OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 8/1 - WTF?

16.04.2014 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 782×

Chcela by som VEĽMI poďakovať Leporell za jej komentáre a hlavne podporu!!! A mimochodom, máme rovnaký vkus na poviedky. :D Můj život služky II. – fakt, jedna z najlepších poviedok, aké som kedy čítala!!! :D

P.S.: Ako vždy,  aj teraz ma potešia vaše komentáriky. Aj keď ich je len poskromno. :D

Kapitola 8/1 - WTF?

Vzduch sa rozochvel pod tlakom výbuchu. Červená loď padla. Modrý ju porazil, ale ja som to nevnímala. Sama som mala čo robiť, aby ma ďalšia tlaková vlna neodhodila. Obe lode zachvátili plamene. Červený explodoval ešte vo vzduchu, zatiaľ čo modrý sa pokúsil o núdzové pristátie. Podarilo sa mu to, ale jeho plavidlo to malo spočítané. Sledovala som, ako postava v strieborno-modrom brnení vystupuje von. Len s problémami sa udržala na nohách. Prešla niekoľko metrov, ale potom ju zmietol výbuch. Mzáka to odhodilo o niekoľko metrov bližšie ku mne. Dopadol na vozovku. Okrem slabých pohybov hrude sa nehýbal.

Čo mám spraviť? nevedela som. Na jednej strane to bol Mzák - nepriateľ na život a smrť. Ale na strane druhej, nám pomáhal alebo pomáhala len sebe? Nevedela som. Už-už som zdvíhala zbraň. Rozhodla som sa pre alternatívu „Mŕtvy Mzák, dobrý Mzák“.

Postavila som sa. Dávala som si pozor, aby môj pohľad nezavadil o mŕtvoly naokolo. Hlavne nie o Krisovu.

Bože, veď si ho poznala len pár hodín! nadávala som si v duchu. Nemôžeš si jeho smrť brať až tak k srdcu! Nemôžeš! Rozhodla si sa prežiť. A smrť je jednou z vecí, na ktoré budeš narážať na každom kroku! Moje podvedomie bolo neúprosné. Ale aj tak, mala som Krisa ho rada.

Posúvala som nohu pred nohu. Približovala som sa k bezvládnej postave mimozemskej bytosti. Zdvíhala som zbraň, odhodlaná vystreliť. Zabiť tú vec! Očistiť svet od parazita! Čím bližšie som bola, tým lepší výhľad sa mi naskytol. Mzák bol vysoký. S brnením mohol mať tak stodeväťdesiat centimetrov. Keby sa postavil, prevyšoval by ma takmer o tridsať centimetrov.

Pohol sa. Lepšie povedané, pohol rukou. Nie moc, ale ja som to zaregistrovala. Myslela som si, že je v bezvedomí! V tej chvíli som zamierila na jeho hlavu. Bola som odhodlaná vystreliť, ale on ma zastavil. Nepostavil sa ani nijako inak sa nepohol. On - teda to -  prehovorilo. Povedal len jediné slovo, ale aj to ma ohromilo dosť na to, aby som nevystrelila.

„Priateľ.“ To bolo to slovo. Priateľ. Zastavila som sa v polke kroku. Priateľ? Čo tým myslí? Bola som totálne zmetená. Ani nie pred piatimi minútami som prišla o jednotku a teraz sa rozprávam s Mzákom!? WTF? Je toto normálne? Prečo zrovna ja musím mať takú smolu!? Priateľ... a čo ja s tým? Ja o jeho priateľstvo nestojím - teda ak to tak vôbec myslel.

Čo mám robiť? Počkať dokiaľ neprídu posily? Ale to môže trvať hodiny. Veď vypadlo spojenie. Navyše tu nemôžem ostať, takto na rane. Jedno je isté, musím sa stiahnuť, ale čo s ním? Mám ho vziať so sebou? Bože, veď je oveľa ťažší ako ja a navyše mám problémy sama so sebou!

„Som priateľ,“ prehovoril znova. Vystrašil ma a znova som mu zamierila do tváre - teda ak pod tou helmou nejaká je. „Ja nie som ako oni,“ pokračoval. Jeho hlas bol... no, bol zvláštny. Aj cez reproduktory znel hlboko. U ľudí by sa pokladal za pekný, ale on nebol človek. „Pomôž mi,“ vyzval ma, načo som znechutene odvrkla.

„Prečo by som mala?“

„Môžem zastaviť vojnu.“ Jeho priznanie mi vyrazilo dych. V tej chvíli som bola v koncoch. Ja sa tu rozprávam s Mzákom, ktorý mi sľubuje koniec vojny? Len veľmi málo ma delilo od hysterického záchvatu. Čo mám, ksakru, robiť? Táto otázka mi začína liezť hore krkom. Položím si ju stokrát a stále žiadna odpoveď! Rada by som si dopriala luxus dlhodobého rozmýšľania, ale bohužiaľ nebol čas.

Sklonila som zbraň, ale neschovávala ju. Nebola som si istá, či konám správne. Nebola som si istá ničím! Pokľakla som vedľa jeho hlavy a hlaveň mu priložila k čiernemu priezoru. Nestrieľala som.

„Ak sa ma pokúsiš zabiť, zabijem ťa!“ varovala som ho.

„Prímam,“ súhlasil.

„To som rada.“

Stiahla som zbraň a zastrčila ju do puzdra. Potom som zovrela jeho ruku a prehodila si ju okolo pliec. Pomohla som mu vstať. Jedinou výhodou bolo, že dokázal ako-tak stáť na vlastných. Ale aj tak som mala čo robiť, aby som sa pod živou váhou nezviezla k zemi. Ak by bol v bezvedomí, nepohla by som ním. Bol príliš ťažký.

Nejakým zázrakom sa nám podarilo prejsť na opačnú stranu nechráneného priestoru. Chcela som zastaviť. Nevládala som ďalej. Z chrbta sa mi liali potoky vlastnej krvi a preliačený plát na ruke sa zarezával do mäsa. No on nedovolil. Prinútil ma pokračovať ďalej. Bolo mu jedno, že meliem z posledného, pritom on na tom bol oveľa horšie. Brnenie na chrbte mal zničené, rozpárané a oškvŕknuté ohňom. Cítila som spálené mäso (teda, ak Mzáci z mäsa vôbec sú). Predná časť bola preliačená a o nič lepšie na tom neboli ani končatiny.

Stále som sa nevedela zžiť s faktom, že pomáham Mzákovi.

Postupovali sme stále hlbšie, až sme prenikli do skutočnej zóny Nikoho. Zahmlievalo sa mi pred očami. Potrebovala som zastaviť a odpočinúť si. Rovnako dobre ako ja, aj on si uvedomoval, že moc dlho nevydržím.

„Nemôžem,“ špitla som.

„Desať metrov od nás je vchod. Tam... tam zastavíme...“ Podľa toho, ako sa mu lámal hlas, som vedela, že aj on už mlel z posledného.

Obaja sme boli v koncoch. Vošla som do starého, dvojposchodového domu. Časť strechy a druhého poschodia chýbala. Posledných pár metrov som doslova napínala svoje posledné rezervy. Navyše som mala zlý pocit, že on je už na pól cesty do ríše tieňov. Váha, ktorá mi zaťažovala telo, sa zvýšila.

Bola som šťastím bez seba, keď som sa jej konečne zbavila. Zvalila som jeho telo na širokú sedačku, pričom keď na ňu dopadol, sa zo zaprášených výplní zdvihol kúdol prachu. Moje telo sa bezvládne zviezlo k zemi. Trhavo som lapala po dychu. Trvalo dlho, kým som sa upokojila dosť na to, aby som sa mohla pohnúť. Zvažovala som, že zaspím, ale to neprichádzalo v úvahu. Musela som sa postarať o rany, inak by som riskovala infekciu.

So stonaním som sa posadila. Bolel ma každý kúsok tela a to bolo nič oproti tomu, čo malo prísť. Rozhliadla som sa po okolí. Boli sme  v izbe – pravdepodobne obývačke – no okrem sedačky a zničeného nábytku tu nebolo nič. Vyzeralo to, ako u mojich starých rodičov.

S ďalším stonaním som sa postavila. Pohľad mi padol na telo, rozvalené na gauči. Nehýbalo sa, ale vedela som, že žije. Dýchal.

Roztrasenými prstami som nahmatala zapínanie na krku. Zo zaťatými zubami som ho uvoľnila. Zastonala som od bolesti, keď sa ostré hrany vysunuli z tela von.

„Haaauu. Ksakru!“ zahrešila som, keď som skladala hrudný pancier. „Kurva!“ Bolesť bola neskutočná.

Prišiel čas na chrbtovú časť. Stonala som, zatínala zuby, ale nakoniec sa to podarilo. Potom to už išlo ľahšie. Brnenie z nôh som zložila bez väčších problémov. Jedine s rukou som mala ťažkosti. Po bližšom skontrolovaní som dospela k záveru, že je len narazená. Našťastie. No ešte ostávalo ošetriť chrbát.

Vytiahla som lekárničku, vyzliekla celú vrchnú časť odevu a začala s dezinfekciu. Holé telo mi oblizovali jazyky chladu a ja som ukážkovo ignorovala fakt, že som polonahá v jednej miestnosti s Mzákom. Rany neboli hlboké. Cez brnenie prenikli len hroty. Dalo by sa to nazvať šťastím v nešťastí. Celá moja jednotka padla, ale ja som skončia len so škrabancami. Tomu hovorím irónia!

Rany síce neboli hlboké, ale dezinfekcia v nich štípala poriadne! Nachvíľu sa zvažovala použitie Edgelu, ale pripadalo mi zbytočné míňať ho na povrchové zranenia. Keď som usúdila, že som s dezinfekciou hotová, omotala som hrudník tenkým obväzom (a keď hovorím tenký, tak myslím ultra tenký). V malej, oválnej krabičke s polomerom tri centimetre bolo približne tridsať metrov. Mne skôr pripomínal pavučinu ako obväz.

Keď bolo o môj nahý hrudník dostatočne postarané, opatrne som naň navliekla jednotlivé vrstvy oblečenia. Bol apríl a s ním v noci aj vcelku nízke teploty. Za zaprášenými oknami začal bubnovať dážď. Chcelo sa mi spať, ale musela som skontrolovať Mzáka a tiež ho nejako spacifikovať, aby ma počas spánku nepodrezal.

Pár chvíľ som naňho len nemo zízala. Hádala som, ako môže vyzerať pod tou prilbou. Uzatvárala v duchu stávky, či bude ľuďom aspoň trochu podobný.

Akej farby bude jeho koža?

Zelená? Modrá? Červená?

Aká bude jeho tvár?

Pekná? Škaredá?

Koľko bude mať očí?

A stále dookola. Bola som nervózna. Predo mnou ležala záhada. Ako vyzerá Mzák?

Keď ma hádanie prestalo baviť, odhodlala som sa spraviť krok v pred. Položila som mu ruky na helmu. Odmietala som sa zaoberať otázkou, či mu naša atmosféra neublíži, veď už aj tak mal zničené brnenie a teda aj sterilné prostredie v ňom. Prežil to a to znamená, že mu naša atmosféra nevadí. Jemne som mu nadvihla hlavu a hľadala niečo, čo helmu pripájalo k zvyšku brnenia. Našla som to na pravom okraji. Posunula som malý panel bokom. Zhlboka som sa nadýchla a dodávala si odvahy. Bola som rozhodnutá nekričať alebo niečo podobné.

Zovrela som helmu a potiahla...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 8/1 - WTF?: