OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 12.



V srdci tigra - Kapitola 12.Ponechať minulosť minulosti

 

Kapitola 12.

Brax uprene pozeral na ženu, ktorej sa kedysi klaňal a oddane jej slúžil. Myslel si, že je mŕtva. Rovnako ako celá jej rodina a pokrvná línia, ktorá bola silnejšia než všetky ostatné. Očividne sa mýlil. Čakajúc na konečný boj, pred ktorým unikal tak dlho, lebo nemal dôvod vyhrať ho, alebo sa doňho aspoň zapojiť, si poňho prišiel nejaký dlak, čo ho dosť rozčuľovalo, a odviedol ho sem. Keď bol pripravený všetko to ukončiť, niekto mu to prekazil.

Len vďaka Phoebe bol schopný čeliť duchom minulosti, hoci nemal odvahu priznať sa jej. Posledná žena, ktorej vyznal lásku, zomrela a to obzvlášť krutým spôsobom. Kým to všetko neskončí, nechcel hovoriť o tom, čo cíti. Hoci by najradšej prekonal tých niekoľko krokov a dostal sa k nej len preto, aby ju bozkával ako zmyslov zbavený. A to ju nevidel len niekoľko hodín.

Potriasol hlavou, aby sa sústredil. Stále bol naštvaný, že sa len tak nechal odtiahnuť z domu nejakým výrastkom, ktorý si myslí, že je ktovieako múdry. V skutočnosti by ho nebol dostal z miesta, keby to skutočne nechcel. Ale bol zvedavý, ako je možné, že má Phoebe také väzby. Očividne nebol jediný, kto si strážil svoje súkromie.

„Takže jeho brat má na svedomí to, že musíme takto žiť?“ ozval sa niekto a Brax sa prebral zo svojho premýšľania. Snažil sa predstierať, že otázka o jeho pôvode, ktorá visela vo vzduchu ako čierne mračno, bola len v jeho predstavách. Očividne nebol až taký dobrý v predstavovaní si, ako si myslel.

Brax pokrčil plecami. „Nezodpovedám za to, čo môj brat robí alebo nerobí. Už dávno nie.“

„Hej, ty si sa len pred ním celý život skrýval.“ Tentoraz už vedel, že slová mali jediného majiteľa – rozhnevaného dlaka, ktorý, ako sa zdalo, to tu mal celé pod palcom.

„Ak ma chceš obviniť zo zbabelosti, tak si to dvakrát rozmysli. Aby ťa potom mal kto dať dokopy. To, že som dostál svojej prísahe a vďaka tomu, že som sa skrýval, ma nenašiel a nedostal do rúk knihu, nie je zbabelosť. Skôr je to niečo, za čo by ste mi mali ďakovať.“

„Keby si ho bol zabil, nemusel by si sa skrývať,“ odpovedal stoicky dlak.

Brax naňho vyceril zuby. „Dávaj si pozor na to, čo hovoríš. Možno je môj brat zloduch bažiaci po moci, ale stále je to moja rodina. Nebudem ho ochraňovať ani obraňovať, nikdy sa nepostavím na jeho stranu, ale nečakaj, že ho krvilačne zabijem bez toho, aby ma vyprovokoval.“

„Vidíš? Táto tvoja oddanosť až za hrob nás sem priviedla. Keby si dávno priniesol knihu sem, bolo by už po všetkom.“

„Uvedom si, že ja som netušil, že niekto z vás žije. A keby som to aj vedel, kde berieš istotu, že by som ti veril?“

Dlak si odfrkol. „Nedoviedol som ťa sem preto, aby som ťa zabil.“

„Hej?“ odporoval mu Brax posmešne. „Tak prečo mám pocit, že jediný z tejto miestnosti, ma túžiš zaškrtiť? To veľmi jasne ukazuješ svoju náklonnosť. Vďakabohu, že nie som žena. Tvoj záujem by ma možno pripravil o posledné kúsky zdravého rozumu.“

Lenže skôr, ako sa naňho dotyčný stihol vrhnúť a vyrvať mu srdce z hrude, vzniesol sa nad ostatných autoritatívny hlas: „To už by stačilo! Sondag, prestaň sa správať ako besný pes!“

Dlak na ňu uprel pohľad plný rozporov, akoby si nebol istý, či ju zabiť alebo pobozkať. „Rozkaz, Vaše Veličenstvo.“

Na potvrdenie svojho odporu sa otočil a oprel sa o vzdialenú stenu, no neprestal Braxa prepaľovať naštvaným pohľadom. Mal chuť vysmiať sa mu, ale na viac ako úškrn sa nezmohol. Bol vyčerpaný až hrôza. Nespal najmenej dva dni a stret s vlkolakovými nie práve najmäkšími päsťami mu k duševnej pohode práve nepridával.

Otočil sa a stretol sa s pohľadom samotnej kráľovnej. Keďže bol asi jeden z mála v miestnosti, ktorý ju videl vyrastať, stavalo ho to do pozície, ktorá sa mu ani v najmenšom nepáčila.

„Kedy si naposledy videl svojho brata?“

Všemožne sa snažil zaplašiť myšlienku na ten večer, keď sa díval do bezodných očí vlastného brata, v ktorých nebolo nič iné okrem nenávisti a hnevu. Možno tak túžba po moci. Bolo mu jedno, koľko životov zničí, koľkých zabije, len aby dosiahol svoj vytúžený cieľ. Držať v rukách knihu a získať všetky jej tajomstvá - to bol jeho cieľ. Len kvôli jeho túžbe poznať budúcnosť, a tak sa stať takmer neohrozeným, ho priveľmi lákala.

Ešte teraz mal pred očami obraz, keď stál pred ním, jeho ženu používajúc ako štít. Dýka na jej krku sa každou sekundou viac a viac zarezávala do jemnej pokožky, ktorú ešte noc pred tým bozkával. Bože, aký bezmocný sa cítil, keď tam len tak musel stáť a prizerať sa tomu, ako Eilidh zomiera. Bol prekliaty a svoju zlú karmu preniesol aj na ľudí, ktorí s tým nemali nič spoločné. Len kvôli jeho sebeckosti skončili všetci mŕtvi. Žiadny trest alebo bolesť nezmiernia vinu, ktorú vláči na krku ako nákovu.

„Brax?“ doľahol k nemu naliehavý hlas. Potriasol hlavou a zodvihol hlavu.

Odkašlal si. „Svojho brata som naposledy videl pred niekoľkými storočiami. Knihu vtedy nezískal a ja ju ešte stále strážim. Neviem, kde je teraz, ale bol by som prílišný blázon, aby som si nahováral, že urobil službu pre svet a leží niekoľko metrov pod zemou.“

Kráľovná sa naňho zamračila. „Tak čo ťa vedie k presvedčeniu, že ide po tebe teraz?“

„Pred niekoľkými týždňami mi skupinka vlkolakov zničila dom bez toho, aby čokoľvek zobrali. Netušili kto som, podľa mňa išlo len o skutočnosť, že som sa rozhodol učiť na škole. Lenže priamo v dome našli knihu. Nezobrali ju, lebo nevedeli, s čím sa stretli. Chris, môj sused, ich videl a nakreslil mi tetovanie, ktoré mali na ramenách. To isté, ktoré nosím aj ja. Keď ma dnes napadli traja vlkolaci a vypytovali sa na knihu, nerobil som si ilúzie, že by sa len stratili a nevedeli nájsť cestu do knižnice.“

V miestnosti nastal šum. Brax aj zabudol, že ich pozorne počúva najmenej dvadsať párov uší. Všetci doteraz vyzerali ako sochy. Len Phoebe vyzerala, akoby sa rozhodovala, či si všimnú, keď sa zahrabe pod zem.

„Myslíš si, že tvoj brat príde po knihu?“

Rezolútne pokrútil hlavou. „Môj brat je predovšetkým zbabelec. Nešpinil by si ruky s niečím, čo zaňho môžu vyriešiť druhí.“

„Sám si tvrdil, že si sa s ním stretol pred niekoľkými storočiami. Buď si odporuješ, alebo ho chceš chrániť,“ zaprskal opäť dlak menom Sondag. Brax po ňom hodil naštvaným pohľadom.

„Neobviňuj ma z niečoho, o čom vieš, že by som neurobil. Zložil som prísahu a budem ju dodržiavať až do konca svojho života. To, že sme s bratom na seba náhodou narazili, neznamená, že prišiel on za mnou. Vypovedá to len o tom, že som bol taký idiot a na chvíľu som obýval to isté mesto ako on.“

Samozrejme, že to v tých dňoch nevedel. Keby to bol čo i len tušil, upaľoval by odtiaľ až by sa za ním prášilo. Keby bol viac opatrný, Eilidh a Theo by žili a on by mal možnosť spoznať svoju dcérku, ktorú v duchu vždy oslovoval menom Alya, po svojej sestričke. Obe mali niečo spoločné – vďaka nemu sa nedožili dospelosti. Hoci Alyina smrť bola len nešťastná náhoda a nie chladnokrvná vražda. Lenže tak či tak tomu mohol zabrániť. Keby v tom čase lepšie ovládal svoje schopnosti, mohol včas zabrániť nešťastiu. Ak by tam vtedy bol, mohol ju zachytiť, keď sa pod ňou prepadla zem a spadla z útesu. Miesto toho musel doniesť jej zmrzačené telo svojim rodičom.

„Takže ho budeme musieť ísť hľadať a vylákať ho von,“ uvažoval nahlas niektorí z dlakov, ktorí stále ešte obklopovali jeho a skupinku vlkolakov, ktorým sa to ani v najmenšom nepáčilo. Len vďaka Finovým rozkazom sa na nich ešte nevrhli.

Kráľovná pokrútila hlavou. „Ale, ale, Duncan, nebodaj si zabudol, že on sa s nami pohráva už niekoľko mesiacov bez toho, aby sme mali čo i len jediné podozrenie, kde je ukrytý ten jeho zadok?“

„Keby sa Ellen snažila, mohli sme ho už mať.“

„Keby sa snažila viac, odhalila by svoje krytie a k nám by sa vrátila v škatuli z topánok.“

Brax sa musel veľmi ovládať, aby nezačal vrčať. „O čom, to tu, dopekla, hovoríte?“

Chvíľu sa zdalo, akoby nikto nechcel odpovedať, ale napokon sa ozval sám veľký Sondag, hoci vyzeral, že to je niečo, čo robí len veľmi nerád. Brax by mal z toho nesmierne zvrátenú radosť, keby ho tak pekelne neštvalo, že Phoebe už niekoľko minút vyzerala, že by odtiaľto najradšej utiekla.

„Jedna z nás, Ellen, už niekoľko rokov predstiera, že pracuje pre tvojho brata. Síce jej verí, ale nie natoľko, aby jej všetko prezradil. Zajtra by sa mala vrátiť, aby podala hlásenie, takže si s ňou môžeš pohovoriť.“

„Prečo ho sledujete? Pochybujem, že je to len kvôli tej hlúpej knihe.“ Jasné, jeho brat mal na krku mnoho zločinov, ale vždy existuje ďalší dôvod, prečo ho nenávidieť.

„Spojil sa s ľuďmi a začali zabíjať učiteľov, ktorí sa rozhodli vyučovať sebaobranu. Chcú tak vylákať von kráľovnú, aby ju mohli zabiť.“

Začul, ako niekto zalapal do dychu. Vzápätí sa k jeho ušiam vzniesol ten najlahodnejší hlas na svete: „Nevedela som, že sa to týka nás.“

Veľký dlak, Sondag, na ňu zavrčal. „Nemusíš to vedieť, pretože sa to určite netýka teba!“

Keď zbadal, ako sa schúlila do seba a sklonila hlavu, prehnal sa ním takmer živočíšny hnev. Túžil zabiť každého, kto by jej spôsobil bolesť. A tento obrovský pako s mozgom sliepky ju doslova trhal na kusy. Bolo mu jedno, že sa správa ako majetnícky somár, túžil len, aby bola Phoebe šťastná.

„Ak sa chceš dožiť zajtrajška, prestaneš na ňu vrčať.“

Jeho hlas znel hlboko a temne, každé slovo bolo skreslené vrčaním a prskaním, ktoré mala na svedomí jeho tigria časť. Bolo mu jedno, ako sa všetci dlaci v miestnosti napriamili, akoby ho chceli zabiť. Záležalo mu len na tom, ako Phoebe zodvihla hlavu a aj napriek tomu, že jej po líci stekala osamelá slza, sa naňho usmiala.

„Tak dosť!“ vzniesol sa nad vrčanie kráľovnin hlas. „Vrčať na seba ako malé mačatá môžete aj neskôr. Sondag, ubytuj týchto vlkolakov v západnej časti pevnosti a postaraj sa o to, aby mali pohodlie. Phoebe, ak máš záujem, tvoja stará izba je stále voľná. Brax, ty ostaneš so mnou. Musíme sa ešte porozprávať,“ vydávala rozkazy na všetky strany a tá istota, s určitou dávkou autoritatívnosti, naznačovala, že si zvykla byť vodcom. Čo bolo len dobré. Vždy mala predpoklady stať sa dobrou kráľovnou.

Brax ľútostivo pozeral, ako Phoebe mizne v miestnosti vedľa a ostaní ju ticho nasledujú. Sondag po ňom hodil opovržlivým pohľadom, ale nič nepovedal. Dobré preňho. Inak by bol o hlavu kratší, alebo možno o inú veľmi podstatnú časť tela, ktorú si iste nesmierne váži. Keď osameli, pristúpila kráľovná až k nemu a radostne sa usmiala.

„Ani som nedúfala, že ťa ešte niekedy uvidím.“ S tými slovami sa mu hodila okolo krku. Brax ju mocne objal. V určitom smere bola preňho ako sestra. Chránil ju tak dlho, že len samotné pomyslenie na to, že by sa jej niečo stalo, ho zbavovalo rozumu.

„A teraz ma máš na krku a so mnou aj hrozbu vojny.“

Smutne sa usmiala. „Vojna nie je až taká zlá. Aspoň by to znamenalo, že toto šialenstvo môžeme ukončiť. Lenže po takmer dvoch tisícročiach nie sme o nič bližšie ku konečnému mieru než predtým.“

Brax sa od nej odtiahol. „Prečo nechcete, aby o vás ľudia vedeli a necháte ich, aby nás takto utlačovali?“

„Ľudia si vždy mysleli, že sú pánmi tvorstva a nad nich nie je nič dokonalejšie. Magické bytosti tu vždy s nimi boli. Nechcela som riskovať, že by sa história mohla opakovať. Radšej nech naši ľudia sklonia hlavu pred ich hlúpymi zákonmi, akoby sa nimi mali nechať zavraždiť.“

„To chceš, aby magický svet žil v otroctve ľudí?“

Pokrútila hlavou. „Nie, to nie. Ale pokým tvoj brat voľne pobehuje medzi ľuďmi a nevieme, kto všetko je na jeho strane, nemôžeme sa svetu ukázať. Každý by nás mohol zradiť a to posledné, čo chcem, je hrať sa na vojaka. Vieš, že som nikdy nevedela oháňať mečom.“

Brax si pri spomienke na jej výcvik nedokázal udržať vážnu tvár. Ešte nikdy nevidel nikoho, kto by sa každou ďalšou lekciou len zhoršoval. „Aký je plán?“

„Kým nepríde Ellen, nemôžeme nič plánovať.“

Prikývol. „Takže zatiaľ sme tu tak trochu uviazli spolu.“

„Čo je dobré. Mať teba na svojej strane je takmer ako vyhrať v lotérii a ty to vieš.“

„Kedysi to tak možno bolo, ale tie roky ma zmenili.“

Na protest pokrútila hlavou. „Si iný, než si sám myslíš, ale hádať sa s tebou nebudem.“ Zrazu sa pousmiala. „Keďže pochybujem, že by si mi knihu môjho otca chcel dať teraz, môžeš odísť.“

Brax prikývol. Už to bolo príliš dlho, čo naposledy jednal s touto ženou. Už aj zabudol, že nadanie svojho otca, vídať občasné záblesky budúcnosti, sa prenieslo aj na ňu. Hoci iba v malej miere, ale predsa.

„A ešte skôr, než sa spýtaš, kde je Phoebe, poviem ti len toľko – choď doprava.“

Bez ďalších rečí zamieril tam, kde predtým ostatní zmizli. Na prahu dverí ešte začul, ako mu kráľovná hovorí:

„Vybral si si dobre, Brax. Bez ohľadu na to, čo si títo tu myslia, nemohol si si nájsť lepši ženu, než je Phoebe.“

Sám pre seba si prikývol. Vedel, že je výnimočná a nepotreboval o tom žiadne uistenie. Neprekážalo mu, že o nej všetko nevedel. Stačilo mu len dívať sa do jej očí a na chvíľu prestierať, že majú svoju malú bublinu šťastia, do ktorej sa zavrú a nikto im tam neublíži. Možno to bola naivná predstava, ale nemohol sa jej zbaviť.

Phoebe bola taká iná od Eilidh. Vedela sa o seba postarať a pokojne by nakopala zadok aj dvadsiatim vlkolakom len preto, aby im ukázala, že sa ich nebojí. Nezištne pomáha ľuďom, lieči ich zranenia a stará sa o to, aby boli šťastní. Bola nesebecká a oddaná. Každý muž by mal za život stretnúť aspoň jednu takú ženu.

Jasné, miloval Eilidh, ale v porovnaní s tým, čo cítil k Phoebe, to vyzeralo ako obyčajné očarenie. Nič viac. A čím viac prepadal čaru novoobjavenej lásky, tým viac videl chyby ženy, ktorú pred stáročiami považoval za dokonalú. Bola márnivá a občas sa správala ako rozmaznané decko. Veď čo by človek čakal od dcéry mocného šľachtica. Často bola hrubá a zabúdala na úctu voči ostatným. Videl to a neprekážalo mu to. Lebo aj napriek tomu sa snažila byť iná, snažila sa zmeniť a byť dobrou manželkou a matkou. A on jej za to dal to najcennejšie čo kedy mal – svoje srdce. Jedna časť z neho zomrela ten deň, keď naposledy vydýchla v jeho náručí.

Potriasol hlavou. Myslením na to nič nezmení. Iba ak sa bude viac trápiť. Miesto toho sa prísne sústreďoval na mizivý závan tej najkrajšej vône na svete. Nechal sa ňou opájať a pomalými krokmi nasledoval cestičku, po ktorej nikto iný okrem nej neprešiel. Keď prišiel až na akúsi križovatku, riadil sa slovami kráľovnej a vybral sa vpravo. Sotva dva kroky pred ním sa objavili vysoké modré dvere ozdobené čiernymi ornamentmi a kvetinami. Boli také krásne ako Phoebe, takže nebolo pochýb, komu tá izba patrí.

Chvíľku váhal, no napokon jemne stlačil kľučku a vošiel dnu. Netušil, čo očakával, ale určite to nebola miestnosť takmer taká veľká ako hala, v ktorej učil sebaobranu, zariadená veľmi vkusným ebenovým nábytkom, ktorý pôsobil trochu starožitne. Bolo jasné, že patril Phoebe už niekoľko rokov a z nejakého dôvodu ho mala rada. Steny boli pomaľované napodobeninami korún stromov. Zdalo sa mu to ako sakura, ale nebol si istý. Na obrovskej posteli, na ktorej bola prehodená háčkovaná deka, ležala Myra. Bola zavinutá v tesnom klbku, ale bolo mu viac ako jasné, že si jeho prítomnosť uvedomuje. To, že nekývla ani uchom, mohlo znamenať jedine to, že ho nepovažuje za hrozbu. Čo bolo len dobre. To posledné, po čom túžil, bolo Phoebe nejako ubližovať, alebo ju trápiť.

Na nevysokom bielizníku si všimol niekoľko rámikov s fotkami, na ktorých bola vysmiata Phoebe a nejakými, preňho neznámymi, mužmi. Jeden z nich vyzeral ako Sondag, ale vyzeral tam až priveľmi šťastne na to, aby to mohla byť jedna osoba. Teraz sa tváril akoby bol na pohrebe. Mávol nad tým rukou a započúval sa, či nezistí, kde je Phoebe. Keď z vedľajšej miestnosti začul tiché dopadanie vody, uvedomil si, že je určite pod sprchou.

Najtichšie ako vedel otvoril dvere. Zodvihol hlavou a naskytol sa mu najlahodnejší obraz zo všetkých – jej nahé telo, ktoré nezakrývalo absolútne nič. Dokonca nemala ani potrebu zavrieť za sebou dvere veľkej sprchy. Len tam stála, otočená k nemu chrbtom a rukami sa opierala o stenu pred sebou. Celé telo mu stuhlo očakávaním a kým si vôbec stihol uvedomiť, čo robí, už bol nahý a pomaly sa zakrádal smerom k nej.

Jemne ju pohladil po línii chrbta a stlačil jej zadok. Cítil, ako sebou jemne trhla, keď si uvedomila jeho prítomnosť. Stále ju držiac si ju otočil k sebe. Palec jej dal pod bradu v úmysle zodvihnúť si jej pery k bozku. Keď zbadal jej tvár zvraštenú žiaľom, slzy, ktoré jej stekali po tvári a jemné vzlyky, ktoré ňou otriasali, prestúpil ho neuveriteľný hnev. Túžil zabiť každého, kvôli komu teraz prelievala svoje slzy. No namiesto toho, aby odtiaľ vybehol a domáhal sa svojej spravodlivosti, ukryl ju vo svojom náručí a jemne jej hladil chrbát.

Telá im bičovali neľútostné kvapky zo sprchy. Brax netušil, čo má povedať, tak tam len ticho stál a držal ju. A hoci to bol nevhodný okamih a to posledné, čo chcel, bolo vidieť ju smutnú a plačúcu; v tej chvíli, keď sa jej drobné telo tislo k nemu, mal pocit, akoby našiel to, čo dlhé roky márne hľadal. Mal pocit, že našiel domov. Len nevedel, či ho to má tešiť, alebo desiť.

Kapitola 11. ¦¦ Kapitola 13.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 12.:

4. mima33 admin
18.04.2013 [10:55]

mima33No začínajú sa vynárať odpovede. Teším sa na ďalšiu časť a hlavne som zvedavá na Braxovho brata Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. mea
17.04.2013 [19:07]

Emoticon Emoticon Emoticon

2. Mišička
16.04.2013 [18:34]

Vyvíja sa to velmi zaujímavo Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 16.04.2013 [16:34]

To bolo nádherné. Vôbec neviem čo dodať. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!