Za chyby sa platí... • OurStories.cz ~ naše povídky

... niekedy až priveľmi vysoká cena. Jedna malá chyba a život sa vám obráti naruby. Alebo aj v skratke o tom, ako jedna chyba jednej augustovej noci môže strpčovať život aj po rokoch.

04.09.2015 (12:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1521×

Ahoj Jakub, vsetko najlepsie k meninam, hlavne vela zdravia, stastia, lasky a aby ti to tak dobre tancovalo, ako doteraz. Poriadne oslav ;)

Odoslané. Krava sprostá, zase si to urobila? Veď už si bola v poriadku. Minulé narodeniny ani meniny si mu nepísala. Isto ti neodpíše. Má predsa tvoje číslo a vie, že si to ty.

1 prijatá správa

Ďakujem pekne :) a Prosím kto si?

Odpísal. Nemožné sa stalo skutočným. Odpovedať. Ale čo? Nemôžem ti predsa len tak povedať, kto som. Práve som objavila zlatú baňu. Ak nemáš uložené moje číslo, znamená to, že môžem začať odznova. Cez písmenká nadviazať opäť kontakt a priblížiť sa do tvojej blízkosti aspoň virtuálne, keď už v nej nemôžem byť reálne. V tvojom náručí...

Nepodstatny koloiduci ;) neries. Hlavne ze ja viem, kto si ty.

Neodplaším ho? Znie to dosť záhadne na to, aby odpísal znovu? Viečka mi pomaly oťažievali, mobil mi ticho ležal položený na bruchu a nepreberal sa k životu, až kým...

1 prijatá správa

Lubim ta! Idem spinkat. Chybas mi... a je mi smutno :(

Tomi. Keby len tušil, ako je smutno mne. A nielen za ním. Rýchlo som mu vyťukala odpoveď, akoby som sa bála, že by SMS od Jakuba nedorazila, ak by som práve odpisovala vlastnému frajerovi.

1 prijatá správa

Prosím kto si :)

Tak predsa mu zvedavosť nedala. Zaujímalo by ma, čo by si myslel, keby mu to napíšem. To už by som na odpoveď mohla rovno zabudnúť. Tak čo teraz?

Naco ti taka informacia bude? Ked to zistis, budes len sklamany. Ale kedysi si si moje cislo ukladal :P

Alebo aj nie? Ja som si jeho číslo zapamätala z počutia a pamätám si ho dodnes. Po toľkých rokoch...

1 prijatá správa

Nemyslím že budem sklamaný :)

Ale ja to viem a bojím sa. Na druhej strane ma pokúša zistiť, či vravíš pravdu. Nie. To neurobím...

Ty si to len myslis, ja to viem. Oslavuj meniny. Mi nehovor, ze nemas nic lepsie na robote, nez mi odpisovat. ;)

Uf. Tu by sme mohli debatu aj ukončiť, nie? Nič sa nemá preháňať. A hlavne ťa neschcem stratiť. Opäť.

1 prijatá správa

Môžeš mi povedať kto si?

Nie

Prečo?

Pretože by to bolo opäť také ako doteraz. Takto mám aspoň chvíľu pocit, že je všetko ako predtým. Niektoré veci sa nemenia ani za tie roky. Alebo skôr city.

Ale to ty nemôžeš chápať. Spravila som chybu, prekročila hranice. Cúvol si a ja som ťa nechala ísť.

Ty sa si sa rozhodol vymazat ma z kontaktov, tak to bolo z nejakeho dovodu, nie? A ja ten dovod poznam. Mne len prislo take pekne napisat ti dnes k meninam. Tot vsjo. Bez oslavovat a kasli na to ;)

Teraz už neodpíše, takú trpezlivosť nemá. V hlave mi nabehol obraz, ako sa isto čertí s mobilom v ruke a musela som sa pousmiať.

1 prijatá správa

Tak nemam vela kontaktov od kedy som si menil telefón takže Prosím kto si

Moje srdce zastalo a po malom salte vpred a nazad sa rozbehlo ako o preteky. Žeby ma naozaj nevymazal? Možno sa na mňa už naozaj po tých rokoch nehnevá. Možno je už dnes všetko inak. Zdravý rozum mi však šepkal presný opak.

Nechces to vediet

Chcem

Hlavu som mala plnú myšlienok. Plietli sa jedna cez druhú. Keď som zavrela oči a nechala ju oťažieť na vankúš, počula som, ako mi v nej hučí. Cítila som krv preháňajúcu sa skrz moje spomienky. Oživovala ich, akoby sa to stalo včera...

***

„Dáš si?“ ponúkal ma Filip načatou fľašou vína.

„Nie,“ odmietla som. Alkohol naozaj nepatrí medzi moje silné stránky. Akoby mohol, v štrnástich...
„Kubooo, ty kde sedííš?“ počula som vrieskanie. Obzrela som sa. Jakub si prisadol k Erike. Samozrejme, moja sestra bola pre chalanov vždy väčšie lákadlo než ja. Pozerala som na nich a závidela som jej, že môže byť vedľa neho. Pre ňu vec absolútne bezvýznamná, pre mňa by to bolo ako sen. Brala by som ho aj takého sťatého jak delo.

Erika zachytila môj pohľad. Prevrátila oči a dala mi tak najavo, že absolútne nechápe, o čo mu ide. „Je tvoj, neberiem ti ho,“ naznačovala pohľadom. Veľmi dobre vedela, že sa mi páči. A možno aj ešte čosi viac.

„Daj mi pusuuu, chcem pusuu,“ kričal opitý Jakub na Eriku. V očiach ma štípali slzy. Čo ja by som za takú pusu dala.
„Nič ti nedám, Jakub. Si ožratý. Choď kdesi! Choď za Danom, nech ti tá dá!“ odpovedala mu so smiechom Erika a odtláčala ho. Jakub to však ešte chvíľu skúšal. Nakoniec však poslúchol jej radu a vybral sa za mnou.

Srdce mi búšilo ako zvon, keď si prisadol a pozrel na mňa tými neskutočne krásnymi hnedými očami. Dala by som ruku do ohňa za to, že som bola červená ako paradajka a moju zamilovanosť bolo nielen vidieť, ale aj cítiť na kilometre.

„Ahoj Danka, dáš mi pusu?“ spýtal sa ma. Celý zad nášho autobusu čakal na moju odpoveď.

„Nie, smrdíš chlastom a cigaretami.“ Čo je pravda, nie je hriech.

„A keby si dám žuvačku, tak by si mi dala pusu?“ skúsil si to. Logické myslenie ti ešte zostalo. Vlastne keby neviem, že si opitý, ani by som to nespozorovala. Prezrádzalo ťa len to, že si ma neignoroval ako posledné mesiace.

„Možno.“

„Máte niekto žuvačku?“ V duchu som sa začala modliť, že nikto. Alebo že mu ju aspoň nedajú.

„Tu máš,“ ozvalo sa kdesi zozadu. Zdvihol si sa a išiel si si po ňu. Vrátil si sa skoro hneď.

„Teraz mi už dáš pusu?“ spýtal si sa znova.
„Nie,“ na viac som sa nezmohla. Čosi mi bránilo rozprávať. Pomaly si sa približoval a donútil si ma krčiť sa v kúte sedačky, telom natisnutá na sklo.
„Daj mi pusu, chcem pusuuuu,“ neprestával si. Približoval si svoju tvár čoraz viac. Rukami som ťa nezvládala odtláčať. A možno aj tak trochu nechcela. Hlavou som narazila na sklo a vedela som, že viac už neuhnem. Nebolo kam. Naklonil si sa bližšie ku mne a ja som zacítila zmes slivovice, cigariet a žuvačky. Pomaly si svoje pery pritisol na tie moje a snažil si sa donútiť ich k pohybu. Niekoľko sekúnd sa tie tvoje pokúšali pobozkať moje pevne zovreté pery. O niekoľko sekúnd neskôr som ich povolila. Nechala som to na teba. No presne vtedy si sa odtiahol. Naše pery sa len zľahka obtreli o seba. Do líc mi stúpala červeň za udalosť posledných sukúnd. A možno sa to celé udialo v priebehu jednej sekundy. Mne to však pripadalo ako večnosť. Čas zastal a boli sme len my dvaja.
Do reality ma vtiahol krik prehlušujúci moje myšlienky.

„Aaaa, on jej dal pusu!!“

„Čo, to fakt?“

„Wooow!!“

„Danoooo!!!“

„Hahahaha!“

Do očí sa mi tlačili slzy a v hlave som nadávala samej sebe. Tak toto bola tvoja prvá pusa? Takto si ju premrhala? Takáto šanca sa už nikdy nemusí opakovať a ty mu to ani neopätuješ. Keby som tak mala možnosť pobozkať ho ešte raz...

Autobus do pár minút utíchol. Pokročilá nočná hodina a alkohol to tak zariadili. Sedel si vedľa mňa a zaspával. Aj mňa lámalo na spánok. Aké by to bolo nádherné zaspávať na tvojom pleci! Odvaha však nikdy nepatrila medzi moje silné stránky. A čo tak..?

Nechala som svoju hlavu zopárkrát oťažieť a padnúť smerom dopredu, pričom asi dvakrát buchla o tvoje plece. Zabralo to! Zdvihol si ruku, ovinul mi ju kolo pása a pritiahol si si ma bližšie k sebe.
„Kľudne sa opri,“ povedal si. Obklopil ma pocit nekonečného šťastia, bezpečia a blaženosti. Ležala som ti na ramene a nič neriešila. Naozaj ma netrápilo, čo sa stale, ak sa niekto z ľudí okolo zobudí a uvidí nás. Nie, ja už nič neriešim. Tu ide o zážitky. Aj tak si to ráno nebudeš pamätať.
„Kubo, a ty si jej vopchal jazyk až do krku?“ spýtal sa Filip stíšeným hlasom zo zadného sedadla.

„Neviem, spýtaj sa jej,“ odpovedal si mu. Mykalo mi kútikmi úst. Veď oni by si možno aj zvykli, keby spolu chodíme.
„Dana, on ti dal vážne francuzáka?“ skúsil Filip šťastie u mňa.

„Neviem, spýtaj sa Jakuba,“ odpovedala som mu s úsmevom na tvári.

Filip čosi nezrozumiteľne zašomral a opäť sa oprel na svojom sedadle dozadu. Úsmev sa mi nestrácal z pier. Opäť sme boli len my dvaja a táto chvíľa.

Zdvihla som hlavu z tvojho pleca a pozrela na teba. Neviem, prečo som to spravila. Niečo ma prinútilo urobiť to. Pozerala som priamo do tvojich očí a vtedy sa to stalo. Naše pery sa našli. Nechala som sa tebou viesť a vychutnávala som si každý dotyk. Táto mala byť naša prvá. A hlavne, nemala byť posledná. Akoby sa nič nestalo, opäť som sa ti schúlila v náručí a spokojná zaspávala. Pobozkaná. Konečne!
„Mne je zle,“ počula som ťa šepkať a odtláčať ma od seba. Neviem, ako dlho som bola v tvojom náručí.

„Si v pohode?“ zisťovala som. Bojoval si s alkoholom, ktorý ti začal pomaly ale isto vyprchávať z krvi a spôsoboval ti problémy nielen so žalúdkom. Vtedy mi prišlo ľúto tej skazenej romantiky. A čo som si myslela, hus hlúpa. Veď aj tak máš frajerku. Ani nie hodinu dozadu si mi ukazoval jej fotku. Ako si jej to mohol urobiť? Nepamätám si, či som ťa dopredu varovala, ale viem, že tá facka pleskla a musela bolieť. Zrazu som sa na teba hnevala. Celé si to pokazil! Nič také sa nemalo stať! Nie takto!

***

Na mobile mi stále svietila tvoja esemeska: „chcem“. Spomenula som si na tú noc. 12.8.2011. Skoro štyri roky dozadu. Je možné, že by si to mal ešte v takej živej pamäti ako ja? Počas tých rokov sme spolu moc nekomunikovali. Minulé leto som ťa videla po dvoch rokoch. Toto leto som ťa videla po roku. Kývla som ti na pozdrav, pretože som videla, že si ma zaregistroval. Myslela som, že to bude tak všetko. No ty si sa zdvihol zo zeme a prišiel si ku mne. Objal si ma. Moje hlasivky mi vypovedali službu. Hlas som mala divne priškrtený. Nohy ma nechceli držať. Chytila som Tomáša vedľa mňa pevne za ruku. Drtila som mu prsty, aby som sa udržala na nohách a dokázala s tebou komunikovať. Podarilo sa.
Čo by sa stalo, ak by som ti naozaj prezradila, že som to ja? Bála som sa o to krehké, čo medzi nami vzniklo po poslednom stretnutí. Nie. Žiadne správy, nič. Len si ma odvtedy párkrát pozdravil. Cítila som, že sa všetko na dobré obracia. Možno sa raz na udalostiach danej noci budeme spoločne smiať. Možno by sme to dokázali už teraz. Čoho sa bojím? Mám čo stratiť? Chceš? Tak teda dobre.

Dana

Hanková?

Vravela som ti, ze to radsej nechces vediet

Tak dakujem :) ahoj

Au! Naozaj? „Tak ďakujem“? Radšej si nemal odpisovať nič. Potvrdil si moju predchádzajúcu vetu. Takže nič nie je dobré. Opäť som to pokašlala. Ach...

Dobru noc

Na viac som sa nezmohla. Po lícach sa mi kotúľali slzy a vpíjali sa do vankúša. A sme opäť tam, kde sme boli. Aj po toľkých rokoch? Nemôžeme sa už na to vykašlať? Nemôžeme sa skúsiť tváriť, že sa nič nestalo? Kamaráta, ako si ty, človek hľadá len ťažko. Nechápeš to? Nechcem o teba opäť prísť! Chcem byť súčasťou tvojho života, aj keď iba okrajovo. Občas ísť s tebou na pivo, občas si poslať zopár písmenok o živote... Chcem... Čo vlastne chcem? Možno už len návod, ako zabudnúť na človeka, ktorého som ľúbila ako prvého. A ktorého som stratila pre chybu, ktorú som v tú noc urobila. Možno už len odpustenie. Alebo vysvetlenie. Odpovede na otázky, ktoré mi odvtedy nedajú spávať. Možno chcem už len uistenie, že mi bolo odpustené...

Mrzi ma to. Prepac.

„Kašli na to, bolo to dávno.“

„Už to nepripomínaj. To je dávno zabudnuté.“

„Nechceš začať odznova? Akoby sa to nikdy nestalo?“

V hlave mi naskakovalo toľko možných odpovedí. Pomaly som sama seba presviedčala, že niečo z toho musíš isto odpísať. Aký dôvod máš na to, aby si sa na mňa aj po rokoch hneval? Bude dobre, neboj sa...

1 prijatá správa

Srdce mi búšilo ako zvon. Takže..?

Tesi ma tu je Kubova frajerka, aj jeho to urcite velmi mrzi. Dobru :)

Keby len vedela, ako sa trafila. Aj jeho to určite veľmi mrzí. Nikdy viac by takú chybu nespravil.

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné