OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 2.

05.02.2013 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1298×

Kapitola 2.

Brax sa nadýchol mrazivého vzduchu. Oproti večne teplému Miami bola táto zmena takmer o život, ale v rámci ochrany vlastného života i zdravia ostatných okolo seba to bol ochotný podstúpiť. Pritiahol si teplý golier kabátu kúsok vyššie, aby zabránil studenému vetru, aby mu objal telo. Nie prvýkrát ľutoval, že je dlakom a nie vlkolakom. Závidel im schopnosť vnútorného termostatu, ktorý ich zahrial nech boli na výlete v Alpách alebo zamrazení v ľadovej kryhe niekde na Antarktíde.

S krivým úsmevom zamieril po pedantne vyhrabanej cestičke vedúcej ďaleko od Registračného úradu. Keďže Trapper Creek bolo pomerne malé mestečko a na ľudské pomery tu žilo až príliš veľa magických bytostí, naučili sa ich rešpektovať. Bolo preňho viac ako prekvapenie, že niekto v tejto dobe dokáže akceptovať niekoho tak veľmi odlišného ako napríklad čarodejnicu alebo upíra. Ľudia tu žili utiahnuto a kvôli zime sa naučili spoliehať jeden na druhého, takže nemali čas hľadieť na vzájomné rozdiely. Možno toto mesto nebola až taká zlá voľba. Ak mu tu niekde neprimrzne zadok. V duchu si nadával, že nezašiel nakupovať ešte predtým, než vôbec sadol do lietadla a potom do vlaku.

Pomaly prechádzal takmer ľudoprázdne uličky. Nikde nebolo ani živej duše – buď pracovali, alebo sa skrývali pred priamym mrazom, hoci teraz, cez obed, bolo počasie takmer znesiteľné. Veľa ľudí odišlo, takže domy ostali prázdne. Tie, ktoré neobývali bytosti s nie práve zvyčajnými schopnosťami, boli dostupné doslova za pár centov mesačne. Systém krajín sa zmenil. Všetci chodili do práce, deti do škôl a politici veselo premrhávali neskutočne vysoké platy na hlúposti a hriali si zadky na občasných zasadnutiach vlády, na ktorých riešili magickú situáciu.

Brax sa v duchu usmial na ironickosťou situácie. Všetci si vždy priali svetový mier, každá prekliata modelka so slepačím mozgom prezentovala práve tento cieľ ako svoje životné krédo len aby získala pár hlasov navyše v hlasovaní. Lenže nikto netušil, že sa to raz stane aj skutočnosťou. Ľudia už viac nechceli bojovať medzi sebou o posledné zásoby ropy, či kvôli náboženskému presvedčeniu. Dokázali sa spojiť, aby čelili magickému svetu. Ten teraz pre nich predstavoval nepriateľa, hoci sa to snažili všemožne utajovať. Všetci tušili, že majú viac ako dobre vybavené laboratória, kde skúmajú DNA, ktorá sa tak veľmi líšila od tej ľudskej. Pre nich to predstavovalo vedecký projekt zameraný na zisťovanie slabín nepriateľa. Najradšej by všetkých odlišných - z ktorých mnohí boli starší než Prvá svetová vojna alebo Veľká francúzska revolúcia - izolovali a jasne im dali najavo, že sú niečo menej len pre občasné nutkanie premieňať sa na guľu chlpov alebo niekoho iného premeniť na ropuchu.

Keď prešiel okolo vysokej panelovej budovy, zamračil sa. Až do takéhoto štádia to došlo. Hoci mnohé magické bytosti nechceli mať s ľuďmi nič spoločné, iné sa nebránili spolužitiu. Ich deti boli často potomkami zmiešaných zväzkov a bola takmer ich povinnosť, aby im zabezpečili vzedalie a možnosť spoznať svet okolo seba. Trvalo dlhé roky, kým sa magickým odborom podarilo vydobyť právo študovať pre svoje deti. Keď sa im to podarilo, na oplátku boli ochotní ustúpiť kompromisu. Postavili niekoľko internátnych škôl, ktoré boli pre nich možnosťou mať lepší život. Zatiaľ čo vlkolak nesmel ani len vstúpiť na pôdu obyčajnej strenej školy, ľudia mohli robiť čo len chceli. Dokonca tam aj študovať, ak na to mali dostatok odvahy. Prekvapovalo ho, že podobné zariadenie stálo práve uprostred takej zamrznutej pustiny a ešte k tomu v takmer najmenšom mestečku na Aljaške.

Potriasol hlavou. Nemalo by ho to zaťažovať. Ľudia jeho druh nepoznali a s trochou šťastia ani nespoznajú, takže bude môcť naveky ostať takmer anonymným obyvateľom, ktorý sa rád sťahuje. Mal by skôr myslieť na hľadanie práce a nie na poľutovaniahodnú situáciu, v ktorej sa ocitli všetky magické bytosti len kvôli túžbe ľudí ovládať všetko, čo bolo odlišné od nich. Alebo to rovno zničiť.

S povzdychom zalovil vo vrecku. Kľúč od vchodových dverí akoby mu sám padol do ruky. Malý domček len s jednou spálňou sa krčil v závejoch snehu neďaleko školy. Hoci ho v nose šteklil parfum mágie, ktorý sa šíril aj okolo neho, bol spokojný. Aspoň má kde skloniť hlavu. Keby ešte mal vo vreckách dostatok peňazí na zaplatenie nájmu, bol by priamo v siedmom nebi.

Už-už sa chcel ukryť v teple svojho nového príbytku, keď k jeho ušiam doľahol veselý detský smiech. Kdesi pri srdci ho pichlo. V mysli sa mu zjavil nejasný obraz takmer zapadnutej spomienky. Rýchlo ju zaplašil a aj napriek tomu, že mu svedomie našepkávalo aký zlý je to nápad, sa vybral späť po cestičke. Hlava mu akoby sama vystrelila a nos sa snažil nájsť pôvodcu toho zvuku. Keď jeho zrak padol na sotva päťročného chlapčeka s nebesky modrými očami a svetlými vlasmi, ktoré mu trčali spod čiapky, prekvapene si uvedomil, že páchol mágiou. Lenže nie ako niekto, kto ju sám používal, skôr ako človek, ktorý väčšinu času trávi v nie práve najľudskejšej spoločnosti. Vedel, že ho to nemalo trápiť, ale predsa len sa pristihol pri tom, ako premýšľa, čo je ten chlapec zač.

„Ahoj, pán Brax. Ty si náš nový sused, však?“

Brax sa pri jeho slovách mierne strhol. Odkiaľ, dopekla, vedel, ako sa volá? „Odkiaľ poznáš moje meno?“

Chlapec pohodil plecom. „Moja mama predáva domy tu v okolí. Tento tu,“ ukázal na jeho dočasný domov, „predala niekomu menom Brax, priezvisko som nevedel prečítať. Nemá rada, keď sa jej prehrabujem v papieroch. Lenže ja som zvedavý.“

„A kde je tvoja mama teraz?“

„Je v dome. Cez deň nerada vychádza von. Síce ju slnko nespáli, ale nemá ho práve najradšej,“ prehodil ledabolo chlapec, akoby hovoril o snehuliakovi, ktorému práve posadil na hlavu starý, hrdzavý hrniec.

Brax netušil, čo na to povedať. Možno by sa mal proste otočiť a predstierať, že toho chlapca nikdy nestretol a nevidel. Pre neho by to bolo len bezpečné. Lenže čosi v ňom mu to nedovolilo. Možno to bol ten bezbranne oddaný výraz v tvári toho drobca. Pretože ako správne pochopil, jeho matka bola upírka.

„Christopher! Čo som ti hovorila o obťažovaní ľudí?!“ ozval sa odrazu krásny hlas.

Brax pootočil hlavu a všimol si nevysokú postavu plnú ladných kriviek, ktoré nedokázalo zničiť ani to neforemné niečo, čo predstavovalo staré tepláky a až nemožne veľké tričko. Ako sa tak na ňu pozeral a kochal sa jej ryšavými vlasmi, uvedomil si, že toto nebola žena, ktorá mu prenajala dom. Tá predtým bola blondínka, vysoká takmer ako on a čo viac – bola skrz-naskrz človek.

„Choď dovnútra, obed je už na stole,“ povedala miernejšie a tvárou sa jej mihol úsmev.

Chlapec prikývol a s úsmevom sa vybral dovnútra. Na prvom schode sa zarazil a obzrel sa na Braxa. „Pekný deň, pán Brax.“ Nebol schopný mu ani odpovedať, len mlčky pozeral, ako sa jeho malá postavička stráca za dverami.

„Viem, čo si myslíš, ale nie je to pravda.“

Brax sa opovržlivo usmial. „A čo si myslím?“

Prikročila o dva kroky k nemu. „Myslíš si, že ho vykrmujem, aby som ho neskôr mohla použiť ako svoju osobnú krvnú banku. Ale mýliš sa. Christopher je sirota, ktorú som adoptovala. A skôr, ako sa začneš smiať a povieš, že som klamárka, zober to takto," zarazila ho a prinútila počúvať. „Ľudia vždy prezentovali, ako sa veľmi snažia umiestňovať opustené deti do náhradných rodín. A pritom tí, ktorí by deti chceli najviac, ani nemajú šancu také dieťa dostať do starostlivosti, pretože úrady náhodou zistili, že tvoj prastarý otec ako malý chlapec ukradol susedovi jablká. Úplne si odporujú,“ prehlásila s odporom.

„Ako je potom možné, že si mohla dieťa adoptovať upírka.“ Ak bol ten systém taký prísny, nevedel si predstaviť, že sa ho práve jej poradilo obísť.

Smutne sa pousmiala. „Ľudia nemajú radi magické bytosti a ich nenávisť neobchádza ani deti. Jeho prastarý otec bol trpaslík, hoci Chris sám je plnohodnotný človek, len je trošku menší. Čo myslíš, prečo vyzerá sotva na päť rokov, hoci má už desať?“ Nechápavo pokrútila hlavou. „Ani som nedúfala, že niekedy budem mať syna. Nie všetky upírky sú plodné. Keď mi ponúkli Chrisa, bola som najšťastnejšia na svete. Nezáleží mi na tom, že je s nami len preto, lebo sa ho potrebovali zbaviť. To nič nemení na fakte, že urobím čokoľvek, aby som ho ochránila.“

Hrozbu v jej hlase by nepočul hádam len hluchý. Brax musel uznať, že sa v odhade jej pohnútok poriadne mýlil. Mala pravdu. Ani premena ženu nepripraví o túžbu po dieťati. Nie všetky upírky mali to šťastie, že mohli mať deti aj po tom, čo sa zmenili na kompletne iný druh. Ľudia sa zase potrebovali zbaviť všetkých pozostatkov mágie. A zdalo sa, že táto upírka mala šťastie, keď jej ponúkli chlapca, ktorého nikto nechce. Bola takmer irónia, že našiel šťastie v živote s upírkou.

„Ak ho chceš ochrániť, len ho drž ďalej odo mňa. Občas sa okolo mňa dejú divné veci.“

Usmiala sa naňho. „Neviem, či to bude v mojich silách, ale posnažím sa. Na to, že je dieťa, je až obdivuhodne ťažké udržať ho na jednom mieste.“ Výraz v jej tvári sa odrazu zmenil na premýšľavý. „Každopádne sme odteraz susedia. Moje meno je Carine. Keďže som aj maklérka, rada by som ti poradila, aby si si našiel prácu, keďže očividne žiadnu nemáš. Skús to na internáte. Tam vždy potrebujú niekoho na výpomoc.“

Brax zodvihol obočie. „Takmer som ťa nepriamo obvinil, že jediné, po čom túžiš, je vysať toho chlapca do poslednej kvapky a ty mi ešte pomáhaš?“

Pohodila ramenom, akoby ju to ani nezaujímalo. „Ľudia sa nás snažia vyhubiť alebo zotročiť. Musíme držať spolu. Sme silnejší ako oni, lenže vrchnosť si neželá, aby sme s nimi bojovali. Takže... hej... pomáham ti, aj keď si ma v podstate urazil,“ prehodila akoby nič a skôr, ako stihol čo i len žmurknúť, otočila sa na päte a zmizla v dome.

Ešte päť minút čakal, či náhodou nepríde nejaký chlapík s kamerou a nepogratuluje mu, že je totálny idiot, lebo sa nechal nachystať. Lenže nič podobné sa nestalo. Jediná možnosť bola, že Carine a Chris boli skutoční.

S pokrútení hlavy sa otočil a miesto toho, aby zamieril domov, aby sa konečne rozmrazil, vydal sa späť. Mal šťastie, že škola stála prakticky len kúsok odtiaľ. Keby mal byť presnejší, skôr susedila s jeho dočasným domom. Prešiel popod vysokú bránu s ozdobným kovaním. Bola zhotovená so železa a vyzerala ako jedna z tých, čo strážia vstup do začarovaného zámku. Pokrútil hlavou nad svojimi myšlienkami a nechal sa viesť smerom, kam viedla tabuľa s nápisom správca. Podľa absencie podmanivého parfumu mu bolo jasné, že to bude človek.

Zaklopal na dvere malého domčeka. O chvíľku neskôr mu otvoril milo sa usmievajúci starší pán s plešinou a okuliarmi s hrubou obručou.

„Čo si prajete?“

Brax sa mierne usmial. „Dobrý deň. Volám sa Brax. Povedali mi, že by som tu mohol nájsť prácu.“

Pri predstavovaní sa necítil nijako divne. Môže mať falošné doklady s menom Brandon, ale to ešte neznamená, že ho musí aj používať. Bolo len dobre, že ho úrady poznali pod iným menom. Takto bude trošku ťažšie ho vystopovať. Aspoň v to dúfal.

„Nuž, chlapče, ideš v pravý čas. Utekaj do ošetrovne za Phoebe. Práve to tam celé prestavuje a ja som príliš starý na to, aby som jej pomohol. Ja zatiaľ zájdem za riaditeľom a spýtam sa, či si môžeme dovoliť najať niekoho nového.“

Brax bez ďalších rečí zamieril smerom, ktorý mu ukázal. Už to bolo viac ako očakával. Ľudia tu naozaj boli iní než si predstavoval. Možno sa mu tu bude žiť nakoniec dobre.

Vošiel do chladnej budovy. Ďakoval tomu géniovi, ktorí sa rozhodol napísať na každú stenu, ktorým smerom sa nachádza aká časť školy, či internátov. Aspoň sa nemusel každé dve minúty zastavovať a pýtať sa na cestu. Už tak vzbudil dosť pozornosti. Bol niečím novým v meste, kde bol každý šťastný, ak sa nič nedialo. Mal očakávať, že sa za ním bude každý otáčať. Ktokoľvek by si bol pomyslel, že je to len zo zvedavosti. Lenže oni sa skôr snažili zistiť, kým je v skutočnosti. Nesmierne frustrujúce.

Ošetrovňu tvorilo niekoľko menších miestností, kde vládol absolútny pokoj. Teda, ak nerátal jemné tóny nejakej symfonickej skladby a občasné tlmené nadávky. Zaklopal na zárubňu a vošiel do miestnosti s tromi lôžkami a porozhadzovaným nábytkom, ktorý predtým predstavoval niekoľko stoličiek a stolov. Keď v rohu miestnosti zbadal útlu dievčinu, ako sa snaží vyhrať boj s obrovským regálom, ktorý nie a nie stáť na mieste, bez zaváhania sa k nej vrhol. Spoza nej sa natiahol a podoprel ťažké drevo rukou. Cítil, ako žieňa pred ním stuhlo a srdce mu poskočilo. Prekvapene si uvedomil, že je to sotva odrastené dievča, ktoré nemohlo mať viac ako šestnásť. Pravdepodobne nejaká študentka.

„Ty budeš asi Pheobe,“ zašomral, ale nepýtal sa. Bol si takmer istý, že je to ona.

Odpoveďou mu bolo len ticho. Dotyčná sa k nemu otočila a spýtavo zodvihla obočie. Regál oprel o stenu a keď si bol istý, že nespadne, sústredil sa na postavu pred sebou. Siahala mu sotva po hruď, takže sa musel poriadne skloniť, aby jej videl do očí. Sotva to urobil, uväznil ho v sebe inteligentný pohľad zelených kukadiel. Tak sa sústredil na jej jedinečnosť, že si neuvedomoval niečo omnoho závažnejšie. Zalapal po dychu a mierne sa odtiahol. Toto dievča nebolo ani náhodou človek. Čo ho prekvapilo viac, bol fakt, že vonia až príliš podobne ako on. Ako jedna z dlakov.

Prológ + Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Ďakujem za komentáre k predošlej kapitole. Ani neviete, ako milo ste ma prekvapili.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Bola ešte taká úvodná, ale hádam som vás neunudila k smrti. Ak vznikli nejaká nejasnosti, do komentov s nimi.

Nabudúce sa zoznámime s Phoebe.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 2.: