OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 13



HP: New Generation - Kapitola 13Podraz, ktorý nečakala.

Ja viem, prekvapivé, som tu s ďalšou kapitolou, a to ešte neubehol ani rok? Možno sa aj polepším. :D

Túto kapitolu venujem Angele, E.T. a Dreamcatcher. Ďakujem za komentáre. :D Vážne veľmi, veľmi moc.


 

Kapitola 13

Jačala som. Kričala. Nariekala.

Niečie ruky si ma pritiahli k sebe, ale bolo to zbytočné.

Sklamala som ju! Sklamala!! Nedokázala som to!!!

Je to moja vina! Mala som dávať väčší pozor! Mala som! Mala!

Moji zverenci... Na dne drevenej bedne... ich časti boli rozflákané po bielom vlákne, akoby ich niekto zašliapol, ale ja som vedela, že to nie je možné. Bránili by sa. Toto urobila mágia. Niekto ich rozšliapol kúzlom! Akoby boli obyčajným hmyzom! Akoby sa z nich nemali stať inteligentné, mysliace bytosti! Akoby to neboli len deti!

Moje srdce... akoby ho niekto trhal na bunečnej úrovni... ale nebudem klamať, nemohla zato len ich smrť. Sklamala som! Ona by nikdy nedopustila, aby sa to stalo! Nikdy! Radšej by umrela...

Zlyhala som! Prisahala som, že budem pokračovať v jej šľapajach! Prisahala!

Niekto ma odtiahol bokom, ale bolo to zbytočné. Profesor zavil. Aj on sa zrútil na kolená, až sa zem zachvela. Jeho plač a vzlyky prehlušili moje a to nebolo jediné, čo urobili. Prebrali ma, akoby som doteraz bola v tranze. Aj keď mi slzy stále prúdili po tvári, môj žiaľ a sklamanie sa pretavilo v niečo viac. Niečo vznešenejšie a silnejšie. Vytrhla som sa z trpaslíkovho objatia a vyskočila na nohy. Hruď sa mi stále trhano zdvíhala od vzlykov, ale už som nekričala. Nie... ja nie som taká slabá.

Viem, kto to urobil! Viem to! Za toto budú trpieť! Zničím ich! Budú ľutovať!!! Ja... ja...

Rozbehla som sa. Ignorovala Goriho volanie. Snažil sa ma dobehnúť, ale bol primalý na moje ľudské nohy. Po lícach mi stekali obrovské slzy. Ich slanosť som cítila na jazyku. Pomaly nič som nevidela. Slabé svetlo neúplného mesiace osvetľovalo okolie. Videla som rozmazane a niekoľko krát nepobozkala zem. Po kolenách, rukách a lakťoch sa mi tiahli krvavé šmuhy. Štípalo to, akoby som si na ne vyliala ocot, ale nezastavovala som. Môj hnev ma nútil pokračovať. Zatínala som zuby, napínala svaly a snažila sa silou mocou v sebe udržať krik. Darilo sa mi to len z posledných síl.

Vbehla som do hradu a div nesknokautovala Pottera. On to síce ustál, ale ja som sa opäť rozprestrela na podlahe. Na koži pribudlo niekoľko nových šrámov, ale už som ich ani nevnímala. Bolelo ma celé telo, ale hlavne hlava. Išla mi buchnúť od pretlaku pocitov. Krk som mala ako vo zveráku a v nose ma štípalo. Od behu ma pichalo v boku a z rán prúdila stále nová a nová krv. Bolo mi to jedno! Teraz som chcela len svoju pomstu! Len ju!

Zavrčala som. Vlasy mi padli na stranu a odokryli pološialené hnedé oči.

„Jack?“ zatiahol prekvapene Potter, ale ja som ho nebrala na vedomie. Zaprela som sa a s námahou sa vytiahla do sedu. Zaklonila som hlavu a zahľadela sa do jeho tváre... ale aj tak, bolo to, akoby som ju ani nevidela. Pozerala som sa cez neho niekam... neviem...

„Jack! To je krv?“ zhrozil sa a zohol sa ku mne. Jeho ruka mi zablúdila na líce, kde sa stretla s lepkavou sračkou – krv, slzy a prach... či hlina? Nepodstatné!

Zavrčala som a on ruku odtiahol, ale len preto, aby mi vzápätí mohol zodvihnúť ruky. Prekvapene a zároveň nasrato sa nadýchol. Vytrhla som mu ju a on ma nechal. Vyšvihla som sa na nohy. On teraz nie je dôležitý! On nie. Musím dostať ich...

Pohla som sa od neho, ale nedovolil mi to. Stiahol ma späť a jeho ruky ma uväznili v pevnom objatí.

„Nikam nejdeš! Musíš na ošetro...“ vrčal mi do ucha, no ja som ho lakťom udrela do rebier. Zajachtal. Nemala som naňho čas! Nie teraz! Potrebovala som sa ho zbaviť, ale bol rovnako tvrdohlavý, ako vždy. Ani neviem ako, ale v jednej chvíli sme klesali k zemi. Dopadla som naňho. Na moment som mu vyrazila dych, ale on ma aj tak nespúšťal. Bojovala som! Bránila sa! Snažila sa oslobodiť, ale bolo to zbytočné. Vymenil polohy. Sedel mi na bruchu a ruky mi spacifikoval nad hlavu. Nakláňal sa nado mnou. Bol tak blízko... doslova si o to koledoval... Ponúkalo sa to ako na zlatom podnose. Čelom som ho udrela do nosa. Ozvalo sa nepekné zapraskanie a on sa zo mňa s prúdom nadávok a vrčania odvalil. Ku všetkým mojim bolestiam sa pridala nová – pulzujúca na čele.

„Howellová!“ zachrapčal. „Prisahám, za toto ťa...“

Čo? To som už nepočula. A popravde, absolútne ma to netrápilo.

Opäť som sa rozbehla. Niekde za sebou som počula hlasy. Čo hovorili? Ďalšia nepodstatná vec.

Vbehla som do žalárov. Aj keď som netušila, kam mám ísť, pokračovala som ďalej. Bola som odhodlaná blúdiť tu až do chvíle, než nenájdem vstup do slizolinskej klubovne. 

Aj keby to malo trvať celú noc, ja ju nájdem a potom z tých hajzlov urobím krmivo pre červy!

Po dvadsiatich minútach som frustrovane vykríkla. Ruky mi vbehli do vlasov, zaťahala som prsty a niekoľko z nich si vytrhla. Zakričala som opäť a tento krát dlho. Za mnou niečo zašušťalo a ja som sa v nádeji otočila za zvukom... no opäť ma zaplavilo horké sklamanie. Frustrovane som zavrčala a obrátila sa od Alovej tváre.

„Jack?“ zatiahol prekvapene. „Pri Merlinovi, čo sa ti stalo?“ Chcel vedieť a pohol sa bližšie.

„Nič,“ zachrapčala som a chcela sa opäť rozbehnúť, ale jeho prsty mi nežne zovreli zápästie.

„Jack,“ prihováral sa mi, ako zranenému zvieraťu. „Prosím, povedz mi to,“ naliehal. Pozrela som sa mu do očí a uvidela v nich skutočný záujem... lenže... mne to akurát tak parádne liezlo na nervy. Nechcem záujem! Nechcem pomoc! Chcem tých hajzlov skopaných do guličky! Chcem aby trpeli! To je to čo chcem!

„Kde je Goyle?!“ štekla som a jeho peknú tváričku zbrázdil prekvapený výraz.

„Goyle? Prečo?“ nechápal, ale ja som pokračovala.

„Kde je Flint?!!!“

„Jack, prečo? Čo sa stalo?!“

„Tak kde sú!“ zhúkla som po ňom a jeho prsty pustili moje zápästie.

„Neviem,“ zatiahol.

„Sú v klubovni!?“

„Neviem...“

„Al! Ja...“ zarazila som sa, lebo práve v tej chvíli z opačnej strany chodby vyšla trojica postáv. Zarazili sa v rovnakom momente ako ja.

V prvej sekunde sa mi pery vykrivili do šialeného úsmevu, ale v tej ďalšej? Nedalo sa mi dýchať. Akoby mi nejaká ľadová ruka zovrela srdce a pľúca. Nemohla som... nedokázala som sa nadýchnuť. V hlave mi vybuchla nová vlna bolesti a ja som nad sebou stratila kontrolu. Len som tam tak stála... Nie nestála. To si len moja spomalená myseľ myslela, ale v skutočnosti som sa rozbehla vpred. Ako je to už u mňa zvykom, kašlala som na prútik a oni sa tiež nemali k tomu, aby ho tasili. Boli snáď ešte prekvapenejší než ja... Teda, minimálne jeden z nich!

Nemohla to byť náhoda! Jednoducho nie! Ja... pripadala som si podvedená! A áno, aj hlúpa! Naletela som im! Nechala som sa učičíkať! Kvôli nemu som na ne zabudla! Nechala som ich napospas IM! Vykašlala som sa na nich a dala prednosť...

Z úst sa mi vydral živočíšny rev.

„Jack!“ zvolal Al, ale bolo neskoro. Podrážky topánok sa dynamicky odrážali od zeme, ako som bežala – k nemu!

V jeho tvári sa mihlo hneď niekoľko výrazov počínajúc prekvapením, pokračujúc zdesením a končiac oddaným.

Netrvalo mi to dlho a už moja päsť mierila ústrety jeho lícnej kosti. Kričala som! Chcela som zo seba vykričať všetku tú bolesť, ale nešlo to! Zradil ma! Podviedol! Využil...

„Ty skurvený hajzel!“ jačala som a zrazila ho zemi. Prekvapilo ma, že sa nebránil. Udierala som ho do tvare a každého dostupného kúska tela. Tak moc to bolelo! Ticho podomnou vrčal, ale okrem toho, že sa snažil zablokovať najhoršie údery sa nebránil. Nechápala som prečo, ale aj tak, bolo mi to jedno. Vlastne, bola som rada! Takto mu aspoň ublížim oveľa viac!

Z nosa mu tiekla krv. Rozťala som mu pery, urobila monokel a nabila bradu. Striedavo vrčal, jachtal a zatínal zuby, no nebránil mi! A ja? Ja som besnila! Teda aspoň som sa o to snažila... no netrvalo to dlho. Po pár chvíľach ma od neho odtrhlo niekoľko párov rúk. Jedny patrili Alovi! Zahnala som sa po ňom! Nedokázala som pochopiť, prečo mi bráni! Prečo ma nenechá pomstiť sa! Ale môj úder nikdy nedopadol. Nie, vykryla ho široká hruď! Stŕpli mi hánky. Bolo to ako udrieť do kameňa – len horšie! Bože, to nie sú svaly ale nejaká magická odroda ocele!

Zajachtala som a zúrivo zodvihla hlavu. Pohľad sa mi stretol s párom hnedých a parádne naštvaných. Trhla som sebou, ale on ma odmietal pustiť. Nie, to by on nikdy neurobil. Držal ma pevne – takmer bolestivo! Trhla som sebou znova a z kútikov očí sa mi rinuli stále nové a nové slzy! Zradcovské, odporné, nechutné a slabošské, ale aj tak, nech som sa snažila ako sa snažila, nedokázala som ich zataviť. Jednoducho to nešlo! Rozčuľovali ma ešte viac... nenávidela som ich!

Zopäla som prsty voľnej ruky v päsť a tá vyletela vpred... no ani tento krát cieľ nezasiahla! Uviazla v jeho.

„Prestaň!“ zahrmel a ja som sebou trhla, no neprestávala. Chcela som ich zabiť! Chcela som sa pomstiť! Chcela som pomstiť mamu! Chcela som pomstiť všetky tie pretrpené roky! Moje zlyhanie! Pomstiť seba... v tom momente to s akromantulami malo pramálo spoločné.

„Prestaň! HNEĎ!“ rozkázal a ja som prestala. Aspoň na moment. Pohľadom som putovala po jeho tvári. Pod nosom sa mu tiahla široká červená škvrna, ale nos mal normálny tvar. Napravil ho kúzlom? Asi.

Neovládateľne mi trhalo bradou. Chcelo sa mi plakať ešte viac. Nariekať ako malá... v tom krátkom momente jeho pohľad zmäkol. Zovretie zjemnelo a ja som sa vzápätí ocitla v jeho objatí. Nevedela som, čo robiť. Ešte stále som chcela bojovať, ale v tom objatí bolo niečo... ja neviem... podivne melancholické! Jeho ruky ma pevne držali a na mňa to všetko doľahlo ešte horšie ako predtým. Zosypala som sa? Nie, nie úplne, ale nemala som od toho ďaleko. Voľnými prstami som zovrela látku bielej košele a kašlala na fakt, že mu ju zasviním. Už aj tak na nej mal zopár krvavých škvŕn!

Tvárou som sa mu oprela o hruď a snažila sa zabudnúť! Vystavať okolo seba staré, dobré, známe bariéry! Ochrankyne, ktoré ma chránili celé roky, na ktoré som sa mohla spoľahnúť, že ku mne neprepustia nič... ale dnes? Po mojom zlyhaní?

„Jack...“ šepol mi do vlasov. „Čo sa stalo?“

To nemal robiť. Spolu s jeho hlasom sa mi vrátili aj spomienky - naňho! Na to všetko, čo mi počas uplynulých rokov urobil! Ako ma urážal, šikanoval!

To som vážne klesla až tak hlboko!? Stal sa zo mňa až taký slaboch? Nula? Padavka? Nicka!?

Pri Merlinovi! Mama by sa za mňa hanbila! Bola by znechutená, aká úbohá hlupaňa sa zo mňa stala! Nechala som sa podviesť chalanom a potom? Potom hľadala útechu v náručí nepriateľa?

Prudko som ho od seba odsotila!

Nemohla som si dovoliť klesnúť ešte nižšie! Nemohla!

„Daj mi pokoj!“ skríkla som a podhľadom divoko blúdila po prizerajúcich sa! Boli tu hádam všetci moji nepriatelia! Ani neviem, kde sa tu nabrali McBain, Thomas, Finnigan, ale nebolo to až také zarážajúce. Koniec koncov, kde je Potter, tam sú aj oni. Bol tu Al, ale toho som medzi nepriateľov rátať nemohla – práve naopak. Užierali ma výčitky svedomia, že som po ňom vyštartovala. Na opačnej strane stál Goyle a za ním Flint. A tým posledným? Tým bastardom, čo ma zradil?! Tým, kto to svojou pasivitou nádherne priznal? Tak tým, zradcovským hajzlom bol MacMillan!

Vážne som nevedela, čo skôr. Vyštartovať po Goylovi a Flintovi? Znova sa pustiť do MacMillana? Alebo si utrieť slzy?

Nakoniec som sa rozhodla pre poslednú z možností a potom sa otočila k MacMillanovi. Pottrevo ruka preventívne vyletela vpred a zovrela mi rameno, ale tento krát nemala prečo.

Zo zápästie som si strhla retiazku aj s dračím príveskom a hodila ju MacMillanovi do tváre. Nezasiahla ju, ale odrazila sa mu od hrude. Chcela som sa ho spýtať toľko vecí, ale nevedela som kde začať. Nakoniec som len ticho zatiahla tú najpodstatnejšiu:

„Prečo?“

Pozeral sa na mňa a jedno oko mu už nepekne podskočilo krvou. Krásny monokel to bude! Bol zakrvavený, ale netváril sa dotknuto, práve naopak. Tváril sa ako človek, ktorý podvedome cíti, že si každý jeden úder zaslúžil. A jeho odpoveď? Tak tá ma dostala.

„Nikdy toho nebudem ľutovať. Akromantule sem nepatria a ministerstvo nám ich nevnúti,“ vyhlásil. „Vždy som bol proti...“

„Ale prečo! Prečo?!!! Čo ti urobili?! Čo som ti, kurva, urobila ja!“ takmer som jačala. Jeho tvárou preblesol mix pocitov. Mimovoľne si pretrel tvár a ticho sykol. Potom sa zaprel do zeme a váhavo sa postavil. Nespúšťal oči z mojich a mňa to štvalo! Mal by uhýbať pohľadom! Mal by, ale nerobil to!

„Ty? V tomto mi musíš veriť, Jack. Toto s tebou nemá nič spoločné. Nešlo o teba, ale o bezpečnosť Rokfort!“

„Bezpečnosť? Bezpečnosť?! A ty si kto? Ministerstvo, že posudzuješ, čo je bezpečné!?“ jačala som. „Preto si ich musel zabiť! Boli to len deti!“

Tu sa vina z jeho tváre vytratila a nahradilo ju odhodlanie.

„Deti!? To nie sú deti, ale monštrá! Ak by dospeli... nie... bude nám lepšie bez nich!“

„Jediné monštrá sú ľudia!“ skríkla som. Toto som si utvrdila už pred rokmi a dnes sa mi to opäť raz len potvrdilo. Žiadne „monštrum“ nie je horšie ako človek! Žiadne! Všetky tie „monštrá“ sa riadia len tým, čo je im prirodzené! Ale ľudia?! Nie, ľudia sú iní! Vrazia vám dýku do chrbta, keď to najmenej čakáte! Tak ako teraz!

„Ak som monštrum preto, že som Goylovi a Flintovi dovolil, aby to zabili, tak nech.“

„Plánoval si od začiatku!“

„Áno,“ priznal bez okolkov. „Plánoval.“

„MacMillan!“ zavrčal varovne Goyle, ale MacMillan ho odbil mávnutím ruky.

„Povedal som vám,“ prehlásil ich smerom, „ak to praskne, poviem celú pravdu!“

„Neotváraj si hubu, lebo...“ vyhrážal sa Flint, ale MacMillan na jeho vyhrážky z výšky sral.

„Plánoval,“ zapakoval. „Mal som ťa držať ďalej a oni si mali poradiť s... tým.“

Opäť sa mi do srdca zapichli ostne zrady. Ak by som sa nenechala... ak by som nebola tak ľahko predvídateľná...

„Prisahám!“ zavrčala som. „Toto vám len tak neprejde!“

„Ja viem...“ súhlasil MacMillan a mňa jeho submisivita vytáčala do červených čísel! Ťažko sa háda s človekom, ktorý s vami vo všetkom súhlasí.

„To nie!“ štekol Flint. „Ja sa preňu nenechám vyhodiť!“

„Ani ja!“ súhlasil Goyle. „Všetci to chceli spraviť, ale nikto nato nemal gule! Urobili sme dobrú vec!“

„Ja som to nechcela!“ zajačala som a obaja sa ma mňa pozreli, ako na poslednú špinu.

„Koho myslíš, že to zajíma? Si trafená! Len humusáci môžu milovať akromantule!“

„Goyle, pozor na jazyk, lebo ti ho vytrhnem,“ varoval ho Potter, ale ja som to prešla bez povšimnutia.

„Prisahám! Ja... za to vás...“

„Nie, Jack,“ vložil sa do toho opäť Potter. Čo? Obrátila som sa k nemu a môj pohľad sa stretol s jeho smrteľne vážnou tvárou.

„Toto im neprejde, Potter!“ zavrčala som. „O to sa postarám!“

„Nie, Jack,“ zopakoval a jeho vážny výraz sa ešte viac prehĺbil. Nechápala som, o čo mu ide. Fakt som tomu nerozumela! Nenávidel Slizolinčanov! Nenávidel! Tak prečo ich bráni? To sa ten svet už totálne zbláznil!? „Prejde im to - o to sa zas postarám ja.“

Čo?!

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 13:

2. Dreamcatcher
18.07.2019 [7:19]

Sisa šup šup ďalšiu kapitolku lebo to nevydržím! Emoticon Už má toľko netráp! Emoticon Emoticon Emoticon

1. E.T.
15.07.2019 [19:00]

No tak to doufám, že jsi za poslední 2 roky načerpala dost sil a inspirace a nebudeme muset čekat tak dlouho na pokračování.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Píšeš úžasně, poutavě a ty napínavé konce kapitol ... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

... ale za to čekání by to chtělo pár na holou. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!