OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 19.



V srdci tigra - Kapitola 19.Posledné tajomstvá

Kapitola 19.

Phoebe vyčerpane zodvihla hlavu a poobzerala sa okolo. Keby videla niečo iné ako tmu, rozhodne by ocenila fakt, že po nekonečnom výsluchu bola napokon predsa len sama. Ale nedokázala si tú skutočnosť užiť, lebo hoci nič nevidela, vedela, že tam to všetko stále je. Vlčica sa rozhodla, že prišiel čas postarať sa o blaho ostatných a pripravila ju o zrak. Nemohla sa sťažovať, lebo bola požehnaná aspoň tým, že hoci všetko počula lepšie než predtým a rovnako dobre to aj cítila, aspoň to nevidela. Lenže spolu s tým prišlo aj poznanie, že nemala potuchy, kto sú jej väznitelia a teraz aj ľudia, ktorí sa jej pýtali na nezmyslené otázky, všetky smerujúce k jedinému – kde je kniha a ako sa k nej dostať. Nemohla uveriť, že boli dostatočne naivní na to, aby uverili, že Brax by jej to prezradil. Mohli sa deliť o posteľ a tak trochu aj o životy, ale keď išlo knihu, nezradil svoje celoživotné poslanie. Nikdy a nikomu. Dokonca ani jej.

Po toľkých mesiacoch, keď videla bez toho, aby o tom nejako extra premýšľala, bolo až príliš jednoduché vrátiť sa do zabehaných koľají. Skĺzla k svojim zvykom a to ju držalo pri zdravom rozume. Pamätala si, ako vyzerala miestnosť tesne predtým, než prišla o oči. Chvíľku potom, čo sa z tieňov zhmotnila Ellen s otázkou, kde nájde knihu, alebo ako ju získa. Potom začala vidieť len tmu a nič iné len. Ostatnými zmyslami zistila, že za dverami stojí ďalších šesť spôsob, z toho jeden je vlkolak, ktorý ju sem tak láskavo pritiahol a ostatní predstavujú po zuby ozbrojených ľudí, stavila by sa, že boli sotva dospelí. Vlastný dych sa k nej odrážal a bola schopná odhadnúť, že sedí na stoličke, ruky spútané za chrbtom hrubou reťazou a nohy priviazané k drevu.

Jej úvahy prerušilo otvorenie dverí a k Phoebe zavial takmer bolestne známy pach. Jeden chlapec, ktorého všetci považovali za človeka, k nej pravidelne prichádzal. Nikdy sa jej fyzicky nedotkol, vlastne to neurobil nikto z nich, ale dalo sa to chápať ako týranie. Podľa slabého pachu mágie, ktorý z neho vyžaroval, musel byť jeden z jeho rodičov z jej národa. A súdiac podľa jeho schopnosti, nemusela hádať dvakrát, aby vedela, kto to je.

Od momentu, keď sa prebrala vo svojej cele a zoznámila sa s neznámym mužom, si stále lámala hlavu, ako bolo možné, že ju niekto len obyčajným napodobnením hlasu niekoho iného dokázal prinútiť odísť a neobzrieť sa. Teraz už vedela, že to bol tento chlapec. Bol siréna. Bolo zvláštne, že sa to nadanie ukrýva práve v niekom mužského rodu, ale pohlavie nikdy nehralo rolu pri dedení schopností. Mohli za to gény. V duchu si už niekoľkokrát vynadala, že zabudla na existenciu týchto bytostí, ktoré s obľubou dosahovali vlastné malicherné ciele a lákali ľudí do pasce. Keď spoznala Lucu, zmenila názor na ich národ. Asi to bolo predčasne uponáhľané rozhodnutie. Stále odhodlane išli za svojimi cieľmi.

„Zjednoduš si svoj odchod a povedz mi, kde nájdeme knihu.“

Nebolo to týranie, ale tá túžba otvoriť ústa a urobiť ho šťastným svojou odpoveďou, bola takmer fyzicky bolestná. Najmä vzpieranie sa jej. Lenže vedela, že ak by podľahla, všetko by sa skončilo. A ona by už nikdy nevidela Braxovu tvár, nepovedala mu, ako veľmi ho miluje, neobjala by Myru a nenakopala Ellen do zadku za to všetko, čo im za celé tie roky vykonala. Za to, koľko obyčajných ľudí, ale i magických bytostí, dohnala k smrti, alebo ich osobne zniesla zo sveta.

„Povedala som ti to už predtým a hovorím to znovu – odo mňa sa nič nedozvieš.“

Phoebe znela presvedčivejšie, než by si bola pomyslela. Možno aj preto, že vlastne hovorila pravdu. Nemohla mu povedať niečo, čo nevedela. Lenže keby sa k tomu priznala, rozhodne by jej neveril. Takže bolo jednoduchšie klamať a držať ich všetkých aspoň na mizivý okamih v šachu.

„Stále máš šancu odpovedať mi na otázku. Tí, čo prídu po mne, nebudú takí milí ako ja.“

Phoebe zasyčala, keď sa od nej odrazil ďalší nápor jeho mágie. „Nepovedala by som, že nútiť niekoho k odpovedi tvojimi schopnosťami by bolo humánnejšie, ako klasické mučenie. Od toho aspoň vieš, čo môžeš očakávať. Ty si zákerný ako zmija.“

„Akoby som si mohol vybrať, čo zo mňa urobili moje prekliate schopnosti!“

Phoebe v jeho zúfalom prehlásení zacítila možnosť dostať sa z tejto situácie. „Tvoje schopnosti sú presne také, aké ich urobíš. To ty si sa rozhodol, ako ich chceš použiť.“

„Keby nebolo mojich rodičov a toho, že mi celý život klamali, nebol by som tu! Stvorili vo mne toto monštrum. Mal som byť odsúdený na smrť v samote len preto, že ma nikto nemôže skutočne milovať bez toho, aby som ho k tomu prinútil. Mali mi to povedať! Mali sa priznať, že to, čo medzi nimi bolo, spôsobili len matkine schopnosti!“ Nápor jeho nátlaku trošku zakolísal.

„Tie schopnosti patria k tomu, čím si. Mal by si vedieť rozpoznať, na čo ich použiť. A hlavne komu ich prepožičiavať.“

„Prečo nie jej? Po rokoch je to jediný človek, ktorý sa o mňa zaujíma a nepriatelí sa so mnou len preto, že odo mňa niečo chce. Je samozrejmé, že jej chcem pomôcť.“

Phoebe si povzdychla, keď nutkanie odpovedať na jeho prvú otázku úplne zmizlo. Podarilo sa jej rozptýliť ho. „Si naozaj taký naivný? Ellen na tebe nezáleží. Len ťa využije na to, aby získala čo potrebuje, a potom ťa zabije, alebo odkopne. Je to zákerné stvorenie. A pochybujem, že je to len tým zvieraťom v nej.“

„Ako sa opovažuješ ju takto urážať? Je to tá najčistejšia ľudská bytosť, akú som kedy poznal!“ vyhŕkol impulzívne. Zašuchovala látka, akoby podišiel vpred, smerom k nej, ale po chvíli ten zvuk zmizol, takže si nebola istá, či sa jej to len nezdalo.

„Sám si členom magického sveta a nevieš si dať dve a dve dokopy? Ellen je dlak! Ani jediný vlások na jej hlave nie je ľudský!“

Mladík sa prudko nadýchol. „Dosť! Prestaň ju urážať! Neverím ti. Povedala mi, že sa ma budeš snažiť poštvať proti nej. Ale vieš čo? Nepodarí sa ti to. Milujeme sa a keď nájdeme knihu, už nám nič nebude stáť v ceste, aby sme mohli žiť v pokoji a bez záťaže mojich schopností.“ Sám pre seba sa zasmial. „Čo mi pripomína, že si stále neodpovedala na moju otázku – kde je tá prekliata kniha?!“

Phoebe zaťala zuby. Za posledné hodiny, alebo dni – netušila, koľko času ubehlo – si do jazyka zahryzla toľkokrát, že by sa nečudovala, keby vyzeral ako ementál. Ale po prvýkrát za ten čas sa jej podarilo narušiť jeho neochvejnú istotu. Takmer bytostne cítila jeho váhanie. Nevidela mu do tváre, ale chuť toho pocitu vo vzduchu jej dodával nádej. Možno ešte nie je všetkému koniec. Bála sa však byť priveľmi optimistická.

„Prečo ju tak veľmi túžiš nájsť?“

Odfrkol si. „Chrániš niečo, o čom nič nevieš. Ale odpoviem ti – v knihe sú mocné kúzla, ktoré všeličo dokážu. Dokonca aj zničiť moje schopnosti, aby sa zo mňa opäť mohol stať človek. Už nebudem dlhšie monštrum, ktoré zo mňa urobili rodičia.“

„Nebodaj veríš, že ti to uľahčí život?“ spýtala sa Phoebe opatrne.

Nebola si istá, čo v knihe je, o jej obsahu kolovali rôzne legendy. Dokonca ani Brax to nemohol vedieť. Phoebe teda vychádzala z toho, čo sa rozprávalo o starom kráľovi. Bol múdry a silný a zo všetkého najviac túžil po tom, aby sa magická komunita spojila do jednej rodiny. Pochybovala, že by sa to rovnalo túžbe urobiť z nich ľudí. Lenže svoje pochybnosti si radšej nechala pre seba.

„Keď nebudem mať tieto schopnosti, budú ma ľudia mať radi preto aký som, nie preto kým som.“

Phoebe si povzdychla a odsunula nutkavú potrebu do úzadia mysle. „Vieš, si naozaj veľmi naivný, ale nemôžem ťa z toho viniť, za všetko môže Ellen.“ Opäť si potichu povzdychla. „Mám priateľku, ktorá, podobne ako ty, je spolovice siréna. A už niekoľko rokov žije so svojím priateľom. Milujú sa a ten cit nevznikol len preto, že naňho použila svoje čary. Jej partner je vlkolak. Neviem, koľko toho o nich vieš, ale mal by si vedieť, že vlkolaci sa nechávajú ovládať ich vnútorným vlkom. A tí, ako mnohé iné zvieratá, sú verní jednej družke po celý život. Mnohokrát aj po jej smrti. Ak si ju jeho vlk vybral, nikto by mu nezabránil v tom, aby ju miloval. Dokonca ani jej schopnosti.“

Priam bytostne cítila, ako sa zarazil. „Klameš. Musíš klamať.“

Phoebe potriasla hlavou. „Neklamem. Ale ak mi neveríš, pokojne sa spýtaj toho vlkolaka, čo stojí tamto za dverami,“ pohodila hlavou smerom, kde si myslela, že sa asi nachádzajú, „určite ti moje slová ochotne potvrdí.“

„Chceš povedať, že...“ Nedokončil. Ale v jeho hlase sa jasne ozýval náznak nádeje.

„Láska je najmocnejší cit na svete. Ak ju raz nájdeš, nikto ti ju nevezme. Nevyprchá len kvôli tomu, že jej to ty prikážeš svojimi schopnosťami.“

Na hodnú chvíľu ich zahalilo ticho, obalilo ich do svojej hrejivej náruče ako do deky. Phoebe cítila, ako ju vlákna, ktoré ju nútili robiť to, čo chcel on, pomaly púšťajú. Nevyhrala ešte, ale nemohla sa neradovať z tej úľavy, že sa môže voľne nadýchnuť.

„Je... je to pravda?“

Skôr, ako ho Phoebe stihla znovu uistiť, že nemá dôvod mu klamať, klapli niekde za ňou dvere a ozval sa hlas, ktorý nenávidela zo všetkých najviac. „Iste, že to nie je pravda. Čo nevidíš, ako sa ťa snaží obalamutiť, aby ťa obrátila proti mne? Vari som ti nerozprávala, ako mi vždy závidela?“

Phoebe sa jej sladkému tónu musela zasmiať. „A čo som ti mala závidieť? Schopnosť vraziť najlepšiemu priateľovi nôž do chrbta a dokonale ho zradiť? Prepáč, ale svinstvo v popise práce nemám.“

Priam fyzicky cítila, ako sa na ňu Ellen mračí. „Nie, ty tam máš len doháňanie mužov k samovraždám.“

„Nemôžem uveriť, že tu toto vyťahuješ,“ za prskala Phoebe, len ťažko skrývajúc bolesť, ktorá v nej s tými slovami vytryskla. Napriek všetkým tým rokom sa stále cítila dostatočne vinná na to, aby si jej slová zobrala osobne. Stále ľutovala, že bola príliš veľký zbabelec na to, aby bojovala proti rozhodnutiu vlastnej vnútornej vlčice, ktoré doteraz nechápala.

„Prečo by som nemala? Snažíš sa presvedčiť tohto úbohého chlapca o svojej pravde a stále klameš. Aj vlkolakov môžeš prinútiť cítiť niečo inak. Ty by si to mala vedieť, máš skúsenosti.“

Phoebe zavrčala a zaťahala za putá v snahe oslobodiť sa a zaškrtiť ju. „Urobila som chybu, ale nikdy som neprinútila Joea, aby ma miloval. Tie city patrili len jemu.“

„Ale prinútila si ho veriť, že cítiš to isté. To je takmer rovnako hrozný zločin.“

„Mne aspoň na ňom záležalo, ty, na rozdiel odo mňa, len klameš a zrádzaš.“

Ellen zasyčala. Znelo to pobúrene. „Ak mi teraz povieš, kde nájdem tú knihu, možno ťa zabijem rýchlo.“

„To nie je práve silná motivácia – nech urobím čokoľvek, aj tak ma zabiješ.“ Nie, že by som sa chystala ti to dovoliť, dodala si sama pre seba v duchu.

„Záleží však na tebe, s akým pocitom zomrieš. Veľmi rada by som si dopriala to potešenie, aby si ma prosila o smrť. Ale som ochotná sa ho vzdať. Ak mi hneď teraz povieš, kde je tá kniha.“

„Myslíš, že ma o spolupráci s tebou presvedčí len tvoja neodolateľná osobnosť?“

Phoebe nemala potuchy, kde sa to v nej berie. Nikdy takto okato nikoho neprovokovala. Jasné, nebola zbabelec, ale toto sa jej nepodobalo. Bola už proste unavená z toho, ako sa vždy podriaďovala vôli ostatných. Nátlaku vlastnej vlčice, Joeovej láske, Sondagovmu opovrhnutiu, vyhnanstvu, dokonca aj Braxovmu prípadnému odmietnutiu. Neprišiel snáď už konečne čas, keď by mala bojovať o svoje šťastie? Za slobodu? Hoci by kvôli tomu mohla aj zomrieť...

„Rade,“ povedala naliehavo Ellen. Phoebe nechápala. O čo hovorím, kým sa neozvala znovu. „No tak, Rade, pomôž mi vyhrať. Miláčik, veď vieš, že milujem iba teba.“

„Ale... ale...“

Ozval sa nezameniteľný zvuk bozku. „No tak, hovorila som ti, že sa pokúsi obrátiť ťa proti mne. Všetko, čo vyjde z jej úst, je klamstvo. Ani na chvíľku ju nesmieš počúvať.“

Nevidela, ako sa zatváril. Dopekla, tak veľmi by si priala odhadovať ich konanie podľa výrazu v tvárach, ale vlčica jej to nechcela dovoliť. To prekliate zvieratko v nej akoby túžilo po svojej nezávislosti a odmietalo akokoľvek spolupracovať. Čo bolo nesmierne frustrujúce.

Keď pocítila nový nával nátlaku, takmer nahlas zaúpela. Ani sa to nedávalo porovnávať s tým predtým. Zatiaľ čo ešte pred pár hodinami to cítila ako ruku, ktorá jej zvierala hrdlo a nútila ju rozprávať, aby sa mohla opäť nadýchnuť, teraz mala pocit, akoby jej niekto dal hlavu do zveráku a stále silnejšie sťahoval. Obávala sa, že takýmto tempom sa jej tá hlava naozaj rozskočí. V tomto momente by snáď dokázala prezradiť aj to, čo nevie, len aby to prestalo.

Zavrela oči, aby zmiernila ten tlak, ale nedokázala to potlačovať. Cítila, ako jej čosi teplé steká dolu po tvári. S hrôzou si uvedomila, že jej začala tiecť krv z nosa. Nemala najmenšej potuchy, že nátlak sirény môže naozaj fyzicky pôsobiť. To bola pre ňu novinka. Mohla len hádať, prečo to na ňu nepoužil skôr. Hoci... Došľaka, nebola schopná ani premýšľať o tom, ako sa volá, nieto o niečom inom. Pálivá agónia zmenila na popol každú jednu myšlienku, ktorá jej skrsla v hlave.

„Dosť! Dosť! Ja neviem! Neviem!“ skríkla, keď už to viac nemohla zniesť. Bolesť okamžite zmizla a ona začala lapať po vzduchu. V tú chvíľu by sa bola najradšej zabila. Cítila sa tak mizerne, že to nakoniec vyzradila, hoci nemala čo povedať. Prečo sa potom cítila taká vinná?

„Ale, ale, ale, pozrimeže. Takže Brax ťa nepovažoval za dostatočne dôveryhodnú, aby ti to prezradil? To je škoda, milá moja. Pretože teraz si pre mňa bezcenná.“

Znovu zacmukala, akoby bola Phoebe len neposlušné decko a ona prísna učiteľka v škole, a vzdychla si. Phoebe sa roztriasla v očakávaní... ani nevedela čoho. Možno guľky v srdci, alebo neznesiteľnej bolesti, v ktorej by priznala, že predtým klamala, aby ju prinútila prestať. Čo rozhodne nečakala, bolo, že sa k nej Ellen priblíži a pošepne jej do ucha:

„A to som pre nás mala naplánované ešte hodiny zábavy. Ale neboj sa, nájdem pre teba využitie.“

Nemala čas spamätať sa z jej zlovestných slov, alebo zabrániť mrazu, aby jej prešiel po chrbtici a celú ju roztriasol. Mala čo robiť, aby nevykríkla v agónii, keď na pokožke zacítila niečo ostré, čo sa zarezávalo stále hlbšie. Niečo, čo až priveľmi pripomínalo ostrie dýky. Napäla ruky, aby sa uvoľnila, ale bolo to márne. Boj o nový dúšok vzduchu bol prvoradejší. Tentoraz už výkrik nedokázala zastaviť.

***

Brax udrel rukou do parapetnej dosky, no nepomohlo mu to v tom, aby sa cítil lepšie. Posledné hodiny a dni strávil pátraním po Phoebe, ktorá akoby sa prepadla pod zem. Nikto ju nevidel, dokonca ani necítil. Telefón pri sebe nemala, keďže bola vo vlčom kožuchu, keď odišla, a nebola ani tajná agentka, aby mala niekde v tele umiestnený čip, aby našli aspoň jej telo. Odmietal si priznať aj takú možnosť – že sa jej niečo mohlo stať. Ako jeden z mála odmietal uveriť, že ich práve ona zradila. Phoebe nebola ten typ osoby. Nemala na to svedomie. Každopádne to nič nemenilo na tom, že jej zmiznutie bola jedna veľká záhada.

Z myšlienok ho prerušil zvuk otváranie dverí. Nemusel sa otáčať, aby vedel kto prišiel. A bol si viac ako istý, že Sondag nenesie dobré správy.

„Nikto ju nevidel.“

Brax zaťal ruky do pästí. „Nemohla sa len tak prepadnúť pod zem.“

„To netvrdím. Určite sa vráti, ak bude môcť. Pochybujem, že by utiekla zo strachu. Skôr akoby ju niekto volal.“

„Viem.“ Sondag toľkokrát rozprával ten príbeh, ako odišla, že ho všetci poznali naspamäť. No ani to ich neodradilo od toho, aby ho nepočúvali znovu a znovu v snahe nájsť hocičo, čo by prehliadli. Aj keby to bo len maličký náznak. Nenašli viac ako jedno veľké nič.

„Len sa bojím, že sa jej niečo stalo.“

Brax sa jeho slovám smutne zasmial. „Nebol si to práve ty, kto prednedávnom vyhlasoval, že keby zomrela, nehnul by si pre ňu ani rukou?“

„Som toho názoru, že každý sa môže meniť.“

„Ale nie niekto taký starý ako ty.“ Brax sa nútil sústrediť na rozhovor, ale bolo to takmer márne. Nič ho nedokázalo odpútať od neznesiteľnej bolesti, ktorú pociťoval, keď pri sebe nemal Phoebe.

Sondag si povzdychol a postavil sa vedľa neho. „Hádam, že každý má nárok na chyby.“

„To, čo si jej urobil, nebola len chyba. Bolo to svinstvo.“ Ani sa nesnažil zakryť výčitku v hlase.

„Pozri, bol som idiot, a nikto mi za to nechce nakopať zadok viac, ako ja sám. Bol som zaslepený bolesťou zo straty brata, že so ani na chvíľu neuvažoval. Predsa som Phoebe poznal celé roky a vo chvíli, keď potrebovala moju podporu rovnako ako ja jej, som ju zradil a odpísal. Prinútil som ju odísť a nikdy sa nevracať. Neexistuje dostatočne tvrdý trest, ktorý by som si zaslúžil.“

Braxa jeho slová trochu potešili. Hlavne kvôli Phoebe. Vedel, že si stále priala to medzi nimi urovnať, hoci sa tvárila, že jej na tom nezáleží. „Takže si si prečítal bratov list.“

„Nie,“ pokrútil Sondag hlavou. „Nikdy som ho nečítal. Vlastne som ho spálil sotva desať minút po tom, čo mi ho Phoebe dala a nechala ma sa osamote poslednýkrát rozlúčiť s bratom.“

„Tak prečo si sa rozhodol zvážiť svoje rozhodnutie z minulosti?“

„Tak trochu kvôli tebe.“

Brax sa zarazil a prekvapene naňho pozrel. „Kvôli mne?“

„Nenechaj sa mýliť, ty na tom v podstate nemáš žiadnu aktívnu účasť,“ uistil ho rýchlo, „ale bolo to kvôli tebe a citu, ktorý k tebe prechováva Phoebe.“ Zrak upieral v diaľ, akoby ani nebol v súčasnosti, ale v časoch, keď ešte jeho brat žil. „Joea som miloval najviac ako som mohol, urobil by som preňho čokoľvek a zrazu ho nebolo. Bol som naštvaný a ranený a jediný spôsob ako sa s tým vyrovnať, bolo zbaviť sa človeka, o ktorom som bol presvedčený, že sa stal dôvodom jeho smrti. Keďže som sa nedokázal prinútiť ju zabiť, vyhnal som Phoebe a bol si istý, že nikdy nebude dostatočne hlúpa na to, že by sa vrátila.“

„Lenže ona to urobila,“ prerušil ho Brax, keď začal tušiť, kam tým mieri.

Mierne prikývol. „Zjavila sa na prahu a nedbala mojich vyhrážok. Milovala ťa tak veľmi, že riskovala vlastný život, aby nás poprosila o pomoc. Keby som jej povedal, aby odišla, asi by to ani neurobila, kým by sa neuistila, že urobíme to, čo chcela. A vtedy som si uvedomil, že niekto taký láskavý ako ona by nikdy nikoho nedokázal priviesť k samovražde. Vždy bola oddaná a milovala celým srdcom. Možno necítila to, čo Joe, ale bolo to dosť na to, aby ju jeho smrť položila na kolená. A ja, namiesto toho, aby som stál pri nej, som ju vyhnal a znenávidel ju.“

Brax sa naňho zamračil. „Nevyzeral si, že by si svoju chybu pochopil už vtedy. Nesprával si sa tak.“

„Uvedomil som si to, ale bol som príliš tvrdohlavý na to, aby som si priznal chybu. Trvalo mi dlhšie prehltnúť vlastnú hrdosť a zmeniť svoje správanie. Ak mám byť úprimný, päste ostatných boli oveľa presvedčivejšie. Viac ako moje svedomie.“

„Tak prečo si jej to nepovedal?!“ zvolal pobúrene Brax. Keby mal na to silu, tiež by svoju päsť zoznámil s jeho nosom. Zaslúžil by si to.

„Nedostal som príležitosť. Alebo som si ju len nechcel nájsť. A teraz je už možno neskoro.“

Skôr, ako sa naňho Brax stihol vrhnúť v snahe vytriasť z neho dušu len za pomyslienie, že by sa Phoebe nemusela vrátiť, sa dvere za nimi prudko rozrazili. Obaja sa prudko otočili a zalapali po dychu. Brax netušil, koho očakával. Možno Duncana, alebo rovno kráľovnú, alebo Eilidh, ktorá bola nezvestná už dva dni. Ale rozhodne to nebolo nie príliš vysoké nahé dievča s hnedými vlasmi a zelenými očami, ktoré až príliš nápadne pripomínali tie, ktorými sa naňho pozerala Phoebe. Opäť zalapal po dychu, keď mu myseľ ponúkla vysvetlenie toho, na koho sa pozerá, ale odmietal to prijať. To predsa nemohla byť...

„Myra?“ dostal zo seba Sondag akoby v ozvene na Braxove myšlienky. „Ako je možné, že si v ľudskej podobe? Myslel som, že nie si schopná premeny!“

Braxovi sa na jazyk tlačilo asi milión otázok, ale ani jednu nemal možnosť vysloviť. Malé napodobenina Phoebe sa na nich mračila a v očiach sa jej odrážala bolesť mocnejšia ako čokoľvek, čo doteraz videl.

„Nemám čas niečo vysvetľovať,“ pošepla a naliehavo sa zadívala Braxovi do očí. „Musíš mi pomôcť. Phoebe umiera.“

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.


Všetkým, čo hlasovali v mojej malej ankete, veľmi pekne ďakujem. Síce vás bolo len zopár, ale aj to je lepšie ako nič. Bohužiaľ sa stalo, že nám zatiaľ vznikla len remíza. Takže vás prosím, aby ste aj ostatní obetovali tie dve minútky a pomohli mi vybrať ďalší príbeh. Viem, že to nie je dôležité a pre väčšinu z vás len strata času, ale prosím vás - naozaj by som ocenila vašu pomoc. Ešte raz ďakujem.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 19.:

4. mea
06.06.2013 [18:22]

Emoticon Emoticon Emoticon

3. mima33 admin
05.06.2013 [11:43]

mima33Úplne skvelé Emoticon Emoticon Potešilo ma, že viem, ako to je so Sondagom a že si nám potvrdila naše dohady o Ellen. Vedela som, prečo ju neznášam Emoticon A teraz dúfam, že Brax nájde Phoebe a všetko sa vyrieši. A teším sa, kedy sa dozvieme, čo je v tej knihe (dúfam, že sa to dozvieme) Emoticon

2. Mišička
04.06.2013 [20:03]

Super kapitola nemam co dodat Emoticon hlasujem za vrahynu Emoticon

1. izzie22
04.06.2013 [16:08]

Ou tak toto bolo čo? Emoticon
Totálne ma to položilo... tak toto som nečakala. To čo povedal Sondag, som rada, že konečne viem čo si myslel, myslí...
No a Myra ma totálne dostala Emoticon , ale zas takto to ukončiť? Emoticon Emoticon
Proste skvelá kapitola Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!