OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 41.

26.08.2017 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1029×

Kapitola 41.

Sam sa u Nataly nepáčilo. Teda, nie, že by so svojou kamarátkou nechcela tráviť čas. Opak bol pravdou. Vďaka všetkému, čo sa odohralo v ich životoch, takmer zabudli aj na to, aké úžasné je len tak sedieť na pohovke a smiať sa na výkone hercov a herečiek v ulepených romantických filmoch. Chodili do svojich obľúbených kaviarní, rozprávali sa a smiali. No Sam nebola spokojná.

Nedokázala to priznať nahlas, ale vedela, že jej predovšetkým chýba Adam.

Zvykla si na to, že je v jeho prítomnosti v bezpečí. A nielen to. Jej posteľ bola prekvapivo prázdna. Na tej irónii sa chcela zasmiať. Celý jej život bola v niečej posteli. Teda, nie nutne. Niekedy tam ani nedošli predtým, než sa klient dožadoval intímností. Mala by byť rada, že má späť svoj osobný priestor. Lenže ona sa skôr cítila opustená.

Chcela Adama.

Potrebovala ho.

Nezáležalo na tom, čo urobil a čo nie. Robil to s dobrým zámerom. Rozumel jej a podporoval ju. Neodsúdil ju. Urobil chybu. Obaja si to uvedomovali. Nechcela ho za to trestať. Len v tej chvíli si nevedela predstaviť, ako by spolu mohli fungovať. Teraz to ľutovala.

No nemienila utekať späť. Pripadalo jej to nedôstojné. Čo bolo ešte väčšmi ironické ako jej ponosovanie na prázdnu posteľ. Adam ju veľmi zmenil. Toto boli následky. Nakoniec preto urobila kompromis sama so sebou – ostane u Nataly niekoľko dní. Aj keď mala chuť rozbehnúť sa k Adamovi hneď v tej chvíli. Prakticky necelý deň po tom, ako od neho prechodne odišla.

Dnes sa mala stretnúť s pánom Sandersom. V duchu bola rada za to rozptýlenie. Premýšľala, čo jej povie na to, čo sa stalo s Adamom. Či s bude ospravedlňovať, alebo sa bude tváriť, že sa nič nestalo. Vedela, že sa na neho nehnevá. Čo bolo s podivom. Ešte včera by na neho veľmi rada kričala. Za čo bol najskôr zodpovedný jeho syn a to, ako na ňu naliehal.

Nepáčilo sa jej, ako ju John Sanders prenasledoval. Aj keď možno to ani nerobil. Možno sa skutočne stretli len náhodou. Niečo jej však hovorilo, že to bolo pripravené. Najskôr si myslela, že sa mala stretnúť s Johnom a s Adamom.

Pri Johnovi by nebol taký problém. Bol synom jej klienta. Agentúra by prižmúrila oko. Lenže potom jej Adam prezradil, že pôvodne s ním mal prísť aj pán Sanders... Čo tam potom robil John? A práve v tej istej kaviarni? To bola príliš veľká náhoda. Náhoda, ktorej nedokázala len tak uveriť.

Vošla do malej reštaurácie, v ktorej sa mali stretnúť s pánom Sandersom. Líšila sa od miest, kam ju normálne pozýval. Žiadne nóbl miesto, drahé jedlo alebo čokoľvek iné. Len obyčajná thajská kuchyňa. Sam si dokonca musela sama nájsť miesto na sedenie. Jej to tak vyhovovalo. Cítila sa normálne. Nie akoby tam nezapadala. Otočila sa. Hľadala voľný stôl. Ustrnula uprostred pohybu. V jednom z rohových boxov sedel John Sanders. Tváril sa, že si prezeraná menu. No v skutočnosti veľmi dobre vedela, že sleduje ju. Nevydržala to. Vykročila jeho smerom.

„Môžeš mi povedať, na čo sa to tu hráš?“ oslovila ho čo najpokojnejšie.

Zodvihol k nej pohľad, hrajúc prekvapenie. Akoby si ju len teraz všimol. „Och, ahoj, Sam. Nevšimol som si ťa. Prišiel som sa navečerať. Jeden kamarát mi toto miesto odporučil.“

Snob ako on aby jedol v reštaurácii ako táto?

Celý čas sa musel obávať, že dostane žltačku alebo niečo podobné.

„Dobrý pokus, ale povedz mi, prečo si tu naozaj. Čo sleduješ týmto správaním? Prečo sa vždy objavíš na mieste, kde sa mám stretnúť s tvojím otcom? Už som ti predsa povedala, že mu odo mňa nič nehrozí!“

Usmial sa na ňu. Mala chuť otriasť sa. „Už som ti predsa povedal, že sa s tebou chcem zblížiť. Ale za dnešným stretnutím nič nehľadať. Naozaj ide len o náhodu.“ Poobzeral sa okolo nej. „Ale ak si tu sama, pokojne si môžeš sadnúť ku mne. Aspoň nám bude veselšie.“

Odmietavo pokrútila hlavou. „Čakám na tvojho otca,“ prezradila mu. Musela sa veľmi ovládať, aby ho neposlala do čerta. Aj keby tu bola sama, jeho pozvanie by nepozvala. Naskakovala jej z neho husia koža.

„Naozaj? Nemyslel som si, že otec navštevuje takéto miesta. Zvlášť so ženou, na ktorú chce urobiť dojem.“

Unavene si povzdychla. „Už som ti povedala niekoľkokrát, že ja tvojmu otcovi robím len spoločnosť. Nemáme medzi sebou žiadny romantický vzťah.“

„Skutočne tomu veríš? Ak by som to mal súdiť podľa seba, bolo by to nesmierne náročné. Si nádherná žena a imponuješ mi. Nedokázal by som predstierať nejakú rodinnú náklonnosť. Chcel by som ťa získať.“

Bola zachránená zvonením mobilu. Rýchlo zodvihla. S istou dávkou sklamania sa rozprávala s pánom Sandersom. Ospravedlňoval sa, že nemohol prísť. Zdalo sa jej, že znel akosi zvláštne, ale po jeho uistení, že je všetko v poriadku, sa už viac nevypytovala. Keď ukončili hovor, rýchlo sa rozlúčila s Johnom a odišla z reštaurácie.

Bola síce hladná, ale nebude jesť v jednej miestnosti s ním.

Zdvíhal sa jej žalúdok. Bola nervózna. Z nejakého dôvodu sa jej snažil vlichotiť do priazne. Ale svoje slová nemyslel vážne. Nemohol. Jasne o tom vypovedal pohľad v jeho očiach. Príliš zákerný. Neúprimný. Netušila, aké boli jeho plány. No nemohli byť dobré. V niečo dúfal. Chcel niečo dosiahnuť. Preto ju nenechal na pokoji. Znervózňoval ju. Dúfala, že ak ho bude dostatočne dlho a často odmietať, prestane ho to baviť.

Lenže opak bol pravdou.

Teraz už nečakal, že ju niekde len tak stretne. Začal ju sám pozývať. Dokonca jej poslal kvety. K Nataly domov. Najskôr si myslela, že jej brat sa premenil na romantika. Poslíček ale povedal, že sú pre Sam. Malá časť jej duše dúfala, že ruže jej poslal Adam, hoci boli nesprávnej farby. Aj keď, aj ružová bola na pohľad pekná, ale nebola to jej farba. Keď medzi jednotlivými lupeňmi našla zastrčený lístok, nedočkavo sa po ňom natiahla. Len preto, aby ho vzápätí odhodila. Akoby ju pohrýzol.

Odkaz bol od Johna.

Pozýval ju na večeru.

Zdesila sa. Ako mohol vedieť, kde ju hľadať? Nikto nevedel, že je teraz u Nataly. Len Jared a Adam. A tí by mu to určite neprezradili. Celá sa otriasla. Bola len paranoidná. Kvety hodila rovno do kontajnera pred domom. Nechcela Nataly nič vysvetľovať. Hlavne ak tomu ona sama nerozumela. Nasledujúci deň zašiel tak ďaleko, že jej zavolal.

Bol to krátky telefonát. Pozval ju na obed. Odmietla ho. Opäť. Požiadala ho, aby jej už nevolal. Nepýtala sa, odkiaľ mal jej číslo. Radšej to nechcela vedieť. Nepotrebovala sa ešte viac vydesiť. Lenže on ju neposlúchol. Nevolal jej síce, no posielal správy. Naliehavé. Prosebné. Dokonca podráždené. Nepáčilo sa mu, že ho ignorovala.

Rozmysli si to. Nechceš ma za nepriateľa.

Potom si vypla telefón. Nepotrebovala tento stres. John na ňu nesmierne tlačil. A ona netušila prečo tomu tak bolo. Cítila neskutočné zúfalstvo. Netušila, prečo sa to dialo jej. Po lícach jej začali stekať slzy. Nie zo smútky. Alebo pre bolesť. Ale kvôli bezmocnosti. Veľmi dlho sa jej nestalo, aby ju niečo tak veľmi zasiahlo. No John musel byť niečím výnimočným aj v tomto ohľade.

Zavŕtanú na pohovke ju neskôr našiel Jared. Po lícach jej ešte stále tiekli slzy.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa jej naliehavo, keď si ich začala zúrivo utierať.

„Nič,“ odvetila a pokúsila sa usmiať, „všetko je v poriadku.“

„Keby bolo všetko v poriadku, neplakala by si v tmavej obývačke a nesnažila by si sa to teraz zakryť,“ vytkol jej opatrne. Pokľakol si pred ňu a rukami jej objal tvár. „No tak, Sam, hovor so mnou. Bolí ma, keď ťa takto vidím.“

Usmiala sa na neho. „Dojíma ma tvoj záujem, ale naozaj som v poriadku.“

Zachmúril sa. „Ide o Adama, však? Ublížil ti nejako?“

„Adam by mi nikdy neublížil, Jared,“ odfrkla si. Ako mohol pochybovať o svojom najlepšom priateľovi?

„Tak prečo zrazu bývaš u Nataly a nie u neho? Nepýtal som sa, keď si mi povedala, že chceš stráviť nejaký čas s Nataly. Ale asi som mal. Čo ti urobil? Mne to môžeš povedať.“

Vymanila sa z jeho zovretia. Postavila sa. „Naozaj mi nič neurobil. Adam by mi nikdy neublížil.“

Vedela, že snažiť sa ho o niečom presvedčiť je naozaj zbytočné. Pobrala sa preto na poschodie do izby. Keď sa ocitla v kúpeľni, pozrela sa do zrkadla. Vyzerala naozaj zúfalo. Keby neboli okolnosti také vážne, asi by sa na sebe aj zasmiala. Lenže toto všetko bolo až príliš. John od nej očividne niečo chcel a začínal strácať trpezlivosť.

Snažila sa byť odvážna, no vnútro jej zvieral strach. Akási temná predtucha sa jej obtierala o podvedomie. Čo bolo až smiešne. A pritom sa nedokázala z baviť vlastných obáv. Potriasla hlavou. Nechcela o tom premýšľať. No bolo to to jediné, čo mala v mysli. Opäť začala plakať. Tentokrát jej telom zmietali zúfalé vzlyky. Nevedela, čo má robiť. Váhala.

Chcela ísť za Adamom. S ním bude v bezpečí. Lenže... Čo ak jej John naozaj ublíži? Nechcela ohroziť aj Adama. Stála pred zrkadlom a pozerala sa na svoj odraz. Netušila, ako dlho tam stála. No celkom zabudla, že nezatvorila dvere.

„Sam!“ zvolal na ňu Jared. Sledoval ju so zmesou nesúhlasu a obáv.

„Som v poriadku!“ zvolala za ním a vykročila smerom k izbe. Rýchlo zamkla. Klopal a pýtal sa, čo sa deje. Trvala na tom, že je všetko tak, ak má. Hoci aj slepý by videl opak.

Prestala si ho všímať až v momente, keď jej zazvonil mobil. Chcela ho hodiť von oknom. A potom si uvedomila, že tentoraz jej volá pán Sanders. S úľavou prijala hovor. Znel normálne. Dokonca veselo. Pozýval ju na večeru k sebe domov. Len oni dvaja. Chcel sa s ňou o niečom porozprávať. Hádala, že jej chcel vysvetliť ten neporiadok s Adamom. Súhlasila. Až príliš horlivo.

Prípravám venovala len niekoľko minút. Čoskoro už bola prezlečená a upravená natoľko, aby zakryla predchádzajúci plač. Po Jaredovi nebolo na chodbe ani stopy. Ale určite bol nablízku. Doslova sa vykradla von. Keďže ju nemal kto odviezť, rozhodla sa pre autobus. Našťastie do časti mesta, kde pán Sanders býval, jazdili pomerne často.

Musela v zime čakať len niekoľko krátkych minút. No ani vo vnútri plecového kolosu nebolo oveľa teplejšie. Schúlila sa na nepohodlnom sedadle. Okrem nej tam posedávali len ďalší štyria ľudia. O takomto čase nikto necestoval von z mesta. Skôr naopak. Našťastie čoskoro vystupovala. Ešte desať minút musela prejsť pešo, ale to ju aspoň trochu zahrialo. V studenom vzduchu si prečistila hlavu. Keď zvonila pri dverách domu, zatlačila nepríjemné obavy do zadnej časti svojej mysle.

„Dobrý večer,“ pozdravila vrelo majordóma, od ktorého sa jej ešte stále nepodarilo vymámiť meno.

S úsmevom ju pustil dovnútra. „Aj vám pekný večer, slečna. Pán Sanders na vás čaká v jedálni.“

Nechala ho, nech jej zoberie kabát. Automaticky zamierila do jedálne. Po ceste sa nenápadne obzerala. Po Johnovi tu nebolo ani stopy. Bála sa však uveriť svojmu šťastiu, že sa ho zbavila. Až keď sa na vlastné oči presvedčila, že pán Sanders na ňu čaká sám, uvoľnila sa. Navyše to nevyzeralo, že by sa John skrýval niekde za závesom. Boli naozaj sami.

„Sam, som rád, že si prišla. Najskôr sa chcem ospravedlniť, že som dve posledné stretnutia musel tak narýchlo zrušiť. Zdá sa, že ma pomaly dobieha môj vek. Necítil som sa dobre.“

Prepadli ju obavy. „Tak prečo tu len tak sedíte? Mali by ste byť v posteli!“

„Neboj sa, som v poriadku,“ uistil ju s úsmevom. „Ale nepozval som ťa sem preto, aby sme sa rozprávali o mne. Som si istý, že máš dosť otázok. Rád by som ti na ne odpovedal. Ale skôr, ako začneš, rád by som povedal, že som mal na mysli len tvoje dobro. Keď mi ten mladý muž zavolal s tým, že ti chce pomôcť, bol som naozaj prekvapený. Nečakal som, že pôjde o syna môjho niekdajšieho priateľa. Takisto som nečakal, že bude taký neústupčivý.“

Sam sa posadila po jeho pravici. Mierne sa na neho zamračila. „Adam určite nechcel byť hrubý.“ Nerozumela, ako je možné, že ho začala obraňovať.

Pán Sanders sa tomu zasmial. „Nepovedal som nič o tom, že by bol hrubý. Len že bol neústupčivý. A keď mi všetko vysvetlil, veľmi ochotne som súhlasil.“ Náhle zvážnel. „Sam, prečo si mi nepovedala o tej pokute? Mohli sme to predsa už dávno vyriešiť.“

„Presne pre toto som vám to nepovedala. Pretože nechcem, aby ste mali pocit, že mi niečo dlžíte.“ Snažila sa znieť rozhodne a hrdo. Netušila, či sa jej to darilo.

„Ale ty predsa odo mňa nič nečakáš a ja to viem. Pomohol by som ti preto, lebo sa považujem za tvojho priateľa. A priatelia by si mali pomáhať. Ak existuje cesta, ako ťa zbaviť tej práce, rád by som pomohol.“

„Nechcem, aby mi niekto dával peniaze, ktoré si sama nezarobím.“

„Práve preto mal tvoj priateľ ten nápad so stretnutiami. Musel som mu dať osobné povolenie kvôli tvojej agentúre. Ale nakoniec to prijali. Hlavne keď sme začali hovoriť o peniazoch. Ale niečo mi hovorí, že si odmietla aj jeho nápad?“ Nakoniec svoje prehlásenie stočil na otázku. Dúfal jej možnosť odmietnuť o tom hovoriť.

Ona však nemala čo tajiť. „Samozrejme, že som ho odmietla. Adam je muž, s ktorým chcem tráviť čas. Ale nie takto. Nie tak, aby mi za to platil. Nechcem mať pocit, že si ma vydržiava.“ Čo bolo veľmi stručné popísanie všetkých výhrad, ktoré mala voči jeho konaniu.

Pán Sanders to, našťastie, pochopil. „Rozumiem. Je to zložitejšie, než to vyzerá, však?“

„To je pravda,“ súhlasila potichu.

Chcel povedať ešte niečo. Videla, ako sa pripravuje. Netušila však, čo také jej chcel prezradiť. Pretože práve vtedy začal neovládateľne kašlať. Záchvat vyzeral poriadne nepríjemne. Postavila sa. Netušila, čo vlastne chcela urobiť. Niečo ale určite. No majordómus ju predbehol. Vrhol sa k svojmu zamestnávateľovi a podoprel ho.

S hundraním o tvrdohlavých starcoch ho viedol po schodoch.. Pravdepodobne späť do jeho izby. Tá vyzerala ako lazaret so všetkými tými liekmi položenými na nočnom stolíku. Pokým majordómus ukladal pána Sandersa do postele, stála pri dverách. Podišla bližšie až v momente, keď na ňu starý pán uprel zrak.

„Mala by som ísť domov. Očividne sa necítite dobre.“

Pán Sanders len mávol rukou. „Prežijem to. Ale to, čo ti chcem povedať, už nepočká. Týka sa to hlavne tvojej budúcnosti. Ale ešte predtým, než ti to poviem, myslíš, že by si mohla zájsť do kuchyne pre čaj?“

So zodvihnutým obočím pozerala na nočný stolík. Stála na ňom kanvica sa čajom. Ale nemienila na to poukazovať. Podľa všetkého chce l byť pán Sanders na chvíľu osamote so svojim zamestnancom. Tak im dopraje trochu pokoja. Prikývla teda na súhlas a vybrala sa do kuchyne. Na ceste von za sebou svedomito zavrela dvere.

Zazdalo sa jej, akoby niekoho začula chodiť po chodbe, ale keď sa obzrela, nikoho nevidela. Pokrútila sama nad sebou hlavou. Tá paranoja bola až smiešna. Vybrala sa teda do kuchyne. Zišla po schodoch. Nikoho nevidela, ani nepočula. Keď už bola na prahu kuchyne, zazdalo sa jej, že niečo niekde cinklo. Otočila sa smerom do obývačky.

A potom bola už len tma...

Snažila sa otvoriť oči. Viečka mala ťažké. Vážili asi tonu. Napokon ich otvorila. Okolo nej panovala tma. Bola zmätená. Začínala si uvedomovať tri veci. Neskutočne ju bolela hlava. Priestor okolo nej ničím nepripomínal dom pána Sandersa. Ako posledné si všimla, že hoci leží na špinavej zemi, nie je zviazaná. Potom ju premkla hrôza. Niekto ju ovalil. Po hlave. Preto ju bolela. A potom... a potom... ju priviedol sem.

Vyzeralo to ako pivnica. Cítila vlhkosť. Zatuchlinu. Nič nevidela. Posadila sa. Začalo sa jej krútiť v hlave. Žmúrila. Bola tam však tma, čo pomáhalo. Potrebovala sa dozvedieť, kde to bola. A kto ju tam priviedol. Hoci mala typ. Stálo ju všetky sily, aby potlačila paniku. Ruky sa jej triasli. Šmátrala vo vreckách. Vytiahla mobil. Rozsvietila baterku. Dýchalo sa jej ťažko. Nádychy boli plytké. Krátke. Nútila sa spomaliť. Svetlo jej dodalo istotu. Miestnosť bola malá a...

Zarazila sa.

V duchu si vynadala. Má predsa mobil! Ktokoľvek ju sem priviedol, bol amatér. Pretože jej nechal telefón. Nezmiernilo to jej strach. Dalo jej to však nádej. Mohla by niekomu zavolať... mohla by... Netušila, kde je. Obzerala sa okolo. Nepoznávala to miesto. Bola jej zima. Prsty mala skrehnuté. Klepala sa. Potrebovala uistenie. Podporu.

Potrebovala...

Vytočila číslo. V tme. Sama.

Adam! kričala jej myseľ.

„Ak mi voláš len kvôli tomu, aby si na mňa zase kričal, sklamem ťa. Nebudem ťa počúvať. Ak sa chceš ale rozprávať, nemám s tým problém. Tak čo to bude? Krik alebo rozhovor?“

Netušila, o kom hovorí. Nezáležalo na tom.

Pretože bol tam. Pri nej. Počula ho. Akoby ju hladil.

„Adam... potrebujem pomoc. Ja... potrebujem... ťa.“

Kapitola 40. ¦ Kapitola 42.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 41.: