Útok M: kapitola 8/2 - Daň • OurStories.cz ~ naše povídky

Od zúfalstva je to len skok k šialenstvu. Tak táto veta doslovne vystihuje Simonine psychické rozpoloženie. Je len krôčik od celkového nervového zrútenie. Všetko na ňu padá. Je zúfalá. Chce vedieť, prečo sa to všetko stalo. Prečo Mzáci zaútočili a prečo zomreli jej blízky. Všetko toto má na dosah ruky. Odpovede sú len pár metrov od nej, ale on jej ich odmieta dať...

16.05.2014 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 663×

Kapitola 8/2

Helma s dunením dopadla na zem. A ja aj napriek predsavzatiam som vykríkla. Čakala som všeličo, ale toto nie. Na zaprášenej pohovke neležal mimozemšťan. Ustúpila som o krok dozadu. To nebol mimozemšťan! Alebo aspoň tak nevyzeral. Bol to človek! Bližšie povedané chlap. Muž, nemohol mať viac, ako dvadsaťpäť... nechápala som. Jeho tvár bola jednoznačne ľudská!

On bol človek!

Čo teda robil medzi Mzákmi? Bol to špión? Asi... určite! Nič iné nedávalo zmysel. To bolo jediné vysvetlenie. Muselo to tak byť!

Zamračila som sa a prezrela si jeho tvár. Bola pekná, zaujímavá. Pery plné, nos rovný, sánka pevná a brada výrazná. Nevidela som farbu očí. Mal zavreté. Vlasy mal krátke a hnedé.

Cúvla som o ďalší krok. Tak toto bol vrchol. Dlho som tam len stála, neschopná pohybu. Čo robil človek v Mzáckom plavidle? Ako je možné, že mu je Mzácke brnenie dobré? Kto to vlastne je? Bolo to až priveľa otázok na môj spomalený mozog. Priveľa zásadných otázok.

Čo teraz? Nevedela som, no nakoniec som sa rozhodla pomôcť mu. Veď je to človek, nie Mzák! Musím mu pomôcť. Dlho som lamentovala nad tým, ako mu vyzliecť brnenie a keď sa mi to konečne podarilo, neskytol sa mi pohľad na ďalšiu záhadu. Jeho oblečenie sa ani z diaľky nepodobalo na oblečenie obyčajných pozemšťanov.

Čierny vrch mu obopínal svaly na hrudi, ramenách a rukách. Okolo krku, ramien a zápästí sa mu tiahli kovové náramky so zabudovanými modrými svetlami. Spodná časť bola voľnejšia. Začínala sa opaskom z rovnakého materiálu ako náramky, prechádzala do voľných, tmavých nohavíc a končila na členkoch, kde bol umiestnený ďalší z náramkov. Ešte jeden pár bol na kolenách. Ich funkcia mi unikala.

Vsunula som mu ruku pod hlavu a ramená. Pokúsila som sa ho posadiť. Išlo to len ťažko. Chrbát ani z diaľky nevyzeral dobre. Bol rozdrápaný a spálený.

Zahryzla som si do spodnej pery. Toto by sa liečilo pridlho... teda, ak by sa to vôbec vyliečilo! Pokojne by na to mohol zomrieť. Preto mi neostávala iná možnosť, ako použiť Edgel. No ešte predtým som mu rany musela vydezinfikovať.

Prevrátila som ho na bruchu a začala s prácou. Dezinfekcia mi zabrala prinajmenšom pól hodinu a pri jej konci som mala čo robiť, aby som udržala oči otvorené. Šliapala som z posledného a preto som bola najšťastnejším človekom pod slnkom, keď som z lekárničky vybrala päť centimetrovú ampulku Edgelu a vpichla mu ju do krku.

Jej obsah sa vsiakol do tela a o pár sekúnd sa rany na chrbte začali sceľovať. Dúfala som, že naň nie je alergický, inak by som si zbytočne vyplytvala jednu z piatich dávok. Vytiahla som ihlu a zasunula ju späť do zásobníka. To bol koniec. Vypla som. Nemala som silu uvažovať nad inými vecami. Bola som taká unavená, že som sa neobťažovala nejako ho zaistiť. V tej chvíli som chcela, myslela a žila len pre jedinú vec... Spánok.

Sníval sa mi sen. Rovnaký, ako všetky ostatné, ale zároveň iný. Tma, samota, strach. Boli tam. Všetci traja. Stáli a hľadeli na mňa. Áno, nakoniec zomreli, ale predtým... predtým neboli nešťastní. Neodsudzovali ma.

A ja som sa ako vždy zobudila s krikom. Spočiatku som nevedela, kde to som. Prečo ležím na špinavej zemi, prečo ma bolí chrbát a prečo nemôžem hýbať rukami. Na prvé dve som sa pomerne rýchlo rozpamätala, ale to tretie... nechápala som... mám taký dojem, že v poslednej dobe nechápem väčšine vecí.

Cítila som zovretie na zápästiach. Hrudník sa mi prudko zdvíhal a až po pár sekundách som si uvedomila zreteľný fakt. Niekto mi zvieral zápästia nad hlavou a zároveň dlaňou zakrýval ústa. Vyplašene som v tme hľadala jeho tvár. Bola tak blízko. Zreničky som mala rozšírené od hrôzy, no nie od hrôzy z neho, ale zo sna.

Hľadel mi priamo do očí (tie jeho boli hnedé). Nespúšťal z nich pohľad a ja som si uvedomila ďalšiu vec. Polohy v akej sa naše telá nachádzajú. Ja ležím pod ním a na dokoch cítim jeho kolená. Naše telá od seba delil len pár centrov veľký odstup. Podvedome som sa vzoprela a začala sa vzpierať, no on ma nepustil. Práve naopak. Jeho zovretie zosilnelo.

„Prestaň!“ sykol. „No tak, u Veľkej bohyne, prestaň!“ Neposlúchla som a on nemal inú možnosť, ako ma nechať ísť. Pustil mi zápästie a stiahol ruku z mojich úst. V momente som od neho bola najďalej, ako to len obmedzený priestor umožňoval.

Zdvihol ruky do zmierlivého gesta, keď videl, ako siaham po zbrani.

„Kričala si,“ šepol na svoju obranu. „Nemohol som ťa zobudiť, prezradila by si nás.“

Ruka sa zastavila v póly cesty ku chladnému kovu.

„Kto si?“ vyštekla som otázku, ktorá si mi nepokojne prevaľovala v mysli. „A čo máš spoločné s Mzákmi!?“

Neodpovedal ihneď. Stál tam a hľadel ma mňa. Zvažoval. Ale čo?

„Tak čo s nimi máš?!“ zopakovala som.

„Veľa.“ Jedna záhadná odpoveď mi však nestačila.

„Viac! Povedz mi viac!“ štekla som.

„Nemôžem,“ odvetil a stále mi hľadel do očí. Čo v nich videl?

Hnev, nedočkavosť, strach? Áno, ale aj niečo viac – túžbu. Kruci, chcela som sa dozvedieť viac! Už ma nebavilo zbierať len omrvinky vedomostí! Kurva, chcem vedieť, prečo bojujem! Prečo nás napadli! Prečo umrela Elena a Sivý! A on mi tie odpovede môže dať.

„Ale áno! Môžeš a povieš,“ prorokovala som. Prsty oblapili chladnú oceľ a namierili mu ju priamo do tváre. Povie mi to!

Situácia sa rýchlo vyostrovala. Srdce mi udieralo prirýchlo až som mala pocit, že mi vyskočí z hrude. Nikdy som sa nepovažovala za hrdinku, ale jedno som vedela už dlho. Som schopná ublížiť. Od Eleninej smrti som schopná zabiť a je jedno, či Mzáka alebo človeka.

„Hovor! No tak, hovor!“ skríkla som, načo konečne zareagoval.

„Nie tak nahlas! Môžu nás počuť!“ varoval ma.

„Tak hovor!“ zopakovala som, ale o poznanie tichšie. „Kto si? A čo máš spoločné s Mzákmi!?“

Ticho. Zaťala som zuby a už-už sa nadychovala, keď prehovoril.

„Darien. Volám sa Darien.“

Prižmúrila som oči. Pozorne som sledovala jeho tvár. Hľadala som, čo i len náznak toho, že klame. Nič som nenašla. Potom môj pohľad skĺzol po jeho tele. Hornú časť tela pokrýval len jeho prapodivný, dodriapaný oblek a teraz, keď stál, dal ešte viac vyniknúť jeho vypracovaným svalom. Jeho meno sa k nemu hodilo. Bolo zvláštne, ale predsa akosi povedomé. Myslím, že aj Američania majú podobné... možno je z Ameriky.

„A priezvisko?“ pokračovala som vo výsluchu.

„To ti nepoviem,“ odpovedal pevne a ja som opätovne zaťala zuby.

„Prečo nie!?“

„Lebo je... hm, nie je vhodné, aby si ho poznala. Ver mi. Prinieslo by ti iba problémy.“ Jeho záhadná odpoveď na chvíľu vyviedla z kontextu, ale nie nadlho.

„Nevadí. Chcem ho poznať!“

„Aj ja chcem veľa vecí.“

„Napríklad?“

„Napríklad skončiť túto nezmyselnú vojnu a vrátiť sa domov.“

„Nezmyselnú?“ chytila som sa.

„A podľa teba má táto vojna zmysel?“

„Podľa mňa je každá vojna nezmyselná, ale pre Mzákou musí nejaký mať. Prečo by ju inak začínali?“ spočiatku to bola len rečnícka otázka, ale po jej vyslovení som si uvedomila, že on to vie. „Aký má zmysel?“ spýtala som sa znova.

„Nijaký.“

„To nie je odpoveď!“ štekla som.

„Je. Zmier sa s tým. Inú nedostaneš,“ povedal a z jeho hlasu sálala nezlomnosť. Znova som zaťala sánku a zovrela zbraň. S takouto odpoveďou sa neupokojím! A je mi jedno, či ho budem musieť mučiť!

„Prečo na nás zaútočili! K čomu to bolo dobré? Chceli naše nerastné bohatstvo? Chceli našu planétu? Chceli nás? Tak prečo?“ Prvé otázky boli vyslovené s odhodlaním, ale postupom času sa odhodlanie menilo na číre zúfalstvo.

Keď to videl, v očiach mu zavládol tieň. Nahodil nepreniknuteľnú masku, ale ja som vedela, že sa za ňou odohráva tvrdý boj. Zvažoval, čo mi povedať.

„Prosím. Povedz mi to,“ šepla som s nemou prosbou, aby ho moje prosenie obmäkčilo. Stalo sa. Našťastie, lebo moje zúfalstvo zmiešané s bolesťou ako telesnou, tak aj duševnou a žeravou únavou, si na mojej psychike vyberalo svoju daň.

Zaklonil hlavu, akoby sa modlil a potom sa znovu pozrel na mňa.

„Jediné, čo viem je, že chcú zem.“

„Prečo? Načo im bude? Veď vo vesmíre je more podobných!“

„To neviem, ale jedno je isté, zem je pre nich výnimočná. Je to... je to tak.“

Nevedela som, či mu mám veriť alebo nie, no v každom prípade som sa dozvedela aspoň niečo.

„Čo si robil v Mzáckom vznášadle?“

„To je tajné.“

„Prečo? Pre koho robíš? USA, Rusko, Čína?“

Neodpovedal ihneď. Dával si načas.

„Ani pre jedného.“

„A povedal by si mi, keby hej?“

„Možno...“

„Takže nie,“ zhodnotila som. Nemám rada odpovede typu „možno“ vždy to môže znamenať aj, aj.

„Ako si sa dostal k ich brneniu? Čo sú zač. Čo o nich vieš?“

„Tajné.“

„Prestaň s tým tajné a odpovedaj!“ zhúkla som načo on pobúrene šepol:

„Tichšie! Ak nás tu nájdu, nikdy sa nič nedozvieš!“

„Prečo mi to nechceš povedať!?“

„Lebo isté veci sú...“

„Ale ja som ťa zachránila!“ zvolala som zúfalo. To predsa muselo niečo znamenať!

„A ja si toho vážim a hlavne preto ti to nepoviem.“

„Ale, ale...“

„Ale, nie. Informácie sú nebezpečné a keby si sa dostala do rúk nepriateľom, čakalo by ťa niečo oveľa horšie ako smrť. Ver mi. V takom prípade by si o smrť prosila.“ Jeho oči mi vraveli, aby som jeho slová nebrala na ľahkú váhu. Vedel o čom hovorí, ale ja som sa nevzdávala.

„Čakala som tak dlho! O toľko som prišla! Musím poznať pravdu!“

„Pravde nie je bezpečná. Hlavne nie v týchto časoch.“

„Fuck!“ zúrila som. „Ak mi to nepovieš, ty sám budeš o tú smrť prosiť!“ varovala som ho.

„Risknem to.“

„Nevieš, čoho som schopná!“

„Mám predstavu... neublížila by si niekomu, koho si zachránila a k tomu osobe, ktorá má informácie o tom, ako zastaviť tieto jatky,“ trval na svojom.

Pozerala som sa mu do očí. Nebál sa! On sa ani trochu nebál! A to ma neskutočne štvalo. Mierila som mu zbraňou priamo do tváre a on bol totálne v pohode! Spomedzi zubou sa mi vyryl zúfalý vzlyk. Ako môže byť taký pokojný?

„Povedz mi to! Už nebudem čakať!“ zúrila som. Hnev sa do mňa vlial v novej prívalovej vlne. Už nechcem len tápať! Ja chcem vedieť!

„Nie.“

„No tak, povedz to!“ skríkla som a kráľovsky som ignorovala možnosť, že by nás tu mohol niekto nájsť. Zato on nie. Tvárou mi prebehol tieň.

„N-i-e,“ vyhláskoval a to už bolo na mňa priveľa. V zúrivosti som zmenila polohu hlavne tak, že mu teraz mierila na pravú nohu.

„Povedz mi to,“ zasyčala som. „Povedz mi o nich všetko!“

„Nie.“ Tým si podpísal rozsudok. Spomedzi pier mi uniklo tiché zavrčanie, vzápätí som odistila zbraň a vystrelila.

Ak sa podarí, tak o pár dní vyjde aj tretia časť ôsmej kapitoly... Milujem maturity... teda, toto je posledný rok, čo ich milujem. :D

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování