OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, 6. kapitola

07.01.2015 (11:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 737×

Odkaz pre korektora: Pred tým som už ťukla na "Uložiť", ale vyplo ma to a neukazuje mi to v "mojich článkoch", takže neviem kde sa stala chyba. Ak sa tento článok náhodou objaví dvakrát, je mi to ľúto - ospravedlňujem sa. Možno ma to medzitým odhlásilo alebo čosi. A ďakujem za to, že sa trápite s mojim článkom a jeho opravou.

Priveľa slov od tej, ktorá ťukala a ťukala, kým sa nezačala desiť vlastného príbehu:

Konečne som sa rozhodla, že to tak bude. Nebudeme sa premiestňovať zbytočne do Ameriky, kde nepoznám žiadne ulice, žiadne mestské štáty či čo to. Vymyslím dôvod, prečo majú cudzokrajné mená a priezviská. Vlastne som to už vymyslela a je to neskutočne zamotané, ale trochu uveriteľné.

O návrhy vás stále žiadam. Už mám miesto pre zverejnenie jej mena, ale tak či tak sa naň ešte veľmi dlho načakáte, keďže ešte ani nie je vybraté. (Momentálne výber mien: Diana, Melanie, Sofi, Kiara, Sofia, Laura, Aria, Davina, Tamara, Liliana, Jela, Kristína, Ema, Viktória, Karolína. Chcela som už niektoré vyškrtať, ale sú strašne krásne, nejde to a ešte som poriadne nevykryštalizovala princezninu postavu.)

A k tomu Xavierovi, ktorého objavíte v tomto článku. Ja sa v politike nevyznám. Pomedzi písanie tohto článku, som to trochu študovala, ale Xavier je vymyslená postava nie je to založené na pravde. Vlastne vám poviem to čo John Green: Všetky tieto postavy sú fikciou, nehľadajte zbytočne žiadne spojenie s realitou, môže to poškodiť príbehu aj čitateľovi. Rovnako aj všetky politické problémy, ktoré možno vymyslím. Prosím, prosím, je to vážne všetko len fikciou.

A tak napokon prajem len príjemné čítanie a ďakujem!

Úvod k šiestej kapitole

Dnes

5. januára 2014, pondelok, 2:51pm

Devon odišiel strašnou cestou. Vybral si to najdesivejšie, čo mi mohol dať na konci. Je pravda, že som ho opustila prvá a že som ho neopustila len raz. Je pravda, že písať tieto slová tak ako ich píšem je neopodstatnené, ako lietať myšlienkami vo vesmíre. Ale darovala som mu svoj život, darovala som mu toho veľa a donútila som ho byť princom v tele netvora a nie obludným monštrum; a on to všetko potom zahodil, všetko o čo som sa snažila.

Ale nemôžem predbiehať dej. Minule som písala, že som s niečím začala. Začala som Marcom a krematóriom. Vypočula som si Marcove slová, o ktorých som napokon zistila, že aj tak neboli pravdou. Nehovorím, že Marc je zlý človek; napokon sa predsa snažil najviac ako mohol. Ale aj tak si myslím, že ešte mal pár síl v rezerve. Mohol sa snažiť viac. Mohol toho urobiť viac. A rozhodne nemal klamať, nemal podvádzať a nespraviť chyby, ktoré spravil. A rovnako aj jeho brat.

A po začiatku, samozrejme, prišlo pokračovanie. Konečne som si vybrala správnu cestu, ale dôvod na tú cestu, som dostala až neskôr v očiach smrti.

Keď som odišla do nemocnice, prišlo toho veľa. Nebolo tam čo robiť, ale donieslo to do môjho života ešte viac strachu. Vzalo mi to odvahu na každú noc strávenú osamote. Keď to po sebe čítam, desí ma to ešte viac; aj tu ma to mrazí a mám zimomriavky na chrbte, aj keď by som nemala mať. Ale potom neskôr aj tak prišlo ešte čosi horšie, a to už nebol sen. 

Kapitola šiesta

Príliš veľa snov

11. december 2013, streda, 1:02am

Útulné miesta neexistujú. Kedysi som si myslela, že moja izba bude mojím útulným útočiskom, ale keď sa dívam na ten chaos a neporiadok, vyvoláva to skôr vo mne nechuť k tomuto miestu. Zmizla ochota si tu upratovať a vždy, keď si vravím, že by som mala, pýtam sa sama seba prečo? Prečo si tu upratovať? Znovu tu bude neporiadok, aj tak z hlavy nevyženiem nič z toho, čo sa udialo.

Mám strašne veľa snov.

Ale pokračujem. Po tom, čo ma Marc odviezol domov, som si uvedomila, že som stále nezískala to, po čom som prahla. Málo informácii, neskutočne veľa zvedavosti a ešte viac strachu, krátkych zovretí srdca a obrátenia žalúdka.

Prestala som jesť mäso. Niekedy mám totiž pocit, že mi mama servíruje ľudské mäso. Hnusí sa mi to a vždy keď vidím čokoľvek z mäsa, napne ma. A tak jem podstatne menej.

Uvedomila som si, že musím obetovať infarkt a nájsť miesto, kde býva Devon. Predsa len som sa stadiaľ raz dostala sama. Ten prvýkrát, čo som tam bola mám stále v pamäti a predstava, že som stadiaľ vtedy utekala a potom som sa sama od seba rozhodla tam ísť je veľmi podivná a ironická. Kto sa rozhodne ísť do náruče pekla? Aký idiot by to spravil? Išla som teda na stanicu a snažila sa spomenúť, kde som vtedy vystúpila. Ale nedokázala som si na to spomenúť. To sklamanie, ktoré potom prišlo, prišlo s úľavou.

A tak som sa vrátila domov, vzala si knihu z francúzštiny a začala sa ju učiť. Priznávam, veľmi to nešlo. Ja už neviem ani ako opísať ten pocit, keď mám všade zimomriavky, keď ma každé ťuknutie desí, mám vidiny a počujem desivé zvuku všade, aj keď žiadne nie sú. Sníva sa mi o jeho dlaniach, o jeho činoch a o mŕtvolách. Strašne veľa mŕtvol naraz. Želala by som si, aby som mala bezsenné noci, aby som sa nebudila každú hodinu spotená, ešte viac unavená a vystrašená. Ale želania sa asi neplnia. Nie v tomto chladnom svete plnom mŕtvych tiel žien.

Okolo siedmej ku mne do izby prišiel brat. Spýtal sa ma, či mu nepomôžem s učením a tak som mu dala príklady z matiky a potom ich skontrolovala. Netrvalo to dlho, ledva dvadsať minút. A tak som čakala na nič, čakala som na prázdno, ktoré neprichádzalo. Chcela som dokončiť to ticho.

Nešlo to. Chcela som spať, nešlo to. Nič nešlo. Nič, vôbec nič, a tak som sa premiestnila do obývačky a pustila si potichu televíziu. Nečakala som správy o jedenástej večer, ale hneď čo skončila akási divná slovenská relácia sa zapli správy. Nepozerám často správy, tento krát to bolo z vyčerpania a zúfalstva.

A keď som uvidela tú tvár, tak neskutočne pripomínajúcu niekoho, koho poznám, zrazu som si uvedomila, že som to vzdala príliš rýchlo. Temné oči, síce veľa vrások, ale rozhodne sa tá podoba nedala zaprieť. Keď v televízii povedali meno, takmer mi padla sánka. Xavier Lexus. Jasné, že to nemusí nič znamenať. Predsa len Devon je papierovým synom Marca a má priezvisko Trimes, takže by jeho biologický otec mal mať rovnaké priezvisko, aké má Devon, ale prečo by si ho nemohol vlastne zmeniť? V televízii ukazovali horiaci dom. Veľký a luxusný dom a významného politika čohosi, čo si nepamätám a jeho syna Tibora. Vraveli čosi o akomsi atentáte, vyšetrovaní polície, náhode a pokuse o vraždu. Veľmi som to nevnímala, snažila som sa prísť na to, či je to naozaj ten politik Xavier.

Je to odo mňa hnusné. Asi. Pretože danému Xavierovi pravdepodobne ktosi podpálil dom a snažil sa ho v ňom usmrtiť a ja som vlastne úplne sebecká, keď sa snažím vygoogliť si o ňom všetko, čo sa dá. Tak som strávila niečo okolo hodiny a pol na internete a ťukala do klávesnice. Nuž a neprišla som na nič nezvyčajné, iba na to, čo som očakávala a po čom som túžila: Podľa internetu, Xavier stratil rodinu pred deviatimi rokmi. Podľa všetkého všetci traja dostali srdcový infarkt. Málokto sa nad tým pozastavoval, ako je to možné. Predsa len je to záhadou, keď traja ľudia dostanú srdcový záchvat či infarkt počas dvoch týždňov.

Našla som však jeden blog, kde o tom rozmýšľal akýsi Odhaľovač pravdy. Okrem iného tam mal plno článkov o nedoriešených politických prípadoch. Posledný článok však zverejnil v roku 2009. Vytlačila som časť jeho článku o Xavierovi Lexusovi.

... Xavier Lexus, významný politik zaoberajúci sa medzinárodnými vzťahmi a inštitúciami, znovu klesol v očiach svojich priaznivcov. Opitého ho videli v New Yorku na Times Square, kde sa ho snažili jeho ochrancovia dostať do auta. Kričal, že jeho syn je narušený psychopat, ktorý zabil svoju matku a sestru a potom ich znásilnil. Samozrejme, nezverejnili to ani vo väčšine novín, avšak z dôverných zdrojov viem, že Xavier Lexus naozaj kričal nezmysly. Nikto sa o tom nezmienil, nikto sa nad tým nepozastavil. Znovu!

Prečo nikoho nezaujíma čo sa deje v zákulisí troch srdcových infarktov? Kde sa vlastne uskutočnil pohreb jeho syna? Podľa všetkého, čo písali v Slovenských národných novinách, kde sa akýmsi zázrakom dostala správa, že Xavier Lexus s jeho synom Tiborom Lexusom a bratom Marcom Lexusom, pochoval len jeho ženu a dcéru: Tanju rodenú Dobčiansku a Simonu Lexusovú. Čo sa teda skutočne deje v zákulisí  tohto nevyriešeného prípadu nám nikto neoboznamuje a nikto sa tým nezaoberá...

Počet komentárov: Dva. Aj tak som ich oba skopírovala a nalepila sem:

Anonymná Tudora, komentár z dňa 8. augusta 2003

Podľa mňa je Xavier Lexus nechutný klamár, ktorý sa zahráva s našim štátom. Ani jeho meno nie je slovenské. Skadiaľ vlastne prišiel, v našej politike sa zjavil len tak zrazu ako malý zázrak a spojil sa s OSN, čosi s nimi dohodol, nejakú sumu, a potom už počujeme len neustále veľké sľuby o tom, že sa stará o mier a že sa Slovensko nikdy nedostane do vojny. Neustále opakuje to isté, ale vlastne v skutočnosti nevidíme nič, čo by robil. Žiadny veľký skutok.

A kto vie? Možno je to naozaj tak, ako dal svetu vedieť vo Veľkom jablku. Možno jeho syn je naozaj narušený psychopat a potom sa ho zbavil. Kdesi ho odpratal, aby si o ňom ľudia nemysleli, že to má po ňom a musel zdrhnúť, aby zapil to, ako sa perfektne a nepozorovane zbavil svojho syna a aby sa napil na to, že má takú kopu peňazí, že dokáže podplatiť políciu, že nikomu nepovie, čo sa stalo.

Odhaľovač pravdy, reakcia na komentár Anonymnej Tudory, z dňa 3. decembra 2013

Chvíľu som študoval, čo sa mohlo stať. Nemám však k ničomu prístup, a tak so naštudoval rodinu Xaviera Lexusa. Xavier Lexus je pôvodom Američan. Presťahoval sa na Slovensko buď kvôli manželke Tanji alebo skôr kvôli tomu, aby to tu ovládol. Nie som si istý, či sa môžeš stať politikom v krajine, v ktorej nemáš občianstvo a nenarodil si sa tam, ale keď som sa pozeral na jeho rodokmeň, jeho matka je Dánka a otec Američan. Študovať išiel do Erfurtu v Nemecku, tam si vzal Tanju. Aj keď je napísané, že sa narodil v Amerike a žil tam dvadsať rokov, občianstvo má všade slovenské. Je to celé zahalené akýmsi temným oblakom.

Premýšľam, či je to naozaj tak. Vlastne nikde sa nespomína meno jeho mŕtveho syna. Málokde. Iba meno jeho dcéry, druhého syna a manželky a párkrát som videla meno Marca. Ale Marc mal všade priezvisko Lexus. A tak som vyťukala jeho krematórium a svet div sa, vlastníkom je Marc LEXUS. Marc nie je Trimes, to znamená, že Devon je jediný, kto má priezvisko Trimes. A tak som aj ja trochu pátrala a zistila som, že matka Xaviera Lexusa, teda tá Dánka, sa volala Gerda Trimesová. Jej otec bol Angličan. Devon zdedil teda priezvisko po jeho starej mame.

Je to strašne zamotané, ale dá sa tomu uveriť. Teda, verím tomu. Verím, že Xavier Lexus je Devonov otec a Marc jeho strýko. Nuž a verím tomu, že Xavier Lexus je podvodník a klamár. Som zmätená v tom, čo si mám myslieť o Marcovi.

A som vlastne úplne unavená, ale skôr než odložím svoj denník na poličku, chcem napísať ešte jednu poznámku, ktorej sa už budem venovať zajtra, pretože venovať sa jej takto v noci (konkrétne už sú tri ráno) nemá zmysel. Som unavená, zajtra mám školu, nič neviem. Možno sa znovu vyhovorím, že sa cítim zle.

Devonov biologický otec, akýsi podvodník či politik, veľmi bohatý človek, Xavier Lexus, bol kedysi v New Yorku, pár dní po smrti väčšiny jeho rodiny, kvôli akémusi dohovoru s iným americkým politikom. A v ten večer sa opil a na ulici ho počuli čosi kričať. Tá časť ma asi zaujala najviac a dosť vystrašila. Veľa vecí by to zmenilo. Vlastne napíšem, čo napísal Odhaľovač pravdy: Kričal, že jeho syn je narušený psychopat, ktorý zabil svoju matku a sestru a potom ich znásilnil.

Stále 11. december 2013, streda, 6:12am

Spotená. Unavená. Mám pocit, že ma ktosi sleduje. Čakám ho. Niekde tu je. Možno už kráča po schodoch a blíži sa k našim dverám. Cestou prebodol susedku, ktorá išla nakúpiť ovocie. Počujem jeho kroky. Cítim jeho ľadové ruky. Potrebujem kričať. Čokoľvek. V očiach mám slzy a posteľ mokrú a smradľavú od moču. Ide si po mňa, pretože toho viem priveľa. Najprv zabil svoju sestru a potom matku

Tento krát to bol horší sen. Nedokázala som sa z neho ani prebudiť. Bol všade. Akurát som sa zobudila zo zlého sna, otvorila som oči a on tam stál. Nie raz. Mohol tam byť pokojne miliónkrát a verila by som tomu. Usmieval sa blaženým úsmevom, tešil sa na mňa. Na moje mŕtve mäso. V ruke držal nôž a v druhej ruke lyžičku. Smial sa. Snažila som sa utiecť. Bránila som sa, ale bolo ich tam veľa. Najprv ma zabil. Prebodol mi hruď nožom, potom mi vydlabal oči, jedno mi strčil do úst a donútil ma ju zjesť a potom druhé zjedol on.

A potom ma vyzliekol. Úplne. Ako mŕtvola som sa nemohla brániť, nedokázala som sa pohnúť. Neviem či si vôbec vyzliekol nohavice, ale zrazu bol vo mne. Nie len tak obyčajne, ale tak hlboko, že si myslím, že to tak ani nejde. Cítila som jeho orgán všade v sebe. Vyškraboval ním zo mňa zvyšky odvahy a všetky vnútornosti. Bodal ma, smial sa. Moje ňadrá hladil a stláčal iba chvíľu, potom zašomral čosi o tom, že sú zbytočné a odrezal ich. Svoju prácu zavŕšil tým, že jedno z nich do mňa vopchal cez zadok a druhé cez vagínu.

Našťastie to bol znovu  len zlý sen. Nepamätám si, kedy som sa naposledy zobudila na budík. Asi nikdy! Vždy sa zobudím zo zlého sna a potom už neviem zaspať. Odtiahla som si po dlhej dobe žalúzie, aby som v tomto prítmí náhodou znovu nezaspala, otvorila som si okno dokorán.

Bolí ma hrudník a ťažko sa mi dýcha. Stále cítim ten nôž zabodnutý v mojej hrudi a jeho ľadové ruky ako sa ma dotýkajú. Vidím jeho úsmev.

„Bol to len sen,“ opakujem si to dookola.

Možnože je v tom ten problém. Keď si dlho niečo opakujeme neustále dookola, robíme to automaticky a už tak tomu neveríme. A ja neustále opakujem, že to bol len sen.

Nemôžem ísť do školy. Nie takto. Čo keď tam bude. Donesie si svoje prístroje, zabije ma tam pred všetkými a tam pred všetkými ma znásilní. Nejde to. Nemôžem. Dýchať. Písať... Som unav...

12. december 2013, štvrtok 5:15pm

Odviezli ma do nemocnice. Z čohosi som skolabovala uprostred vety. Vraj znovu z únavy. Chcú si ma tu nechať pár dní na pozorovanie a tak mi mama doniesla počítač, do ktorého ťukám. Nejde to inak. Musím to všetko zapísať. Našťastie mama bola natoľko vystrašená, že ju nenapadlo vziať do ruky zošit, ktorý som držala v rukách. Alebo sa k nemu nevyjadrovala. Dúfam, že sa k nemu nedostane. Nenávidím hadičky. Nechcú mi dávať ani veľa jedla. Vraj mám veľa oddychovať, strážiť svoj metabolizmus. Vraveli čosi o zmenšenom žalúdku, vysokom tlaku, unavenom mozgu a spomalenom svalstve. Čoho je to znak, to neviem. Možno naozaj strachu. Môže človek skolabovať zo strachu zo svojich snov?

Mama im, samozrejme, všetko povedala a sestrička mi pred chvíľou oznámila, že sa zajtra budem musieť porozprávať s psychiatrom, že to inak nejde. Dnes mám veľa oddychovať.

Oznámila mi, že nie je dobré byť na počítači a že by som mala spať. Dovolila mi však ostať na ňom hodinu, a tak mám hodinu na to, aby som čosi zistila. Nejde tu internet, nemám čo zistiť.  Asi je to tak lepšie. Majú pravdu. Mala by som si oddýchnuť. V kóme som bola síce iba takú polhodinu, kým sa nedotmolila záchranka a nedoviezla ma do nemocnice. Tam som sa prebudila. Nie však na dlho. Vraj som čosi povedala. Nejaké slovo. Nikto tomu vraj nerozumel a sestrička to definovala slovom „démon“ a potom som zaspala. Veľmi tvrdo. Zobudila som sa dnes na obed. Chvíľu som sa rozprávala s mamou, kým ju sestrička nevyhnala, že bude lepšie, keď dnes nebudem mať žiadne návštevy, že si mám oddýchnuť od všetkého, čo sa doma dialo.

Mala by som si oddýchnuť. Možno sa budem tu, v nemocnici, cítiť bezpečnejšie, keďže som pod dohľadom toľkých ľudí. Tu by sa nemusel zjaviť. Ale stále ho čakám. Očakávam jeho kroky. Kedykoľvek ktosi vojde do izby, myslím že je to on.

13. december 2013, piatok 12:12am

Psychiater mi povedal, že mi nasadí lieky na upokojenie. Vraj som príliš vystresovaná. Bodaj by nie, po tom, čo sa mi stalo. Chvíľu som rozmýšľala, či to nie je ten psychiater. Kiežby som si však spomenula na meno psychiatra, o ktorom hovoril Marc. Ale nie som si istá, či mu ešte vôbec verím. Keby som si bola istá, že je to on, možno by som mu aj povedala pravdu, ale nedokázala som to. Pýtal sa ma množstvo otázok, ďalšie vymyslené príbehy a veľa klamstiev. Myslím, že by ma poslal na psychiatriu, určite, kebyže mu poviem, čo sa naozaj stalo. Bolo by to možno bezpečnejšie. Mame povedal, že by som za ním mala chodiť častejšie a tak sa dohodli na stretnutí o týždeň.

Mama je akurát na obede, a tak mám čas čosi naťukať do počítača.

Keď som sa zobudila po prvom zlom sne, prišla ku mne sestrička s doktorom, spýtali sa ma, či sa mám dobre a či takto zle spím už dlhšiu dobu. Povedala som, že áno. A tak mi dali akúsi infúziu, po ktorej sa mi nič nesnívalo. Vraj je to však návykové a dosť možno sa ráno budem cítiť trochu otupene a mať tak trochu povznesenú náladu.

Snívalo sa mi znovu o ňom. Je všade. Úplne všade!

13. december 2013, piatok 11:43pm

Tento krát sme boli na cintoríne. Na hrobe boli vytesané dva mená: Tanja a Simona Lexusové. Keď pohreb skončil, uvidela som ho. Díval sa presne na mňa. Stál vedľa stromu, skrytý a čakal, kým všetci odídu. Chcela som odísť skôr, než všetci ostatní, veriac, že to predsa nemôže spraviť tu. Bolo neskoro. Keď som sa rozhliadla, už boli všetci preč. Rýchlo som sa pozrela na neho. Nečakal. Silno ma buchol do brucha. Padala som dlho a videla jeho krvavý úsmev. Keď som spadla na posteľ, zahryzol sa do môjho krku a vytrhol z neho kus mäsa. Nemala som sa ako nadýchnuť, žily som mala napoly, môj mozog nebol zásobovaný kyslíkom. Pomaly som umierala. A on to stihol skôr, než som umrela.

Roztiahol ma a najprv ma oblízal. Zahryzol sa do mňa. Bolelo to, ale nedokázala som kričať, nabrať dych na krik. Potom sa do mňa zasunul. Roztrhol mi svojim orgánom celé vnútro.

14. december 2013, sobota 3:02am

Usmieval sa tak, ako to nikto iný nevedel. Tak, že to desilo mŕtvoly. Vždy sa tak usmieva. Rozpáral mi brucho tak, že zo mňa striekala krv. Rozlomil mi panvu, tak, aby videl dovnútra. Potom sa do mňa zasunul a díval sa na to cez moju rozlomenú panvu. Díval sa ako sa do mňa zasúva a vysúva. Dookola. Neustále.

14. december 2013, sobota 3:32

Stáli sme pred domom jeho otca. Usmieval sa. Objímal ma zozadu. Ešte som nebola mŕtva. Dívali sme sa na horiaci dom. Pobozkal ma na krk a povedal, nech sa dívam na jeho nádherné dielo. Na horiaci dom jeho otca; ako ľahko sa zbavil aj zvyšku jeho odpornej rodiny. Potom som zacítila čosi v mojom chrbte. Zabodol do mňa kus dreva z horiaceho domu. Otočil ma a hodil na zem. Najprv mi vybozkával celé telo. Dotýkal sa ma nechutným spôsobom. Hladil ma tak, že ma to bolelo. A keď dokončil svoju prácu s mojou mŕtvolou, škrtol zápalkou a strčil mi ju do vagíny.

Nemôžem už spať. Už nikdy nebudem spať. Budem čakať kým príde a zbaví ma tohto trápenia. Nech to už spraví. Už takto nevládzem. Nedokážem. Mám mokrú posteľ. Znovu som sa pomočila. Už neviem spať ani bez toho, aby som si počúrala posteľ. Nech ma už zabije. Prosím. Prosím.

Devon, zabi ma už. Nenechávaj ma čakať. Prosím!

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, 6. kapitola: