OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 20.



Chybný klon - Kapitola 20.Byť pripravený...

Kapitola 20.

Nadyne sa pozrela von oknom. Nemala tušenia, prečo to robí, pretože tam aj tak nič nevidela. V mysli mala uloženú jedinú spomienku, ktorú tieto posledné dny dokázala vidieť – pohľad na krvavé rameno vlastného manžela. Len pri tom pomyslení sa striasla. Vedela, že sa s ňou niečo deje, no nepamätala si, čo presne. Bola si istá jediným – ten, kto ju ovládol, bol s najväčšou pravdepodobnosťou Zachriel a keby nebolo Dylanovej duchaprítomnosti, už by nemusel byť medzi živými.

Len to pomyslenie ju mučilo a nútilo ju zatvárať oči pred skutočnosťou. No ani to nepomáhalo. Pretože stále ostávalo vedomie, že to jej ruky zobrali ten prekliaty skalpel s úmyslom zabíjať, to jej telo útočilo. A bol to práve Dylan, ktorý sa stal obeťou. Akokoľvek sa to snažil zľahčovať, stačilo trochu lepšie mieriť a malé víťazstvo v podobe zničenia čipu by sa stalo obrovskou tragédiou.

Odfrkla si nad svojou melodramatickosťou, ale to nič nemenilo na miere viny, ktorá ju takmer požierala zvnútra. Poznala tú emóciu, bola jej verným spoločníkom tak dlhý čas, že ju už nemala prekvapovať. A predsa to tak bolo. Zožierala ju zvnútra, pálila každú jej bunku a nútila ju myslieť si, že všetko na svete jej chyba. Akokoľvek to bolo hlúpe, pre ňu to bola denná realita.

Ak doteraz bola tajnostkárska zo strachu, že niekomu môže svojim pôvodom alebo tým, čo zistila, ublížiť, teraz už sa bála aj popriať niekomu dobré ráno. Mala chuť kričať, ničiť, rozbíjať všetko okolo seba. Ale jediné, na čo sa zmohla, bola apatia. A tá opadala len vo chvíľach, keď pri sebe mala svoju dcérku. To malé stvorenie nemalo potuchy o svete a to jediné, čo jej bolo treba k šťastiu, bola plná fľaša mlieka a teplá náruč rodičov. Nadyne sa sama pre seba usmiala. Jej statočné dievčatko malo všetkých obmotaných okolo malých prstíkov a spoločne s dvojčatami mali ambíciu vládnuť ich malej domácnosti. Boli neodolateľné.

„Niekto prísť za Nadyne,“ ozval sa odrazu za ňou hlas. Podskočila od ľaku, no rýchlo sa otočila. Hlavne tak, aby nezobudila Andie, ktorá podriemkavala v jej náručí.

Nútene sa usmiala na Jai. „Kto prišiel?“

„Nejaká žena. Tvrdiť, že volala Irene.“

Nadyne sa jemne pousmiala. Jai k nej v posledných dňoch bola trošku odmeraná. Nemohla sa čudovať. Osobne jej vysvetlila, svojou lámanou angličtinou, že nesúhlasí s tým, ako sa vyhýba Dylanovi. Vraj má byť vďačná za jeho prítomnosť. A ona bola, lenže ani sama netušila, čo príde ako ďalšie. S akou ďalšou ranou sa budú musieť vyrovnať. Kým existovala tá neistota, stále tu bola šanca, že o neho príde. Alebo ho priamo ohrozí. Ani jedna z tých možností sa jej nepozdávala a pukalo jej srdce len pri pomyslení, že by dovolila, aby sa to stalo.

„Pozvi ju dnu, je to dávna priateľka.“

Jai prikývla a s frflaním sa odobrala rovnakou cestou, akou prišla. Nadyne sa snažila predstierať, že jej protestom nerozumie. Bolo to tak pre ňu praktickejšie.

Otočila sa v kresle tak, aby videla k dverám. Preto do najmenších podrobností vedela opísať dramatický vpád, ktorým Irene vstúpila do miestnosti. Na tvári mala vpísanú zmes nesúhlasu a hnevu, no v očiach jej žiarila neha, keď sa zadívala na Andie, ktorá ju zvedavo pozorovala z matkinho náručia.

„Vieš, ani tie rozkošné kukadlá tvojej dcéry ma nepresvedčia, aby som nebola naštvaná. Kedy si mi plánovala povedať, že Paul už znefunkčnil čip?“

Nadyne si zmučene povzdychla. „Vy dvaja klebetíte ako staré baby.“

„To nie je klebetenie!“ rozhodila Irene rukami a sadla si na pohovku. „Spomenul to len medzi rečou. A ty si sa ani neobťažovala mi to oznámiť, hoci vieš, že som ťa o to prosila.“

Nadyne na chvíľu sedela ako skamenená, neschopná vydať zo seba jedinú rozumnú hlásku. „Pozri, je mi ľúto, že som ti nezavolala, ale nie je dôvod k oslave.“

Irene odrazu znervóznela. „No... hej... ehm... Paul spomínal nejaký... ehm... malý incident?“ Jej hlas znel tak neisto, že celá veta vyznela skôr ako otázka.

„To nebol len tak nejaký incident, jasné?“ odvrkla Nadyne prudko. Uvedomovala si, že asi reagovala prehnane, ale nemienila svoje slová ľutovať. Všetci sa snažili brať to, čo sa stalo, na ľahkú váhu. Ona nemienila. Preboha, stačilo tak málo a mohlo sa to skočiť obrovskou tragédiou. A ona by si to ani nebola pamätala!

„Nadya...“ Irene si zhlboka povzdychla. „Nie je to tvoja vina. Takisto ako nie je tvoja vina, že po tebe ide nejaký šialenec.“

„Vy dvaja ste skutočne nestrácali čas.“

Irene sa natiahla a pohladila Nadyne po ramene, akoby jej tým chcela vyjadriť svoju účasť. „Nebola to tvoja chyba. Bola si v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a Zachriel to veľmi dobre vie, len si myslí, že je lepšie viniť zo smrti svojej sestry niekoho iného než seba.“

Nadyne sa vzpriamila. „S-sestry?“

„Neviem o tom veľa,“ povzdychla si Irene. „Nie som súčasť výskumu, som len niekto, kto dohliada na stredisko plné klonov. A venuje sa práci, o ktorej nemôže hovoriť,“ dodala rýchlo, keď začala tušiť, že Nadyne sa nadychuje k otázke. „Lenže aj napriek tomu som začula nejaké klebety. Netušila som, že sa to spája s tebou, takže som o tom nehovorila. Ťažko povedať, kde je pravda, ale podľa niektorých bol výskum pozastavený a všetky subjekty zničené. Väčšina z nich boli len klony, takže to pre nich nič neznamenalo. Až na jednu osobu. Tou bola jeho mladšia sestra. Prečo tam bola a čo sa snažil urobiť, nikto nevie, otázkou však stále ostáva, prečo ju do toho zapojil, keď vedel, aké riziká to so sebou prináša.“

„Nečudujem sa, že ma chce za to zničiť,“ zamrmrala Nadyne takmer mŕtvolným hlasom.

Nikdy sama nemala súrodencov, nie v pravom zmysle slova. Existovali len ďalší ako ona, ktorí s ňou prechádzali všetkými testami a cvičeniami. No tam boli všetci odmeraní, zameraní len na seba. Nemohla im to vyčítať. Keď si spomenula na tie dni, stále jej prechádzal mráz po chrbte. Živé bytosti bez mien, s ktorými občas zaobchádzali horšie ako s nábytkom. A potom prišiel Dylan a všetko zmenil. Ukázal jej lásku a dal jej rodinu. Možno nikdy nemala brata alebo sestru, ale vedela si predstaviť, že ak by niekto ublížil Mattovi alebo Jai, išla by dotyčnému po krku. Bez ohľadu na to, že samú seba považovala za mierumilovné stvorenie.

Irene pokrútila hlavou. „Nie je tvoja chyba a nikdy nebola. Výskum plánovali pozastaviť, len hľadali zámienku. A ty si ako jedna poslúžila. Nevyčítaj si to.“

„O tomto počujem prvýkrát.“

„Nie je to všeobecne známa informácia. Lenže ja sa vyskytujem trochu v iných kruhoch ako ty, alebo Paul.“

Nadyne potriasla hlavou a pohladila dcérku po hlávke. „Ako je možné, že všetci o tom vedia, len ja nie?“

„Klebety sa šíria rýchlo. Hlavne ak žiješ na mieste, kde vznikajú.“

„Tak prečo to chceli zrušiť?“ spýtala sa Nadyne, len ťažko potláčajúc nespokojnosť.

„Prečo robia to, čo robia?“ odpovedala otázkou. Keď videla, že sa Nadyne nechystá, s povzdychom dodala: „Kvôli osobnému zisku. Keď sa výskum otváral, nikto v skutočnosti neveril, že by mohol byť úspešný. Na sklamanie tých pesimistov, sa im po čase skutočne začalo dariť. A to sa vedeniu nepáčilo – pretože oni z toho nemali výhody. Ich plán bol jednoduchý. Zrušiť výskum, zničiť testované subjekty a potom neskôr ho opäť otvoriť, ale testované subjekty budú podľa ich výberu.“

„Skutočne sú až takí... chladní?“ zareagovala Nadyne, hoci odpoveď poznala. Samozrejme, že boli.

Irene potriasla hlavou. „V skutočnosti sú ešte horší a obe to veľmi dobre vieme.“

„Vieš, kde je Zachriel teraz?“ S nádejou sa dívala na priateľku, hoci odpoveď na to v podstate aj tak poznala.

„Popravde to asi nikto nevie. Nedávno hľadali zaňho náhradu, takže ho asi prepustili. Ale či opustil aj stredisko, to netuším. Pravidlá mu neprikazujú, aby odišiel v tej sekunde, ako príde o miesto. Keďže vie veľa o klonoch, budú sa ho tam snažiť udržať čo najdlhšie, aby sa uistili, že sa o tom nedozvie niekto nepovolaný.“

Nadyne si povzdychla. Odrazu sa cítila ešte vyčerpanejšie. „To je bordel.“

„Hej, je, ale nič s tým neurobíme, iba v tom musíme žiť.“

Chcela jej na to ešte niečo odpovedať, keď v tom ju prerušilo monotónne bzučanie nasledované tichými nadávkami. Nadyne netušila, čo sa to deje, až kým si Irene nezodvihla okraj trička a nestlačila niečo ma malej, čiernej skrinke, ktorú mala pripevnenú k opasku. Paiger. Teda, aspoň sa nazdávala, že to bolo niečo podobné, keďže nikdy jeden nevlastnila, ani nestretla niekoho, kto by ho mal.

„Prepáč, toto je volanie priamo z pekla. Musím sa vrátiť do práce.“

Nadyne pozdvihla obočie. „Nemáš teraz voľno?“

„Ja? A voľno?“ Horko sa zasmiala. „Nebuď smiešna, som len klon. Obyčajný, bezvýznamný klon. Pracujem dvadsaťštyri sedem bez prestávky. Teraz som len narýchlo vybehla.“

„Nechceš zmeniť zamestnanie?“

Irene sa postavila a zadívala sa na Nadyne so zodvihnutým obočím. „A myslíš, že mám na výber?“

„Ak chceš, môžeš sa kedykoľvek zastaviť. U nás máš dvere vždy otvorené.“

Irene podišla bližšie k nej a opatrne pohladila malú Andie po tváričke. Dievčatko sa trošku zamračilo a potom predviedlo svoju verziu bezzubého úsmevu. Nadyne sa hneď cítila lepšie. Taká maličkosť a predsa dokázala na chvíľu zahnať chmúrne mraky jej života. Možno bola pokrytecká, ale užívala si tie momenty, keď mohla na chvíľu predstierať, že má šťastný a pokojný život, kde jediný problém tvorí pokazený odtok v kúpeľni.

„Určite prídem, ešte si chcem trošku zaochkať nad touto princezničkou.“

Nadyne sa usmiala. „Ďakujem, že si prišla.“

„Nebuď naivná, ešte stále som na teba naštvaná.“

S tými slovami ju rýchlo objala, pohladila Andie po líci a zamierila k dverám. Nadyne musela takmer utekať, aby jej stačila. Zastavila sa až na verande, odkiaľ pozerala, ako svižne nastúpila do auta a rýchlo vypálila z príjazdovej cesty. Len tak-tak stihla vystrčiť ruku von z okna, aby jej zamávala. Tentoraz jej gesto napodobnila, hoci to bolo ťažké, s dieťaťom v náručí.

Zadívala sa dole na svoju dcérku. Bola doslova zlaté dieťa. Okrem svojich nočných príhod len veľmi ojedinele plakala. Bola až neuveriteľne pokojná, až sa Nadyne občas domnievala, že za to môže jej pôvod. Ale nechcela sa pýtať nahlas. Nechcela na seba pútať ešte viac pozornosti.

„Ideme spinkať?“ spýtala sa dievčatka, akoby jej mohlo rozumieť. To len v odpovedi privrelo očká a spokojne si obžúvalo palec na pravej ruke. Nadyne sa sama pre seba usmiala, nahradila pästičku cumlíkom, a vybrala sa na poschodie.

Dom bol prekvapivo tichý. Predpokladala, že sú všetci niekde v okolí a starajú sa o dobytok, alebo opravujú opäť poškodenú strechu na nocľahárni pre robotníkov. Nestarala sa príliš o dôvod, užívala si pokoj a chvíle, keď sa nemusela pretvarovať a mohla sa nechať prestúpiť svojimi strachmi i nadšením. Zase raz to bola ona a nie len pretvárka pre ostatných.

V spálni bez otočenia zamierila k postieľke. Uložila Andie na bruško a prikryla ju prikrývkou, ktorú jej kúpila stará mama. Zdalo sa, že Dylanova matka je ochotná predstierať, že sa incident v nemocnici nikdy nestal. Nadyne nebola zatiaľ taká veľkodušná, ale kvôli svojej dcére zaťala zuby a predstierala, že jej to nevadí. Všetko pre jej šťastie. Sama vedela, aké to bolo vyrastať bez kohokoľvek blízkeho. Nechcela jej preto vedome uzurpovať nárok na starých rodičov.

Otočila sa na päte a s úmyslom vrátiť sa späť do obývačky, sa vybrala k dverám. V polovici kroku ju prinútil zastaviť náhly pohyb na posteli. Uprela tam zrak a skamenela uprostred pohybu, ruka pritisnutá k srdci. Na manželskej posteli sa rozvaľoval Dylan, jediné, čo mal oblečené, boli čierne boxerky a s rukami za hlavou si ju prezeral. Vyzeral, akoby čakal práve na ňu.

„D-Dylan?“

Jej manžel sa šibalsky usmial a vyšvihol sa na nohy. Bože, takmer zabudla, ako dobre vyzerá jeho telo. „Takže si pamätáš, ako sa volám.“

Výčitka v jeho hlase bola takmer ako facka. „Prečo by som nemala vedieť?“

„Ale no tak, obaja vieme, že sa mi vyhýbaš. Takmer neustále ma ignoruješ. Na otázky mi odpovedáš jednoslovne, alebo sa tváriš, že si ich nepočula. Nemám ani šancu rozprávať sa s tebou, lebo sa mi vyhýbaš. Tak som sa rozhodol tu na teba počkať.“

„Dylan, ja...“ začala, no netušila, čo mu chce vlastne povedať.

Zamračil sa na ňu. „To je pokrok, práve si vyslovila dve slová v moje prítomnosti. Keby som to bol tušil, vyzliekol by som sa už dávno.“

Nevšímala si jeho sarkazmus. „Čo odo mňa čakáš? Že sa budem tváriť, akože som ťa vedome neohrozila?“

„Jediná hrozba, ktorá v našom živote je tá, že budeme žiť vo veľmi tichej domácnosti.“

„Nesnaž sa to zľahčovať, Dylan.“

Dylan si odfrkol. „Ani to nerobím, Nadie. Len ty to robíš ťažším. Zbavili sme sa čipu, prekonali sme aj fakt, že nie si ten človek, akým som mal veriť, že si. Prečo by sme teda spoločne nemali zastaviť parchanta, čo sa nám snaží pokaziť život?“

„Snažím sa ťa chrániť, prečo to nechceš pochopiť?“

Prikročil až k nej a položil jej ruky na ramená. „A prečo ty odmietaš prijať moju pomoc a neustále predo mnou utekáš? To, čo sa stalo na klinike, nie je tvoja chyba, nemohla si to predpokladať, nemohla si to zastaviť. Poradili sme si s tým. A rovnako prekonáme aj všetko ostatné. Len musíme byť na to dvaja.“

Nadyne sa naňho zamračila. „Kvôli mne si bol zrazený. Čo ak by ťa kvôli mne zabili?“ Len pri tej predstave sa jej hrdlo zvieralo strachom.

Pohladil ju po tvári. „Viem sa o seba postarať.“

„Ale čo ak...“

Nedovolil jej dokončiť. Miesto toho, aby sa ju snažil presvedčiť slovami, prisal sa jej na pery. Dlaňami jej objal tvár a nežne jej hladil pokožku. Nadyne sa nezmohla na nič, len tam stála, a prijímala jeho nehu. Bola zaskočená, no predovšetkým si naplno užívala tú blízkosť. Po týždňoch, možno už aj mesiacoch, bez jeho dotyku sa cítila ako závislý na heroíne bez pravidelnej dávky.

Prudko zalapala po dychu a takmer až zúfalo sa mu zavesila do ramien, aby mu mohla opätovať bozk. Snažil sa mu ním povedať to, čo nestihla. Rovnako, ako sa jej on snažil naznačiť, ako sa cíti. Jemne ju uhryzol do spodnej pery, aby ju vzápätí jemne oblizol. Pripadalo jej to, akoby ju trestal za to, ako sa mu vyhýbala a hneď na to ju uisťoval, že sa jej nepodarí ho od seba odohnať. Celá sa rozochvela.

Keď cítila, ako si ju zodvihol do náručia a odnášal ju niekam, prudko sa odtiahla. „Kam ma to nesieš?“

Diabolsky sa usmial. „Vedľa do izby. Nechceme predsa zobudiť Andie.“ Akoby na potvrdenie svojich slov šepkal.

Zamračila sa. Nepáčila sa jej predstava, že by opustila svoju dcéru. Hoci obe boli ukryté v bezpečí domova. „A čo keby sme boli potichu?“

„Och nie, nie, nie, ja ťa prinútim kričať.“

Na to už nemala čo povedať, tak sa odovzdane skrútila do jeho náručia a nechala sa ním uniesť do hosťovskej izby, ktorej dominovala manželská posteľ. Ani jednému z nich neprekážalo, že okrem deky prehodenej cez matrac a jediného vankúša, tam nič nebolo. Izba sa pripravovala jedine v prípade, že sa tam niekto chystal spať a oni to asi v pláne nemali.

Nadyne sa triasla už len pri pomyslení na to, čo sľubovali oči jej manžela. Odovzdane sa nechala uložiť krížom cez posteľ, dokonca zodvihla ruky a nechala si prevliecť tričko cez hlavu. Videla, ako sa mu zaiskrilo v očiach, keď sa pozrel na jej tehotenskú podprsenku. Napriek počiatočným problémom s kojením sa to nakoniec upravilo a teraz mala dosť na to, aby nakŕmila Andie. Prsníky mala neustále naliate a citlivé na dotyk.

Ani si nevšimla ako a ležala tam nahá. Niečo v jeho pohľade ju nútilo prikryť sa rukami, skryť svoju nahotu pred jeho skúmaním. No skôr, ako sa stihla čo i len nadýchnuť, sa k nej sklonil a pritiahol k sebe. Okamžite ho objala nohami okolo bokov. Zadívala sa mu do očí a prehltla pri hlade, ktorý tam našla. Keď ju posunul trochu vyššie, ticho vykríkla a zachytila sa o jeho ramená. Sklonila sa a jediné, čo videla, boli jeho husté vlasy. Keď do úst vsal jednu bradavku, zaklonila hlavu a už vôbec nebola schopná premýšľať.

Prudko zastonala, keď zacítila jeho prsty pohrávajúce sa s druhým prsníkom. Doslova sa roztápala v jeho náručí a bolo jej to jedno. Len nech pokračuje v tom, čo robí. Zmysly jej pomaly zlyhávali, ako sa v nej vlna rozkoše rozplývala s plným nasadením. Neboli žiadne starosti, v mysli mala prázdno. So zavretými očami prijímala vášeň, ktorú jej Dylan venoval.

Len okrajovo si uvedomovala, že sa jej telo niekam vznáša. Keď chrbtom narazila do steny, vydýchla a pozrela dole na Dylana. Diabolsky sa zasmial a vrhol sa na jej pery. Uvítala ho s otvorenou náručou, len okrajovo si uvedomujúc jeho erekciu, ktorá ju tlačila proti stehnu. Mysľou jej prebehla tichá myšlienka, ktorá bola plná zvedavosti. Kedy sa stihol vyzliecť? Pred pár sekundami by mohla odprisahať, že mal na sebe boxerky. No aj ten záchvev akéhokoľvek zdravého uvažovania sa vytratil vo chvíli, keď do nej vnikol.

Synchrónne zastenali. A potom sa celý jej svet zmenšil na jednoduché vnemy. Prijímala rozkoš, ktorú jej dával a ochotne mu ju vracala. Nebola v tom žiadna neha, ako kedykoľvek predtým. Bola v tom zúfalá túžba patriť tomu druhému. Rýchlo, prudko, tvrdo, až obaja lapali po dychu a prosili o viac. Po prvýkrát si uvedomila, že na dokonalé spojenie nie je niekedy potrebný čas a pomalé opantanie zmyslov. Práve v tento večer objala potrebovali len tú extázu.

Keď o niekoľko orgazmov neskôr celá spotená a udýchaná ležala vedľa neho na matraci a rukou mu obkresľovala bradavku, sama sebe si vyčítala, že sa tomuto vyhýbala. Bola žena a mala svoje potreby, lenže Dylan bol muž. Chlap, ktorý sa viac ako šesť týždňov ani nesmel dotknúť vlastnej manželky. Nevedela si predstaviť, aké to museli byť muky.

S vyčerpaným úsmevom na perách zaspala. Keď znovu otvorila oči a ocitla sa vo vyblednutom zariadení strediska, ktoré kedysi sama obývala, trvalo jej hodnú chvíľu, kým si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Andrew sa vyhýbal týmto uzavretým priestorom. Tvrdil, že dostať ich niekde inde ho stojí viac síl a času, ale stojí to za to. Ak sa dobrovoľne vzdal výsady byť v sne na nejakom peknom mieste, muselo sa niečo stať.

Keďže bola na chodbe, otvorila prvé dvere, ktoré našla, a vstúpila dnu.

„Andrew?“ zvolala do temnej miestnosti.

Keď zbadala, ako sa z tieňov pomaly vynára postava, úľavne si vydýchla. Ale len dovtedy, kým si neuvedomila, že sa díva do tváre jediného človeka na celej planéte, ktorého chcela vidieť už len ako meno na náhrobnom kameni. A za ním v tesnom závese kráčal Andrew s rukami zaviazanými za chrbtom a výrazom, ktorý sa nedal preložiť inak, než ako ospravedlňujúci.

„Tak, tak, opäť sa stretávame. Hádam si si nemyslela, že sa vzdám tvojej očarujúcej spoločnosti tak ľahko?“

Kapitola 19. ¦¦ Kapitola 21.


A máme za sebou druhé guľatiny! A ja veľmi dúfam, že aj úspešné. V posledom čase vôbec neviem určiť, o čom kapitola bude, až do času asi tak pol hodinu predtým, než sa pustím do písania. V hlave síce mám nejakú tú predstavu o tom, ako to všetko bude pokračovať a ako to skončí, ale ja a podrobnosti nejdeme veľmi dokopy. Napriek tomu dúfam, že sa vám príbeh zatiaľ páči. A ak nie, ako vždy, sme v slobodnej krajine a ja vás za kritiku biť nebudem.

Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: mime33, izzie22, Perle, MaggieLove, sistrm Mills, dvojčátku blotikovi, bábuške deny a Christine. Občas mám pocit, že sa aspoň polovica čitateľov na príbeh proste vykašlala. O to viac som vďačná vám, čo so mnou ešte stále máte trpezlivosť. Ďakujem za každé milé slovo a smajlíka. Rozpúšťam sa blahom zakaždým, keď si čítam vaše komenty.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 20.:

2. Perla přispěvatel
27.10.2013 [20:30]

PerlaKapitola bola naozaj skvelá. Veľmi sa mi páčila.
A hlavne som konečne rada, že sa aspoň trocha dozvedám, prečo to Zachriel chce všetko zhodiť na Nadyne. Ale každopádne by ma zaujímalo, čo presne sa stalo a kto je za to zodpovedný. Emoticon Emoticon Emoticon Asi chcem troška veľa, nie? Ale nič to.
Skvelá práca, ako vždy a teším sa na ´dalšiu. Aby tu bola čo najskôr. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
22.10.2013 [15:38]

mima33Ty ďakovať nemusíš! To skôr mi by sme mali ďakovať za tak skvelý príbeh Emoticon
A ku kapitole: najskôr nám dáš niečo tak úžasné a napokon to takto skončíš? Ty chceš, aby som dostala infarkt alebo niečo podobné? Lebo naozaj od toho nemám ďaleko. Roztápam sa tu blahom a potom BUM Emoticon príde šok, ktorý ma pripraví o dych. Len dúfam, že ďalšia bude čo najskôr Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!