OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 11. časť

05.04.2015 (10:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 779×

Ale vážne. Toto nie je na smiech! Mrazí ma, keď znova dočítam Pomstiteľkin článok. Pulz cítim až v mozgu a nervy mám v kýbli. Poznám tých ľudí. Nehovoriac o tom, že aj mňa navštívila polícia. Bože to bolo príšerné.

Pýtali sa ma na všetko, či som sa s nimi kontaktovala, či verím, že všetky úmrtia sú náhoda... Čo som im mala povedať? Že na mojom blogu je pravdepodobný vrah? Myslíte, že by mi verili? Veď ani neviem, či je to pravda. Posledný príbeh sa objavil až dva dni po úmrtiach, odvtedy sú toho plné noviny, takže je možné, že sa odtiaľ inšpirovala a je viac ako pravdepodobné, že polícia by to tak brala. Nie je to dôveryhodný zdroj a ja... mám aj iné dôvody, prečo som mlčala. 

Ach bože...! Stále tomu nemôžem uveriť! Toto je zlé. A... viem kto je na rade, kto je jej hlavný cieľ. Sama vravela, že iba pár z nich ešte žije. Sú to všetko cvoci, ja mám však strach len o jedného. Ako inak, o toho najväčšieho.

Moja Prvotina bola práve prihlásená na sociálnej sieti. Chat pre ňu bol už tri roky vypnutý, ale nedokázala som ju vymazať. Prvotina mi síce stále vypisovala aj potom, čo som spoznala Slnko. Neustále prosby, aby som sa vrátila, vyznania lásky. Keď som ich čítala plakala som. Nemohla som poprieť svoje city a výčitky svedomia, musela som prestať čítať, inak by som sa zbláznila. Potom mi ignorovanie šlo hravo.

Nemyslite si, že som s ľahkosťou zabudla. Z diaľky som sledovala ako ma sleduje, prezerá si moje novinky. Odstup nastal až po prvých fotkách zo Slnkom, po oznámení nášho vzťahu. Odvtedy som dostala jediný mail: Dobre, dám ti pokoj. Nebudem ťa „obťažovať“, ale pamätaj, vrátiš sa ku mne. Vieš, že moja láska nikdy nevyhasne.

Slovo bolo dodržané. Mala som pokoj. Jediné, čo som mohla cítiť bola vôňa a pohľad. Zaprisahala som sa, že nechcem byť tá, čo dáva falošné nádeje. A predsa vzrušene klepem po klávesnici pozdrav a hneď na to ho zmažem. Nechcem rozdúchať tlejúci plameň, srdce Prvotiny si už dosť vytrpelo a moje tiež.

Ale čo ak... nemôžem myšlienku ani dokončiť. Musím si byť istá.

Zdráhavo som vyťukala nemožné ahoj na chat roome. Pár sekúnd sa nič nehýbe okrem kurzora. Potom sa zjaví píšuce pero, hneď na to blikne monitor.

To ti trvalo, láska.

Ach jaj... takže sa nič nezmenilo. No bolo mi to za potreby?

Nie som tvoja láska. Rozišli sme sa a ja mám nový vzťah! Píšem ti pre niečo iné.

Pozri na ňu aká čertica :-* . Fajn nech je po tvojom... O čo ide?

Pred tromi týždňami zomrela Sára, potom Ján a Diana. Vraj to bola nehoda, ale odvtedy zahynula celá B trieda z našej základnej. Vraj náhodne, ale... niekto menom Pomstiteľka píše na mojom blogu príbehy o ich smrti akoby ona bola ten vrah! Nevieš si predstaviť, ako sa cítim. Netuším, čo mám robiť.

Viem o tom, videl som správy. Vraj sú to nehody, prekliatia a iné hovadiny. Znie prvá odpoveď. Ozve sa pípnutie a správa: Myslíš si, že to naozaj zabila? Myslíš si, že som to ja?

Tupo civiem na monitor. To mi nenapadlo! Ale veď... Och Bože...má dokonalý motív! Natoľko ma to ochromí, že sa nevládzem pohnúť. Môj mozog sa rozbehne vpred... Obleje ma studený pot.

Nie, nemyslela som si to, no keď si to už načal... máš na to dôvody. Dosť na to, aby som tomu začala veriť. Až príliš...

Motív máme obaja. Inak sa mýliš drahá, dobre vieš, že neznášam písanie, hoci je pravda, že som ich neznášal a rozhodne za nimi nebudem plakať... No i tak... ja ťa chcem získať, nie nastrašiť. Naozaj si si to nemyslela? Som predsa agresor, ale teším sa, že konečne vo mne vidíš aj niečo dobré. Okrem toho... nechápem, ako si si to spojila. Čo by mali vražedné poviedky zmeniť? A vôbec... zabíjanie!

Neviem, preto sa pýtam!

Aha... Vážne máš blog? Na PC si vedela jedine zapnúť Microsoft.

Hahaha! Ľudia sa menia.

Hej, všimli sme si. To strohé konštatovanie bolo zlovestnejšie než smrť. Striaslo ma, keď som si predstavila ten melodický hlas, ktorý to vyslovil. Z lásky je hnev. A vraj sa nemám báť.

Pozri nechcem sa s tebou hádať a už nie vôbec rozoberať nás dvoch. Zľakla som sa, keď som videla tie úmrtia. Sú to všetko ex - spolužiaci a... bojím sa o teba, máš dosť nepriateľov a nie sú najbezbrannejší. Teda... ak to nie si ty... Mal by si na to predpoklady.

Takže ti na mne stále záleží!

Trocha... zahniezdim sa na stoličke a potom to zmažem. Napíšem radšej: Nemilujem ťa.

Máš ma rada = stále mám nádej.

Jedna k miliónu.

Aj to je niečo.

 Bože už prestaň! Nájdi si babu a mňa nechaj tak! Vedela som, že to bol blbý nápad, ale ja vždy urobím všetko opačne! Prečo musím byť taká sprostá?

Ty si mi napísala, zlato, tak nevyskakuj!

Áno, pretože si cvok, čo fantazíruje o vraždách. Nehovor mi zlato!

Cvok, čo by to neurobil naozaj. P.S. Budem. :-* :-D

Niekedy som si tým nebola istá...

Miláčik, zabúdaš, že ty tiež nie si anjelik. Mám vymenovať veci, čo si urobila? Pripomeniem ti aké plány pomsty si vymýšľala?

Pokojne, no nezabudni na spolupáchateľa.

Dlho sa nič nedeje. Vzdávam to a takmer sa odhlásim, keď mi pípne správa.

Chýba ti to?

Teraz mlčím pre zmenu ja. Presne viem kam smeruje. A štve ma, že sa mi z úst až na klávesnicu derie úprimné áno, začo sa červenám ako rajčina a zmietajú sa vo mne staré vášne. Mali ste vidieť Slnko ako sa tváril pri opise našich výčinov! Teda... niežeby sme niečo z toho neskúsili, no... predsa len... vtedy som mala pätnásť, bola som decko... Srať na to, aj tak by som to zopakovala!

Minulosť nezmením.

:-D :-D:-D :-D :-D :-D :-D Rovno napíš áno! Priznaj to, stále ťa lákajú naše úlety. Ako sme utekali z domu, strieľali sme kôstkami do ľudí a tvárili sa, že to boli iba opadané žalude... naše bláznovstvá v posteli..;.) . Prečo na to všetko chceš zabudnúť? Prečo sa tak urputne snažíš zmeniť samu seba?

Vidím, že si v poriadku. Odvrknem a odhlásim sa. Teda... keby to šlo. Internet sa ani nehne.

Možno si zabijak ty. Pípne správa. Konečne ma odhlási.

Kto je Prvotina? Nie je ľahké to vysvetliť. Človek, čo sa pod tým menom ukrýva je z každého trocha. Psychopat, romantik, rebel, milovník, bojovník, čo si neúnavne si ide za svojim, kým to nedosiahne.

Je ťažké predstaviť si, že ho niekedy niekto šikanoval. Chodil do rovnakej školy, do rovnakého ročníka. Nesplietli by ste si ho ani keby ste chceli. Vysoký s osobitým punk-rockovým štýlom s podrezaným jazykom a ešte podrezanejším humorom. Čo ju na ňom lákalo? Všetko!

S obdivom sledovala ako každého odpinká s ľahkou aroganciou. Ako sa nebojí, keď ho mlátia, a ako sa všemožne snaží zakryť to, že ho bolia dennodenné nadávky. Paradoxne bol k nim nápomocný, ale to bola len hra. Poradila mu to a váhavo súhlasil. Bol výborný herec, len mu chýbala trpezlivosť. Hm... každý ho považoval za neschopného a za suchára, agresívneho, keď ho vytočili na maximum. Ale ona si s ním užila svoje.

Milovala ako sa po nociach vykradli von a sprejovali grafity. Vtedy akože spala u babky. Zliezala po plachte ako zlodej a strašne sa bála, že spadne. Veď kto túži po lete z tretieho poschodia? S úľavou si vydýchla až keď ju zvieral v náručí. Vykradli sa na do mesta a kým sprejoval, dávala pozor.

Maľoval nádherne a trefne. Nie nejaké debilné nadávky, ale naozajstné umenie. Dodnes sa väčšina obrázkov zachovala. Máločo chodí po tých cestách a keď aj, na tvári by ste jej mohli upražiť vajce.

Minule šli s celou školou peši do mesta, presne okolo tých kresieb a kamoška na ňu len spýtavo hľadela, čo sa deje. Natrápila sa, kým jej to vysvetlila.

 Aby ste vedeli, nebolo to iba vzrušujúce. Razom sa všetko mohlo zmeniť na riadny stres. Kriste ako zdrhli pred policajtmi na Stromoradí! Ticho si striekal, Chameleónka bola obďaleč a dávala pozor. Odrazu sa len vynorili baterky a zakričali na nich. Taký adrenalín nikdy nezažila. Srdce im div nevyskočilo z hrude.

Nikdy nebola bežec. Neznáša akýkoľvek šport, ale vtedy šprintovala ako o život hoci pľúca nestačili prijímať kyslík a v hrudi a boku ju pichalo. Doteraz netuší ako im unikli. Po takej naháňačke nemala žiadnu silu vyškriabať sa späť do bytu. Preto vyliezol prvý a ju vytiahol a ostal až do rána... mal vtedy štrnásť a nie, nespali spolu. Potom však ostával pravidelne. Do rána sa rozprávali, bozkávali. Samozrejme na východe slnka už bezpečne stál nohami na zemi a plachta bola dobre schovaná. Nemohla si dovoliť, aby niekto videl ako si do izby niekoho vpúšťa. Od pätnástych narodenín to všetko vyvrcholilo. Razom sa v nej prebudil pocit ženy, ostro si uvedomovala skučanie lona i to ako naňho pôsobila jej prítomnosť.

Bola sobota večer, po pol deviatej, príjemne teplo. Vie, že bolo niečo pred koncom školského roka, dátum si však nepamätá. Doteraz ju však oblieva horúčava a nech robí čo chce, na tie dotyky nemôže zabudnúť...

Schmatol ju za vlasy a pritiahol k sebe. Bozkal jej krk a druhou rukou nedočkavo prechádzal po prsiach. Cítila jeho zrýchlený dych, hruď dvíhajúcu sa v čoraz šialenejšom rytme. Bola už tma a o pár metrov ďalej sa skvela pouličná lampa. Stáli vo výklenku medzi radmi budov. Každú chvíľu mohol niekto prísť... Hodil ju o stenu, tvárou k sebe. Tupý náraz privítala so slasťou. Obmotala sa mu okolo tela a neprestávala ho bozkávať. Lono jej vlhlo závratnou rýchlosťou.

Prstami poláskal líce, krk, priehlbinku medzi lopatkami. Roztrhla košeľu, čo mu dokonale obopínala telo. Cvoky len tak zarinčali. Vášnivo sa usmiala. Priam zversky oblizovala bradavky a bozkávala hruď, pevné, ploché brucho. Vzdychol, keď sa jazykom posúvala nižšie a ruku strčila do nohavíc.

„Zlato,“ šeptal zadýchane a dlhými, hebkými prstami obkresľoval lem nohavičiek, vnútornú stranu stehien a po dlhom čase mokré pysky. Po klitorise jemne brnkol nechtom načo prudko zalapala po dychu. Usmial sa, uhryzol ju do krku potom ho hladil jazykom a zase zahryzol. Ešte chvíľu sa hral na vstupe a potom pocítila ako do nej strčil prsty totálne na doraz. Ticho vykríkla načo sa usmial a s pôžitkom privrel oči. Otvoril ich a rozhliadol sa po ulici. Pootvorila oči a pozrela na druhú stranu. Nikto.

Nemilosrdne mu láskala lono, a zahryzla mu do pery. Sykol od bolesti a vzápätí ju bozkával. Divoko a jemne zároveň. Vedeli, čo od seba chcú. Splnil to vo chvíli, keď pridal aj tretí prst a dokonalým chrupom dráždil napnuté bradavky. Ruka mu nedočkavo blúdila po stehnách a zadku. Cítila ako prekonal poslednú zábranu, čo mu Chameleónkine telo postavilo. To bola bolesť! Prekryla všetko ostatné. No jej sa to páčilo. Vychutnávala si ju snáď každou bunkou. Zaryla mu nechty do chrbta a potiahla!

„Áno...!“ sykol.

V diaľke sa niečo pohlo.

„Pozor!“ šepla sotva zrozumiteľne. Okamžite prestali a pritúlili sa k sebe. V tme nebude vidieť roztrhnutú košeľu, ale aj tak. Okolo prešiel párik tínedžerov. Modlili sa, aby si nesadli na lavičky po blízku. Šli rovno. Míňali prvú, keď do nej opäť ponoril prsty. Prekvapene a slastne zaochkala na čo jej pritisol ruku na ústa s diabolským úsmevom. Asi prvé dve sekundy pomaličky pokračoval tam kde prestal, neskôr to rozbalil naplno. Párik bol stále blízko a Chameleónkine vzdychy čoraz hlasnejšie. Dráždila ho čoraz viac, silnejšie a rýchlejšie. 

Rukou pohyboval tak rýchlo až si myslela, že nevydrží. Akoby toho nebolo málo hýbal prstami aj vo vnútri. Odstrčila mu dlaň z úst a prisala samu na pery vo chvíli, keď na ňu vystrekol. Prehla eufóriou a neubránila sa výkriku. Z pomedzi pŕs k nej doľahol jeho pobavený chichot.

Zničene sa oprela o stenu a vychutnávala si dozvuky orgazmu, ktoré predlžoval bozkami na hrudi, krku a tvári. Nohy sa jej triasli ako nikdy v živote, nevládala ich udržať rovno. Obmotala mu ruky okolo krk, kým ju ovinul v páse. Ešteže tu bola stena. Ustato sa na seba smiali.

„Divoška!“ zachrapčal.

„Hajzel!“ odvetila s úškrnom.

„Au!“ zaškľabil sa a plesol ju po zadku. „Takto zhodiť svojho miláčika? Cs!“

Zasmiala sa a pozrela mu do jasných očí.

„Milujem ťa,“ šepol a jej sa zasekol dych. Nikdy neverila, že to od neho začuje. Keď mu včera vyznala lásku, iba ju bozkával. Mala chuť povedať: „To ti trvalo!“ ale uspokojila sa s blaženým úsmevom.

„Milujem ťa,“ vzdychla, keď sa o ňu obtrel špičkou nosa.

Nechajte komentár:

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 11. časť: