OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 21.



V srdci tigra - Kapitola 21.Na čiu stranu sa postaviť

Kapitola 21.

Skôr, ako stihol Brax čo i len žmurknúť, sa vedľa neho postavil Sondag so zbraňou namierenou presne do srdca jeho brata. Ruku mal takú dlhú, že sa v podstate hlavňou dotýkal divoko sa vzdúvajúcej hrude muža, ktorý vyzeral viac ako zúbožene a napriek tomu tam len tak stál s hlavou pevne vzpriamenou a bez jediného zaváhania sa mierne prikrčil a zavrčal, akoby ho varoval, že ho zabije, ak ho k tomu prinúti. Bolo to svojim spôsobom vtipné – Sondag bol niekoľkokrát väčší než on a stačilo, aby fúkol a jeho súper by bol na zemi. Lenže Rainamon si to nevšímal, alebo to len nechcel vidieť. Brax ho musel obdivovať. Netušil, či by bol sám schopný takej sily.

„Ver mi, chlapče, za to všetko, čo som vykonal, si smrť nepochybne zaslúžim, ale rád by som žil aspoň tak dlho, aby som mohol napraviť všetko, čo som spackal.“

„Na to by ti nestačilo ani sto rokov,“ zasyčal Sondag, ale niečo v jeho postoji sa zmenilo. Akoby sa trochu uvoľnil.

„Napriek tomu sa o to pokúsim. A tvoj súhlas k tomu nepotrebujem, to mi ver.“

Brax položil Sondagovi ruku na rameno, aby ho zadržal. Nie, že by mu nechcel dovoliť zastreliť jeho brata, poznal ho dosť dobre na to, aby túžil po jeho smrti sám, ale niečo na celej tej situácii ho miatlo. Ako bolo možné, že muž, ktorý údajne viedol niečo ako dlačiu verziu mafie, bol zavretý v zatuchnutom väzení a podľa toho, ako vyzeral, sa zdalo, že tam strávil prinajmenšom niekoľko rokov. Nepotreboval byť génius, aby prišiel na to, že na celej tej situácii niečo nesedí. Odrazu mal ale problém len tak sa zmieriť s tým, že sa v podstate v tom sklade naháňali za klamstvom.

„Chápem, že by ťa veľmi potešilo, keby si mu mohol niečo zlomiť a ver mi, že to chápem, ale najskôr by nám mohol povedať, ako je možné, že je vo väzení a pritom riadi tých svojich povstalcov.“

„Vieš, drahý braček, ty si mal vždy úžasne fascinujúcu schopnosť spýtať sa na niečo, na čo si si sám odpovedal niekoľko minút predtým.“

Brax sa naňho výhražne zamračil. „Mal by si si dávať pozor na jazyk. Aspoň dovtedy, kým mám v rukách tvoj život.“

„Vždy si mal sklony k melodráme.“

„A ty si vždy rád provokoval ostatných. Takže čo keby si to nechal na chvíľu tak a normálne mi odpovedal?“

Brax len ťažko potlačoval nespokojnosť. Rozmrzenosť sa ním šírila každou minútkou viac a viac. Jedna jeho časť si chcela sadnúť, všetko to vyriešiť a nájsť pravého vinníka, ktorému by potom mohla roztrhať hrdlo a so slasťou sledovať, ako z neho pomaly odchádza život. Tá druhá chcela len rýchlo odísť a prinútiť Myru, aby našla Phoebe. Potreboval ju zovrieť v náručí a povedať jej, ako veľmi ju miluje. Potreboval ju, aby zahnala tú fyzickú bolesť, ktorá sa každou sekundou len zhoršovala. Tým, že ju nemal po boku, akoby stratil aj kus samého seba.

„Odpovedal by som ti, keby si položil otázku,“ povedal Rainamon a odrazu znel presne tak ako vyzeral – zničene, unavene, ako krok pred vstupom do sveta mŕtvych.

„Ako si sa sem dostal?“

Pokrčil plecami, akoby odpoveď bola jednoduchá. „Tak, ako sa do pekla dostane každý muž – veril som nesprávnej žene.“

„A kde je tá žena teraz?“ spýtal sa Brax s neblahým tušením, ktoré ho nútilo mať sa na pozore.

Rainamon sa zamračil a poklepal si po brade. Bolo to také známe gesto, že vidieť ho bolo ako rana do žalúdka. Nútilo to Braxa spomínať na staré časy, keď ešte bývali obyčajnými čarodejníkmi, ktorých netrápilo nič iné ako fakt, že namiesto toho, aby premenili ropuchu na človeka, urobili z ich kuchárky potkana. Človek by si nebol pomyslel, že v koži takého malého tvora dokázala byť ešte neznesiteľnejšia ako keď mala ústa, ktorými mohla hovoriť.

„Drží sa odo mňa radšej stranou. Keď sa naposledy ku mne priblížila, stálo ju to niekoľko rokov života a ťažké zranenia, ktoré ju, k mojej smole, nezabili. Nabudúce by som jej mal radšej odtrhnúť hlavu, aby som mal istotu, že sa neuzdraví.“

„Ako dlho si tu?“

„Po pár rokoch som to prestal počítať.“

Brax sa zachmúril a sledoval, ako Sondag zvedavo naklonil hlavu na bok a počúval každé slovo. A hoci už zbraň vrátil na jej pôvodné miesto, stále bol pripravený zakročiť. Rovnako vyzerali aj ostatní muži. Ani netušil, že Myra sa niekam vyparila, kým ju nezbadal popolavú sa opierať o kamennú stenu pár metrov od nich, tak, aby ju nikto nevidel. Brax sa cítil rozorvane. Na jednej strane chcel toto dokončiť a konečne sa dozvedieť pravdu o bratovi, ktorého celý život považoval za zloducha, no na tej druhej chcel toto všetko odsunúť na vedľajšiu koľaj a rozbehnúť sa k Myre, ktorá vyzerala, že je uväznená v osobnej nočnej more. No miesto toho len odvrátil tvár a so zaťatou sánkou pozrel na zúboženú schránku, ktorá kedysi predstavovala jeho svetlovlasého brata.

„Tak od kedy?“

Rainamon sklonil hlavu a po prvýkrát vyzeral, akoby sa hanbil. „Určite si pamätáš, kedy sme sa my dvaja streli naposledy.“ Nepýtal sa, dobre vedel, že Brax mal v živej pamäti každý detail, každú chvíľu toho strašného dňa, keď jeho manželke chladnokrvne podrezal hrdlo a ešte sa na tom smial. No napriek tomu čakal, pokým neprikývol. „Zavreli ma tu o niekoľko mesiacov neskôr.“

Brax zalapal po dychu. „To bolo pred takmer siedmymi storočiami.“

„Asi som bol až taký veľký bastard, že som si to zaslúžil.“

„Čo keby si mi porozprával ako to bolo od začiatku?“ spýtal sa Brax po hodnej chvíli ticha, v ktorej nikto neprehovoril a mohol by dokonca odprisahať, že ani nedýchal. Sám nevedel, či sa má smiať alebo nariekať. Zo všetkého najradšej by ale niekoho veľmi rád zabil.

Rainamon si povzdychol. „Čo chceš vlastne počuť?“

„Všetko.“

Znovu si povzdychol. „Pozri, nemám v pláne sa ospravedlňovať za to, čo som urobil. Ľutujem to a nemienim si sypať ešte viac popola na hlavu. Bol som idiot a moje rozhodnutia nás priviedli do tejto situácie. Bol som zaslepený bolesťou a zdrvený zradou, lebo kráľ mi odmietol pomôcť zachrániť moju ženu.“

„Anariel?“ spýtal sa prekvapene Brax.

Takmer zabudol na to nevýrazné žieňa, ktoré bolo každým vláskom obyčajný človek. Vedel, že ju Rainamon miloval od prvej chvíle, keď ju zbadal. A tiež vedel, že zomrela krátko predtým, než vypukla vojna v kráľovstve. Doteraz v tom nikdy nevidel žiadnu spojitosť. A ona tam možno celý čas bola...

„Áno, Anariel. Vieš, ako veľmi som ju miloval. A keď ju zranili a ona zomierala, bol som zúfalý. Liečiteľské schopnosti, ktoré mi ostali po premene na dlaka, neboli dostatočne silné. Dokázal som ju vyliečiť, ale ona mi aj tak zomierala pred očami. Potreboval som pomoc, a tak som naivne išiel prosiť kráľa. A vieš čo mi na to povedal? Vraj neobetuje všetko, čo má, aby zachránil život jedinej ženy. A pritom som ani nechcel, aby niekoho zabíjal! Len aby mi dal niečo... čokoľvek, čo by jej mohlo pomôcť. Dokonca som chcel, aby mi pomohol vrátiť dar premeny bohyni Sif. Lenže sa príliš bál.“ Trpko sa rozosmial. „Iróniou stále zostáva, že hoci mne nechcel pomôcť len kvôli jednej žene, on už všetko zničil a obetoval kvôli vlastnej dcére.“

Brax len nepohnuto stál na mieste, neschopný akokoľvek reagovať. „Nevedel som o tom,“ pošepol nakoniec, keď našiel vlastný hlas a cestu, ako ho použiť k vyformovaniu jednotlivých slov.

„Nikto nevedel, nepotreboval som, aby ma ľutovali a pri tom si mysleli, že bude lepšie, ak ju nechám zomrieť teraz, kým je ešte mladá. Pre nich bola obyčajným človekom, slúžkou. Úbohá sirota, ktorá sa nešťastnou náhodou dostala do ríše magických bytostí, v ktorej nemala čo robiť.“

Slová plné horkosti zo seba doslova vypľúval a aj po toľkých storočiach sa mu v očiach leskla bolesť. Brax sa cítil vinný ako ešte nikdy v živote. Bol to jeho brat, jediná rodina, ktorá mu ostala a on, miesto toho, by mu pevne stál po boku, sa staral len o blaho kráľovskej rodiny. Čo za rodinu potom bol?

„Čo... sa stalo potom?“

„Napadol som kráľa,“ povedal Rainamon bez štipky ľútosti. „Odmietol mi pomôcť akoukoľvek cestou, tak som naňho zaútočil. Jeho garda ma rýchlo zastavila a dali ma zavrieť do podzemia na celý deň – aby som si schladil hlavu. Keď som na druhý deň prišiel domov, privítal ma tam pohľad prázdnych očí mojej ženy a jej smrťou stuhnuté telo. Zomrela sama, v noci a bez toho, aby som sa s ňou aspoň rozlúčil. Bola snáď menej živá bytosť, keď si nezaslúžila aspoň toľko úcty, aby nemusela zomrieť sama a v tme?“

Brax len tak-tak prehltol guču viny, ktorá mu navrela v hrdle, a natiahol smerom k bratovi ruku, akoby mu ponúkal útechu, keď to nedokázal urobiť pred toľkými rokmi. No on len pokrútil hlavou a odstúpil. Brax sa cítil vnútorne rozorvaný. Urobil v živote toľko zlého, zabíjal a mučil len aby získal moc a tú prekliatu knihu a predsa... v tomto svetle jeho činy vyzerali ako zúfalé pokusy zbaviť sa bolesti a možno sa pomstiť za bezdôvodnú smrť jeho milovanej.

„Sotva som ju pochoval, zamieril som do hradu. Ani som nevedel, prečo tam idem, ale keď som videl tú knihu, chcel som ju. Možno som dúfal, že tam nájdem odpovede, alebo niečo, čo by mi pomohlo ju priviesť späť medzi živých. Chcel som ten zdrap papierov, nie kvôli moci, ale preto, lebo to bolo to jediné, čo ma držalo pri zdravom rozume. Bol som zaslepený bolesťou. Keď som sa napokon zastavil, boli sme vo vojne a ja som, bohužiaľ, stál na nesprávnej strane.“

„Tak prečo si ma potom celé tie roky lovil?!“ skríkol Brax. Nedokázal uveriť, že celé tie roky strávil takmer ako bezdomovec bez rodiny a priateľov len kvôli nejakej ilúzii alebo niečomu podobnému.

„Mal si knihu, ktorá bola niečo ako moje posadnutie. A nielen moje. Po tom všetko, čo Sif urobila, aby zabránila dlakom voľne sa množiť, nás bolo hneď niekoľko, ktorí sme po tej knihe bažili. Ja som ich viedol, pretože si ma zvolili a pretože som ako jediný z nich skutočne vedel, ako premeniť niekoho na dlaka.“

„Zabíjal si v mene niečoho, v čo si ani neveril?“

Rainamon pokrútil hlavou. „Ťažko sa to vysvetľuje, dobre? Nebolo to tak, že som tomu neveril, ale... v tom čase som nemal zmysel života. Anariel mi chýbala každým dňom viac, vídal som ju takmer v každej žene a dúfal, že je to ona. Ale nebola. Chcel som veriť, že pre mňa ešte existuje nádej, a tak som pokračoval v nikdy nekončiacej honbe za tebou. Bol som pre ostatných jasná voľba, pretože si stále môj brat a či sa ti to páči alebo nie, poznám ťa lepšie, než by ti bolo milé.“

„A ako to súvisí s tým, že si skončil tu?“

„Pomaly sa tam dostávam, jasné?“ odvrkol mu vzdorovito. „Nakoniec som ťa predsa len našiel – žil si sotva niekoľko metrov od môjho domu a ani si o tom nevedel. Takmer bytostne som cítil prítomnosť knihy a pripravoval útok, ako ju získať. Večer predtým ma v mojom dome navštívila žena. Predstavila sa ako Eilidh a prosila ma o pomoc.“

„Ak ťa prosila o pomoc, ako to, že si ju zabil?!“ skríkol Brax, neschopný sa zastaviť. Možno preňho už nič neznamenala a možno stála na opačnej strane viac ako na tej ich, ale stále to bola žena, ktorú vtedy miloval. A ktorú mu on zobral. Mohol byť rád, že ho za to ešte nezabil.

„Až neskôr som pochopil, že to všetko bolo súčasťou jej plánu. Ale to som nevedel, musíš uznať, že bola a stále je skvelou herečkou.“ Horko sa zasmial. „Oklamala nás oboch. Bola to čarodejnica a vedela o existencii knihy. Prosila ma, aby som jej pomohol ju získať, aby mohla pomôcť svojej rodine, aby nezahynula na nejakú chorobu rovnako, ako jej manžel. Neváhal som a súhlasil. Po dlhom čase bola jedinou osobnou, ktorá ma prinútila niečo cítiť, vyhrabať sa z bahna vlastnej bolesti a zase na chvíľu žiť.“

„Naozaj hovoríš to, čo si myslím, že hovoríš?“

„Ak je to fakt, že celý váš vzťah bol vlastne vopred dohodnutý plán, tak áno – je to pravda.“ Rainamon sa oprel o stenu, akoby už nevládal ani stáť. „Lenže sa jej to vymklo z rúk. Ty si sa do nej zamiloval a stalo sa nebezpečným a takmer nemožným získať knihu. Zatiaľ čo si jej vyznával lásku a veril, že všetko, čo ti hovorí, je pravda, ona lásku vyznávala mne a smiala sa na tvojej hlúposti.“

Hlboko v Braxovej hrudi sa ozvalo vrčanie. „Boli to vôbec moje deti?“

Ironicky sa uškrnul. „Mám pocit, že sme sa o otcovstvo tak trochu podelili. Zatiaľ čo v čase, keď sa narodil Theo, som s Eilidh ešte nespával, o pár rokov neskôr, keď sa narodila Alya, si s ňou už nespával ty.“

„Ako si ich potom mohol zabiť? Ak jedno z nich bolo tvoje?“

Rainamon sklonil hlavu. Ešte nikdy v živote sa necítil viac vinný, ako keď sa naňho vlastný brat díval ako na vraha a ostatní sa tomu len mlčky prizerali. Dokonca aj to dievča, na ktoré musel stále kútikom oka pozerať, odrazu vyzeralo, že by ho najradšej zaškrtilo. Nie, že by si to nezaslúžil. Len sa mu priečilo, že jej krásne črty boli zvraštené takou nepeknou emóciou akou bola nenávisť.

„Nech si o mne myslíš čokoľvek, nedokázal by som zabiť deti. Nikdy. Nie potom, čo zomrela naša sestra.“ Smutne si povzdychol. „Plán bol taký, že Eilidh vytvorí ilúziu, že sú mŕtve, potom prídem na scénu ja a pred tebou jej podrežem hrdlo. Nepáčila sa mi tá predstava, ale zhodli sme sa na tom, že keď budeš zronený bolesťou, prestaneš byť ostražitý a bude pre nás ľahšie nájsť knihu a zmocniť sa jej.“

„Ako je potom možné, že deti sú mŕtve a Eilidh žije, napriek tomu, že som držal jej studené telo?“

„Kúzlo. Ochránila sa ním, takže to malo vyzerať, že som ju zabil, hoci som sa jej ledva dotkol.“

„Takže... všetko to bolo naplánované? Nikto ten deň nezomrel?“

Rainamon pokrútil hlavou. Nenávidel sa za to, že mu musí spôsobiť ešte viac bolesti. „Ale zomrel. Ona zabila tie deti. Chladnokrvne ich dobodala. Ani pri tom nežmurkla.“

Braxovi sa rozšírili oči. „To nie je pravda. To by... nedokázala.“

„Vieš, aká je, práve som ti o nej porozprával všetky špinavosti, ktoré napáchala. Vieš, že ťa vodila za nos a jedno z detí, ktoré vydávala za tvoje, bolo vlastne moje. Po tom, ako si sám videl, aká je krvilačná beštia, ešte stále pochybuješ o tom, že by mala v sebe toľko materinského citu, aby ušetrila životy detí, na ktoré nadávala, pretože jej údajne zničili jej dokonalé telo?“

„Kedy... kedy si sa to dozvedel?“ dostal zo seba nakoniec Brax, no aj jemu samému vlastný hlas znel priškrtene.

„Po tom, ako si odišiel z Grécka aj s knihou, náš plán stroskotal. Rozhodol som sa, že aspoň Eilidh premením na dlaka. A to bolo najhoršia vec, akú som kedy spáchal. Až potom som pochopil, že z nás oboch robila debilov, nielen z teba. Nikdy nemilovala nikoho iného okrem seba a všetci sme pre ňu boli len prostriedkami, ako sa pomstiť kráľovskej rodine. Nebola žiadna bezmocná čarodejnica, ale skutočne temná bosorka, s ktorou bojoval ešte prastarý otec terajšej kráľovnej. Celé veky sa kúzlami udržiavala mladá a mocná. Našla elixír na večný život.“ Trpko sa zasmial nad tou iróniou. „V skutočnosti som jej dal niečo, čo ani nepotrebovala, skôr som to len zhoršil pre nás. Dokonca bola taká šikovná, že našla spôsob, ako odložiť svoje schopnosti a v prípade potreby ich opäť prijať. Preto je taká mocná a nebezpečná.“

„Ako si to všetko zistil?“

„Povedala mi to. A hneď ako som jej povedal, že je šialená a odmietam jej viac pomáhať, ma tresla po hlave a niekoľko dní ma udržiavala v spánku divným odvarom. Keď som sa napokon prebral, nevedel som pomaly ani kto som, nieto ešte kde som alebo ako sa odtiaľ dostanem. Nemal som silu.“ Potriasol hlavou. „A odvtedy ma drží pod zámkom. Len výnimočne ma pustila von, väčšinou keď sa jej to hodilo, Napríklad vtedy, keď potrebovala, aby som postavil toto miesto. Svojim spôsobom je dosť morbídne vybudovať miesto, v ktorom si odsúdený zomrieť alebo sa zblázniť.“

Brax sklonil hlavu a masíroval si krk. Odrazu mal pocit, že by sa bez všetkých tých informácií zaobišiel. Netušil ani len to, ako sa cíti. Či je viac zdrvený ako naštvaný, alebo cíti len nenávisť a strach. Nad všetko toto sa vzniesla neodvratná potreba nájsť Phoebe a držať ju čo najďalej od tej ženy. Phoebe... Stuhol a narovnal sa, akoby ho niečo bodlo do zadku. Bola tu a nebude ďaleko. Ako mohol čo i len na jedinú minútu zabudnúť na to, že ju musí zachrániť? No ešte skôr, ako sa stihol v duchu prekliať a poriadne si vynadať, sa opäť ozval jeho brat:

„Pozri, je mi jedno, čo so mnou bude. Vážne. Ale rád by som ešte predtým, než ma odtiaľto odvedieš ku kráľovnej, našiel jednu ženu. Na chvíľu trávila čas v susednej cele. Volá sa Phoebe a...“

Brax vykročil k nemu a bez rozmyslu mu zatriasol ramenom. „Ty poznáš Phoebe?“

„Bojím sa spýtať, ako to, že ju tiež poznáš, ale...“ Zhlboka sa nadýchol. „Pred pár dňami bola tu, lenže potom ju odviedli. Nedokázal som im v tom zabrániť.“

„Vieš, kde ju odviedli? Vieš, kde je moja družka?“ vyletelo z Braxa a bolo mu jedno, že svojimi slovami nezaskočil len seba, ale aj všetkých naokolo.

„Družka?“ chytil sa Rainamon. „Tak to by potom vysvetľovalo ten jej pach...“

„Rainamon!“

Zodvihol ruky. „Pokiaľ viem, odviedli ju hore, možno do domu.“

„Nevideli sme tu nijaký dom,“ ozval sa odrazu Sondag a znel nervózne. Takmer nedočkavo.

„Jasné, že ho nevidieť. Tieto jaskyne a tunely sú veľmi rozsiahle. Budovali sme ich niekoľko rokov. Tiahnu sa do dĺžky niekoľkých kilometrov. Takže keď vstúpiš dnu, buď sa stratíš, alebo nájdeš cestu. A za žiadnych okolností neuvidíš dom na úpätí tohto kopca, pretože je vzdialený takmer deň cesty od vchodu.“

„Tak na čo čakáme?“ zavrčal Brax pomedzi zuby, len tak-tak sa ovládajúc, aby ten zvuk znel ako slová a nie ako zvuky zvieraťa.

Pre ostatných to bolo ako povel vyraziť. Sondag sa držal v čele a chvíľami podopieral Myru, ktorá vyzerala ako sekundu pred kolapsom. Všetci boli tichí, až príliš tichí, akoby sa vnútorne pripravovali na boj. Brax celú procesiu uzatváral a po boku sa mu šuchtal Rainamon, ktorý vyzeral na pokraji síl, ale aj tak sa snažil, aby ich nespomaľoval. Napokon chytil brata za rameno, aby ho prinútil zastaviť sa.

„Hneď potom, ako nájdeme a zachránime Phoebe, čaká na nás dvoch ešte jedna úloha predtým, než ma odovzdáš do rúk spravodlivosti samotnej kráľovnej.“

„A čo také?“ zamračil sa Brax. „Čaj s prezidentom?“

Rainamon pokrútil hlavou nad jeho pokusom byť sarkastický. „Nie. Musíme nájsť a druhýkrát zabiť tvoju niekdajšiu ženu. Ale tentoraz už natrvalo.“

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.


Dúfam, že vám táto kapitola dala potrebné odpovede, ale ak nie, pokojne sa pýtajte v komentároch. Je pravda, že ja a vysvetľovanie nejdeme príliš dokopy. O:)

Kapitolu by som rada venovala Ter a jane, ktoré mi opäť raz dokázali, že občas čitatelia prichádzajú v čase, keď už ich ani nečakáte. Ďakujem vám za to, nesmierne si to vážim. :)

Čo sa týka mojej ankety - nakoniec sa vám podarilo vybrať víťaza. Tímto ešte raz ďakujem za všetky hlasy (tie, ktoré ste mi venovali pod kapitolami, alebo na zhrnutí, alebo v správach na Skype) a pomohli ste mi tak vybrať ďalší príbeh. Ako to už býva, nemôžem vyhovieť každému, no aj tak dúfam, že sa vám príbeh Chybný klon bude páčiť.

P. S.: Sľúbujem, že nabudúce sa už dočkáte Phoebe. :)

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 21.:

4. mima33 admin
24.06.2013 [12:09]

mima33Ako prvé poviem, že na novú poviedku sa neskutočne teším. Jej obsah ma zaujal nesmierne moc a už sa neviem dočkať Emoticon
Rianamon je vlastne na tej dobrej strane... no, po predchádzajúcich kapitolách ma to ani veľmi neprekvapuje, lebo som to tušila. A Eilidh Emoticon No povedzme, že už dávno sa mi nestalo, aby som nejakú postavu tak veľmi nenávidela. Ach, dúfam, že sa im podarí ju zabiť Emoticon
Skvelé, idem na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon

3. mea
19.06.2013 [20:01]

Emoticon Emoticon Emoticon

2. Mišička
17.06.2013 [22:14]

Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 17.06.2013 [16:54]

Ach tak trochu to musím rozdýchať, lebo to bolo na mňa hodne veľa imformácií. Emoticon
Takže nakoniec je Rainamon jeden z tých lepších. Emoticon
No a Edith, k tej sa nedá inak vyjadriť ako tak že, hneď bolo jasné, že je to poriadna mrcha Emoticon
Dúfam, že Phoebe nájdu čo najskôr Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!