OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, 9. kapitola



Yesterday I died, 9. kapitolaPrincezná spoznáva prízrak Devonovej minulosti.

Správa od tej, ktorú vydesil vlastný život, tak utiekla do strašidelnejších slov:

Ja viem, že som dlho nič nenapísala a viem, že už mi to tak nejde. Nemala som veľa inšpirácie, ale nejaká sa tam zjavila. Predpokladám, že táto kapitola nie je poriadne o ničom (varovala som vás). Ale mala by mať v príbehu zmysel. 

Princeznej som už vybrala meno. Ďakujem za všetky návrhy. Dozviete sa ho v pravý čas.

Príjemné čítanie.


 

 

Úvod k deviatej kapitole

21. januára 2014, utorok 17:42

Stal sa morom, ktorého vlny ma roztrieštili. Po chrbte mi prechádzajú vlny strachu. Mám pocit, že už nežijem, ale len prežívam a kúsky zo mňa si plávajú v ňom. Nedokážem sa ho zbaviť nech som kdekoľvek, pretože ma prenasleduje.

Neustále sa obzerám, ale snažím sa z toho prebrať a zabudnúť na to. Nahováram si, že je to nočná mora. Avšak to, že som si to všetko zapisovala ma vedie k istote, že nebola. Všetky tie staré zápisy poukazujú na to, že sa to naozaj stalo. A tak strašidelne ako tikajú tie slová, neznie nič. Tik-tak-tik-tak. Ich nepravidelnosť ma desí.

Prestanem na istú dobu písať denník. Možno zabudnem, že som si ich kedysi písala. Budem sedávať v izbe a premýšľať nad niečím iným. Azda zabudnem na strach. 

 

Dnes

20. januára 2017

Chcela by som nanovo cítiť tie momenty. Chcela by som veľa vecí zmeniť a spraviť ich nanovo reálne. Dotknúť sa vecí, ktoré necítim. Chcem prejsť rukou po vlnách minulosti a cítiť ich jemnosť. Lenže utiekla. Zmizla mi pod nosom a už nemôžem nič vrátiť späť a prerobiť.

Nemôžem vám ani ukázať útržok. Nemôžem vám ukázať to, čo som cítila o mesiac na to, pretože aj keby som si chcela niečo zapisovať, nemala som to kde zapísať. Preto vám môžem len porozprávať to, čo si pamätám.

 

Kapitola deviata

Rozprávanie so samotou

21. januára, utorok

... to auto mi prišlo známe, keď zastalo na kraji chodníka vedľa mňa. Prišlo mi, akoby som ho niekde videla, ale moja pamäť sa ho snažila vytesniť z hlavy. Dívala som sa, ako sa otvárajú dvere a zo zvedavosti zastavila. Nebol to najlepší nápad. Nebol to vôbec dobrý nápad.

Keď som uvidela tú tvár, nemohla som si ju k ničomu priradiť. A odrazu, sa môj svet začal nanovo obracať naruby. Už som ani nevedela, ako môj svet vyzeral najprv. Všetko bolo inak, než bolo na začiatku.

Tak to proste je. Premýšľajte nad svojimi rozhodnutiami, pretože vás môžu zaviesť na miesta, z ktorých už nieto cesty späť.

Nedokázala som poriadne registrovať, čo sa deje, a odrazu som sedela v aute a vedľa mňa sedela desivá temná postava Xaviera Lexusa. Na očiach mal slnečné okuliare. Vyzeral síce príjemnejšie než v mojich snoch, ale akoby som videla len tie predstavy z môjho podvedomia. Besniace oči a krvavé zuby. Nič, čo by ma mohlo zachrániť pred jeho existenciou.

„Dobrý večer, slečna,“ pozdravil sa a ja som si spomenula na jeho syna. Akoby som počula jeho hlas hovoriť mi o tom, ako to začalo. O mŕtvole diviaka v lese. O jeho rodičoch a sestre. Akoby tam bol vedľa mňa. Aj keď som ho mesiac nevidela, v podobe jeho otca sa nanovo reálne zhmotnil a minulosť bola na dosah.

Nespomínam si presne, či vonku náhodou nebol deň. Neviem si vybaviť, prečo by som bola vonku večer, ale keď si na to spomínam, neviem si predstaviť svetlo. Xavier ho všetko pohltil.

Viezli sme sa mestom a on čosi rozprával. Kiežby som to vedela sformulovať presnejšie.

„... môj brat vás spomínal,“ povedal mrazivým hlbokým basom, „vraj sa stretávate s mojím synom.“

Nestretávam,“ znelo mi v hlave. Nedokázala som to však vysloviť. Mráz z môjho srdca prišiel k mojim hlasivkám a už nemohli fungovať.

„Povedzme si na rovinu, že z toho nemám dobrý pocit,“ pokračoval.

Chcela som mu vedieť čítať z tváre a predpovedať to, kam týmto rozhovorom mieri, avšak nič nebolo tak nečitateľné ako jeho tvár. Dokonca aj prázdny papier by sa dal čítať.

Srdce mi búšilo a nič ho nemohlo zastaviť. Iba tento muž. Chystal sa ho zastaviť pre svoje vlastné dobro a bohatstvo. Lenže to som ešte nevedela. Nevedela som nič o jeho túžbach a snoch. Nič o tom, kým bol len to, čo som sa dozvedela z pár politických článkov a odhaľovača pravdy. Preto mi pripadal ako temné more, v ktorého hĺbkach sa mohlo skrývať čokoľvek. A jeho túžby boli krakenom.

Cez tmavé okná nebolo nič vidno. A ja som postupne prestávala počuť jeho slová pre hlučné búšenie môjho srdca. Čím dlhšie sme cestovali, tým hlasnejšie ma varovalo pred čímsi desivým, čo sa blížilo.

Zastavili sme niekde za mestom a jeho šofér mi prišiel otvoriť dvere prvej. Vystúpili sme pri krematóriu Marcusa. Ešte sa tam svietilo. Pred ním stála dodávka, do ktorej ktosi čosi nakladal. Bol tam ten známy zápach z Devonovho domu, ktorý by ma za normálnych okolností zrazil na kolená, ale šofér ma pevne držal za ruku. Tak pevne, že som cítila, ako mi do nej neprúdi krv a naráža do uzavretých častí žíl.

Xavier Lexus si zložil okuliare a vyčaril úsmev. Jeho známy televízny úsmev pre publikum, akoby sa začínalo nejaké predstavenie, v ktorom bol hlavná hviezda. Po chrbte mi prešiel mráz pripomínajúci Devonovo srdce. Tmavé oči akoby boli zrkadlom jeho duše – nič temnejšie som nevidela.

Chvíľu si užíval pohľad na moje vydesenie a prekvapenie. Opäť raz som cítila moč tlačiaci sa k mojej močovej trubici, ale snažila som sa ho odvážne udržať vo vnútri. Po chvíli sledovania ma si vzdychol: „No nič. Poďme si zahrať hru.“

Vykročil smerom ku krematóriu a ja som nútená kráčala za ním. Možno som aj chcela utekať preč. Nie možno – určite som sa chcela rozbehnúť. Lenže nebol dôvod sa o to vôbec snažiť. Pevná ruka šoféra mi dostatočne ukázala, že by to nemalo zmysel. Neurobila by som ani krok. Kráčala som teda do rúk mojej záhuby.

Obišli sme auto a ja som vo vnútri zazrela pár mŕtvol. Nie pekne poukladaných v truhlách. Na kope, akoby boli len knihami pripravenými na spálenie. Netrvalo dlho a vedela som, prečo ich tam nakladajú a kam ich povezú. Nebolo na tom teda veľa lži – naozaj boli pripravené na spálenie. Lenže najprv si museli prežiť žeravé plamene pekiel. Azda potom utečie ich duša do neba.

Vošli sme dovnútra. Bolo tam ticho. Poslední ľudia zhasínali svetlá a pomaličky celá budova tmavla a ako chameleón sa prispôsobila temnej duši Xaviera. Jedine miestnosť, v ktorej sme boli ešte odvážne žiarila.

„Ako som hovoril, takéto tajomstvá nie sú niečím, čo by mohlo len tak pobehovať voľne po svete.“ Dvere sa zatvorili a ktosi ich zamkol. Odrazu nebola cesta preč. A ja som ostala uväznená v svete naruby.

Niečo mi hovorilo v hlave, že mám utekať. Varovný signál všade. Akoby mi v hlave hučala siréna: utekaj-utekaj-utekaj.

„Rád vyhrávam,“ zasmial sa a keď vyslovil moje meno zmrazilo ma. Od neho neznelo ani ako meno. Nič od neho neznelo ako slová. Akoby moje meno bolo len klamstvo. Presne tak ako každé jedno z jeho slov. A on sa hral hru s klamstvami. „Ale ak chceš vyhrať, musíš si niečo zahrať. Ach, ale ty nevyhráš. Nikdy ti nikto nepovie, že sa v tomto svete nedá vyhrať. Prehráš so životom. Nech urobíš čokoľvek, túto hru nemôžeš vyhrať.“

Nadýchla som sa a obzrela sa naokolo. Dvere napravo. Viedli niekde do akejsi chodby. Cez dvere za Xavierom nebolo nič vidno, takže som nemohla vedieť či to nevedie do nejakej slepej chodbičky. Takže jediná možná trasa na potenciálny únik boli dvere napravo. Lenže to by si zabezpečil nie? Zabezpečil by si výhru.

Videla som nôž v jeho ruke. Zaleskol sa od svetiel. Ešte ho nemal poriadne vytiahnutý, snažil sa ho skrývať, ale ja som vedela, že ho drží. Po chrbte mi prebehol mráz.

Och, Devon,“ znelo mi v hlave, „žiadna smrť z psychického zrútenia. Zabije ma ruka tvojho otca.

Pri tom, ako sa ku mne blížil, neboli žiadne emócie. Ani by som neverila, že ten muž nejaké mal. Ktokoľvek by mi povedal, že ho videl šťastného, neverila by som mu. Bol tak prázdny, až sa mi nevidel ako človek, ale ako robot naprogramovaný urobiť všetko pre to, aby získal moc. Zabíjať a vraždiť.

Možno mi to už vtedy napadlo. Možno mi napadlo, že jeho otec je ten, ktorý to všetko začal a že Devon s tým nemá nič spoločné. Azda mi to napadlo vtedy, keď sa zahnal a ja som sa mu neuhla dostatočne a on mi poškrabal nožom čelo tak, že sa z neho vyvalila krv. Asi som tušila, že Devon nebol na vine ničomu.

Čakala som, že sa od strachu rozplačem. Vedela som, že ak si vybral nôž a toto miesto, nebude to príjemná smrť. Lenže všetky svoje slzy som stratila v boji proti nočným morám. Pre tohto muža mi neostala ani jedna.

Zrazil ma na zem druhou rukou. Pred očami mi na chvíľu potemnelo, ale opäť tam bol on. Veľmi nápadne sa podobal na Devona a mne sa zastavilo srdce. Skláňal sa nado mnou ako masa mŕtvol. A vedela som, že ani po mojej smrti nebude mať moja duša pokoj. Akokoľvek ten deň skončí, moja duša neodíde. Ostane poznačená tým čo urobí Devon so svojím otcom. Jeden ma zabije a druhý si to so mnou užije po smrti. To auto vonku čakalo ešte na mňa.

Koľkých ľudí takto zabil?

Zaboril nôž presne na miesto medzi kosťami na mojom zápästí a zatlačil. Vytlačila som zo seba bolestný výkrik a prelomila ľad na mojich hlasivkách. Mohla som kričať. Kričať o pomoc. A tak som to robila. A plakala od bolesti a cítila ako pomaly, pomaličky upadám do spánku smrti. Utekala zo mňa červená tekutina života. Doslova vytryskla ako prameň vody.

Zatlačil mi ruku na ústa a zavážil sa na moju tvár tak silno, že som už mohla len čakať, kedy mi popraská lebka. Lenže aj tak žiadne slzy neprišli. Kopala som. Otáčala sa. Metala sa. Lenže nebolo síl. Žiadnej sily.

Až kým svet nestmavol. Odrazu som mala sily dosť. Lenže v temnote som ju už nepotrebovala. Nikto nepotrebuje silu v temnote.

 

Keď som sa prebudila, všade bolo svetlo. Cez záclony, ako cez panenskú blanu, ku mne prerážali lúče slnka a zohrievali ubolené telo. Na nočnom stolíku vedľa mňa vibroval mobil. Nechcel sa zastaviť a ja som sa nechcela pohnúť. Zápästie som mala ako v ohni – pálilo a bolelo. A čeľusťou som sa obávala pohnúť. Na celej posteli boli šmuhy krvi.

Všade bolo ticho.

Tú miestnosť som nepoznala. Bola svetlá. Všade bolo svetlo a jasno. Akoby niekto doniesol do mojej temnoty Slnko. Oslepoval ma každý jeden kút. Záclony sa dvíhali a klesali v jemnom vánku prúdiacom do miestnosti s jednou posteľou a nočným stolíkom. Inak bola miestnosť prázdna.

Napadla mi báseň od Reisela: „Budeš mŕtva – chladnejšia než meteorit.... Hlas gongu, bol to osudný úder. Rozplynieš sa. A tvoje parky sĺz premieňajúce sa v hviezdy jeden po druhom, budú sa odrážať v rozbitom zrkadle mojej dlane.“

Cítila som sa mŕtva. Rozplynutá. A to všetko, čo som akurát videla, bolo vnútro mojej duše očakávajúce zničenie. Čakala som, kedy všetko stmavne Devonovým aktom. Očakávala som úplný koniec. Avšak ten neprišiel a mne neostávalo nič iné, len opäť zaspať, pretože som sa nedokázala pohnúť.

 

Prebudilo ma vibrovanie mobilu. Dookola a dookola. Otravné vibrovanie mobilu. A následne ktosi otvoril dvere. Počula som jemné dýchanie. Vystrašené a zároveň temné a isté.

Moje srdce zakričalo z môjho vnútra „som také unavené z tohto bitia“, keď som uvidela jeho zranenú tvár. Spodnú peru mal úplne rozbitú a ľavé oko napuchnuté. Akoby sa pobil so smrťou. Bol bledý a lícne kosti mu trčali akoby už bol istú dobu mŕtvy a začal sa rozkladať.

Sadol si vedľa mňa na posteľ a vypol mi mobil.

„Volá ti tvoja matka,“ vzdychol, „ani neviem, čo jej povedať. Ani čo povedať tebe. Neviem, čo by si jej povedala ty.“

Podal mi pohár so slamkou a priložil mi ho k perám. Nasala som vodu a zavlažila si ústa. Studená voda ma trochu prebrala. Všimla som si jeho odreté hánky. Celé ruky mal doráňané a plné chrást po ranách. Ale cez to všetko nevyzeral desivo. Jeho tvár bola jemná a unavená.

Oprel sa o stenu vedľa mňa a ruky si zložil do lona.

„Princezná,“ vzdychol, „tak sa snažím. Odvraciam sa od tvojho vesmíru, pretože je pridobrý. Prečo sa neustále vraciaš?“

Nadýchla som sa a zo všetkých síl som zamrmlala: „Nechcela som sa vrátiť.“

„A to je ešte horšie,“ zložil si hlavu do dlaní, „a cítim sa ako sebec. Keď sa ráno zobúdzam, túžim ťa vidieť prichádzať. Prechádzam sa po meste aby som ťa zazrel. Chcem ťa vo svojom živote. Ale kto by chcel mňa? Kto by sa o svoj vesmír podelil so mnou? Som ako čierna diera... pohltím všetky hviezdy z tvojej galaxie. A postupne aj teba.“

 

Vytrhnuté z 12. novembra – 1. decembra

Koľkokrát musí človek umrieť vo sne, aby umrel v realite?

Nakoľko som nevedela ani čo cítiť, ani čo si myslieť načiahla som sa po mobil a pevne ho zovrela v ruke.

„Čo sa vlastne stalo?“ opýtala som sa.

Potili sa mi dlane byť tak blízko neho. Chcela som ho vytesniť zo svojho života navždy, ale očividne to nešlo. Bude sa vracať ako nočná mora z detstva. Nikdy sa jej úplne nezbavím. Zostane niekde na spodku mojej duše číhať na to, kedy by mi mohol opäť ublížiť a kedy som najviac zraniteľná. Už som nebola určená na normálny život.

Na chvíľu som si predstavila, že zomieram. Že by som sa už nezobudila z tejto nočnej mory. A bol to blažený pocit.

„Prízrak z detstva,“ vzdychol, „ktorému nerozumiem. Načahuje sa za mnou ako za dieťa za cukríkom. Vracia sa dookola a dookola...“

Ako ty mne do života?“ opýtala by som sa, nebyť toho, že pokračoval.

„... myslel som, že sa ma proste chcel zbaviť, pretože som príšera, Princezná. Kto by mňa chcel do života? Kto by ma chcel poznať? Som odsúdený na život osamote, na život mimo civilizácie. Tak ako to bolo doteraz. Som odporné monštrum a pravdepodobne raz pôjdem do väzenia za to, čo robím. A najhoršie na tom je, že mi je to jedno. Ak by ma našli pri tom čo robím išiel by som dobrovoľne. Skúsiť elektrošokovú liečbu, skúsiť abstinenciu.“

Opatrne som sa posadila. On sa načiahol ku mne, aby zabránil pádu, keby sa mi zatočila hlava. Nevydesilo ma to. Ani som od neho neodskočila, ani nezakričala. Iba som si sadla a opatrne sa nadýchla. Od bolesti sa mi do očí nahrnuli slzy. Zamrkala som, aby som ich odplašila.

„Ale aby som ti odpovedal na otázku...“ zliezol z postele, obišiel ju a čupol si predo mňa. „... očividne ma môj otec chcel pripraviť o všetko.“

„Nerozumiem.“

„Ja myslím, že tomu začínam prichádzať na kĺb. Niečo nie je v poriadku, Princezná. Vlastne myslím, že niečo je veľmi zle. Ale nemôžem ťa do toho ťahať. Rád by som, aby si tu zostala kým nebudeš v bezpečí.“

„Musím domov,“ zachrapčala som, „a neostanem tu, Devon.“

Keď som vyslovila to meno, nočné mory sa vrátili a uvedomila som si, že sa nedívam do očí iba Devonovi, ale aj démonovi z mojich snov. Pohlcoval ma nimi a spaľoval moje vnútro. Akoby ma polial zvnútra benzínom a škrtol zápalkou. Mohla som len čakať, kedy zhorím. Lenže fiktívny oheň nezabíja iba horí.

Opatrne som sa snažila postaviť. Ihneď ma držal za lakeť a podopieral ma. Nemohla som sa brániť jeho dotykom, jeho pohľadom a ani jeho prítomnosti. Každý prudší pohyb mi zatočil hlavu a len vďaka nemu som sa nezvalila na posteľ.

„Čo všetko sa stalo?“ opýtala som sa, aby som zastavila krútiaci sa svet a dotkla sa nohami zeme.

„Odviezol ťa do Marcovho krematória a snažil sa... ja neviem ani o čo. Udusiť ťa?“

„A prečo si sa tam zjavil ty?“ opýtala som sa namiesto otázky, ktorá sa zjavila z čista jasna v mojej hlave: „Prečo si ma nenechal umrieť?

„Čisto náhodou. Išiel som skontrolovať dodávku...“ ... mŕtvol... „... pretože som nechcel, aby sa o tom dozvedel niekto na viac. Zvyčajne to nerobím. Nechcem sa dívať do očí ľuďom, ktorí ju nosia.“

Načiahla som sa za poličkou, aby som sa mohla chytiť a urobiť ďalší krok, ale opäť sa zatočil svet a ja som odrazu celú svoju váhu zložila do jeho rúk. Držal ma pevne a zároveň jemne. Rýchlo ma opäť postavil na nohy a chytil ma iba za lakeť, akoby vedel, aké nepríjemné a desivé to bolo. Cítila som však teplo jeho tela na celom chrbte. Ako sa rozlieva ako horiaci benzín.

„Nemala by si ešte vychádzať z tejto izby,“ povedal potichu, „ešte som to...“ ... mŕtve telá... „... nestihol upratať. Nepočkáš ešte hodinu?“

Nechcem tu byť už ani sekundu,“ ozvalo sa v mojej hlave, ale moje telo bolo vyčerpané a tak som len opatrne urobila krok späť a sadla si na posteľ. Pozrela som sa na jeho podivný výraz a nechala ho zmiznúť.

Kiežby bolo tak jednoduché ho nechať zmiznúť z môjho života.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, 9. kapitola:

1.
Smazat | Upravit | 08.02.2017 [17:54]

Neverím, že som sa dočkala. Vitaj späť, moja temná družka.
Toto choré, temné, dielo mi tak strašne chýbalo. Po tvojej odmlke som ešte asi pól roka chodila kontrolovať tvoj profil, než som pochopila, že sa nedočkám, že dievča zrejme dospelo a prebíja sa životom.

Takže som naozaj rada, že si tu. SOm zvedavá na meno pre našu princeznú. A zabudla som,ako Devona milujem, ako zraneý je a ako mi je ho ľúto ako ho túžim držať,kým ho život neprestane bolieť. aj keď viem, že jeho démoni neodídu nikdy. A blbé objatie to nespravý.
Ach, ale ten jeho otec. Vieš, že to zrazu dáva zmysel? Byť vychovávaný týmto druhom rodiča proste decko poznačí. Nedivila by som sa, keby on sám mal dáku morbídnu úchylku v mlátení dievčat až k smrti a následné zneužitie...

Dúfam, prosím, neskonči len touto kapitolou. Je to ta skazené, až potrebujem viac. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!