Takže tento článok nie je celkom báseň a ani poviedka, ale že vraj to môžem šupnúť k básničkám. :) Neviem, čo mám o tom napísať, a tak asi len toľko, že prečítate a posúdite.
Text: Perla
Báseň: Trisha
22.07.2012 (11:00) • Perla • Básničky • komentováno 6× • zobrazeno 1457×
Podišla som až ku kraju.
Pozrela som dole, aby som lepšie videla tie neskrotné vlny, ktoré narážali na útes. More penilo a vtáky nado mnou lietali a nevydali ani hláska, ako by vedeli, že o chvíľu sa to skončí.
Poslednýkrát sa pozriem na západ slnka. Na tie krásne oranžovo-červené lúče, ktoré farbia more do krásnych farieb, cez oranžovú miestami červenú až do fialovej.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa uchovať si v hlave spomienku na tú slanú vodu, ktorú som cítila. Na vlhkosť, ktorá mi prenikala až do pórov.
Vzdychla som si a zahľadela sa hore. Je pravda, že keď niekto odíde z tohto sveta, pridá sa na oblohu? Alebo budem hniť v mori?
Na tom už teraz nezáleží. Dôležité je, že budem preč odtiaľto.
Všetko sa to zrútilo. Ako domček z karát. Už nemám nikoho, pre koho by som tu ostávala. Nemám rodinu, priateľov, dokonca ani zlatú rybku.
Je čas to skončiť, ozve sa hlas v mojej hlave.
Otočím sa moru chrbtom, rozpažím ruky a po tvári sa mi skotúľajú dve slzy. Srdce mi začalo biť ako o preteky a v hlave mi hučala krv.
Úplne ma ovládol strach. Hruď mi klesala a dvíhala sa v nepravidelnom rytme .
Tak to utrpenie skonči! kričal na mňa hlas.
Vynorili sa mi slová básne, ktorú som počula ako malá.
Tvár slnka nežne bozkala hladinu.
More dvíhalo sa z divého pocitu triumfu.
A deva malinká hlavu dvíhala k obzoru,
Každé oko skrývalo jednu slzu.
Smrť...
Ten pocit neznáma;
strachu;
oslobodenia.
Prečo žiť?
Prečo sa v živote utápať?
Je to tak.
Všetkému sa darilo zmiasť ma.
Zmätok je všade okolo mňa.
More k sebe ma volá
a ja som vztýčila vlajku
osudu napospas.
Vtedy som tým slovám nerozumela, ale dnes už presne viem, čo znamenajú. Zdá sa mi, že ma more naozaj volá. V tom hukote vĺn k môjmu srdcu dolieha hudba, čo ma napĺňa pokojom a sľubuje mi zabudnutie.
Znova som vydýchla. Vedela som, že je to už posledný výdych, a preto som sa koncu už nebránila.
Oddala som sa vzduchu a na chvíľu som pocítila zmierenie. Gravitácia ma ťahala dole na skaly a ja som sa tomu nebránila.
Spadla som do vody a zavrela som oči. Navždy.
A tie dve horké slzy, ktoré dopadli na zem, boli to jediné, čo po mne ostalo.
Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Básničky
Sdílet
Diskuse pro článek Nádych:
Krásné! Smutné! Wow! :) 
Ďakujem... 
Proč píšeš také smutné věci tak dobře? Když jsem to dočetla, bylo mi do pláče. tá poslední věta mně úplne dostala. Velice hezké a smutné. 
Viem. Ale aj také veci sa stávajú a na smutný námet sa mi píše najlepšie. Neviem prečo, ale ja som skôr za smutné konce, pretože neverím, že všetko v živote sa končí: žili šťastne až kým neumreli.
Jeej...hodně smutné Chudák hlavní hrdinka 
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!