OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 8/3 - Stratená sloboda?

21.05.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 615×

Kapitola 8/3

Ozvalo sa prázdne cvaknutie. Nechápavo a zároveň prekvapene som zaklipkala očami. S priveľkým oneskorením som si uvedomila svoju zelenáčsku chybu. Neskontrolovala som zásobník! Ako som len mohla zabudnúť!? V momente stál pri mne a zvieral zbraň v ruke. Vypáčil mi ju a vzápätí hodil na gauč.

Naprázdno som prehltla a zdvihla hlavu. Bože, bol taký vysoký. Pozeral sa ma mňa ako dravec na korisť. Nepotrebovala som veľa času na to, aby mi doplo, že ak by sa teraz do mňa pustil, mala by som len minimálnu šancu poraziť ho. Moja myseľ sa nie a nie zaoberať touto alternatívou. Ignorovala nebezpečenstvo a zároveň ma vyzývala k opatrnosti.

Na Darienovej tvári sa usadila nová maska. Tvrdá a nepreniknuteľná. Svaly sánky sa mu pod kožou napínali. Zodvihol obidve ruky. Niekde v kútiku duše som sa pripravila na úder, ale on mi ich len neškodne položil na plecia.

„Prosím,“ šepla som zúfalo. „Povedz mi to.“

Moja prosba ho ohromila. Pravdepodobne očakával, že sa budem báť, že budem prosiť o milosť, ale ja som strach nemala. Teda áno, ale naučila som sa ho potláčať. Zatlačiť do najtmavšieho kúta vlastného ja. Túto schopnosť som si drilovala už zopár mesiacov... od Eleninej smrti. Boli chvíle, keď ma strach ovládol - hlavne po prebudení - ale nie v takýchto chvíľach.

„Prosím!“ zapakovala som ešte zúfalejšie. „Musím vedieť, prečo zomreli!“  Pri tejto vete sa mi oči zaplavili slzami.

Neplakala som. To nie, ale mala som k tomu sakramentsky blízko. Zadvihla som ruky, položila mu ich na hruď.

„Prosím!“ zúfala som.

Niečo v jeho výraze sa zmenilo. Maska akoby praskla, aj keď len troška, ale aj to stačilo, aby som spod nej prečítala prekvapenie, ľútosť a... a žiaľ? Zavrel oči. Zvraštil obočie. Premýšľal... Niekde v kútiku duše mi svitol plamienok nádeje.

„Prosím!“ zopakovala som a upierala sa k tomu, aby ho moja prosba aj teraz obmäkčila. Nestalo sa tak. Otvoril oči a uprel na mňa odhodlaný pohľad.

„Nie. Nemôžem,“ povedal a potom ustúpil. Ja som tam len stála a nemo hľadela do zeme. Zavrela som oči, aby som umlčala rinúce sa slzy a potom ich pohotovo zotrela chrbtom ruky.

„Mali by sme si ešte chvíľu pospať,“ navrhol a ja som k nemu obrátila pohľad. Tento krát kamenná maska zdobila tvár mne.

„Ako viem, že za tú dobu nezdrhneš?“ zavrčala som.

„Neodídem,“ prisľúbil.

„Prečo?“

„Preto a spi,“ vyzval ma a ukázal na gauč, zatiaľ čo on sa zložil na zemi. Niekde v hĺbke duše som mu za to bola vďačná. Moje dobité telo odmietalo predstavu spánku na zemi.

Keď sme už obaja ležali, mne na myseľ prišla ešte jedna otázka.

„Ako dlho potrvá než ma nájdu?“ spýtala som sa. Darien sa nepokojne pomrvil.

„Kto ťa má nájsť?“ nechápal.

„Armáda. Dali to do mňa... za ako dlho ma nájdu?“ spýtala som sa znova, zatiaľ čo on sa posadil. Ostala som ležať a pozorne sledovala, ako sa mu napínajú svaly.

„Čo do teba dali?“

„Čip.“

„Prečo?“

„Netvár sa, akoby si nevedel! Nechcela som vstúpiť do armády. Označkovali ma ako psa!“ zavrčala som a z mojich slov sálala jedovatá nenávisť. Nič nehovoril.

Postavil sa a podišiel ku mne. Pozorovala som, ako ho dlhé nohy nesú ku mne. Zastavil sa nado mnou a behal mi pohľadom po dobitom tele. Chcela som sa posadiť, ale on ma zatlačil späť do zaprášených vankúšov.

„Lež,“ zašomral a niečo hľadal v jednom z bočných vreciek.

„Čo chceš spraviť?“ zvolala som podozrievavo a znova sa pokúsila preniesť telo do sedu. Opäť neúspešne.

„Len niečo skontrolujem,“ odvetil a vytiahol to, čo hľadal. Bola to malá, okrúhla vecička veľkosti vajca. Zovrel ju v ruke a potom sa nad jeho päsťou objavil hologram obrazovky.

„Čo to...?“ sykla som, on ma ignoroval.

Niečo naťukal do hologramu a vzápätí tú vec premiestnil nado mňa. V tom momente mu moje skrehnuté prsty zovreli zápästie. Cítila som, ako sa mu z ich chladu napli svaly, ale aj príjemné teplo, ktoré z neho sálalo. Bol taký teplý, oveľa teplejší ako moja uzimená schránka.

„Nebude to bolieť. Len skontrolujem čip,“ prisľúbil.

„Prečo?“

„Možno... možno sa dá deaktivovať.“ Priznal po chvíľke ticha.

„Prečo?“

„Tajné.“

„Ako všetko...“ zašomrala som a nechala ho nech si robí čo chce.

Nechápala som tomu - ani najmenej. Z malej veci vychádzali lúče a skenovali moje telo. Miesta, ktorých sa dotkli príjemne brneli. Netrvalo to dlho, ale bol to veľmi príjemný zážitok.

„Tak?“ spýtala som sa, keď to schoval.

„Nič. Nedá sa vypnúť, ale...“

„Ale?“ skočila som mu nedočkavo do reči

„...ale, keď budeš so mnou, nenájdu ťa,“ dokončil. Jeho slová mi vyrazili dych. Naprázdno som otvárala ústa, neschopná vydať akýkoľvek zvuk. Nemôžu ma nájsť? Čo? Ako?

„To nie je možné!“ zvolala som a prudko sa posadila. „To nie je možné! Nájdu ma! Neklam.“

„Chceš, aby ťa našli?“ spýtal sa pochybovačne.

„Jasné, že nie. Nenávidím armádu a jej psov!“ zavrčala som a prepaľovala ho pohľadom za totálnu kravinu, čo práve vypustil z huby.

„Ak ostaneš so mnou, tak ťa nenájdu,“ uisťoval ma, ale ja som mu neverila.

Akoby som mohla? Veď to, čo hovoril, bol môj najväčší sen a sny sa v terajšej dobe neplnia! A potom tu bolo ešte niečo viac. Ako som mu mohla veriť? Ako som mohla vedieť, že ma pri najbližšej príležitosti nezradí? Prečo chce, aby som išla s ním? Všetky tieto otázky som mu pretlmočila, ale ani na jednu z nich som nedostala uspokojivú odpoveď.

„Ako ti môžem veriť!?“ zvolala som zúrivo po piatich minútach bezvýsledného rozhovoru.

„Ja nechcem, aby si mi verila. Ja chcem, aby si šla so mnou,“ uzavrel.

„Prečo? Som len zelenáč! Nie ostrieľaný vojak! Navyše všetci, čo mali so mnou niečo spoločné skončili zle! Veľmi zle! Som ako magnet na katastrofy!“ varovala som ho.

„Presne to potrebujem,“ povedal.

„Magnet na katastrofy?“

„Nie, priemerného človeka.“

„Načo?“

„Tajné.“

„Tajné. Tajné! Tajné! A čo nie je tajné!“ zrevala som, načo on sykol:

„Tichšie! Väčšina vecí čo robím je tajných.“

Rozzúrene som si skrížila ruky na prsiach a vraždila ho pohľadom. Zvažovala som za a proti jeho návrhu. Mám ísť s ním alebo sa vrátiť späť do područia armády? Späť k zradcom – k Danielovi? Tá predstava sa mi z duše hnusila. Odpoveď bola jasná. Od armády som odišla s cieľom zomrieť. S odhodlaním ukončiť svoj nezmyselný život, svoje nočné mory. Nevrátim sa tam! Nie dobrovoľne. To radšej strpím spoločnosť neznámeho, nebezpečného agenta, zachráneného z trosiek Mzáckeho plavidla. Chlapa, ktorý tvrdí, že mi môže vrátiť stratenú slobodu – aj keď len čiastočne. Ale aj to je lepšie, ako nič. Ako otroctvo. Aspoň plamienok nádeje.

Prežila som. Znova. Nestalo sa tak len preto, aby mi vzápätí nasadili okovy! Dostala som druhú šancu a rozhodla sa ju využiť!

Naplno!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 8/3 - Stratená sloboda?: