OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 3: Trh s veľkým Č

03.11.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1132×

Kapitola 3

Obloha bola temná a posiata jasnými hviezdami. Mesiac bol len pár dní od splnu. Opadané stromy vrhali strašidelné tiene na starý chodník a pri kamenných plotoch sa do výšky zdvíhali napoly roztopené kopy snehu.

Oteplilo sa. Našťastie. Ďalšia dávka kosy, aká morila Londýn posledný mesiac a niečo rozbijem. Pracovať, keď vám ide odpadnúť nos, nie je nič príjemné! Plášť za mnou pokojne vial. Pod ním sa skrýval môj čierny kabát z Ruského čierneho.

Dnes som si nedala masku. Priťahovala by zbytočne veľa pozornosti aj medzi kriminálnymi živlami. Namiesto nej som si cez hlavu pretiahla veľkú kapucňu, ktorá slúžila takmer rovnako dobre.

Za oknami domov sa svietilo. Z niekoľkých sa ozývali zvuky hádky, z iných hlas moderátora. Nebola to práve najbohatšia časť mesta. V duchu som odpočítavala domové čísla.

40, 39, 38, 37, 36... a tak tu ťa máme!

Predo mnou sa zjavil vysoký drevený plot. Tmavé laty mi siahali nad hlavu. Podozrievavo som si ho prezrela, ale nič nezvyčajné nenašla. Tak jo, budeme sa riadiť Mundungusovými pokynmi. Kľakla som si.

Lumos minimus, šepla som v duchu a z konca prútika vytrysklo  tlmené svetlo. Priložila som ho ku skríženým slepačím hnátom a šepla:

„Viem čo hľadám a čo nie.“

Postavila som sa. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom sa jednotlivé laty začali zasúvať do seba. Neviem, čo som čakala. Možno temnejšiu verziu Šikmej uličky, ale realita bola oveľa horšia. Do nosa mi udrel silný poryv smradu. Mala som čo robiť, aby som sa nerozkašľala. Nejakým zázrakom sa mi ho podarilo prekonať. Pokrútila som hlavou a prekročila  napoly zhnitý prah.

Fakt sa tu o to veľmi vzorne starajú! Blee.

Laty za mnou sa zasunuli na pôvodné miesto a ja som rozhliadla po okolí. Okolo mňa sa do výšky dvoch poschodí tiahli zanedbané budovy. Niektoré z nich boli v takom dezolátnom stave, že ich predné steny radšej zbúrali a nahradili farebnými stanmi. Stany boli všade naokolo. Veľké, malé, stredné. Farebné, ale aj obyčajné. Nové, roztrhané. Niektoré boli sami pre seba vlastným svetom, iné boli v prednej časti pretvorené v stánky. Vykročila som vpred.

Smrad bol všade prítomný, rovnako ako aj podivná hmla. Pozorným pohľadom som prečesávala tiene, ale aj jednotlivý tovar. Nič z toho, čo som videla nebolo legálne, ale na druhú stranu za držanie tohto sortimentu by dotyčný dostal len mastnú pokutu. No nedala som sa oklamať. Stavím sa, že všetok skutočne cenný tovar majú skrytý. Cs, táto teória mi dlho nevydržala. Po pár desiatkach metrov som ju musela prehodnotiť.

Zatiaľ čo v prednej časti mali stánky hlavne čarodeji, občas škreti, čím ďalej som postupovala, tým bolo osadenstvo rôznorodejšie. Mnohé z tých stvorení som spoznávala len vďaka tomu, že som chodila do AP. Bolo tu zopár upírov, vcelku slušné zastúpenie démonej komunity, ale čo ma najviac prekvapilo, tak to bola Banshee. Vysoká, krásna žena s tmavými vlasmi po zadok a nebezpečne prenikavými očami. Vyhla som sa jej veľkým oblúkom.

Lem plášťa zametal špinavú zem a ja som už teraz vedela, že po dnešnej noci skončí v koši. Pokračovala som ďalej. Toto nie je to, prečo som sem prišla. Čím viac som sa blížila k miestu určenia, tým akútnejšia bola moja chuť vracať!

Ilegálne zbožie nabralo na závažnosti. Tam-tam boli tŕne Ihelničky Smrteľnej či mäso Odiory. Keď som uvidela tie zástupy, chcelo ma mi vracať a do jedného vyzabíjať majiteľov obchodov.

Ľudské ostatky!

Ruky povešané na veľkých hákoch ako kusy hovädzieho. Veľké nádoby plné plávajúcich ľudských očí, koše až po okraj naplnené prstami. Zaváraninové poháre so srdcami, mozgami, pľúcami... zatínala som zuby. Nedokázala som si predstaviť koľko nevinných muselo umrieť! A tie ceny?

Ako sa opovažujú vyhodnotiť cenu života!? Kto sú? Kto?!! Za jedno srdce si pýtali desať tisíc galeónov. To je všetko? Toľko stojí zničený ľudský život! Premenili ľudí na tovar! U veľkého Merlina! U veľkého Merlina!!! Bolo to oveľa horšie ako všetko, čo som doteraz videla! Bolo to horšie ako Smrťožrúti! Tí... tí zabíjali pre... vieru v nadradenosť. Bolo to neospravedlniteľné, ale toto? Všetci títo ľudia zomreli len pre... prečo? Peniaze? To s tou vierou a presvedčením som ešte ako-tak dokázala pochopiť. Sfanatizovaný mozog je sfanatizovaný mozog. Verí v to, že to, čo robí, je správne, ale toto? Aký je zmysel tohto? Aká beštia sa dokáže živiť na smrti človeka?! Aká!? To sme až tak zvrátení?!

V krku mi navrela hrča veľkosti Arktického ľadovca. Prehltla som naprázdno. Nedokázala som sa hýbať. Zhypnotizovane som sledovala starú čarodejku, ako ponorila naberačku do jedovato zeleného roztoku. Bol taký hustý, že som nedokázala rozlíšiť, aké hrôzy ukrýva... ale potom, keď tým niečím naplnila malý sáčok, neudržala som sa.

Prebehla som ku najbližšej stene a vyprázdnila všetok obsah žalúdka. Vracala som stále a dookola. Do očí sa mi nahrnuli horúce slzy. Nedokázala som to zastaviť. Nešlo to. Začala som dáviť žlč! Stačila čo i len okrajová spomienka. Bože...

Pred oči mi opäť vyplával obraz novorodeneckej ručičky! U veľkého Merlina! Kurva! Kurva! Kurva!

Ako? Koľko ich v tom prekliatom sude bolo? Tak koľko!?

Niekto sa zastavil vedľa mňa. Zaplavila ma silná vôňa kolínskej, ktorá sa neúspešne snažila prekryť pach rozkladajúceho sa mäsa. Zahnala som sa po dotyčnom, ale ten sa stiahol späť. Tasila som prútik a vyskočila na nohy. Stála som zoči-voči živému zombie. Milo sa na mňa usmieval. Keby ten chlap ešte žil, bol by to fakt kus!

„Slečna,“ prihovoril sa mi. Mal zvláštny prízvuk. Nemecký?

„Vypadni!“ zavrčala som, no on sa len usmial.

„No tak, maličká. Ja ti predsa neublížim,“ priadol.

„Vypadni! Kurva, padaj!“

„Ale, ale čo je to za slovník? Ste tu po prvýkrát, mám pravdu?“ Neodpovedala som. „Ja vás tu rád prevediem,“ priadol a natiahol sa po mne.

Bol rýchly. Priveľmi rýchly. Jeho slizké a ľadové ruky sa mi obtreli o kožu. Prešla mnou triaška.

Nie, toto nie je obyčajná zombie, ovládaná čarodejom, uvedomila som si. Toto bol zlodej tiel! Kedysi temný čarodej, ktorému jeden život nestačil, a preto sa rozhodol kradnúť telá! Obyčajné zombie sú len prázdne schránky. Toto je schránka s dušou!

Corpse dolor! vyštekla som v duchu. Bolesť mŕtveho tela. Bolo to jedno z mála zaklínadiel, ktoré na podobné monštrá skutočne pôsobili. Zlodej zajačal. Nečakal, že ho poznám? Ja viem, nie je to bežne dostupné zaklínadlo... Predsa len bol AP k niečomu dobrý.

„Koľko tiel si ukradol!?“ štekla som a on na mňa vyvalil nechutne žlté oči s modrými dúhovkami. Bol v poslednom štádiu. Hľadal si nového hostiteľa.

„Žiadne! Žiadne!“ jačal.

Myslela som si, že jeho vydesený hlas pritiahne pozornosť, ale nik si nás nevšímal... teda aspoň nie okato. Cítila som zopár skrytých pohľadov.

„Koľko!“ štekla som a opäť prútik namierila naň. Kúzlo jeho telo paralizovalo.

„Žiadne! Každé som si kúpil! Nie som vrah!“ jačal.

„Neverím ti,“ zapriadla som.

Zvažovala som, čo s ním. Nemôžem ho nechať ísť. Nemôžem riskovať, že niekoho zabije!

Krivo som sa usmiala a on vedel, čo bude nasledovať. To čo robil, bola zvrátenosť! Zlodej môže žiť iba v života schopnom tele. Každé jedno, čo mal, bolo ukradnuté. Každé jedno mohlo žiť ešte niekoľko desaťročí! Mať rodinu, sny, ciele! Navyše, existovalo toľko iných možností ako žiť večne! Stať sa upírom, Kameň mudrcov a on si vybral toto... Nie, zničím to! Zničím to skôr, ako to bude môcť zničiť ďalší život.

Videl mi to na očiach. Zajačal: „Nie, prosím! Prosím! Som nevinný!“

„Si zvrátenosť!“

„Všetky telá som si dal vypestovať! Stáli ma majland! Prosím!“

Zaváhala som. Čo ak je to skutočne tak? Čo ak nikoho nezabil? Nikomu telo neukradol? O každej mojej obeti som na sto percent vedela, že zabila, a to hneď niekoľkokrát - ale čo viem o ňom? Čo ak si telá skutočne necháva pestovať? Nebolo to nič nemožné. Koniec koncov aj mukli už vedia vyrábať klony. Vypestovať telo dokonca ani nie je čierna mágia. Liečitelia to robia bežne. Vezmú bunky človeka a vypestujú napríklad srdce, ak to pôvodné neslúži tak akoby malo. Napadla mi bláznivá predstava, že možno to isté spravila aj tá starena... ale to bolo len pramálo možné. Vypestovanie tela je nesmierne drahá záležitosť a pochybujem, že jej ide o to pomôcť. Vziať už jestvujúce časti je oveľa výnosnejšie.

Ale z neho som cítila čiernu mágiu. Dokonca aj Ackair z nej začal hriať! Musel byť zlodej! Ale čo ak... nikdy som nezabila nevinného! Ak by som to spravila, bola by som rovnaká ako moji nepriatelia! Prekročila by som tú neviditeľnú, ale jestvujúcu hranicu!

Zabi to! Znič to! jačal po mne inštinkt, ale mozog výnimočne aj s pomocou srdca protestoval. Nemôžem zabiť niekoho, o kom si nie som istá, že...

Urobila som chybu. Moje váhanie ma stálo veľa. Zlodej využil mojej nerozhodnosti. Vyskočil na nohy oveľa rýchlejšie ako by mal. Oveľa rýchlejšie ako by mal byť schopný po tom, čo som ho paralyzovala! Hodil ma o stenu. Náraz mi vyrazil dych.

Zabijem to! Zničím to! štekala som po sebe.

Prepla som do módu útok. Navýšila som obranu. Bariéry zablikali na modro a nabrali na sile a hrúbke. Vyskočila som na nohy a zablokovala útok vedený na hlavu. Nebolo to bojové umenie. To nie. Jednoducho sa mi chcel zahryznúť do krku, ale zastavila som ho. Podkopla som mu nohy. Nepadol.

Corpse dolor! štekla som, ale nezasiahla ho. Bastard! Uskočil. Bol odo mňa asi štyri metre a široko sa usmieval. Bol si istý sám sebou. Bol to strašidelný smiech, ale ja som sa nebála. Som auror! Podobné kreatúry si dávam na raňajky! Úsmev som mu opätovala, a to ho zneistilo.

„Nemáš ani poňatia, kto som, slečinka,“ vyhrážal sa mi.

„To isté môžem povedať aj ja,“ odbila som ho.

Mali sme pauzu. Oťukávali sme sa. Popravde, nepotrebovala som to. Vedela som, že som lepšia. Som Fantoma! Aj keď to meno nenávidím!

„Som starý vyše piatich storočí!“ štekol podráždene. Žeby som mala prejaviť viac úcty? Ani ma nehne!

„No a? Poznám upírov, ktorý zažili rozkvet Rímskeho impéria!“ odbila som ho.

Hovorila som pravdu. Mama ma ešte na AP zoznámila s Daraciom. Sexy chlapík, len jeho závislosť na krvi mi mierne zdvíha žalúdok.

„Upíry?“ štekol znechutene. Ále, niekto ich tu nemá rád? „Pijavice sa mi nemôžu rovnať!“ Teraz som si nebola istá či to myslí vážne alebo len žartuje. To skôr upírom sa môže rovnať len málokto. „Mal som toľko tiel! Som mocnejší než ktokoľvek!“ Niekto je tu opitý z vlastnej moci? Bacha na to, aby si sa neprecenil.

„Takže žiadne pestovanie?“ zatiahla som nenútene a on si škrobene odfrkol.

„Pestované telá? Vieš koľko by to stálo? Navyše, vypestované ti nedá žiadnu moc. Je to len schránka bez rezerv.“ No, tak toľko k jeho nevinnosti. Teraz mi nič nebráni v tom, poslať ho tam, kam patrí!

„Uvidíme, nakoľko ti to bude teraz platné.“

„Tak poď, slečinka. Poď sa hrať. Tvoje telo ma volá!“ priadol a ja som rada vypočula jeho prosbu. Už-už som švihala prútikom, keď v tom sa spoza zlodeja ozval vražedný hlas. Mrzla som už len z toho tónu.

Kruci, čo tu ten chce?

Vážne? To sa fakt pýtam? Veď on sa sem dokonale hodí! Je to rovnaké monštrum ako všetci naokolo!

„Franc,“ povedal iba, ale ten tón...

Zlodej sebou trhol. Roztriasol sa na celom ukradnutom tele. No wau, tak predsa sa niečoho bojí!

„Pane!“ zatiahol a hlas mu preskočil o niekoľko oktáv. „Pane, ja...“ Nech už chcel povedať čokoľvek, Malfoy mu nedal šancu.

Mierne som sa posunula, aby som naňho lepšie videla. Tvár mal chladnú a pokojnú, akoby vytesanú z kameňa. Prepaľovala zlodeja ľadovými očami. Opäť mi pripomenuli kúsky zeleného ľadu z najchladnejších častí Arktídy. Bol oblečený do čierneho plášťa. Tak trochu sa podobal tomu môjmu až nato, že bol z oveľa kvalitnejšej látky a spodný lem bol čistý, akoby ho práve vytiahol zo skrine. Ako to, krucinál, robí?! To je teraz vedľajšie.

„Sklamal si ma, Franc,“ povedal a zlodej vydesene zavzlykal.

„Prosím, pane, prosím! Ja... je to len telo. Nevedel som...“ nedopovedal.

Nie preto, že by mu niekto skočil do reči - nie preto, že by sa potreboval nadýchnuť, ale preto, že jeho telo začali oblizovať vysoké plamene. Pohltili ho celého a on zo seba vydral vysoký a zdesený krik. Horel a Mlafoy bol ten, kto ho zapálil. Netrvalo to dlho. Oheň bol oveľa agresívnejší, ako by mal byť. Poznala som ho. Bolo to, to isté kúzlo, čo použil vtedy!

Zo zlodeja ostala len kôpka popola. Nevedela som, čo robiť. Zvláštne, teraz mi tá vec vcelku chýbala. Radšej by som brala tisícku takých ako on, namiesto jediného Malfoya. Pozeral sa na mňa. Priamo na mňa a ja som mala sto chutí ujsť. Bála som sa ho. Zabil to. Zničil to! Vedela som, že by som mu za to mala ďakovať, ale nedokázala som to. Niečo mi v tom bránilo a nebola to hrdosť. Tentokrát nie.

Toto bolo po prvý raz, čo predo mnou použil ničivú silu. Čo zabil niečo, čo... Nie on to nezabil! Mŕtvu vec človek nemôže zabiť iba zničiť, tak kruci, prečo ma to tak príšerne vydesilo?! Nie ja sa ho nebojím! Nemôžem! Nie ja... nie... ja...

Namáhavo som prehltla.

Stál tam sám, ale ja som mala pocit, akoby som stála proti bilión násobnej presile.

Sledovala som ho presne tak, ako korisť sleduje predátora.

Zaťal tvrdú sánku a potom ju uvoľnil. Vykročil vpred a mňa stálo príšerne veľa energie neustúpiť. Vlastne, ani som nemala kam. Za mnou bola už len stena. Zastavil sa tak blízko, až sa ma takmer dotýkal. V jednej sekunde na mňa hľadel a v druhej mi jeho prsty zovreli bradu. Trhla som sebou, ale zo zovretia sa nevyslobodila.

„Za to, že si tu, by som ťa mal prefackať!“ zavrčal.

„Skús to a uvidíš!“ štekla som odvážne, len škoda, že som sa tak aj skutočne necítila. Nie, ja sa ho nebojím!

„Si ako magnet na katastrofy, drahá.“

„A ty si tá najväčšia!“

Ignoroval ma.

„Človek ťa na chvíľu spustí z očí a ty sa vrhneš do najrizikovejšieho podniku, aký je po ruke.“

„Hovoríš to tak, akoby si o mne všetko vedel!“ štekla som.

Keby nebol taký naštvaný, usmial by sa. Kruci! Tak ja mu prídem zábavná!?

„Čudovala by si sa,“ zatiahol tajomne.

„Ty ma sleduješ!?“ štekla som dotknuto.

Divné, tak toto ma nevydesilo, práve naopak. Naštvalo ma to a poriadne. Ruka mi vystrelila hore a jeho zovretie zmizlo. O krok ustúpil.

„Prečo si tu?“ chcel vedieť a moju otázku ukážkovo ignoroval.

„Sleduješ ma?“ zopakovala som. Nemienila som sa vzdať. Malfoy div, že neprevrátil oči.

„Vždy som ťa sledoval,“ odvetil tónom, akoby mi hovoril, že dnes večer sú fakt krásne hviezdy.

„Ty...“ nevedela som nájsť dostatočne výstižné slovo.

„Ja som odpovedal na tvoju, teraz ty. Prečo si tu?“ 

„Daj sa vypchať!“ štekla som.

Zaťal sánku a opäť ju uvoľnil. Tam-tam bol môj strach. Tak on ma sleduje? Úchyl jeden stalkerský!

„Správaj sa slušne! Práve som ti zachránil kožu. Jednu jednoduchú odpoveď si hádam zaslúžim.“

„Nepotrebovala som pomoc!“ štekla som.

„To je teraz jedno.“ Opäť pristúpil bližšie. Skrížila som si ruky na prsiach a zahľadela sa mu priamo do očí. Po ľade nebolo ani stopy. „A ver mi, nechceš to preberať tu,“ poradil mi a ja som musela uznať, že má pravdu.

Nenávidela som, keď má pravdu! Toto miesto... chcela som byť čo najskôr preč! Potrebovala som vypadnúť, ale nemohla som. Prišla som si po Veritasserum. Bez neho neodídem!

„Drahá, povedz mi, prečo si prišla, nech môžeme odísť,“ prosil. „Pomôžem ti.“

Moment, on fakt prosil! Pozrela som sa mu do očí. Opäť. Niečo vo mne sa bránilo. Nedokázala som prijať jeho pomoc. Nie! Ani keby ma to malo stáť krk! To radšej skapem! Zneužil Milu! Zneužil mňa!

Vycerila som zuby a zasyčala: „To si radšej odrežem ruku, akoby som prijala tvoju pomoc!“

Trpiteľsky si povzdychol. „Ver mi, to som pochopil. Ale pozri sa na to z druhej strany. Ak mi povieš čo chceš, vypadneš odtiaľto. Už žiadne ľudské ostatky.“

Kruci! Pred očami som opäť uvidela tú maličkú ručičku. Nie, nebudem pred ním vracať! Nebudem!

Budem.

Nenávidela som sa za tú slabosť. Videla som už všeličo. Masakre, nespočetne mŕtvych... ale ani ja nie som z kameňa! Vidieť niečo také... pästičku, ktorá je ledva taká veľká, aby mi objala palec, naložená v náleve, akoby to bol nejaký zvrátený fór na jedlo? To je priveľa aj na mňa!

Dopadla som na kolená. Telom sa mi šírili bolestivé kŕče. Opäť som to nedokázala zastaviť! Bože, taká slabosť! Ale... nie je to znamenie, že som ešte stále človek? Že nie som neotrasiteľná? Že aj ja mám isté limity? Nemala by som byť skôr rada, že touto „slabosťou“ trpím? Že ešte stále cítim?

Kľačala som na všetkých štyroch a dávila. Jeho ruka mi chlácholivo pohladila chrbát. Chcela som ho odohnať, ale momentálne som bola moc zaneprázdnená dávením vlastných vnútorností.

Keď som skončila, zničene som sa oprela o chladivý kameň vedľa nechutnej hromádky žlče. Ten chlad bol tak príjemný! Malfoy si kľakol predo mňa.

„Prepáč,“ šepol. „To som nechcel.“

Chcela som odseknúť niečo uštipačné, ale v ústach som stále mala tú príšernú pachuť. Nenávidím chuť zvratkov! Unavene som švihla prútikom a vyčistila ich. To isté som spravila aj so zvratkami. Nie je životu prospešné nechávať na takomto mieste čokoľvek, čo obsahuje DNA – podstatu tela.

Nič som nehovorila. Nevedela som, čo by som mala. Iba ak...

„Vypadni a daj mi pokoj!“

Trhlo mu v kútiku.

„Mňa sa tak ľahko nezbavíš,“ šepol.

„Si ty vôbec človek?“

„Keď som to kontroloval naposledy, bol som,“ odvetil.

Rukou som sa zaprela do zeme. Jeho prsty sa mi obtočili okolo ramena, ale ja som ich striasla. Nepotrebujem jeho pomoc! Nechal ma a ja som sa postavila. Nohy som mala ako zo želé.

„Ak mi povieš, prečo si prišla, vypadneš odtiaľto. Vidím ti to na očiach, drahá, chceš vypadnúť. Toto nie je miesto pre niekoho ako si ty,“ prihováral sa.

„Ako ja?“

„Ako ty. Si príliš mäkká...“

„Ja nie som mäkká!“ zavrčala som a on nahodil výraz trpezlivého učiteľa!

„Pravdaže nie si, ale tiež nie si zvyknutá na niečo takéto.“

„Zato ty áno!“ obvinila som ho a on sa to ani nesnažil popierať.

Prikývol. „Ja som.“

„Zvrátený bastard!“

„Hádky si nechajme na neskôr, Ta... drahá.“ Všimla som si to len ja, alebo sa práve opravil, keď ma chcel osloviť menom?

Zamračila som sa a on so smutným úsmevom vysvetlil: „Toto nie je bezpečné miesto pre mená.“

„Aha...“ povedala som iba a opäť si cez hlavu pretiahla kapucňu.

Zopakoval otázku: „Prečo si tu?“

Prepálila som ho nasraným pohľadom, zaťala päste a vykročila vpred. Nepotrebujem jeho pomoc! Nikdy som ju nepotrebovala a teraz s tým nemienim začínať. Prešla som pár metrov a potom som to uvidela znova. Tú starú suku s panorámou ľudských ostatkov. Vykročila som k nej.

Bola stredne vysoká v jasno fialovom habite. Hustá záplava sivých vlasov jej padala okolo nie moc peknej tváre. Všimla si môj pohľad a široko sa na mňa usmiala, čím odhalila zástup zlatých zubov. Fuj! No potom si všimla Malfoya. Jej úsmev povädol a nahradil ho vydesený výraz... akoby bola len na skok od infarktu. Ignorovala som to.

Tak príšerne som zúrila až som mala dojem, že zapálim aj vzduch okolo seba. Starena vydesene vytreštila oči. Začala spätkovať. Otočila sa na opätku a vbehla do tmavofialového stanu so zlatou výšivkou malých lístkov. Nasledovala som ju. Malfoy mi bol teraz ukážkovo ukradnutý. Zabijem ju! Zničím ju a potom to tu podpálim! O áno, boj sa ma!

Cítila som na sebe zopár príliš zvedavých pohľadov, ale ignorovala som aj tie. S chladným pokojom som prešla pomedzi ostatky. Bola som tak príšerne vytočená, že mi ani nenapadlo vracať. Teraz už nie. V ruke som držala prútik a pevným krokom prekonala látkovú bariéru. Dvojcípe dvere sa okolo mňa roztvorili ako krídla fénixa.

Mojím smerov zahvízdalo zaklínadlo. Bez problémov som ho zablokovala. Stála tam. Našťastie tu neboli viditeľne pohodené časti tiel, ale nechcela som vedieť, čo sa nachádza v tých krabiciach, sudoch a skriniach. Fakt nechcela.

„Koľkých si zabila?!“ zasyčala som a ona vydesene vykríkla.

„Je to obchod! Len obchod! Musela som! Moje tržby...“ bránila sa, ale nepozerala sa na mňa. Zažmurkala som a pozrela za seba. Malfoy tam stál ako znudený lev a v ruke držal prútik.

„Sarra, už predtým som ti povedal, že ťa budem veľkoryso prehliadať, ak sa mi nebudeš pliesť do obchodov,“ prehovoril, akoby sa bavili o počasí. Nechápavo som medzi nimi tikala pohľadom. O čo tu ide?

„Pane, ja...“

„Podviedla si ma, Sarra. Vieš čo sa stane tým, ktorí ma podvedú?“

Neodpovedala. Ale nie preto, že by nechcela. Rovnako, ako zlodeja pred ňou aj ju pohltili plamene. Stan zaplavil vysoký ženský výkrik. Horela a ja som nedokázala pochopiť, čo sa to tu práve stalo...

Nie, moment. Ja som tomu chápala, len som neverila.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 3: Trh s veľkým Č :