OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 25. kapitola

07.01.2017 (14:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1283×

25. kapitola

Je to len sen. Hlúpy sen. Nočná mora...

Opakujem si stále dookola, akoby tento fakt mohol skutočne zmierniť môj strach. Už tretiu noc mám stále ten istý sen. O čiernych monštrách v snehu, ktoré sa ma snažia rozpoliť. Keď sa už zdá, že sa im to podarí, objaví sa Acheron, lež nie ako môj záchranca, ale Acheron, ktorý ma rozsekne mohutným mečom.

Zachvejem sa. Takéto sny má za následok rozhovor, ktorý som si pred pár dňami vypočula. Našťastie, nie sú sprevádzané žiadnym ohnivým divadlom ako tomu bolo po prvýkrát.

Opláchnem si tvár studenou vodou. Pod očami mám fialové kruhy, pokožku mám sivastú. Je to už druhá noc, kedy som nezažmúrila oka. Zatiaľ, čo ja spávam v hlavnej izbe vo veľkej posteli, čiernovlasý lev leží na pohovke vo vedľajšej miestnosti. Keď okolo polnoci začujem hlasné pravidelné vydychovanie, upokojím sa, no nie natoľko, aby som sa mohla oddať spánku. Stále mám strach, že sa v noci prikradne k mojej posteli a zabije ma. Alebo mi urobí čosi horšie.

Nadávam si do bláznov a snažím sa samú seba presvedčiť, že nič také sa nestane. Aspoň nie teraz. Inak by to Acheron už dávno urobil.

Vyjdem z kúpeľne, pričom skoro vrazím do Acherona. Ten sa ležérne opiera o stenu vedľa dverí, ruky má prekrížené na prsiach.

„Myslela som, že si už odišiel,“ vypustím z úst skôr, než sa stiahnem zastaviť. Ak by pred pol hodinou nebol vypochodoval z izby, neunúvala by som sa so vstávaním.

Vzhliadne ku mne hnedými očami. Ako vždy, aj tento raz je jeho výraz bez emócie, chladný a úplne pokojný.

„Ako sú na tom tvoje ruky?“ Moje predchádzajúce slová prejde bez povšimnutia.

„Stále veľmi bolia.“ Skrútim tvár. Otočím sa a prejdem na druhú stranu izby k svojim veciam, aby som si odložila kozmetiku. Pritom dúfam, že som tento pohyb urobila dosť uvoľnene a nevidí v ňom žiadne podozrenie. Nepotrebujem, aby moje klamstvo prehliadol.

Popravde, je mi konečne lepšie. Bolesť už skoro necítim, ba aj brnenie zmizlo. No povedať to Acheronovi sa bojím. Moje uzdravenie by znamenalo pokračovanie v tréningu a viac času stráveného s ním. A tomu sa potrebujem vyhnúť aspoň do okamihu, než zistím, čo má v skutočnosti za lubom.

„Zdá sa, že budeme musieť s našimi hodinami ešte počkať o čosi dlhšie. Vymenil ti Rais obväzy?“

„Urobil to ráno.“ Ukážem na čistú látku ovinutú okolo mojich prstov až po lakte a následne ich čo najviac skryjem pod bielym sakom. Upravím si čierny lem na rukávoch.  

„Nemyslíš si, že je Raisov dohľad nad mojou maličkosťou trochu príliš?“ skúsim.

Acheronovi sa zodvihnú kútiky úst. „Pokiaľ tvoja maličkosť dokáže v spánku zapáliť celú izbu, tak si to nemyslím. Nezabúdaj, že Rais je tá lepšia voľba. Pokojne by som na teba mohol celý deň dávať pozor aj ja.“

Pri jeho slovách sa mi postavia chĺpky. Navonok na sebe však nedám nič znať. Zohnem sa po tašku a tým sa upokojím. „Dnes mám veľa práce. Polovicu dňa mám hodiny a tú druhú strávim v knižnici. Nemyslím si, že bude nutný Raisov dohľad. Predsa len - vymeškal už toľko hodín.“ Nesúhlasne pokrútim hlavou. Som prekvapená, že sú s tým ostatní profesori stotožnení. Acheron otvorí ústa, no ja ho predbehnem: „Ale rob ako myslíš. Je mi to jedno.“

Klamem. Nie je mi to jedno. Chcem byť konečne sama!

Potlačím vnútorný výkrik i nutkanie vyskočiť z okna. Prejdem okolo Acherona do druhej izby. Rais stojí pri dverách ako dobre cvičený pes. Bez rozlúčenia vyjdem z miestnosti s Raisom v pätách.

Najskôr sa zastavím vo svojej kancelárii. V požiari mi zhorela väčšina učebného materiálu, no vďaka internetu sa dali niektoré knihy nahradiť. S ostatnými knihami bol už väčší problém a musela som ich objednať až z hlavnej knižnici v Európe. Dnes ma teda na teórii čakala – rovnako, ako včera – improvizácia.

Otočím sa na Raisa, kým tlačím posledné dokumenty. „Aký element vieš ovládať?“

„Vietor, pani profesorka,“ odvetí. Tvári sa prekvapene. Nie som si istá či je to mojim tykaním, ktoré v poslednej dobe používam alebo kvôli mojej otázke.

Hm, vietor.

„Keď budeš taká dobrá ako ja, možno sa tam potom dostaneš.“ Justin Mallback sa nenútene oprie o prednú lavicu v prednáškovej miestnosti a uškrnie sa od ucha k uchu. Dievča sediace na stoličke oproti nemu prehltne urážku.

„Si pekne namyslený idiot, Mallback! Nie si taký úžasný ako si myslíš, tak prečo by si mal mať všetky výhody?!“ vyletí na Justina jej kamarátka. Justin nevine nakloní hlavu.  

„To hovorí tá, ktorá má problémy s každým predmetom?“ odvetí drzo. Dievča to nevydrží, vyletí zo stoličky a s výkrikom do neho strčí takou silou, až sa Justin zapotáca dozadu. Rais zasiahne – zachytí Justina za goliere predtým, než do nás narazí a dievčatám venuje výhražný pohľad.

„Pusti!“ zavrčí na neho Justin. Rais povolí zovretie a chlapec padne na zem. Dievčatá, s ktorými sa predtým hádal, sa zachichocú.

„Ticho, začína sa hodina. Všetci okamžite na miesta!“ zavelím do triedy vysokým hlasom. Tretiaci znechutene zamrmlú, no žiadny mojim príkazom neodporuje. Pomôžem Justinovi na nohy. „Po hodine počkajte v triede,“ prikážem mu.

Keď neskôr odíde z triedy posledný študent, Rais zatvorí dvere bez toho, aby som mu čokoľvek povedala. Sadnem si z konča stola a vážne sa pozriem na Justina sediaceho v treťom rade. „Takže, čo to malo predtým znamenať?“

Bez slova mykne plecami. Stočí hlavu do okna, akoby boli teraz hustnúce mraky za sklenenými tabuľami zaujímavejšie, než moja otázka. Zjavne mi k tomu nemá čo povedať. Pretriem si unavené oči. „Bolo to kvôli tomu, že dostávaš súkromné hodiny?“ hádam.

Justin sa zamrví. „Nie len kvôli tomu,“ začne. „Ostatní profesori otvorili špeciálnu triedu pre najlepších študentov. Dostal som pozvánku, pretože som najlepší. Tie baby žiarlili.“

Špeciálna trieda? O niečom takom počujem prvý raz. Vymením si pohľad s Raisom. Očami sa ho spýtam či je to pravda. Prikývne. Tento nápad profesorov ma teda akosi obišiel. Vrátim sa späť k Justinovi. „To dievča spomínalo nejaké výhody. O čo išlo?“

Zaškerí sa. „Možnosť využívať súkromnú učebňu, nazrieť do zakázaných kníh, učiť sa dopredu, možnosť opustiť školu kedy sa mi zachce a v neposlednom rade - tučné vreckové a prístup na pár večierkov, ktoré by mi mohli zaistiť budúcnosť.“

Zamračím sa. Výhody sú lákavé, no ani trochu sa mi nepozdávajú. Ktorí profesori vytvorili špeciálnu triedu, keď môžu ponúknuť študentovi opustenie školy napriek prísnemu zákazu? Alebo, ako môžu ponúknuť finančnú odmenu bez toho, aby siahli na školský rozpočet? Aby sa poradili s riaditeľom? Vie o špeciálnej triede John Erick? A ak im ju dovolil založiť, má niečo spoločné s jej výhodami?

„Koľko študentov je v špeciálnej triede?“ zapojí sa do rozhovoru Rais.

„Asi osem,“ počíta. „Sú tam traja tretiaci a piati druháci. Sú to tie najväčšie mozgy v škole.“

„Acheron nebol pozvaný?“ Je to skôr konštatovanie, než otázka. Rais súhlasne prikývne.

Najväčšie mozgy na škole? To asi ťažko! Pokiaľ v skupine nebol Acheron, ba dokonca o tom nemal ani poňatie, vidím v tom nejaký podraz.

„Kráľ Temných démonov, no to určite,“ odfrkne si Justin. „Kto by chcel mať v triede dozorcu, ktorý všetkým polezie na nervy?“

 Jeho vyjadrenie ma do istej miery šokuje. Samozrejme, Acheron lezie na nervy, no taký pohľad som mala na neho ja – Svetlá démonka, najväčší nepriateľ všetkých Temných. Justin Mallback je Temný démon, Acheron je jeho právoplatný kráľ, tak prečo náhle taká zmena? Má v tom prsty špeciálna trieda?

„Čo presne v tej špeciálnej triede robíte, pán Mallback?“ chcem vedieť.

Justin si zahryzne do pery. V jeho malých očkách zasvieti a premietne sa hrozivá otázka, či nám už teraz nepovedal príliš. Na okamih je ako vyplašená laň pri love, potom sa spamätá a objaví sa tajuplný výraz. „Pokiaľ to chcete vedieť, požiadajte profesorov o pozvánku. Možno vám ju dajú, keď ste skoro tak stará ako my. Tak by ste svoj čas mohli stráviť lepšie, ako keď beháte všade s tým kráľom.“

Drzosť. Neslýchaná drzosť. Alebo žiarlivosť? Nie som si istá. Od Justina by som nečakala ani jedno z toho. Je drzí kvôli tej novej triede, ktorá sa znenazdajky objavila na škole? Alebo ide o žiarlivosť, pretože moje hodiny s ním sú do môjho úplného zotavenia zrušené? Nech je to ako chce, niečo také nestrpím.

Zosuniem sa na nohy a vezmem si papiere zo stola. „Pán Mallback, mali by ste zvážiť svoje slová. Nezabúdajte, že vaše doučovanie závisí len od mojej dobrej vôle, to znamená, že ho môžem kedykoľvek zrušiť. Alebo by vám to nebolo ani trochu ľúto?“

Justin sa napriami na stoličke. Áno, určite by mu to bolo ľúto. Otázku však nechám visieť vo vzduchu a vyjdem z posluchárne. Nejdem však ďaleko. Ďalšia hodina z prvákmi bude o pár minút. Predtým sa však potrebujem schladiť a popremýšľať.

Posadím sa na najvrchnejší schod pred budovu školy. Chladný vietor si vezme na starosť neposlušné pramienky, ktoré sa vydrali z vrkoča na temene. Cítim ho až v kostiach, no to je len dobre. Nielen že ma zbaví únavy, ale pomôže mi na chvíľu si i vyčistiť hlavu.

„Nie je vám dobre, pani profesorka?“

Z Raisovho hlasu ma skoro porazí. Na malú stotinu sekundy som úplne zabudla, že stojí za mnou.

„Potomkovia, oheň, teraz do toho príde nejaká špeciálna trieda. Kedy bude so všetkým koniec?“ Čakám na Raisovu odpoveď. Potrebujem odpoveď, ak nie priamu, tak aspoň náznak, ktorý mi napovie, že sa všetky tie problémy chýlia ku koncu. Som unavená. Mám pocit, že som sa od príchodu na univerzitu vôbec nezastavila. Vlastne zastavila, raz – keď zomrela doktorka Roxy. Dočerta, prečo som túto prácu vôbec prijímala?!

„Neviem,“ odvetí Rais po chvíli. Pristúpi bližšie ku mne, až jeho čierne topánky uvidím vo svojom zornom poli. „Myslím, že si potrebujete odpočinúť, pani profesorka. Prosím, nechajte problém so špeciálnou triedou na Acheronovi. Som si istý, že si s ním poradí aj bez vašej pomoci.“

„Myslíš?“ Nechať to na Acheronovi... Ten návrh je veľmi lákavý. Zbaviť sa tak jedného problému a venovať sa stovke ďalších. Vlastne, prečo nie. Pokiaľ to bude znamenať, že nejako zamestnám čiernovlasého leva, súhlasím. A nakoniec, nikde nie je napísané, že keď problém nevyrieši, nemôžem sa oň začať zaujímať ja.

Pritakám k Raisovmu návrhu. Na sekundu pritom dúfam, že sa hneď otočí a pôjde informovať svojho bossa, avšak on iba vytiahne telefón a napíše rýchlu sms-ku. No áno, mobily sú u týchto dvoch tajných agentov v posledných dňoch veľmi populárne.

Nasajem ešte párkrát čerstvý chladný vzduch, v ktorom cítiť prichádzajúcu búrku, a vrátim sa späť do prednáškovej miestnosti. Justin v nej už nie je, miesto toho sa do nej začínajú zbiehať prváci z druhej skupiny.

Počas našej hodiny sa rozhodnem využiť Raisov vietor. Keď už je prítomný, aspoň mi dobre poslúži na názornú ukážku toho, kam sa potrebujem s prvákmi za ten rok dostať. Napriek tomu, že jeho element vidím po prvý raz, Temný démon ma nesklame. Predvádza všetko, o čo požiadam bez akejkoľvek námietky a ohuruje tým mladšiu generáciu.

Na konci hodiny si všimnem dve prváčky, ktoré sa pred odchodom zastavia pri Raisovi. Chichocú sa, líca sa im červenajú, až mám pocit, že ho zvú obe na rande. Jedna z nich sa dotkne jeho svalov na ruke. Nadvihnem obočie. Rais sa tvári smrteľne vážne, ba možno aj... bojazlivo? Keď odídu, bojujem s otázkami na perách. Nakoniec si neodpustím: „Zdá sa, že si upútal pozornosť. Bude to dvojité rande?“

Čosi odvetí chrapľavým hlasom, potom si odkašle. „Nie, pani profesorka. Ja na takéto veci nie som.“

Zahryznem si do jazyka, aby som niečo ďalšie nepoznamenala. On na také veci nie je, no je mi známe, že jeho kamarát áno. Platí tu teda pravidlo vrana k vrane sadá alebo skôr protiklady sa priťahujú?

Na odpoveď neprídem ani keď už stojíme pred mojou pracovňou. „Čo bude teraz?“ chce vedieť. Znovu sa vrátil k svojmu postoju nič-ma-nevyvedie-z-miery. Povzdychnem si – to mi už začínal byť celkom sympatický.

„Mám konzultačné hodiny, no potrebujem ísť do knižnice. Takže tu nechám tento papierik, keby ma niekto hľadal.“ Aby som potvrdila svoje slová, prilepím na dvere malý papierik so stručným oznamom.

„Čo pôjdeme hľadať do knižnice?“ zaujíma sa.

„Všetko o Potomkoch.“ Z nejakého dôvodu padol server v Asociácii démonov a ja tak nemám prístup k zložkám o zvláštnych prípadoch vo svete. Už som síce požiadala o pomoc Romana Areya, no hľadanie v zaprášenej knižnici na univerzite je teraz to jediné, čo môžem urobiť. Aj keď šance na nájdenie poriadnej stopy sú malé.

Knižnica je prázdna a ja nemám tušenie, kde začať hľadať. Sekcie rozdelené podľa predmetov mi v tom trochu napomôžu. Za najrozumnejšie považujem začať v biológii. Základné rozdelenie démonov, popis schopností, ostatné rasy a ich výskyt, schopnosti... Čas letí ako voda. Som začítaná do tretej knihy zaoberajúcej sa démonmi a ich vlastnosťami, keď ma ktosi osloví.

Predo mnou stojí Ciar Tyreková. Jej nečakaná prítomnosť ma vyvedie z miery.

„Profesorka, neruším?“ spýta sa bledé dievča opatrne. Pohľadom pritom preskočí zo mňa na Raisa, ktorý sedí v kúte na druhej strane miestnosti a listuje si v jednej z kníh. Vlastne teraz nelistuje. Ostražito pozoruje Ciar.

„Nie,“ odvetím dievčaťu. „Potrebujete niečo, slečna Tyreková?“

„Nie. Iba som sa chcela spýtať, či sa už cítite lepšie. Videla som lístok na dverách tak-“

Jej neskrývaná starostlivosť mi roztopí srdce v hrudi. Rovnakú otázku mi položila i včera, keď som končila hodinu s druhákmi B-skupinou. Ciar si dala tú námahu a v čase svojho voľna ma počkala pred triedou. Jej nevinnosť ma úplne dojíma.

„Už je to lepšie,“ odvetím popravde.

Ciar nakloní hlavu, aby lepšie videla na tituly, ktoré si prezerám. „Hľadáte niečo konkrétne?“

Váham s odpoveďou. Nikto ďalší okrem Acherona a jeho psov nemusí vedieť o Potomkoch. Zatiahnuť do niečoho takého nebezpečného Ciar by bolo krajne...

„Mohla by som vám nejako pomôcť? Na dnes mám už voľno.“ V jej hlase cítim nádej. No čo. Nie je to to isté, ako keby som ju hodila do ringu so samotným Potomkom.

„Snažím sa nájsť čokoľvek zvláštne o Potomkoch. Povedzme, že robím súkromný výskum.“

„Súvisí to s posledným Potomkom, ktorý straší vo Fordthrain?“

Dievča je múdre. „Aj s ním, áno.“

„Ak to bude znamenať, že sa ho takto skôr zbavíme, veľmi rada vám pomôžem, pani profesorka.“ Ciar sa vrhne na regál s knihami skôr, než stihnem povedať čokoľvek ďalšie. Neskôr zistím, že ďalšia pomoc je veľmi vhodná. Kníh je veľa a sama na to nestačím. Hľadanie je o to ťažšie, keď zistím, že Rais za veľkou knihou z biológie v skutočnosti skrýva historickú literatúru o zbraniach. Na tento fakt ma upozorní Ciar, ktorá sa nad jeho chovaním sladko zasmeje.

Čas plynie. Zdá sa mi, že hodiny v knižnici každú chvíľu odbíjajú, akoby boli rozbité. Ciar sa občas niečo opýta. Raz to súvisí s Potomkami, aby presnejšie vedela, čo má hľadať, potom sa viac pošepky spýta na tie reči, ktoré sa šíria školou. Keď spoza jej pier vyjde veta: „Pani profesorka, je pravda, že po tom incidente teraz spíte s Acheronom?“ zapýrim sa od hlavy po päty. Aj keď veľmi dobre viem, čo tým Ciar myslela, vyznelo to o čosi viac šteklivejšie.

„Prespávam je lepší výraz,“ opravím ju. „Je to len dočasné, pretože Acheron má dve izby. Popravde, to bol Acheronov a riaditeľov spoločný nápad. Predsa len dochádzať z mesta v týchto časoch by bolo trochu nerozumné.“

„Prečo vás potom nedali k nejakým študentom? Myslím si, že ak by vás dal riaditeľ ku mne a mojej spolubývajúcej, bolo by to lepšie, než bývať v jednej izbe s chlapcom.“

Pretože riaditeľ sa mi ľstí a Acheron ma chce najskôr pripraviť o život. „Preto dúfam, že oprava mojej izby už nepotrvá dlho.“

Ciar vyjadrí svoj súhlas s mojou prosbou a vrátime sa k práci. Predtým však ešte nezabudne poznamenať, že pokiaľ chcem, mám dať riaditeľovi vedieť a pokojne prísť bývať k nej.

Po celý čas si uvedomujem Raisov sliedivý pohľad. Vždy, keď Ciar či ja prehovoríme, zodvihne hlavu od knihy a pozoruje nás. Snaží sa snáď zachytiť každé slovo, ktoré cez deň poviem, aby to mohol zreferovať Acheronovi? Alebo mal niečo ako fotografickú pamäť, preto si to nezapisoval? Po toľkých dňoch neustáleho sledovania, som si na Raisovu prítomnosť už zvykla. No to stále neznamenalo, že mi stále neprekáža.

Prejdem prstom po okraji knihy. Písmená sú vyblednuté a je to napísané latinsky. Samotná kniha je len kópiou, ktorá bola urobená pred viac ako tristo rokmi. V jednej kapitole sa píše o vojne dvoch vojvodov, ktorá prebehla v štrnástom storočí v západnej Európe. Nedokážem prečítať všetko, no z tých pár riadkoch zistím, že obaja boli Temní démoni, ktorí slúžili kráľovi. Mali veľké územia, na ktorých chovali ľudí ako najlepšie vedeli. Čím viac prosperovala ich krajina, tým lepšie chutila krv sedliakov. Ďalšie riadky sú rozmazané, no domyslím si, že sa v nich spomína začiatok konfliktu. Ďalej totižto nasleduje odsek s vojnou.

Vojvodovia bojovali proti sebe. Mali vlastné ľudské armády a tichých zabijakov s démonickou krvou. Vojna medzi nimi trvala mesiace. Až nakoniec jeden z nich vojnu vyhral. Ten, ktorý použil Potomkov ako zbraň.

Použiť Potomkov. Zopakujem si v duchu tie slová. Ochutnám ich na jazyku, no akosi mi nepasujú dokopy. Zdá sa to nemožné.

Kniha nie je kompletná. Napriek tomu, že je hrubá, nasledujúca strana chýba. Azda časom vypadla sama alebo ju niekto vytrhol zámerne. Mám však pocit, že tá strana je dôležitá a mohla by obsahovať podrobnosti o využití Potomkov. Vzhliadnem k Ciar, aby som ju oboznámila so svojim nálezom, keď sa náhle ozve:

 „Acheron.“

Otočím sa za hlasom. Rais stojí na nohách a díva sa na opačnú stranu knižnice. Nasledujem jeho pohľad ku dverám. V okamihu, keď sa stretnem s ostro vyrezávanými lícnymi kosťami a tmavými očami, vyletím na nohy.

„Acheron,“ zopakujem po Raisovi ako zhypnotizovaná.

„Ste tu celý deň?“ otázka nie je smerovaná mne. Rais prikývne.

„Máme tu so Ciar Tyrekovou nejakú prácu. Potrebuješ niečo?“

Otočí sa na Ciar a zmeria si ju od hlavy po päty skúmavými tmavými očami. Ciar skloní pokorne hlavu. Ďalšia démonka, ktorá je z neho posratá...

„Potrebujem, aby si si išla odpočinúť,“ otočí sa späť na mňa. Mimovoľne skontrolujem čas. Je krátko pred šiestou. „Predtým som dostal správu, že sa necítiš dobre. Bol som mimo univerzitu, nemohol som prísť skôr. Nemala by si sa prepínať, Drane.“

„Kde si bol?“ spýtam sa prirýchlo. Akoby ma to zaujímalo, kde sa celý deň ten vraždiaci stroj flákal.

Občastuje ma pobaveným úsmevom. „Mal som pracovné záležitosti. A keďže ti všetko zhorelo, bol som aj nakúpiť nejaké veci. Pyžamo, nohavice a predovšetkým niečo teplé.“ Na hrudi pocítim zvláštny pocit. Už-už otvorím ústa, že mu poďakujem, keď hlasnejšie dodá: „Zobral som i nejaké spodné prádlo.“

V knižnici nastane mŕtvolné ticho. Ciar sa premáha, aby sa nezasmiala, Rais sa napne. Acheron čaká, čo urobím. Musím si zaryť nechty hlboko do dlaní, aby som po ňom okamžite nevyletela. Miesto toho s pokojom nájomného vraha prekročím malý komín pred sebou a v ruke zovriem práve rozčítanú knihu. Je taká hrubá, že v zranených rukách cítim jej ťažobu.

Pristúpim na krok k Acheronovi. Rais sa mierne nakloní dopredu, pripravený zasiahnuť. „Ďakujem ti. Vážne,“ poviem s predstieraným úsmevom. Pevnejšie zovriem plátenný chrbát knihy. Milota sa mi vytratí z tváre. Rozšírim oči a zvriesknem: „A teraz zomri!“ Udriem Acherona hrubou knihou po hlave s toľkou silu, ktorú mám ešte v rukách. Nestihne sa uhnúť, Rais ma nestihne zastaviť. Ash si pošúcha čelo. Vytrhne mi knihu z ruky a v tom istom okamihu ma Rais zovrie okolo pása, pričom mi ruky priklincuje k bokom.

Ash si smutne povzdychne. „Prečo sa každý rozhovor s tebou musí končiť takto?“

„Pretože si idiot! Pusti ma, nech ho zabijem. Tento raz si to naozaj prehnal!“ vrieskam, trasiem sa hnevom, no nesnažím sa Raisovi vyšklbnúť zo zovretia. Už viem, že je príliš silný na to, aby sa mi to podarilo.

„Okej, chápem.“ Povzdychne s lev. Skloní ku mne hlavu a vážne sa mi zadíva do očí. „Drane, raz spolu asi naozaj zvedieme súboj na život a na smrť, ale teraz ešte nie, dobre?“

Zamrznem. Buď to myslí smrteľne vážne alebo žartuje. Tvári sa vážne, jeho hlas je smrteľne chladný, no jeho oči hovoria niečo celkom iné. Čokoláda sa v nich roztápa do hrejivého tepla. Červená žiari ako prvé slnečné lúče. A na okraji pláva malá iskrička pobavenia.

Som špeciálna. Jeho vzácny poklad. Naozaj to všetko bude nakoniec viesť k smrti jedného z nás? K mojej smrti?

Naháňa mi strach. Vie o tom?

„Pusti ju,“ prikáže nakoniec. Jeho výraz sa opäť zmení, odtiahne sa. „Pokiaľ sa nemýlim, večer máš ďalšiu hodinu, Drane. Tak čo keby sme sa na chvíľu vrátili do mojej izby, aby ti Rais mohol previazať ruky? Myslím, že ti tie knihy do zajtra nikam neutečú.“

Otvorím ústa. Nechcem s ním nikam ísť. Už nikdy!

„Ciar, mala by si sa vrátiť k svojim vlastným povinnostiam. Ďakujem, že si Drane robila dnes spoločnosť.“

Ďalší šok. Vyznelo to ako keď bohatý otecko ďakuje slúžke, ktorá sa hrala s jeho dieťaťom. No zároveň jej pritom prikazuje upratať celé panstvo.

Ciar sa pozbiera na nohy a ospravedlní sa za niečo, čo ani neurobila. Potom ujde z miestnosti skôr, než stačím mrknúť. Acheron a jeho desivé správanie...

„Pôjdeme?“ Nie je to návrh.

Natiahnem ruku ku svojmu objavu, ktorý zviera medzi prstami. Nedovolím mu, aby zničil aj toto. Acheron sa na mňa pochybovačne pozrie a podá knihu Raisovi. Vôbec mi nedôveruje. Potom mi uvoľní cestu a Rais ma postrčí dopredu. Musím kráčať.

Keď sa lev pohne za mnou, zachytím vôňu. Niečo v spojení so škoricou, ružami a korením. Parfum. Ženský. Sukničkár! Toľko k jeho pracovným povinnostiam.  

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 25. kapitola: