OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 23.

14.02.2018 (19:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 952×

Kapitola 23.

Zara

Zažmurkala proti slnečnému svitu, ktorý sa jej vkrádal pod viečka. Trvalo ešte niekoľko vyrovnaných výdychov, kým si privykla. Keď oči otvorila tentokrát, naskytol sa jej nevídaný pohľad. Jej okolie hýrilo živými farbami. Kdesi v diaľke jemne štebotali vtáci. Sladká melódia, ktorá by ju dokázala uspať, ak by jej to dovolila.

No prípadní zvierací obyvatelia toho miesta ju nezaujímali.

Aspoň nie na dlho.

Čoskoro sa pozerala na čosi celkom iné. Pred ňou sa vysoko k nebesiam týčila drevená brána. Vytvorili ju pospletané korene vyrastajúce k zemi. Strom, ktorému najskôr dodávali živiny, stál poriadny kus ďalej. V diaľave zazrela len jeho ozrutnosť a hádala, že dôjsť k nemu by jej trvalo pomerne dlho. Nižšie stromy a vysoké kry zabraňovali výhľadu na oblohu a prepúšťali dnu dostatok svetla na to, aby si mohla svoje okolie svedomito obzrieť.

Netušila však, kam by sa mala pozrieť skôr.

Všetko ju lákalo, no vzápätí si všimla niečo iné podivné, čo túžila preskúmať. Najskôr to boli tmavoružové kvety s omamnou vôňou, ktoré v nej prebúdzali ospalosť. Neskôr sa predmetom jej záujmu stali drobné iskierky padajúce z niektorých konárov. Keď ich niekoľko zatvorila do dlane, takmer s úľakom ich ihneď pustila. Rozhorúčili jej pokožku a keby nebola mŕtva, istotne by ju spálili.

Najpozoruhodnejšia sa však pre ňu stala čiasi socha.

Alebo to, čo z nej ostalo.

Hlava a končatiny tam ležali na jednej hromade bez toho, aby tušila, koho presne kedysi znázorňovali. Keď sa k nim priblížila, vzduch naplnilo zúrivé vrčanie. Pravdepodobne vychádzalo z útrob bývalej sochy, v ktorej sa zabývalo nejaké divoké stvorenie. Rozhodla sa ho neprovokovať.

Stále sa obzerala okolo seba. Údiv jej napĺňal celé telo. Nikdy nič také krásne a pozoruhodné nezazrela. Jej okolie ju tak očarilo, až zabudla na všetko ostatné. Až kým sa nezadívala k nohám a neuvedomila si, že celý ten čas stála uprostred úzkeho chodníčka. Vyšliapaný od častého používania sa kľukatil popod vetvovú klenbu. Po stranách sa proti zelenému podkladu vynímali malé pochodne planúce načervenalým plameňom.

Keď sa k nim priblížila, cítila však chlad. Nie po prvý raz si pomyslela, že s týmto miestom nebude čosi v poriadku. Nemienila tam však len tak postávať. Necítila prítomnosť nikoho iného. Takisto sa v jej blízkosti nemihol tieň kohokoľvek, kto by sa tam mohol skrývať.

Stála tam sama.

To ju znepokojovalo.

Do tohto sveta sa vybrali ôsmi. Prečo potom ostala ako jediná? Váhavo vykročila vpred. Obzerala sa okolo seba. Keď ju úplne pohltilo prítmie stromov, ocitla sa na úplne inom mieste. Nevidela nič z farebnosti, ktorá ju tak fascinovala. Tiene sa predlžovali a šepkali si. Odprisahala by, že dýchali ako živé bytosti a pohybovali sa. Keď sa im prizrela bližšie, tvrdohlavo však zotrvávali na svojom mieste.

Spoločnosť jej nerobil nikto. Len jej ustráchané predstavy.

Netušila, ako dlho napredovala. Vedela len, že stromy sa k nej začali krčiť čoraz viac, až napokon musela bojovať, aby sa predrala dopredu. Celý čas sledovala chodník vyznačený chladným ohňom. Až neskoro si uvedomila, že v tieňoch sa ukrývalo naozaj niečo nebezpečné. Napríklad dlhé tŕne niektorých kríkov. Teoreticky by jej nemali ublížiť. Zomrela predsa a jej nehmotnému ja nemohlo nič ublížiť. Mýlila sa.

Dôkazy práve kvapkali do prachu.

Hneď potom, ako jej na rukách zanechali krvavé cestičky.

Štípala ju koža, akoby ju poštípal jedovatý plaz. V niektorých momentoch akoby jej bola tesné vlastné telo. Podobne nepríjemne sa cítila len vtedy, keď nad jej telom preberal nadvládu Sachapov jed.

Zrazu sa predrala cez húštie. Ocitla sa na malej čistinke. Tentoraz už tam nestála sama. Hoci netušila, či má tú entitu považovať za osobu. Vyrastala tam z ničoho. Zelený prízrak podobajúci sa skôr na strom, než na osobu. Predpokladala, že to bola žena. V rukách zvierala kopiju. Bola odhodlaná ju použiť. Oči jej žiarili podobne ako ostré slnko, ktoré predtým oslepilo aj Zaru. Zvyšok jej tela tvorili odtiene zelenej, o ktorých ani netušila, že by mohli existovať na jedinom mieste. Nieto ešte v podobe jedinej postavy.

Nebezpečnej bytosti, ktorá sa očividne zameriavala na svoju ďalšiu obeť.

Zara odmietala dať najavo znepokojenie. Napriek tomu postupovala opatrne. Čím viac sa k nej blížila, tým pomalšie kráčala. Za postavou stála ohrada. Ukrytá sčasti v podraste si ju všimla dosť neskoro. Vlastne až potom, čo jej uši naplnil plačlivý nárek. Pravdepodobne sa práve ocitla niekde v prírodnom väzení. A jediná väzenkyňa, ktorá sa tam nachádzala, ju úpenlivo prosila o pomoc.

„Prosím, pusti ma! Chytili ma neprávom! To ona by mala byť väzňom!“

Jej hlas bol chrapľavý. Akoby takto kričala už celé hodiny.

Zara sa zamerala na zelenú ženu.

„Koho to tu strážiš?“

Bytosť si odfrkla. „Nie koho, ale čo. Je to najväčšia temnota v našom svete. Ak by unikla, ohrozila by nás. Neskôr by nás zabila. Nesmieš ju počúvať. Bez zaváhania by ťa obrala o rozum.“ Ukázala na ňu kopijou. „Mala by si odtiaľto odísť skôr, ako sa zmocní tvojho tela. V tejto časti lesa by si nemala byť.“

Zara sa otočila. Niekoľkými krokmi sa vzdialila od tých dvoch. No nárek uväznenej ženy ju neopúšťal. Možno sa len ocitla v nejakej ďalšej predstave. Ako predtým. Tentoraz sa však cítila úplne inak. Skutočnejšie. Pohýbala rukami a nohami. Vydala jasný rozkaz a telo ju poslúchlo. Navyše aj jej myseľ patrila len jej.

Ocitla sa späť v skutočnosti.

Hádala, že sa predsa len dostali do sveta toho záhadného pisára. V jeho lesoch sa preháňali podivné bytosti, ktoré akoby viseli vo vzduchu a niektoré tiene sa nesprávali tak, ako by od nich očakávala. Predovšetkým sa neprispôsobovali vrtochom slnka a presúvali sa podľa vlastného uváženia. A záhadná väzenkyňa ju prosila o pomoc, pričom jej dozorkyňa jej dôsledne vysvetľovala, prečo by sa o ňu nemala zaujímať.

Tvrdila, že je plná temnoty. Zara žiadnu necítila. Len sladkú príchuť svetla. No práve tú, ktorá ju vystríhala, oblizovali tiene. Lepili sa jej na pokožku. Hoci sa na ňu nedívala, cítila to. Ako keď sa ocitla v sne a Nrọ nechcela, aby si to ihneď uvedomila. V duchu sa zahriakla. Nemala by sa pliesť do situácií, o ktorých nič nevie. No v tej chvíli už kráčala späť k stvoreniu, ktoré akoby sa zväčšilo.

„Odíď. Nie si na tomto mieste vítaná.“

Zara pokrútila hlavou. „Hovorila si, že tá zatvorená žena je temnota. No žiadnu z nej necítim. Čo sa nedá povedať o tebe. Pusť tú ženu a ja odídem.“

„A čo ak nie?“ provokovala ju.

„Tak ťa prinútim.“

Žena sa zachechtala.

Necítila sa byť ani spolovice taká sebaistá, ako to naznačoval jej hlas. Odmietala sa však podvoliť. Je pravda, že sa v tejto situácii ocitla náhodou. Nedokázala však ignorovať neprávosť, ktorej svedkom sa stala. V tej zatvorenej žene naozaj nebola žiadna temnota. Netušila ako, ale jednoducho to cítila. Jej vnútro tvorila láskavosť. Svetlo také mocné, že keby sa naň pozerala dlhšie, oslepilo by ju.

Ten zelený prízrak však doslova prekvital temnotou.

Napriek tomu by sa do toho nemala miešať. Nepoznala ani jednu z nich. Ocitla sa na úplne neznámom mieste. Najlepšie by urobila, keby sa otočila a odkráčala tam, odkiaľ prišla. Mala by nájsť inú cestu. Takú, ktorá ju privedie späť k jej sestrám. Späť k tomu mníchovi, ktorý je viac bojovým mágom. Dokonca by rada našla aj veliteľa nepriateľskej armády. Niečo na ňom ju fascinovalo naozaj podivným spôsobom.

Mala pocit, akoby ho poznala.

Ten istý inštinkt jej však teraz našepkávala, že to, čo robí, je predsa len správne.

Musí sa postaviť na obranu tej žene. Nutkanie opantalo celé jej telo. Nútilo ju napredovať. Neznáma sila jej vkladala do mysle vlastné myšlienky. Nevedela, ako by proti tomu mala bojovať. Napriek všetkému sa s ničím podobným nikdy nestretla. Mala by sa brániť tomu, čo nepoznala? Odpoveď by bola určite kladná. Lenže ona nedostala príležitosť. Kým sa totiž zaoberala nepodstatnými hlúposťami, dovtedy nehybná dozorkyňa sa pohla.

Vykročila... a nejako sa zmenila.

Zväčšila sa. Menila tvar. Ruky sa predlžovali. Nohy sa o niečo skrátili. Spod vlasov vyrástli obrovské uši. Prepadla dopredu. Napol zmiznuté telo naberalo reálne kontúry. Zo zelenej na modrú. Zvuk naplnil bolestný krik. Premena nemohla byť príjemná. Dvakrát žmurkla. Už pred ňou nestálo stvorenie, ktoré by čímkoľvek pripomínalo človeka.

To zviera sa nad ňou týčilo. Kopytami hrabalo v podraste. Namiesto konského chvosta mávalo po zemi čímsi dlhým, čo bolo zakončené rovnakým plameňom ako pochodne označujúce chodník, ktorý ju sem priviedol. Zahnuté elegantné telo pokrývali šupiny. Tvári dominoval pyštek rozkošnej šelmičky. Stvorenie ju ostražito sledovalo. Nakrúcalo pritom špicaté uši so štetinkami. Kdekoľvek inde by ho považovala za rozkošné. No nie v tejto nočnej more.

Mala by...

Zarazila sa.

Nenapadlo jej už predtým, že sa cítila ako vo sne? Čo ak celá táto skúsenosť nebola ničím iným než výplodom jej uspatej mysle? Iste, toto bolo odlišné. Iné ako predtým, keď sa ocitla v prázdnej dedine kdesi na pobreží opusteného ostrova. Vtedy si tiež uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Lenže teraz tu necítila prítomnosť Nrọ. Sama jej povedala, že tam, kam sa vybrali, ju nemôže nasledovať.

Nie, tentoraz na to bola sama. Netušila, prečo si nahovárala, že by mohla na tej šialenej predstave čosi zmeniť. Zároveň cítila, že by sa o to mala aspoň pokúsiť. Sústredila sa. Keďže sa nikto v jej okolí nehýbal, nebolo to náročné. Akoby čakali na to, čo urobí. Nezatvorila oči. Načrela kdesi do svojho vnútra. Nevedela, prečo to robila. Nechala sa viesť inštinktom, ktorý sa v nej prebudil v ten istý moment. V jej tele hmýrila sila, ktorú nemala k čomu prirovnať. Surová a láskavá; utišujúca i smrtiaca v jednom. Viac ako bojové zručnosti. Väčšia než každá kvapka magickej moci ukrytá vo všetkých bojových mágoch.

Neviditeľné nitky si hľadali cestu k nej. Akoby ich bola zavolala. Tisícky a tisícky, každá inej farby a hrúbky. A ona vedela, čo s nimi má urobiť. Prepletala ich a tkala. Ako keď vytvárajú lásku. Ona však nechcela ušiť šaty. Menila to, čo videla pred sebou. Každým uzlíkom, ktorý pevne zatiahla na vláknach, sa postupne premieňalo aj jej okolie.

Nevšímala si to.

Čosi ju posadlo. Nútilo ju to pracovať čoraz rýchlejšie. Obávala sa, že si zamotá prsty. No nikdy sa nič také nestalo. Netušila, koľko času ubehlo. Možno chvíľka, možno niekoľko dní. Vedela len, že keď konečne skončila, s úľubou sa dívala na svoje dielo. Nestála už pred ňou šelma pripravená útočiť a nikto nebol zatvorený v ohrade ako nejaký zver. Krásna žena sedela na lúke a pri nohách jej pobehovalo nádherné stvorenie, ku ktorému keby sa postavila, dosahovalo by jej len ku kolenám.

Usmiala sa. Unavená, no spokojná sama so sebou, sa chcela posadiť k tej žene. Pohovoriť si s ňou. No skôr, ako tak mohla urobiť, všetko v jej okolí zmizlo. Ako dym nad náhle zahaseným ohniskom. V jeden okamih tam, v ďalšom nenávratne preč. Zatiaľ čo jej okolie sa ničím nezmenilo, osoby, ktoré s ňou to miesto zdieľali, však áno.

Stranou postávali Accai s Essienom. Keď zbadala, že sú v poriadku, odľahlo jej. Dokonca aj kvôli veliteľovi nepriateľskej armády. V strede lúky stál akýsi muž. Nedokázala nijakým spôsobom opísať jeho tvár. Fádna a zároveň jedinečná. Stará i mladá zároveň. Čímsi jej pripomínal Nrọ, hoci s tajomnou bohyňou mal pramálo spoločné.

Telo mal zahalené v plášti. Z neho mu vlastne trčala len hlava. Tmavé vlasy mal sčesané a voľne mu padali na plecia. Najväčšmi ju fascinovali jeho oči. Ak by sa do nich zadívala, stratila by sa v nich. Takmer až násilne od neho odtrhla zrak. Očakávala, že svoje sestry nájde postávať bokom, pripravené útočiť. Nenašla ich však.

„Kde sú ostatní?“ vyzvedala pokojnejšie, než si myslela, že toho bude schopná.

Muž sa na ňu usmial. „Majú iné povinnosti. Ale neobávaj sa. Čoskoro sa ti sestry vrátia.“

Nepáčilo sa jej, že vedel o ich spojení.

Rovnako sa jej nepozdával jeho blahosklonný tón.

Svoje námietky si však zatiaľ nechala pre seba.

„Predpokladám, že ty budeš ten, koho sme malý celý čas nájsť.“ Zara si tým síce bola istá, no len z čírej slušnosti počkala na jeho prikývnutie. „Boli všetky tie tančeky naozaj nutné?“

Netušila, čím si prešli Accai s Essienom, aby sa tam dostali.

Ale hádala, že nielen ona sa ocitla v podivnej vízii a stala sa niekým úplne iným.

„Toto miesto nie je voľne prístupné. Tí, ktorí sem chcú prísť, by si to mali zaslúžiť. Keby sem viedla jednoduchá cesta, môj pokojný úkryt by sa premenil na preľudnené mesto. Nestojím o stratu svojho pokoja.“

Zara zodvihla obočie. „Dozvedieť sa, že toto miesto vôbec existuje, je dostatočne náročné. Na čo zbytočne vyrábať všetky tie skúšky? K ničomu to nevedie. Ide len o stratu času a energie. Energie, ktorú by si mohol využiť na niečo iné.“

Neoponoval jej hneď.

Miesto toho k nej pristúpil o čosi bližšie. V ten moment by mohla odprisahať, že ho pozná.

„Aj keď bojový mágovia namiesto mágie začali nacvičovať výpady drevenými dýkami, niektorí ľudia to nazývali zbytočnosťou. To aj o niekoľko storočí neskôr sa ukazuje, že to tak pripadalo len tým, ktorí neoznali pravý dôvod.“ Hlavu pootočil na stranu. Smerom k Accaiovi. „Povedz našej netrpezlivej priateľke, prečo bojoví mágovia neštudujú len mágiu.“

Začula, ako si Accai odkašlal.

„Mágia nie je nevyčerpateľná. Každým kúzlom sa oslabuje, až nakoniec vyčerpá svoje zásoby aj v telách tých najsilnejších veliteľov. Nazbierať novú silu si vyžaduje čas. Čas, v ktorom sme všetci zraniteľní. Vyčkávať uprostred bojového poľa na navrátenie sily je také efektívne ako postaviť sa pred desiatku vystrelených šípov a veriť, že ma ani jeden z nich nezasiahne. Kým sila v našom vnútri dorastá, naše telá sa musia postarať o to, aby sme ju mohli použiť. Preto používame dýky a meče. Pretože ak by sme sa spoliehali výlučne na mágiu, tým skôr by sme zomreli.“

Zara počúvala jeho slová veľmi pozorne.

A nevedela sa zbaviť dojmu, že ide o akúsi naučenú frázu.

Súčasť dlhšieho príhovoru, ktorý dlhé roky opakovane počúval.

„Rovnako ako pre bojových mágov má zmysel učiť sa bojovať s mečmi a dýkami, aj pre vás bolo dôležité prejsť cez moje skúšky. Keby ste zaváhali, vedel by som, že nie ste pripravení. No rovnako ako bojoví mágovia, ani vy ešte nerozumiete tomu, prečo to potrebujete.“ Muž sa zasmial. Nemyslela si, že to bol prejav veselosti. „Akoby Aghan mohol stvoriť niečo, čo by nebolo dokonalé.“

Zamračila sa.

Po krátkom pohľade cez plece si uvedomila, že nebola jediná zmätená.

„Stvoril? Aghan, boh vojny, niečo dokázal aj stvoriť?“

Dvakrát na ňu žmurkol. Akoby ho zaskočila.

„Iste, že dokázal. Alebo si myslíš, že bojoví mágovia spadli z neba v období dažďov?“

Trochu silene sa zasmiala. „Nie, samozrejme, že nie. Ale predsa bojových mágov si pri narodení vyberá sám Aghan. Tí, ktorí sú toho hodní, sa dotkne svojou mocou a v nich niečo z nej ostane. Tá sa prejaví pri obrade Určenia. Na základe toho je vybraný náš osud. Preto som sa ja stala sestrou v cechu a preto sa Accai stal bojovým mágom.“

Nakrčil obočie. „Zabudol som.“

Odstúpil od nej. Vyzeral, akoby premýšľal.

„Na čo presne si zabudol?“ pripomenula mu po chvíli mlčania.

Neotočil sa k nej. Aj naďalej sa pozeral kamsi v diaľ.

„Zabudol som, že vy smrteľníci si pamätáte len to, čo chcú, aby ste si pamätali. Na všetko podstatné ste zabudli, a keď vám niekto povie pravdu, obviníte ho z klamstva.“ Neznel pobúrene. Skôr smutne. „Bola si prekvapená tým, že by Aghan niečo vytvoril. No ja hovorím, že aj boh vojny vie dávať život a tvoriť. Bohom vojny sa stal až po tom, ako bolo stvorené Ambarské cisárstvo. Vedel, že nič nie je dokonalé. A aj pokojná krajina by sa mala vedieť ochrániť. Preto stvoril bojových mágov. Sú ako jeho deti. Nosia v sebe jeho mágiu. Iste, boli to smrteľníci, ale s väčšou mocou. S mocou chrániť tých, ktorých milovali. A keď sa im narodili synovia, zdedili po nich túto povinnosť.“

„Len synovia?“ Zara sa nepýtala.

Uisťovala sa.

„Samozrejme, že len synovia. Aghan by nedopustil, aby ochrana rodiny musela ležať na ženiných pleciach. Žena mala iné povinnosti.“

„Nechaj ma hádať – mala len rodiť deti a byť ticho.“

Prekvapene sa k nej otočil. „To rozhodne nie. Miesto ženy bolo vždy po boku muža. Muž mal mať dosť sily, aby svoju rodinu ochránil. Ale to neznamenalo, že žena mu v tom nemohla pomáhať. Práve naopak. Veď preto Egbọ stvorila Sachapov cech.“

Egbọ bola ochrankyňou sestier. To vedeli všetci.

„Chceš povedať, že aj sestry boli stvorené?“

„Iste,“ súhlasil okamžite.

„A mágia, ktorú do týchto žien vložila Egbọ, sa dedila po ženskej línii.“

„Správne.“

Zara uznávala, že toto rozprávanie dávalo väčší zmysel, než legenda o bohoch vznášajúcich sa nad kolískami, aby mohli pobozkať na čelo svojich favoritov. Denne sa predsa muselo narodiť veľa detí. Netušila koľko, ale rozhodne dosť na to, aby si tým hociktorý boh zaručil permanentnú a nikde nekončiacu prácu. Ak mal ten muž – predpokladala, že to bol pisár Navid, ktorého mali nájsť – pravdu, vysvetľovalo by to tiež, prečo bolo toľko príslušníkov tej istej rodiny bojovými mágmi a prečo sa sestry a matky stretával za múrmi Sachapovho cechu.

„Na čo potom obrad Určenia? Ľudia by si predsa mali pamätať, čím boli ich rodičia.“

Vedela, že povedala niečo nesprávne.

Pretože sa na ňu muž mračil.

„Obrad Určenia je nie pre ľudí. Je to len divadielko. Ľudia si nechcú uvedomiť, že nepotrebujú ceremónie, aby vedeli, čím sa stanú ich deti. A keď je ich krv príliš zriedená a mágia v ich vnútri pomiešaná, mali by sa rozhodovať sami.“ Ruky zatínal do pätí. Rozčuľovalo ho to. A takisto to bolo osobné. „Obrad Určenia je spôsob, ako mať prehľad. Spôsob, ako vybrať tých najschopnejších a urobiť z nich bábky v rukách tých, ktorí nikdy nemali sedieť na tróne.“

Naklonila hlavu na stranu.

Na tróne predsa sedela cisárovná pochádzajúca z rodu, ktorý cisárstvu vládol snáď odjakživa.

Alebo nehovoril o cisárovnej?

Zara zachytila, ako sa k nim priblížil Accai.

Essien mu bol v pätách.

„Prečo sme teda tu? Absolvovali sme to všetko len preto, aby si nám mohol dať lekciu z histórie? To si mohol napísať kroniku a poslať ju do niektorej knižnice. Našli by sme si k nej cestu.“

Muž sa na neho sústredil. Jeden kútik sa mu zodvihol v záhadnom úškrne.

„Ale ja som vás sem predsa nepriviedol. Vy sami ste sem prišli. Putovali ste dlho a veľa ste bojovali. Dokonca ste prešli aj mojimi skúškami. To je skôr dôkaz toho, že predovšetkým vy ste sa sem chceli dostať.“ Zadíval sa na Zaru. „Prečo si sem prišla?“

„Lebo mi povedali, že máš odpovede na moje otázky.“

„Prečo si sem prišiel ty?“ spýtal sa Accaia.

Ten však neodpovedal hneď. Vlastne nakoniec neodpovedal vôbec.

„Nie, neprinútiš ma priznať, že ma sem priviedli moje vlastné dôvody. Pretože to tak nie je. Od samého začiatku... už od tej prvej knihy...“ Pokrútil hlavou, akoby niečomu nemohol uveriť. „Po celý čas si viedol moje kroky. Pomáhal si mi rozhodovať sa a viedol si ma cestou k ďalším odpovediam. Chcel si, aby som pomohol Femi a aby ona pomohla Zare. Chcel si, aby sme sem všetci prišli, hoci si sa uistil, aby sme na to mali aj vlastné dôvody. Zara sem mala prísť hľadať svoje telo. Ja svoju sestru. A Essien? Ten mal veriť, že tu nájde spôsob, ako umlčať svoje nočné mory. Toľko plánovania a úskokov len preto, aby si sa uistil, že sem skutočne prídeme.“

Zara sa čudovala, aký pokojný mal hlas. Hoci bolo očividné, že sa rozčuľoval.

Ona by teraz vrieskala.

Zrazu sa ozval smiech. Švihla pohľadom tým smerom.

Naozaj sa ten muž práve smial, akoby nikdy nič zábavnejšie nepočul?

„Och, Accai, vždy som vedel, že na to prídeš.“

Accai sa neusmial. Pretože celý čas vedel, že má pravdu.

„Takže otázkou nie je, prečo sme sem prišli my. Otázkou je, čo od nás chceš. A pochybujem, že si nás sem priviedol len preto, aby si nám rozprával tieto rozprávky,“ zopakoval svoju domnienku.

Nemusel sa dožadovať odpovedi dlho.

„Máš pravdu, nepriviedol som vás sem len preto. Aj keď tie rozprávky, ako si ich pekne nazval, sú dôležité. Lebo nimi to všetko začalo.“

„A čo také tým začalo? Ľudská nevšímavosť?“

Nevšímal si Zarinu ostrosť. No nakoniec jej odpovedal:

„Nie. Začal sa tým pád bohov.“

Kapitola 22. ¦ Kapitola 24.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 23.: