerať dostatočne dlho na to, aby si uvedomil, kým bola v skutočnosti. Aj bez uniforiem budili dosť pozornosti.

„V severnej časti opäť vypukli nepokoje. Je tam veľa zranených!“ vošla dovnútra jedna z liečiteliek.

Nevedela si zapamätať jej meno – vlastne sa o to ani nepokúšala. Vedela len, že pri rozprávaní vždy rozhadzovala rukami a žila v presvedčení, že ľudia v jej okolí sú hluchí. A ak ešte nie sú, určite čoskoro budú pod láskavým dohľadom jej prenikavého hlasu.

Femi si povzdychla. „Vy choďte. Ja ešte prezriem tohto nešťastníka a pridám sa k vám.“

Neprotestovali. Nenapadlo im, že by mali. Femi predsa ošetrovala jedného z vojakov. Na tom nebolo nič podozrivé. Muž sa už úplne prestal metať. Akoby ho opustili všetky sily. S výdychom urobila posledný steh. Snažila sa upokojiť. Uvažovať triezvo. Ale nedarilo sa jej to. Keď mužovi prehmatávala hlavu, či ju neprekvapí ešte nejaká rana, ruky sa jej triasli. Našťastie v okolí nebol nikto, aby ju pri tom pristihol.

Zaprela sa o veľký balvan slúžiaci ako stolík.

„Ak so mnou chceš hovoriť, nemusíš si kvôli tomu dať odrezať pol hlavy.“

Mal v sebe toľko drzosti, že sa zasmial.

Bleskovo sa k nemu otočila čelom a zamračila sa na neho.

„Nie je to zábavné, Zeki.“

Uškrnul sa. „V skutočnosti je, len ty to nevieš oceniť.“

Ruky si založila na hrudi. Netušila, čo s nimi má robiť.

Keďže najradšej by ho nimi zaškrtila.

„Pútaš na seba príliš veľa pozornosti. Nikto ti neuverí, že si až taký ťarbavý. Pochybujem, že sú ȧudobskí vojaci takí nešťastníci, aby zakopávali o kamene a rozbíjali si pri tom hlavy...“

„Ale presne tak sa to stalo!“ vykríkol pobúrene.

„Tak si mal o tom klamať!“ napomenula ho. „Nemôžeme sa tu zdržiavať donekonečna. Síce tu vládne stále chaos, pretože starí nepriatelia sa nedokážu len tak zmieriť, ale aj tvoje správanie môže niekomu prísť podozrivé. Mal by si na seba pútať čo najmenej pozornosti!“ vytýkala mu ďalej.

„Práve si mi povedala, že ak sa s tebou mám rozprávať, mám jednoducho prísť,“ oponovala jej mierne pobaveným hlasom.

Prižmúrila oči. „Ja viem!“

Začal sa chechtať. Pomaly sa zodvihol a podišiel k nej. Hoci sa naoko bránila, nebral jej protesty do úvahy. Jednoducho ju objal. Podvolila sa. Telo sa jej chvelo. Vedela, že sa správa podivne. Prepadala paranoji. Bála sa úplných zbytočností. Správala sa ako slaboch. Lenže nevedela si pomôcť.

Po tom, čo sa stalo Batu...

Uvedomovala si, že stoja proti mocnému nepriateľovi. Ale keď na vlastnej koži pocítila jej smrť, stalo sa to všetko o čosi viac skutočným. Čokoľvek im mohlo ublížiť. Ktokoľvek. A oni ešte urobili tú hlúposť, že sa ukryli v nepriateľskom tábore, aby tu mohli špehovať. Príliš riskovali. Tým, že za ňou Zeki chodil. Aj tým, že za ňou chodil ako za liečiteľkou. Zraňoval sa. Nechal sa zasiahnuť. Len aby jej mohol povedať, čo sa deje. Niekto si to určite všimne. Skôr či neskôr.

A potom... potom...

Otriasla sa. Nos si zaborila do jeho hrude. Ani jeho blízkosť ju nevedela úplne upokojiť.

Prebudilo sa v nej monštrum, ktoré nebolo možné utíšiť.

Jej vlastné obavy, tak dlho tíšené zdravým rozumom.

Už sa nedali učičíkať.

„Neboj sa, bude to v poriadku,“ šepkal jej do ucha. „Ja viem, že sa bojíš. Aj ja mám obavy. Ale ak máme túto misiu dokončiť, musíme trochu riskovať. Ak nenájdeme odvahu my, nenájde ju nikto. A akú nádej má potom ľudstvo?“

Tieto veľkolepé prejavy by sa jej nemali nijako dotýkať.

A predsa nútili jej srdce spomaliť.

„Nechcem, aby sa ti stalo to, čo Batu. Nechcem, aby sa to stalo nikomu,“ pošepkala zanovito.

Odtiahol sa od nej, aby jej mohol prstom zodvihnúť bradu.

Keď sa jej zadíval do očí, žiaril odhodlaním.

„Ani ja nechcem, aby sa vám niečo stalo. Ale nedovolím strachu, aby ma obmedzoval. Miesto toho ho nosím ako brnenie. Strach ma poháňa. To vďaka nemu môžem riskovať. Pretože ak by som to neurobil, prišiel by som o vás. O teba. A to je možnosť, ktorú si nemôžem pripúšťať.“

Snažil sa ovládnuť. No hlas sa jej aj napriek tomu stále triasol.

„Prečo si sem za mnou dnes prišiel?“

Mierne sa usmial. Oceňoval jej snahu.

Čo na tom, že srdce sa jej ešte stále chvelo.

Naklonil sa k nej a úplne stíšil hlas. „Čoskoro príde veliteľ. Posiela ho ȧudobský kráľ. Podľa všetkého sa dohodol s cisárovnou a armádu bude viesť jeho najschopnejší generál. Volá s Nuru.“ Určite si musel všimnúť jej popletený výraz. „Kedysi som o ňom počul rozprávať. Vraj nepochádza odtiaľto, ale z kolónií v Agbate. Kráľ mu kedysi zachránil život a on mu na oplátku prisahal vernosť.“

To síce znelo ako vcelku zaujímavý príbeh, ale jeho vypočutie nateraz odloží.

„Prečo by mal práve on viesť túto armádu?“

„Údajne vládne nesmiernou mocou. Ale nikto nevie akou presne. Najskôr sú to len povedačky.“

Zamyslela sa nad tým. Nepotrebovali ďalšieho mocného nepriateľa. Už teraz ich mali viac ako len dosť. Ak sa proti nim postaví ešte aj mocný generál s vlastnou mágiou, pokojne sami môžu prísť do cisárskeho paláca v Alụrine a tam sa vydať to rúk cisárovnej alebo aj samotnej bohyni. Doteraz sa im darilo odolávať, ale ich sily neboli nevyčerpateľné.

Do myšlienok sa jej opäť vkradol Zekiho hlas.

„Ale od iných bojovníkov som počul, že ho sem kráľ poslal za trest. Vraj mal pre neho niekoho nájsť a priviesť ho, ale zlyhal. Namiesto väzňov si priniesol len zranenia. Povráva sa, že ho našli v zúboženom stave sedieť niekde na pláži. Tých, ktorých mal nájsť, ešte stále nenašli.“

Chvíľu jej trvalo, kým si pospájala jeho veľavravný pohľad s tým, čo hovoril.

Niekoľkokrát otvorila ústa, aby ich vzápätí znovu zatvorila.

Bála sa niečo podobné vysloviť.

„Ty si myslíš, že mal polapiť niekoho z nás?“

Zeki pohodil plecom. „Je to celkom možné. Dávalo by to istý zmysel. Nehovorila si predsa, že ste sa rozdelili na skupiny a každý sa vybral iným smerom? Aj vám sa do cesty postavili mnohí. Prečo sa niekomu inému nemohol do cesty postaviť práve Nuru? Zdá sa totiž, že kráľ s cisárovnou v poslednom čase našli spoločnú reč. Možno takto chcel kráľ ukázať svoju vernosť – že chytí tých, ktorých cisárovná prenasleduje.“

Srdce sa jej zmietalo v hrudi. Striedavo poháňané strachom a nádejou sa jej jednotlivé údery ozývali v ušiach. Ak by mal Zeki pravdu, bola by to priveľká náhoda. Ale na druhej strane by tá jeho šialená teória priniesla do ich osudov aspoň trošku svetla.

„S Wen a Rae sa nemôžem spojiť. Ak ich mal Nuru chytiť, ale nepodarilo sa mu to, vysvetľovalo by to ticho, ktoré sa mi cez puto ozýva. Možno sa skrývajú.“

Zeki prikývol. „Ak Nuru vládne silnou mágiou, mohli by mu odolať len tvoje sestry.“ Pri tej nepriamej lichôtke sa na ňu usmieval. Vzápätí však zvážnel. „A jeho trest musel byť rovnako závažný ako jeho previnenie. Ak je naozaj taký oddaný kráľovi, ako lepšie ho potrestať, než tým, že ho od seba odoženie?“

Femi sa nad tým zamyslela. Ale pramálo tomu rozumela. Tieto mocenské rozhodnutia ju príliš plietli. Ona sama v tom nevidela veľa logiky. Lenže ona nerozhodovala. Nesedela na tróne. Tak sa tým príliš nezaoberala. Pristupovala k tomu ako k faktu. Ako k niečomu, s čím sa musia na svojej ceste ešte len vyrovnať.

No stále v nej hlodala iná, oveľa pálčivejšia otázka.

„Ale prečo tá armáda? Načo vôbec vznikla?“

Zeki tým nebol prekvapený. Pravdepodobne uvažoval o tom istom.

„Možno preto, aby pochytala nás?“ navrhol opatrne.

„To si nemyslím. Prečo by to cisárovná robila? Prečo by od nej Ọnwụ niečo také žiadala?“ Kvôli bohyni si nerobila ilúzie, ale dokonca ani v takom prípade by to nedávalo zmysel.

Poskladať mocnú armádu len preto, aby mohli pochytať jedného bývalého mnícha, zbeha z ȧudobskej armády a šesť cechovníčok, pričom dve už boli mŕtve?

To znelo príliš divoko bez ohľadu na to, z akého uhla sa na to pozerala.

„Ale prikázala predsa útok na ostrovy.“

Kývla hlavou. „Áno, ale je v tom rozdiel. Keď vytiahla proti ostrovov, mohla to ospravedlniť tým, že chcela ostatným ukázať, že si svoje územie vie získať aj mocou, nepotrebuje na to diplomaciu. Okrem toho sú ostrovy ďaleko od územia cisárstva. Ale budovať armádu všetkých pod nosom? To je až príliš okaté. To by jej len ta neprešlo. Skôr alebo neskôr sa ľudia začnú pýtať. Bude musieť mať nejaké vysvetlenie. Chytanie ôsmych neposlušných asi neobstojí.“

Nebol jej argumentmi presvedčený. Ani sa mu nečudovala.

„Ale pre čo iné by sa dva znepriatelené národy dokázali spojiť?

No áno, prečo by niečo také robili? Tá otázka hlodala aj v jej mysli. Avšak odpoveď na ňu nedokázala. Pretože nech sa k tomu snažila pristupovať akokoľvek, nenachádzala uspokojivý dôvod. Ȧudobčania a Ambarčania medzi sebou bojovali dlhé desaťročia. Dnes si už nikto nespomínal, kvôli čomu spor vlastne vznikol, ale toto ich predstierané nepriateľstvo sa určite nedalo ukončiť len tak zo dňa na deň.

Pozastavila sa nad svojimi myšlienkami. Boli úplne náhodné. Za normálnych okolností by bola tú šialenosť zamietla. No teraz si týme nebola taká istá. Predstierané nepriateľstvo... Potriasla hlavou. Jej myseľ zamierila príliš podivným smerom. Niečo také predsa nemohla byť pravda. Ani cisárovná by nebola taká krutá, aby svojich vojakov obetovala v improvizovanej vojne.

Avšak napriek všetkým dôvodom sa Femi nedokázala zasmiať tej nepravdepodobnej teórii.

Nútila sa sústrediť na ich stále prebiehajúci rozhovor.

„Možno vôbec nejde o našu misiu. Možno ide... o čosi úplne iné?“ nakoniec svoje slová premenila na otázku. Nemohla len tak tvrdiť niečo, čo nemohla nijako preukázať.

To by im v plánovaní veľmi nepomohlo.

„Nemyslím si, že táto armáda vznikla pre to, aby niekde oberala ovocie, Femi.“

Spražila ho pohľadom. To si vážne myslel, že mala uvažovanie dieťaťa?

Nútila sa ostať pokojná. „To si nemyslím ani ja.“ Zamračila sa na neho a hlas jej opäť znel naliehavo. „Ale čo ak nám nechcú zabrániť v splnení misie tým, že by nás pochytali a pozabíjali? Čo ak si našli iný spôsob?“

Prepadla ju pravdivosť vlastných slov. Zrazu už nehádala.

Už sa domnievala.

„Naznačuješ snáď, že namiesto toho, aby vás naháňali po celom svete jednoducho zničia cieľ vašej cesty? To znie nanajvýš nepravdepodobne.“ Jeho hlas bol mierny, ale rezolútny. Absolútne zamietal takúto možnosť.

Nehodlala sa toho nápadu pustiť tak rýchlo. „Skús sa nad tým zamyslieť,“ dotierala naňho.

Pokrútil hlavou. „Museli by zabiť bohov. Sú síce zakliati, ale stále sú to bohovia. A veľmi dobre vieš, že tých nemôže zabiť len tak hocikto.“

To bola jednoznačne pravda. A v tom predsa spočíval ich problém.

V tom, že proti nim nestáli len smrteľníci.

„A čo iný boh? Veď cisárovnej našepkáva Ọnwụ. Čo ak jej výmenou za pomoc sľúbila ešte niečo iné?“ Avšak už netušia, čo by mohla cisárovnej sľúbiť ako odmenu bohyňa, ktorá sa rozhodne nemienila deliť o moc. S nikým. A už vôbec nie so smrteľníkmi.

Zeki sa veľkoryso zatváril, že nad tým uvažuje.

„Ak by Ọnwụ vedela zabiť ostatných bohov, urobila by to už dávno.“

Hromadila sa v nej frustrácia. „Možno vtedy nepoznala spôsob.“

„Naznačuješ snáď, že za ostatné storočia nebodaj zmúdrela?“

Jeho poznámka bola rozhodne trefná. Avšak pochybovania o Ọnwụinej božskej neomylnosti im nijako nepomôže. Nemôžu niekoho len tak podceňovať. A tým menej Ọnwụ.

Snažila sa sformulovať nejaký rozumný argument.

Potichu mu pripomenula: „Zamysli sa nad tým. Už pred stáročiami musela byť poriadne prešibaná, ak sa jej podarilo oklamať bohov a privlastniť si ich moc. Po takom dlhom čase určite nahromadila ešte viac mágie. Patrí jej predsa všetko na tomto svete.“

Pokrútil hlavou. „Nie všetko. V Ȧudobskom kráľovstve veria v jedinú bohyňu. V Nȧȧmu.“

„Tak všetko okrem kráľovstva.“

„Takisto nie je jasné, v koho alebo čo veria ľudia v iných krajoch.“

Dívala sa na neho so zmesou hnevu a netrpezlivosti.

Povzdychla si.

„Ja viem, že to znie nanajvýš šialene, ale musíš priznať, že jestvuje aj taká možnosť.“ Ruko pohodila v oblúku, akoby tak mohla obsiahnuť celý svet. „Stále sa na to pozeráme ako ľudia. Snažíme sa to vysvetliť. Lenže bohovia nie sú ľudia. Pre nich sme len špina za nechtami. Naše životy, akokoľvek dlhé alebo krátke, sú pre nich len okamihom. Ty si myslíš, že Ọnwụ by teraz neútočila na zakliatych bohov. Lebo ak by chcela, urobila by to už dávno. No zároveň si povedal aj to, že s bohom môže bojovať len iný boh. Čo ak celý ten čas len čakala, kým nahromadí dostatok moci? Čo ak sme jej my našimi činmi pripomenuli, že konečne nadišiel čas?“

Zeki si tiež povzdychol. „Nehovorím, že to nie je pravda. Pretože si uvedomujem, že máš najskôr pravdu. No nechcem si to priznať. Lebo ak by som to priznal, priznal by som tiež, že táto misia nemá žiadnu nádej. A to nechcem. Pretože bez ohľadu na túto armádu a všetko ostatné, my ešte stále máme nádej. Musíme mať. Inak už Ọnwụ naozaj vyhrala.“

Malo by ju upokojiť, že Zeki nakoniec predsa len dôveruje jej úsudku.

Ale pociťovala opak. Pretože keď jej teória bola potvrdená, premenila sa na hrozbu.

„Čo urobíme?“ zaševelila sotva počuteľne.

No on jej rozumel. „Čo môžeme robiť? Nie sme bohovia. Sme ľudia. Môžeme len dúfať, že sa nám Ọnwụ podarí predbehnúť. Že svoju misiu splníme skôr, ako ona zaútočí na bohov. Skôr ako ich porazí. A skôr, ako z nášho sveta urobí terč. Pretože kým nezabije bohov, stále je šanca, že sa postavia na našu obranu a zastavia tú starú kliatbu.“

To neznelo povzbudzujúco.

Bolo čosi znepokojivé v tom, ako sa mali spoliehať na božskú zhovievavosť.

Musia však veriť, že bohom ešte aspoň trochu záleží na ich výtvoroch.

„Takže budeme čakať?“ skonštatovala napokon.

„Budeme čakať,“ súhlasil, „budeme čakať a takisto budeme zbierať informácie. Pretože len keď budeme poznať všetky odpovede, až potom môžeme začať plánovať.“

Nebol to úžasný plán. Ale za daných okolností bol tým najlepším, s čím mohli prísť. A obaja si to uvedomovali. Preto Femi nenaliehala. Preto jej Zeki neodporoval. Len tam ticho sedeli a dívali sa jeden na druhého. V poslednom čase sa im naskytlo len niekoľko okamihov, ktoré mohli stráviť vo vzájomnej blízkosti. Zeki sa vydával za ȧudobského vojaka, Femi za liečiteľku. To samotné odporovalo ich vzťahu. O to vzácnejšie boli ich spoločné chvíľky. A oni ich trávili hádaním.

Zadívala sa na Zekiho. Čo všetko bol ochotný urobiť, aby sa s ňou mohol vidieť.

Aj keby to malo byť len preto, aby jej mohol prezradiť, čo zistil.

Skúmala jeho zošité čelo, ktoré hyzdila ja zaschnutá krv.

Ruku mu pritlačila na líce. „Ostane ti jazva.“

Na jej veľké prekvapenie sa zasmial. „Dievčatá predsa majú rady zjazvených bojovníkov, nie?“

Zachichotala sa. Vzápätí však zvážnela.

Nechala sa ním objať.

„Prečo práve my musíme bojovať proti bohom? Čo môžeme dosiahnuť? Je nás už len sedem.“ Pri spomienke na Batu posmutnela. „Vlastne osem,“ opravila sa, keď ju silnejšie stisol pažami.

„A ty si myslíš, že veľké boje boli vždy vybudované armádami? Aj tie museli niekde začať. Teraz nás je osem. To je viac ako nikto. Niekedy stačí aj jediný človek, aby inšpiroval masy.“

Mala chuť sa mu vysmiať. „A koho inšpirujeme my?“

Lícom sa jej oprel o temeno. „Teraz? Nikoho. Lebo tak jej to lepšie. Pre nepriateľa bude náročnejšie hľadať nás troch v stovke ďalších. Naša výhoda tkvie v nenápadnosti.“

Bohovia, ako veľmi mu chcela uveriť.

Pravdou však bolo, že bolo len otázkou času, než ich nájdu a popravia.

Rovnako ako to urobili s Batu.

Kapitola 59. ¦ Kapitola 61. 

Venované SunShines. Ďakujem za podporu. 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 60.: