OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 14.

17.04.2020 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 726×

Kapitola 14.

„Toto je vážne výstredný spôsob úteku,“ zamumlala, ale keďže ju aj tak nemohol počuť, ponechala si svoje myšlienky sama pre seba.

Riešiť problémy útekom sa jej takisto zdalo zbytočné a nanajvýš hlúpe, ale kto bola ona, aby spochybňovala Gawainove rozhodnutie. Navyše to nebolo tak, že by sa jednoducho mohla zodvihnúť a odkráčať. Na to bolo jej telo až príliš nevládne – a príliš sa mu zapáčil Gawainov pevný dotyk.

Ohrnula pery.

Do zadku ju občas pichol jeden z jeho rohov a rukou jej veľmi pevne objímal kolená. Ak by stála, teraz by sa pod ňou tie bezvládne nohy aj tak podlomili. Navyše mala veľmi dobrý výhľad na istú sedaciu časť jeho tela – to, že bola schopná vidieť v takom šere jasne vypovedalo o tom, ako blízko k nemu bola.

Predpokladala, že práve teraz by sa mala mykať, mala by škriabať a nadávať.

Miesto toho len bezvládne visela na jeho pleci ako mŕtvola a ešte si aj užívala jeho blízkosť.

Niečo s ňou rozhodne nebolo v poriadku.

Pritom ich dôstojný útek začal oveľa lepšie tým, že ju najskôr za sebou ťahal. Keď sa niekoľkýkrát potkla, lebo nedokázala zodvihnúť nohy, vyšvihol si ju do náručia. Vyrazil jej tým dych a jej telo pritlačil k svojej hrudi, akoby sa chystal nejako prehĺbiť ich vzájomné spojenie. Miesto toho ňou začal rôzne pohadzovať, čo z nej niekoľkokrát vydolovalo zasyčanie. Mohla by porezať jeho a prinútiť ho vyskúšať si podobný druh starostlivosti.

Nakoniec ho asi prestalo baviť, ako na neho vrčala, a skrátka si ju prehodil cez plece.

Nie, že by ju vďaka tomu zázračne prestal bolieť každý jeho krok.

Ale z pomsty ho mohla aspoň sem-tam uštipnúť.

Povzdychla si. Všetko to spôsobila jediná osoba a Nóirín si pritom nebola ani úplne istá, či pred ňou utekali aj z iného dôvodu ako z vlastnej hlúposti. Podľa toho, čo videla, by to mohol byť ich spojenec. Lenže ona toho videla viac. Líadan tiež mala byť minimálne o jeden roh kratšia a na hlave jej stále trónili dva. Čiže spoliehať sa na niečo, čo videla alebo nevidela, je rovnako hlúpe, ako znovu si otvoriť vážne nezhojené zranenia. A predsa to urobila.

Keď sa konečne zbavila znepokojivých obrazov toho, čo ich možno čaká a čo už niektorí z nich prežili, ležala na zemi. Telo ju bolelo tak veľmi, že si udupanú zem pod chrbtom vlastne ani nevšimla. Pripadala si, akoby sa práve vynorila spod vodnej hladiny, ale jej myseľ bola taká zahmlená, že by sa musela kúpať niekde v močiari. A asi by tiež musela naraziť na nejaké rastliny, pretože momentálne sa jej niečo lepilo na líce. Zodvihla ruku, aby to odohnala, ale nakoniec ju musela nechať klesnúť sotva ju odlepila zo svojho tela. Takáto slabá sa naposledy cítila, keď sa zobudila v lese po tom, ako na nej otec spáchal ten magický rituál.

Trvalo niekoľko hlbokých nádychov, kým si uvedomila, že na líci ju neťaží žiadny list.

Bola to ruka. Podľa toho, aká jej bola známa, musela patriť Gawainovi.

„Myslím, že sa preberá,“ ozval sa jeho hlas, čím ju len utvrdil v podozrení.

Nedokázala sa ani pohnúť. Viečka akoby jej niekto natrvalo zlepil, na končatiny jej zavesili závažia. Veď ani len nedokázala zamávať prstami. Jediný nepatrný pohyb vykonala vtedy, keď sa snažila odohnať domnelú rastlinu na tvári. Ako z toho Gawain vydedukoval, že sa prebrala, netušila. Možno sa ho raz na to spýta.

Ak bude veľmi znudená a bude mať potrebu načúvať jeho hlasu.

Našťastie, uši jej fungovali až podozrivo dobre, takže v momente, ako k nim kňažka vykročila, nadobudla Nóirín pocit, že sa ocitli v brlohu nejakého obra. Zuby jej drkotali, rovnako aj všetky kosti v tele. Ak by ju nerozptyľovali kroky, bola si istá, že by to drkotanie mohla aj začuť. Ale aj ten prehnane hlasný zvuk by prijala vďačnejšie ako ostré prsty štuchajúce ju do boku.

Tentoraz sa jej podarilo zasyčať nahlas.

„To máš ako odmenu za to, že vyvádzaš takého hlúposti,“ okríkla ju Líadan, keď pokračovala v prejavovaní svojej nespokojnosti. „Taká pochabosť! Ledva sa mi podarilo tú ranu predtým zatvoriť, aby si nevykrvácala a ty si sa rozhodla, že ma vyskúšaš, aká schopná som liečiteľka? Nabudúce ťa nechám ležať v lese. Aspoň nebudem musieť zmývať tvoju krv.“

Napínala uši, no nezačula nikoho ďalšieho.

Gawain opäť mlčal, no podľa ruky, ktorou jej tlačil zvrchu do pleca, aby ju udržal v polohe ležmo, si bola istá tým, že tam je. Líadan horekovala a všemožne do nej strkala a vôbec ju trápila. Asi ju vážne rozčúlilo, že sa Nóirín rozhodla znovu si otvoriť sotva zhojené zranenie. Pochybovala, že by kňažkin hnev zmiernilo presviedčanie. Neplánovala sa nechať zaliať krvou. Takisto neplánovala, že bude ležať na zemi. Síce vyrástla v jaskyniach, ale dokonca ani tam nespali na holých skalách. Za čo vďačili najmä lovcom z kmeňa Sèalgair a ich schopnostiam dokonale stiahnuť z kože všetky zvery.

Okrem ich troch tam však nikto nebol. Nezačula ozvenu ďalšieho dychu, nepokojné kroky alebo buchotanie používaného nábytku. Čiže nerozumela tomu, prečo je ešte stále na zemi, keďže očividne tá lata, na ktorej predtým ležala, nezískala nového používateľa.

Zachmúrila obočie a niekoľkokrát si oblizla pery v snahe pretlačiť cez ne aspoň jedno slovo.

Zafučala námahou. „Kde... je... tvoj... mi-mile... milenec...“

Posledné slovo takmer vypľula. Tie zvyšné neboli hlasnejšie ako šelest vánku.

Keďže Líadan prechodne ustala vo svojom nadávaní, začula ju.

„To teraz nie je dôležité,“ zahriakla ju Líadan.

Nóirín nemala silu hádať sa s ňou. Ale Gawain mal očividne iný názor.

„Áno, Líadan, povedz nám, kde je tvoj milenec?“ Nóirín si želala, aby bola schopná zodvihnúť viečka. Chcela sa totiž lepšie prizrieť Gawainovi, či to bol ešte stále on a náhodou len niekto nezaplnil jeho miesto. On predsa vždy len počúval a hodnotil. Zrazu sa už aj pýtal? „Alebo si myslíš, že som na to zabudol len preto, lebo som sa najskôr chcel postať o Nóirín?“

Nie, nebude sa kvôli tým slová usmievať. Odmieta to.

A predsa cítila, ako sa jej vykrivili kútiky úst.

Aby na to nemusela myslieť, rozhodla sa Gawaina podporiť.

Aspoň niečo z toho, čo videla v zmiešanej budúcnosti a minulosti, musela byť pravda.

Lenže jednoduchšie bolo rozhodnúť sa niečo spýtať, než to skutočne urobiť.

„Je... je... je... to... sy-sy... syn...“ Hoci sa veľmi snažila, nedokázala to dopovedať.

Ale ani nemusela. Líadan na ňu zavrčala. „Zase si strkala nos tam, kam nepatrí?“ Zvláštne, Nóirín mala nezameniteľný pocit, že ak by kňažka mohla, práve teraz by ju udrela. Možno dokonca opakovane. Nakoniec si Líadan len povzdychla. „Áno, je to jeho syn. A skôr ako sa spýtaš, nie, nie je to náš nepriateľ.“

„Kto presne nie je náš nepriateľ?“ spýtal sa okamžite Gawain.

Lenže Líadan mu neodpovedala. Miesto toho pokračovala v Nóiríninom týraní. Akoby sa jej chcela pomstiť za to, že si dovolila opäť si rozkrvácať zranenie. Snáď ju dokonca podozrievala, že si to plánovala. Teda, urobila to úmyselne, ale v ten momente nepremýšľala. Tak ako nikdy nepremýšľala takmer nad ničím a vždy to dopadlo zle. Rovnako aj v tento moment. Bola ubolená, slabá a navyše sa nedozvedela nič, čo si nemusela overiť, že je pravda.

Zažila už aj úspešnejšie dni.

Lenže na druhej strane sa nemienila len tak rýchlo vzdať. Najmä keď s jej do tela pomaly vracal cit. Čiže mala odrazu pocit, že ju niekto hodil do ohňa, ale ak to vydrží, bude sa môcť normálne hýbať. Aspoň v to dúfala.

Niekoľkokrát zamľaskala v snahe dostať z úst správne slová. „Myslím, že je to krá-kráľov syn.“

Gawain mal ucho takmer pritisnuté k jej hrudi, takže mu neunikol jediný jej vzdych – alebo zašepkané slovo. Hneď, ako dohovorila, prudko sa vzpriamil. Akoby ho niečo uštiplo. Bohužiaľ na neho nedočiahla a nemala ani dostatok sily, takže išlo o podvedomú reakciu. Škoda.

Zdalo sa jej, že rozhodil rukami. „Kráľov syn? Toho kráľa, ktorý sa nás pokúša nájsť, aby nás mohol rozrezať na kusy a vyrobiť z nás talizmany?“

Nóirín nakrčila obočie. Kde sa v ňom zrazu zobralo toľko hnevu?

Myslela si, že ním plytvá len na to, aby jej vyčítal ich momentálnu situáciu.

Líadan si povzdychla. „To práve s vami nechce urobiť, ale...“

Gawain ju však nenechal dohovoriť. „Jeho syn?“

„Áno, je to jeho syn,“ zavrčala na neho, „ale skôr, ako ho obviníš z toho, že ťa sem prišiel zabiť a ja som vás zradila, by som vám mala povedať, že je to môj priateľ a neublíži vám. Vlastne ma sem prišiel varovať, že jeho otec mojim smerom poslal niekoľko svojich stopárov.“

„A kde je ten tvoj priateľ teraz?“

„Poslala som ho preč.“

Tie slová drvila pomedzi zuby. Navyše Nóirín pomerne dôrazne vyfackala kňažkina ľútosť Netušila, aké boli okolnosti. Predpokladala ale, že nejako prerušila ich stretnutie, keď padla k zemi. Možno narobila hluk alebo na Líadan zavolal Gawain. Alebo ju len skrátka nechal ležať na zemi, až kým za ním kňažka neprišla a neuvedomila si, čo sa stalo.

Nóirín nemala odpoveď na nič z toho a nechcelo sa jej pýtať. Pretože jej plnú pozornosť si získaval pocit v jej tele. Akoby ju zároveň hladil príjemný letný vánok, no zároveň ju bodali ihličky niečoho jedovatého. Pred očami jej tancovali svetielka a keďže ich videla, predpokladala, že boli magického pôvodu. Každým nádychom cítila, ako sa do nej doslova vlieva nová moc. Začula tiež, ako Líadan čosi šomre.

Takže výletmi do Beathinej ríše sa niečo aj naučila. Liečiteľské umenie bolo do značnej miery zabudnuté, stratené v rokoch prežitých v pokoji a bez bojov. Všetci vedeli, že je potrebné obetovať trochu krvi, ale správne slová si vybavoval len málokto. Pretože nikto nechcel obetovať žiadanú cenu za to, aby sa mohol vybrať medzi mŕtvych a učiť sa od nich.

Siobhán určite nevedela, akú moc mala Líadan. Keby áno, prinútila by ju, aby jej všetko prezradila. A až potom by ju vyhnala. Takto sa to ale nikdy nedozvedela. Nóirín každým ďalším nádychom silnela a keď kňažka stíchla, mohla by odprisahať, že sa práve zobudila z niekoľkodňového spánku. Zmysly mala ostré a vnímala aj to, čo si predtým nevšimla. Alebo tomu aspoň nevenovala pozornosť.

Bol to hnev... hnev a strach, ktoré ju upútali. Pretože nepatrili ani Gawainovi, ani Líadan.

Ale niekomu, kto stál neďaleko. Predstavovala si, že počuje, ako prešľapuje na mieste.

Odkašlala si, keď chcela prehovoriť a vyšiel z nej len piskot.

Na druhý pokus znela, akoby celú noc kričala.

„Myslím, že je za tou stenou.“ Rukou neurčito ukázala tým smerom.

„Za tou čo...“ Prudko rozhodila rukami. „Màthair chráň ma pred tvrdohlavcami!“

Zodvihla sa doslova oddupala tam, kde sa skrýval jej milenec. Nóirín sa pousmiala. Ona by si zobrala ešte nejakú palicu. Povzdychla si a otočila sa ku Gawainovi. Opäť jej pohľadom prepaľoval dieru do hlavy, ale tentoraz z neho necítila hnev, ale obavy. Čo ju nútilo mykať sa a ošívať pod jeho dotykom. Pretože sa jej stále dotýkal tváre, akoby sa bál, že čochvíľa zmizne. To by radšej prijala jeho krik. S tým sa vedela vyrovnať, mohla naň odpovedať. No keď sa tváril ako niekto, komu práve ukradli niečo dôležité... Netušila, čo by mala povedať alebo urobiť.

„Pomôžeš mi posadiť sa?“ poprosila ho.

Nič nepovedal, len pery stiahol do tenkej linky, no nakoniec jej pomohol.

Jeho dotyk pálil a mrazil zároveň. Chcela ho striasť, no aj sa k nemu pritúliť.

Mala by mu pogratulovať. Oficiálne z nej urobil blázna.

„Si v poriadku?“

Pokyvkala hlavou. „Už mi bolo aj lepšie, ale neplánujem zomrieť, tak zdrž oslavy.“

Nezasmial sa jej pokusu o vtip. Asi strácala svoje čaro.

„Tam vnútri,“ hlavou pohodil kamsi za seba, „si sa pokúsila predvídať. Čo si videla?“

Takže sa naučil rozpoznávať znamenia. Dobré preňho. Pre ňu to oblo skôr otravné.

Povzdychla sa. „Nič, čomu by som rozumela.“

„Ale predsa si videla dosť, aby si vedela, kým je Líadanin milenec.“

„Áno, mala som pravdu. Ale len náhodou.“

Nakrčil obočie. „Dozvedala si sa aj niečo iné?“

Rozhodila rukami. Do uší jej doľahol lomoz. Blížili sa k nim dva páry nôh. Takže čoskoro budú mať spoločnosť. Kým sa Líadan stihla priblížiť natoľko, aby ju počula, pošepla Gawainovým smerom:

„Viem len, že to, čo kráľ robí, má ešte jeden dôvod. Niečo... osobné.“

Nešlo ani tak o to, čo videla a počula, ale čo cítila. Hlavne neznesiteľnú bolesť. Najskôr sa nazdala, že to bolo pre Líadananio mučenie. Lenže teraz... s odstupom všetky vízie vyzerali inak. To, čo si uväznená v minulom alebo budúcom obraze niekedy ani nevšimla, pochopila až o niekoľko dní neskôr. Teraz vedela, že nešlo len o muky spôsobené rozdrásaným telom. Niekto trpel na duchu, pretože ho sužovala osamelosť. A ako sa tak pozerala na Líadan a to, ako sa dívala na svojho ľudského milenca, tak nešlo o emóciu, ktorá by pochádzala od nej.

Dvojica vstúpila do dostatočne silného svetla na to, aby si ich Nóirín mohla prezrieť.

Muž bol... neprirodzený. Nedokázala ho inak popísať. S tmavými vlasmi a očami, so súmernými rysmi a hladkou tváričkou by bol príťažlivý pre takmer každú ženu. Lenže potom si všimla, že hlavu mu pokrývajú len vlasy a so zvraštenou tvárou sa odvrátila. Niekoľkokrát sa potiahla za rohy, aby sa uistila, že ich ešte stále má. Čudovala sa Líadan, že bola ochotná prehliadnuť tento jeho očividný nedostatok.

Navyše jeho telo halil ten istý odev ako tých predtým – niečo pevne vyzerajúce, vypuklé a zašednuté, čo pri určitých pohyboch až... búchalo. Ale aspoň mala príležitosť zblízka si prezrieť tú jeho palicu. Určite to bola zbraň, ale taká, o ktorej nikdy predtým nepočula a ani ju nevidela v žiadnej zo svojich vízií. Až teraz si všimla, že nemala hladký povrch. Boli na nej výčnelky a na jednom konci sa rozširovala. Mala chuť odtiahnuť sa od nej, aj keď sa o ňu muž len nečinne opieral a druhú ruku zamestnával objímaním Líadaninho tela.

So zodvihnutým obočím sa zadívala na kňažku.

„Dovoľuješ mu prekvapivo veľa na to, že ťa s radosťou mučil.“

Zacítila na sebe Gawainov pohľad. Akoby ju obviňoval, že mu predtým klamala.

Nakrčila čelo. Nebola mu povinná hovoriť o každom podozrení.

Líadan na ňu tiež zazerala. „Robí len to, čo musí. To, čo mu prikáže jeho otec, pretože je to kráľ. Ale neprináša mu to žiadne potešenie. Ak by to bolo na ňom, nikdy by proti mne nezodvihol ruku.“

„A ako vieš, že aj toto všetko,“ ukázala na to, ako sa k sebe tisli, „nerobí na príkaz svojho otca?“

Kňažka otvorila ústa, no opäť ich zatvorila. Nóirín síce dokázala rozoznať jej tvár, ale nie presný výraz. To by musela vstať a prejsť k nej bližšie. Čo by znamenalo priblížiť sa k pravdepodobnému nepriateľovi. Možno stačila jeho mužná sila a šikovné ruky, aby očaril Líadan, ale na ňu to neplatilo. To by sa jej musel dotýkať Gawain, aby z nej vydoloval žiaducu reakciu.

Čo jej pripomenulo, že sa ju ešte stále objímal jednou rukou okolo pásu.

Dával snáď najavo svoj nárok?

„Môžeš mi veriť. Neublíži vám.“ Ak nebude musieť, ostalo nevypovedané.

Nóirín si odfrkla. „Veriť ti? Spolčuješ sa s nepriateľom. Prečo by sme ti mali veriť?“

„Pretože som sľúbila tvojmu otcovi, že ti pomôžem!“ pripomenula jej netrpezlivo.

Mávla rukou. „To už bolo dávno. Navyše, ja nie som môj otec.“

„Nie,“ súhlasila až prehnane vážnym hlasom, „to naozaj nie si.“

Otriasla sa pod váhou výčitky, ktorú do tých slov Líadan vložila.

To jej naozaj chcela vyčítať, že nebola ako jej otec?

Podľa nej to bola priaznivá správa. Aspoň náhle nedostane túžbu zabiť sa.

„Prečo sem prišiel? Naozaj ťa chcel varovať?“

Hoci na Líadan vrčala a spochybňovala jej slová či pohnútky, pravdou bolo, že jej chcela veriť. Doteraz neurobila nič, aby im ublížila. Postarala sa o nich, pomohla im utiecť a teraz ich ukrývala vo svojom príbytku, takže sa vystavovala zbytočnému riziku. Jej konanie možno bolo pochabé, ale skrývalo v sebe prekvapivú úprimnosť. Síce sa nechala oklamať nepriateľom, ale nespolupracovala s ním. Možno v posteli áno a Nóirín chcela veriť, že tam kňažkina poslušnosť končila.

Líadan kývla hlavou, akoby ďakovala za príležitosť obhájiť sa.

Nóirín si takmer odfrkla. Pýtala sa len preto, že potrebovali naplánovať útek.

„Našim smerom sa blíži niekoľko vojakov. Kráľ sa dopočul o tom, že vás chytili v lese a takisto o tom, ako ste utiekli z väzenia. Chce sa presvedčiť, že s vašim útekom nemám nič spoločné.“ Odfrkla si. „Inak povedané, poslal sem svojich poskokov, aby mi domov obrátili hore nohami, lebo sa chce uistiť, že sa neskrývate pod stolom.“

Nepozerala sa na kňažku, keď rozprávala, ale na jej milenca.

Niekoľkokrát prikývol, akoby sa snažil zvýrazniť to, čo Líadan hovorila.

Naklonila hlavu k strane. To mohlo znamenať jediné.

„Ty nám rozumieš,“ oslovila ho.

Okamžite sa jej zadíval do očí a bez zaváhania prikývol.

Zodvihla obočie. „Ak je to tak, prečo sa s nami nerozprávaš ty? Tajíš pred nami niečo?“

Podišiel bližšie k nim a otvoril ústa. Akoby chcel naozaj prehovoriť.

No miesto skutočných slov z neho vyšli len nezreteľné zvuky. Takmer zvieracie.

Vtedy sa nahla, aby lepšie videla. Je to naozaj...

„Ty nemáš jazyk,“ zvolala a vypleštila oči. „To ti urobil kráľ?“

„Nie,“ dopovedala zaňho Líadan, „to si urobil sám. Aby ma mohol chrániť. To, čo mi potrebuje povedať, mi napíše.“

Predpokladala, že sa k tomu viazal zaujímavý príbeh, ktorého následkom bola kňažkina bezhraničná dôvera. To naštrbilo aj Nóirínino odhodlanie byť k nemu čo najviac odmietavá. Lenže napriek vlastnému rozhodnutiu sa prichytila pri tom, že mu verí. Pretože v jeho správaní nebolo nič podozrivé. A v jeho emóciách prevládali láska a... strach. Des taký mocný, že prinútil aj ju chvieť sa a obzerať sa cez plece.

Muselo sa diať ešte niečo iné. Niečo, o čom nevedela ani Líadan.

„Našim smerom vyrazil aj kráľ,“ hádala, no pritom tušila, že je to skutočnosť.

Nechcela, aby to bola pravda, no muž aj tak prikývol.

Líadanino prekvapenie ju ovalilo mocnejšie ako obrovský balvan. Ona o to nevedela.

„Kráľ?“ zapišťala a začala sa okolo seba obzerať. „Prečo by sem prišiel kráľ? Prečo by sa obťažoval? Sľúbil, že ma nechá na pokoji, ak urobím, čo chce! Prečo by teraz porušil dané slovo?“ Pohľadom tekala medzi Nóirín a Gawainom. „Musíte odtiaľto okamžite odísť! Musíte byť na druhom konci lesa, keď sa sem dostane. Ak mi prikáže, aby som mu vás vydala, budem to musieť urobiť. Musíte odísť!“

Nóirín zaťala päste, pripravená začať na kňažku kričať a spochybňovať jej predchádzajúce reči. O tom, ako jej môžu dôverovať a ako im chce pomôcť, pretože so sľúbila Nóiríninmu otcovi. Keď už-už otvárala ústa, bola nútená ich naprázdno zaklapnúť. Pretože v mysli zazrela záblesk minulosti z vízie. Ozvena detského plaču nasledovaná pohľadom na zakrvácané zošúverené telíčko. Žeby aj toto bola pravda...

Zatiaľ čo ona sa nechala zhltnúť otázkami, okolo nej sa prebudil čulý ruch.

Líadan niečo rozkazovala Gawainovi, ktorý sledoval každý jej krok. Princ sa im len uhýbal z cesty a celý čas sledoval Nóirín, akoby očakával, že sa bude na niečo pýtať. Lenže aké otázky mohla pokladať, keď nechcela počuť odpoveď? Vedela len, že najlepšie bude odísť odtiaľto. Od kňažky sa aj tak viac nedozvedia a do jaskýň tiež nezamieria. Aj keď Gawain sa ju bude snažiť opakovane presvedčiť, aby sa vrátili varovať ich.

Bolo toho až príliš veľa, čomu nerozumela. Pohltená myšlienkami, ani sa nebránila, keď ju Gawain vytiahol na nohy a do rúk jej vrazil niečo látkové, snáď kapsu so zásobami. Líadan mu ešte niečo naliehavo šepkala, no zároveň ich tískala pred sebou a von z domu. Potom už upaľovali s vetrom opreteky a Nóirín nakoniec skončila prevesená cez Gawainove plece, akoby bola len vrecom nákladu. Mohla sa len držať a dúfať.

No jedno vedela – ak sa im aj podarí utiecť, nedostanú sa dostatočne ďaleko.

Chytia ich. Pretože jej život bol presne taký prekliaty. 

Kapitola 13. ¦ Kapitola 15.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 14.: