Gambit bohov - Kapitola 52. • OurStories.cz ~ naše povídky

Na konci nečaká odmena

04.09.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 887×

Kapitola 52.

Femi

Všade vôkol nej vládlo ťaživé ticho.

Rykot mečov a nárek jej však stále zneli v ušiach.

Keď sa pozerala okolo seba, videla bojujúce telá. Hrdí bojovníci a ešte bojovnejšie šamanky. Bránili svoj domov. Nedovolili cisárskemu vojsku obsadiť ich ostrov. Ukázali im, že nečinnosť neznamená slabosť. Ale zaplatili za to vysokú cenu. Ostali slobodní. Nie sú slabí. Nemali by ich podceňovať. Ostalo ich však dosť na to, aby niečo podobné mohli zopakovať?

Femi netušila.

Nechcela o tom premýšľať.

A zároveň si nemohla pomôcť.

Miesta, ktoré naplnilo očakávanie a pokoj sa zmenili na pohrebné hranice. Nepýtala sa na presné čísla. No boli vysoké. Mnohé šamanky priši o svojich druhov. Zaplatili za svoje víťazstvo. Privysokú cenu. Zastavila sa. Pozerala sa na dom, z ktorého ostali len trosky. Stál na okraji osady. Nepriatelia ho zapálili v snahe zastrašiť ich. Možno sa im to podarilo. Možno nie. To sa už nedozvedia.

Tí, ktorí obchádzali príbytky s fakľami, padli medzi prvými.

Hoci plamene už neoblizovali jednotlivé trámy, vo vzduchu sa vnášala spálenina. Budú si musieť vybudovať nové domovy. Napriek tomu nepočula nárek. No ani radosť. Skôr len sústredenosť a očakávanie. Zastavila sa. Domnievala sa, že tá chatrč bola opustená. Nebolo v nej nič, čo by si niekto mohol odniesť. Mali ju nechať zhorieť na popol. Z trámov ostali len krátke palice. Ostalo torzo. Príliš zničené na to, aby ho ešte niekto mohol použiť.

A tam, medzi ohorenými kusmi dreva, stála žena.

Nebola tam sama. Okrem nej tam bolo ešte ďalších niekoľko Ọkwụlov i šamaniek. Pomáhali si. Presúvali trosky na veľkú kopu. Upratovali. Pretože toto bol ich domov. Femi nezdieľala ich nadšenie. Ani nádej. Nezomrela. Ale to sa nedalo povedať o iných, ktorí toto miesto nazývali domovom. Pre ich stratu jej srdce naplnil smútok. A pre cisárske vojská sa zase triasla hnevom. Tá zaslepenosť... a presvedčenie, že konali správne.

Aj ona bola taká?

Plnila rozkazy bez premýšľania a v presvedčení, že to bolo správne?

Neodvažovala sa odpovedať. Pretože vedela, akú odpoveď by našla vo svojom vnútri. Hnusila sa sama sebe. Ak by mohla, počkala by na nepriateľa a odovzdala by sa do jeho rúk. Lenže nemohla. Pretože rovnako rýchlo, ako sa prihrnuli, aj odtiahli. Preto nikto neoslavoval, hoci vo vnútri sa všetci radovali. Verili, že ich zahnali na ústup. Svojím odhodlaním, svojou bojovnosťou.

Femi sa nevedela zbaviť pocitu, že to tak nebolo.

Bojovali úporne, no na presilu by nestačili. Dochádzali im sily. Bojovali s nimi dlhé hodiny. A prehrávali svoj boj. Pomaličky... No čoskoro by všetci skončili v prachu. Ale nakoniec sa tak nestalo. Pretože niekto zavelil armáde, aby sa dala na odchod. Určite cisárovná. Lenže... prečo? Unikal jej ten záhadný dôvod. Pre čo by útočila, aby sa vzápätí stiahla? V dôsledku nedostatku možností si začala namýšľať, že to bola súčasť jej plánu.

Že toto všetko malo slúžiť na jediné – na odlákanie pozornosti.

Od čoho ale?

Nech sa nad tým zamýšľala akokoľvek chcela, nebola odpovedi o nič bližšie. A medzitým sa mohla len pozerať na následky toho všetkého. Na smutné tváre. Na zaschnuté slzy. Výkriky bolesti – ale aj nenávisti. Zničené životy. Prestúpila ju vina. Ona síce nevydala pokyn k útoku. Nenahnala sem bojových mágov z cisárstva. Neprinútila ich útočiť na nevinných ostrovanov. Ale ona bola jedným z dôvodov, prečo tie rozkazy vydal niekto iný.

Jej myšlienky sa točili v kruhu. Boli čierne. Rovnako ako obhorené časti osady. Pochmúrne ako smútok tých, ktorí o niekoho prišli. Ťaživé a plné očakávania niekoho, kto ešte stále čakal na zlé správy. No dúfal v tie dobré. Jej sa podarilo vyviaznuť. Jej telo zdobili modriny a škrabance. Aj hlbšie rany od mečov. Nič, čo by sa nezahojilo v priebehu niekoľkých dní. Za to všetko vďačila Kacii.

Pichlo ju v hrudi, keď si na to opäť spomenula. Na to, ako sa pred ňou zjavil nepriateľ. Nestihla zareagovať. Vedela, že smrť je blízko. No nakoniec neprišla. Pretože Kacia ju ochránila. Kacia, o ktorej pochybovala. O ktorej si myslela, že sa rozhodla všetkých opustiť, aby mohla ostať na ostrovoch. Mýlila sa. Jej lojalita nikdy nekolísala. Jej vernosť stále patrila tým istým. O čom sa Femi mohla presvedčiť na vlastnej koži. No Kacia za to musela zaplatiť veľmi vysokú cenu.

Opäť sa ocitla na tom istom mieste. Pred domom náčelníka. Jeho príbytok prežil, nakoľko stál v srdci ostrova. Bol ako jediný dostatočne veľký na to, aby v ňom prístrešie našli všetci zranení. Alebo aspoň tí, ktorí mali nádej na prežitie. Medzi nimi bola aj Kacia. Práve teraz sa ju snažil zázračne zachrániť Zeki.

Femi sa obávala najhoršieho. A všetko by to bola jej vina. Výčitky ju zožierali. O to viac, keď si všimla, kto sa prechádza pred domom. Zale. V boji prišiel o perá na celej pravej strane. Akoby ho niekto ošklbal. Koža bola začervenaná. Ale bolesť nevnímal. Miesto toho sa strachoval o Kaciu. O svoju družku. O družku, ktorá bojovala o život, pretože sa rozhodla zachrániť Femi.

Podišla k nemu. „Niečo nové?“

Hlas mala zhrubnutý obavami.

Nepozrel sa na ňu. „Zatiaľ nie.“

Ostávalo im len čakať. Femi ostala stáť. Musela sa veľmi nútiť, aby opäť nevykročila smerom do dediny. Trestala sa za vlastné obavy. Trestala sa za všetky rozhodnutia, ktoré ich doviedli až do tejto situácie. Podvedome utekala pred obavami o Kaciu, aby sa vzápätí potrestala pohľadom na zničenú dedinu a vyhasnuté životy. Bola taká zahrabaná vo vlastných myšlienkach, že si takmer nevšimla Zekiho.

Zale sa k nemu prirútil ako prvý. „Čo sa stalo. Tak hovor!“ poháňal ho.

Mierne sa usmial. To muselo byť dobré znamenie, nie?

„Chce s vami hovoriť.“

Pokynul im, aby ho nasledovali. Femi si ho rýchlo prezerala. Bol unavený. Ale okrem toho vyzeral byť v poriadku. Aspoň niekto sa tešil dobrému zdraviu. No ani to ju neupokojilo tak, ako malo. Stále si robila starosti. O Kaciu. O celý kmeň. O následky tohto šialenstva.

Zazrela veľa zranených, keď prechádzali cez dom. Nebolo tam veľa postelí, takže väčšinou posedávali po zemi. Niektorí ešte len čakali na liečiteľa, iní už boli vyliečení. Zeki jej kedysi vysvetlil, že ich liečiteľstvo bolo na veľmi vysokej úrovni. Pomáhala im v tom mágia a takisto rastliny, ktoré rástli na ostrove. Dokázali vyliečiť takmer akékoľvek zranenie – ak sa dostali k zranenému včas.

A pri bojoch sa im to nedarilo.

Mnohí zomreli len preto, že zbytočne čakali na pomoc.

Kacia mala šťastie. A možno ho nemala. To bola jej prvá myšlienka, keď podišli až do malej komôrky, v ktorej sa nachádzala. Asi aby mala súkromie. Zale kráčal pred ňou. Keď ho Kacia zbadala, ihneď mu padla okolo krku. Mocne ho objala rukami. Teda, jednou rukou a tým, čo jej ostalo z tej druhej. Tam, kde predtým mala zápästie, dlaň a prsty ostal len pahýľ. Obviazaný svetlým plátnom pôsobil tak... neosobne. Akoby ani nepatril k tej istej osobe.

Femi ostala zarazene stáť vo dverách. Nedokázala sa pohnúť. V duchu spomínala na to, čo sa stalo. Ako na ňu Kacia zakričala. Ako sa ju snažila prinútiť uhnúť sa. Ale bolo príliš neskoro. Mág stál blízko pri nej. Femi by zomrela. Ale potom ju z dráhy jeho kúzla strhla Kacia. Zachránila jej tým život, ale zaplatila vysokú cenu.

„Je to len ruka, Femi,“ povedala potichu Kacia.

Až vtedy si uvedomila, že pozorne sleduje jej končatinu.

Potriasla hlavou. „Ale je to ruka, ktorou si zvierala meč.“

Kacia sa zamračila. Femi očakávala, že sa dočká jej hnevu.

Mýlila sa.

„Femi, je to len ruka,“ zopakovala takmer láskavo. „Ja som to prežila. A čo je dôležitejšie, aj ty si to prežila. A ja by som sa s radosťou vzdala aj druhej ruky, aby som ťa zachránila.“

Mala by jej poďakovať za vernosť.

Miesto toho zahanbene sklonila hlavu.

„Nemala si to robiť, Kacia. Možno by bolo lepšie, ak by som tam zomrela,“ zašomrala.

Podišla k nej. „Vyčítaš si to. Toto všetko. Ale nemala by si. Ty si na ostrovy nezaútočila. Ty si nezničila polovicu osady. Nepozabíjala si tých ľudí. Stala si sa obeťou, rovnako ako my všetci. Cisárovná to plánovala. Nešlo o nás alebo našu prítomnosť. Potrebovala nás len zdržať.“

To si získalo jej pozornosť.

Zadívala sa na Kaciu. „Zdržať nás?“

„Áno, zdržať nás. Zabaviť nás. Otočiť našu pozornosť iným smerom,“ naliehavo vysvetľovala Kacia. „Zaútočili na nás. Bojovali naozaj zúrivo, ale nie dostatočne. Len sa nás snažili rozptýliť. Mohli tu ostať. Vyhrali by. Sú silnejší, ich vojsko bolo početnejšie. Navyše mali na svojej strane skoro všetky výhody. Ale nevyužili ich. Miesto toho sa otočili a odplávali, akoby sa nás báli. Lenže oni sa nebáli. Len splnili svoju úlohu. Udržali nás tu.“

Femi niekoľkokrát zažmurkala. Myseľ sa jej rozbehla na plné obrátky.

„Myslí si, že cisárovná ten útok len predstierala?“

Kacia sa zamračila. „Neviem, Femi. Možno to všetko len predstierala. Dávalo by to zmysel. Naoko vyhlásila ostrovom vojnu, pretože vedela, ako sa zachováme. Počítala s tým, že tu ostaneme a pomôžeme im. Kým budeme zaujatí bojovaním, nebudeme si všímať nič iné. A keď už vykoná to, čo sme my nemali vidieť, vojská sa stiahnu. Pretože nechce zničiť územie, po ktorom tajne túži.“ Pohodila plecami. „A možno to všetko myslela vážne a naozaj ostrovy trestala za to, že nám pomohli.“

Vedela, že si nemohli byť istý ničím. Ale Kaciine slová dávali podivný zmysel.

Všeličo by sa nimi vysvetlilo.

„Myslíš, že nás tu len chcela zadržať? Ale prečo by to robila?“ Femi sa zadívala do steny. „Všetci plníme tú istú misiu. Takže je logické, aby sa snažila zastaviť kohokoľvek z nás. O Wen s Rae toho veľa nevieme. Vlastne ani o Zare a ostatných. Vieme len, že sme boli tu a cisárovná na nás zaútočila, pretože bohyňa...“ Zarazila sa. Otočila sa ku Kacii. Podľa výrazu v jej tvári si najskôr pospájala ten istý príbeh. „Nejde o cisárovnú. Ide o Ọnwụ.“

Kacia prikývla. „Zatiaľ čo nás cisárovná zabávala, bohyňa robila čo sa jej zachcelo.“

„Zara,“ odvetila Femi.

„Zara,“ súhlasila Kacia.

Femi si rukou prehrabla vlasy. „Celý čas išlo o Zaru, nie o nás ostatných. Bohyňa je na Zaru nahnevaná. Nielen, že unikla z Ọchiri, ale ona proti nej otvorene bojuje. Okrem toho vie pravdu. Ak by niekto z nás povedal niečo zlé o bohyni, ostatní by to vnímali ako rúhanie. Ak by však začala rozprávať Zara...“

Kacia sa naliehavo zadívala na Femi. „Musím odísť. Pomôcť im.“

Zarazilo ju to. Teraz chce odísť?

„Ale čo ak... nemôžeme...“

Kacia sa však nedala zaskočiť a trvala na svojom. „Naopak, musíme. Nerozumieš? Tu nikdy nešlo o ostrovy. Tie nie sú v nebezpečenstve. Cisárovná z nich nechce urobiť príklad pre ostatných. Všetko to bolo kvôli nám!“

Myseľ jej pracovala na plné obrátky. Uvedomovala si, že má Kacia pravdu. Vysvetľovalo by sa tým mnohé. No stále nebola úplne presvedčená o tom, že ak odídu, vyriešiť to starosti ostrovanov. Krútila nad sebou hlavou. Najskôr to bola ona, kto chcel odísť. Bola presvedčená o tom, že ak odídu, ušetria tým ostatných. Teraz, keď Kacia navrhuje, aby odišli, opäť pochybuje. Možno to bola jej úloha v tejto misii – o všetkom pochybovať.

„Myslela som si, že tu chceš ostať,“ zašomrala Femi, neuvedomujúc si, že tie slová vyslovila nahlas.

„Ja tu chcem ostať,“ potvrdila Kacia, „ale teraz ešte nemôžem. Naša misia ešte neskončila. Našli sme to, čo sme hľadali. Teraz musíme nájsť ostatných, aby sme im pomohli.“

Femi cítila, ako sa vedľa nej niekto postavil.

„A ja pôjdem s vami,“ prehovoril pokojným hlasom Zeki.

„Zeki...“ začala Femi, no on ju prerušil.

Otočil sa k nej čelom. „Dlho som ťa hľadal, Femi. Neveril som, že žiješ. Ale teraz, keď si mi konečne vstúpila to života, ťa nemienim len tak opustiť. Pôjdem s tebou aj na kraj sveta. Potrebujem sa uistiť, že to všetko prežiješ a vrátiš sa ku mne. S tebou po boku budem doma kdekoľvek.“ Pohodil plecami. „Okrem toho mi niečo našepkáva, že budete potrebovať liečiteľa.“

Riskovať život a bezpečnosť ďalšieho človeka, ktorého miluje?

Zúfalo sa otočila na Zaleho. „Zale, to predsa nemôže! Povedz mu!“

Druhý Ọkwụl sa len pousmial. „Femi,“ oslovil ju pomaly, „rozumiem tomu, že sa bojíš. Myslíš si, že všetkých ohrozuješ. Práve teraz si presvedčená o tom, že ak by si sem neprišla, nikto z nás by nebol v nebezpečenstve.“ Nuž, áno, niečo podobné si naozaj myslela. Pery zovrela to tenkej linky. „Lenže tým, že nás všetkých opustíš, nič nevyriešiš. Či sa ti to páči alebo nie, sme vaši priatelia. Sme vaši spojenci. A aj viac.“ Láskyplný úsmev bol určite venovaný Kacii. „Napriek tomu chceš, aby som Zekimu zakázal ísť s vami. Vieš čo na to hovorím? Že ak by som tu nemusel ako vodca hniezda ostať, práve teraz by som si balil zásoby, aby som mohol ísť s vami.“

Porazenecky sklonila hlavu. Bol jej poslednou nádejou.

Zeki ju pohladil po líci. „Či sa ti to páči alebo nie, sme v tom všetkom spolu. Nedovoľ nepriateľom vyhrať. Nedovoľ im, aby ti nahovorili, že si v tom všetkom sama. Pretože nie si.“

Tie slová zneli tak sladko. Možno až príliš.

Pridala sa k nemu Kacia. „Majú pravdu, Femi. Okrem toho, ich pomoc sa nám zíde. To si uvedomoval aj Navid, keď ich žiadal v našom mene o pomoc.“

Až to ju presvedčilo. Žiadne sladké slovíčka o tom, ako to bude v poriadku.

Ale fakt, že Kacia dokázala hovoriť o Navidovi pokojne a takmer s... rešpektom.

„Predpokladám, že by sme sa teda mali čo najskôr zbaliť,“ skonštatovala napokon Femi.

Mala pocit, že aj tak nemala na výber.

Kacia sa na ňu usmiala. Vzápätí jej však úsmev zmizol z pier. V tvári náhle obledla. Femi by sa jej spýtala, čo sa stalo. Ale aj ona to cítila. Ten náhly príval bolesti. Ozývala sa hlboko v jej vnútri. Akoby ju rezali zaživa. Takú agóniu nikdy predtým nepocítila. S Kaciou si preplietli prsty. Podporovali sa navzájom. Čo iné mohli robiť? Museli to len prečkať.

A potom, rovnako náhle ako sa ten pocit objavil, aj zmizol.

V ich vnútri sa prebudila prázdnota. A tej dutej neprítomnosti nikoho dôležitého sa usadila podivná moc, ktorá im nepatrila.

Po lícach jej stiekli dve osamelé slzy.

„Je neskoro,“ zachrapčala zovretým hlasom. „Už je príliš neskoro.“

Kapitola 51. ¦ Kapitola 53.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování